Bolí to, keď rastieš? - 167. časť

"Mám chuť urobiť to, čo predtým. Za iných okolností by som neváhal. Teraz si však nie som istý, či je to správne. Myslíš, že je to správne?" zaznel jeho hlboký hlas. Veronika mala pocit, že jeho pery sa už dotýkajú jej. Bol to však iba jeho horúci dych, ktorý ju opantával. Prekvapene na neho zažmurkala. Jej dych sa zrýchlil. Ruky si ovinula okolo jeho krku. Pohľad jej padol na jeho pery. Nespoznávala samú seba. Ešte nikdy sa so žiadnym mužom necítila takto. Gniavila ju úzkosť a zároveň túžba v jednom. Sebaovládanie, ktoré roky v Bohu trénovala, bolo luskutím prstov preč.

"Neviem." odpovedala so zatajeným dychom.

"Neuľahčuješ mi to. Vieš, že si neskonalo krásna? Vieš, že tvoje oči spaľujú celé moje vnútro? Vieš, že od nášho posledného bozku nemyslím na nič iné, len na to, kedy ťa opäť uvidím a budem to môcť opäť zopakovať?" Petrov hlas, hoci šepkal, rezonoval v jej ušiach a spôsoboval túžobné zovieranie jej podbruška. Cítila to presne tak isto. Celé jej telo bolestne kričalo, aby ju pobozkal. On sa však odtiahol a prehrabol si nervózne vlasy. Veronika na neho nemo hľadela s nechápavým výrazom. Mala chuť ho pritiahnuť naspäť. V okamihu ju však zaplavil bolestný pocit odmietnutia. Bez ohľadu na to, čo pred chvíľou hovoril, cítila sa odmietnutá.

"Chápem to. Prepáč, musím ísť, mám prácu." povedala vážne, otočila sa a rýchlym krokom sa snažila dostať k výťahom. Peter na ňu hľadel s neistým pohľadom. Ihneď ako si uvedomil, čo sa vlastne stalo, rozbehol sa za ňou. O pár sekúnd mu však zazvonil mobil. Volal mu Sebastian, ktorý ho volal naspäť na konzultáciu ohľadom Tomášovho otca. Magnetická rezonancia totiž odhalila nečakaný výsledok. Peter smutne hľadel na miznúcu Veronikinu postavu a s tichým, hneď som tam, sa otočil na druhú stranu.

Veronika stála vo výťahu a v očiach ju pálili slzy. Niekoľkými hlbokými nádychmi sa ich snažila prehĺtať. Neúspešne. Jedna z nich jej vypadla z oka a zblúdila až k jej perám. Presne tam, kde pred chvíľou cítila Petrov túžobný dych. Tak veľmi chcela opäť cítiť jeho bozk. Vnútro, ktoré toľké roky oplývalo pokojom, zaplavovala rovnaká vlna neutíchajúcej neistoty. Už vie, že ho miluje. Ale prečo práve jeho? Otázka, ktorá ju uväznila bola v tichej slabosti smerovaná voči Bohu. Hoci vedela, že On mal pre ňu zakaždým pripravené len to najlepšie, teraz nechápala. Prečo ju Jeho vždy dokonalá vôľa priviedla zrovna k nemu? K mužovi, pri ktorom si ničím nebola istá. Odpoveď na jej tichú výčitku neprichádzala. Ihneď ako sa otvorili dvere výťahu na jej poschodí, snažila sa všetky čriepky vlastnej sebaistoty pozbierať a celú myseľ upriamiť k práci, ktorá jej dopomohla v tom, aby sa aspoň trošku upokojila.

Zuzka s Tomášom sedeli v obrovskej zasadacej miestnosti, kde okrem Tomáša a Petra sedela ešte aj Tomášova sestra a mama. Oproti na stene visel obrovský televízor, na ktorom boli v online spojení s dvomi špičkovými neurochirgami, ktorých si Sebastian v rýchlosti zavolal kvôli konzultácii Bernardovho stavu. Magnetická rezonancia totiž ukázala, že okrem zranenia hlavy, ktoré utrpel má na mozgu nádor. Desivé na tom všetkom bolo to, že bol na mieste, kde sa dostávalo len veľmi ťažko. A takmer žiadny doktor by si nezobral na zodpovednosť operovať ho. Už len z toho dôvodu, že sa nevedelo, či by operáciu prežil. Všetci mlčali a ich pohľady smerovali k obrazovke, kde si obaja doktori študovali papiere, ktoré im Sebastian v rýchlosti poslal.

"Tak, kolegovia, ste v našom obore tí najlepší. Aký je váš názor na operáciu. Musíme sa rozhodnúť čo najrýchlejšie. Úraz spôsobil opuch mozgu a myslím si, že ak nezakročíme čo najskôr, pacient zomrie." pretrhol ticho rozhodný Sebastianov hlas. Všetci na neho upreli vystrašený pohľad. Obaja lekári na obrazovke sa na neho pozreli a zhlboka si vydýchli. Ako prvý prehovoril starší z nich.

"Sebastian, myslím si, že mám za sebou už dosť rokov praxe. Videl som už rôzne nádory a viedol rôzne operácie. Nech sa na to pozerám akokoľvek, myslím si, že operácia v tomto prípade je strata času. Zomrie ti na lôžku. A ak by sa aj stal zázrak a tebe by sa ten nádor podarilo odoperovať hrozí mu čiastočná a možno aj úplná strata pamäti. Zabudne aj tie najzákladnejšie funkcie. Bude úplne odkázaný na opateru a skončí v ústave." Sebastian zovrel pery. Poznal Richarda, bol praktický realista. Bol skvelý špecialista a dôveroval iba svojim vlastným schopnostiam. Neveril v zázraky a vždy sa spoliehal iba sám na seba.

"Ďakujem za tvoj pohľad, Richard." ticho prikývol a svoj pohľad nasmeroval na druhé okno, kde na neho hľadeli oči planúce cieľavedomosťou. "A čo tvoj názor, Martin?" spýtal sa Sebastian profesionálne. Všetci mlčky čakali na druhý názor. Doktor v podobnom veku ako Sebastian si vzal snímok zo stola a ešte raz sa na neho so záujmom pozrel.

"Mám rovnaký názor ako kolega." povedal vážne Martin. Sebastian zavesil plecia. U Martina bol zvyknutý na väčšiu zapálenosť, bol prekvapený, že sa tak ľahko vzdal. "Ale, pred rokom som bol na stáži v Austrálii a bol som svedkom rovnakého prípadu. Dokonca som mal tú česť byť pri operácii a asistovať. Pacientovi sa nám podarilo nádor odstrániť a nemal také hrôzostrašné následky ako opisoval kolega. Dodnes síce trpí čiastočnou stratou pamäti, ale žije plnohodnotný život. Takže môj názor je, aby sme ho operovali." dodal Martin s iskrou v očiach.

"Sme?" spýtal sa Sebastian so zdvihnutým obočím. Martinovi sa na tvári mihol malý úsmev a súhlasne prikývol.

"Už som si dohodol vrtuľník. O pol hodiny som u vás. Zatiaľ nachystajte pacienta a operačku, prosím. A Sebastian." dodal Martin vážne. Sebastian prekvapene zdvihol obočie. "Keď sme my dvaja v operačnom tíme, máme za sebou Toho Najmocnejšieho. Nepochybuj o tom, že sa operácia podarí." dodal Martin optimisticky. Richard skepticky pokrútil hlavou, slušne sa rozlúčil a vypol sa. O pár sekúnd ho nasledoval Martin s tým, že sa potrebuje pripraviť na odchod.

V miestnosti zavládlo zvláštne ticho. Pocity boli rôzne. V Tomášovom vnútri sa odohrával boj. Hoci bol jeho otec aký bol, stále mal na mysli ich posledné stretnutie. Nerozlúčili sa najlepšie a vnútorne ho to trápilo. Keď si predstavil, že by mal zomrieť a on by nemal tú možnosť povedať mu, že mu odpúšťa, pocítil obrovský kameň na srdci. Zuzka si smútok v jeho očiach okamžite všimla. Vivien bola sústredená do rozhovoru s Petrom a Sebastianom. Iba Janka mlčala. Po chvíli sa zodvihla zo stoličky a ticho prešla k obrovskému oknu, ktoré sa nachádzalo na kraji miestnosti. Pohľad uprela do diaľky. Ako prvý si ju všimol Sebastian. Ospravedlnil sa Petrovi a Vivien a v rovnakom tichu sa postavil vedľa nej. Jankina tichá prosba sa rozoznela po celej miestnosti. Prosila všetkých, aby ju a Sebastiana nechali samých. Peter, Zuzka, Vivien a Tomáš sa bez ďalšieho slova pobrali von.

Sebastian sa zahľadel do Jankinej bledej tváre. Obočie sa jej stiahlo v ľútosti a bolestne privrela oči. Postupne jej po líci stieklo niekoľko sĺz.

"Ťažko sa mi počúvajú slová, ktoré sa týkajú môjho manžela. Hoci som sa chcela od neho odstrihnúť, je to stále môj muž. Ak sa mu niečo stane, nebudem schopná pozerať sa na to ako leží niekde v ústave. Sebastian, prosím, povedz mi niečo, čo mi dá nejakú nádej, že bude všetko v poriadku." povedala Janka trpko a rázne otočila svoju tvár do Sebastianových modrých očí. Ľútostivo si vzdychol a chytil jej ruky do svojich.

"Jediná nádej, ktorú ti viem poskytnúť je modlitba. Verím, že nech sa stane čokoľvek, nedôjde k tomu bez toho, aby nás Boh neobdaril dostatočnou silou prekonať tú skúšku." dodal Sebastian pokojne.

"Myslíš, že by tá operácia mohla dopadnúť dobre? Ja viem, že by som nemala pochybovať o Bohu. Ja však pochybujem o sebe. Bojím sa, že nezvládnem to, ak by umrel alebo by sa mu niečo stalo." vyslovila svoje obavy nahlas. Sebastian ju vtiahol do svojho objatia. Nechal ju, aby sa upokojila.

"Budem tam a verím, že Boh moje ruky povedie správne. Ver aj ty. Nič iné nám totiž neostáva." Sebastian sa pomaly odtiahol z ich spoločného objatia, aby sa mohol na Janku opäť pozrieť. Jeho oči ju vtiahli do pokoja a istoty. "Pokoj v istote Božej vernosti nám dodá v tejto tme malý záblesk svetla. A viera v Jeho dobrotu nám pomôže nestratiť smer." povedal vážne a jemne jej zotrel slzy z tváre. Jankine srdce sa postupne upokojilo a ticho prikývla.

"Pokoj a viera. Budem sa snažiť prijať tieto slová ako jasnú pravdu. Ďakujem Sebastian." vyslovila Janka ticho a opäť otočila svoj pohľad do okna. Sebastian ju pohladil po ruke a rozlúčil sa so slovami, že už musí ísť, aby sa nachystal na operáciu. Janka bez slova prikývla a oči stále upierala k nebu. Oblaky sa pomaly posúvali svojim tempom a slnečné lúče dopadali cez okno až k jej rukám. Janka sa zhlboka nadýchla a jej srdce sa nadprirodzene zaobalilo v slovách, ktoré pred chvíľou počula so Sebastianových úst. Nič viac nepotrebovala. Stane sa to, čo sa má stať. Svojim strachom nič neovplyvní. Modlitbou a vierou v Boha však áno. A tak privrela oči a bez ďalších zbytočných obáv sa odovzdala tomuto poznaniu.

Peter sedel v bufete a zahľadený do šálky svojej kávy sa stratil v myšlienkach. Hoci mu už služba skončila, rozhodol sa ostať a podporiť Zuzku a Tomáša. Nateraz im prenechal aj s Vivien a Jankou súkromie vo svojej primárskej izbe a rozhodol sa na krátky čas odskočiť, aby sa zamyslel. Odvtedy, čo strávil večer s Veronikou vo svojom dome, strácal istotu vo svojich rozhodnutiach. Keď sa rozhodol odísť so Sebastianom na misiu, bol presvedčený, že robí správne. Teraz však, keď videl ako Veronika mizne z jeho dohľadu bez toho, aby jej to všetko vysvetlil, nadobúdal dojem, že sa rozhodol príliš rýchlo. Nemôže však Sebastiana sklamať a odmietnuť, keď už mu to raz sľúbil. Prehrabol si nervózne vlasy a hlasno si vzdychol. A čo teraz, Otče, čo je správne? Spýtal sa v duchu a opäť sa zahľadel do šálky, akoby čakal, že tam uvidí napísanú odpoveď. Zrazu začul známy hlas. Veronika stála pri pokladni a svojim pokojným láskavým tónom prosila staršiu pani oproti o jednu kávu so sebou. Keď sa káva pripravovala a Veronika svoj pohľad otočila doľava, ich pohľady sa stretli. Peter čakal, že sa Veronika pri ňom pristaví. Keď však zaplatila a vzala si svoju kávu do rúk, bez ďalšieho pohľadu k nemu sa otočila a rýchlym krokom vyšla von. Peter reagoval okamžite a rovnakým krokom vybehol za ňou. Dobehol ju pri dverách na schodisko. Veronika nereagovala ani keď na ňu zavolal. Tak ju chytil za ruku a pritiahol si ju k sebe. Potom otvoril dvere od schodiska a spolu s ňou vošiel dnu. Keď sa dvere za nimi zavreli, otočil sa k nej. Pery mal stiahnuté do rovnej čiary a ešte stále ju držal za ruku. Veronika stála oproti nemu a hlavu mala sklonenú k svojej káve. Nevedela ako reagovať. Celé jej telo sa paralyzovalo pri jeho dotyku.

"To sa budeme k sebe správať ako cudzí ľudia?" prerušil to zvláštne napätie Peter. Veronika ešte stále nezdvihla pohľad k nemu. Iba mlčala. Peter chvíľu čakal na odpoveď. Keď neprichádzala, chytil ju za bradu a prinútil ju, aby sa na neho pozrela.

"Iba som sa ponáhľala. Mám veľmi veľa práce." snažila sa odpovedať sebaisto. Hlas sa jej však zlomil, keď uvidela jeho oči ako sa na ňu pozerajú.

"Veronika. Ja nie som tvoj nepriateľ. To čo sa stalo dnes, nebolo myslené ako odmietnutie teba. Si to najkrajšie, čo som za posledný čas zažil. Tvoja spoločnosť je to najvzácnejšie, čo som do svojho života dostal. Keď s tebou nie som, neustále sa mi vynáraš v mysli. Neviem prestať myslieť na nič iné, iba kedy ťa opäť uvidím. Neutekaj predo mnou a povedz mi ako sa cítiš, prosím." vyslovil nežne a palcom pohladil jej líce. Okamžite sa jej pri tom dotyku stiahlo celé vnútro.

"Nemôžem poriadne dýchať, keď som pri tebe. Prosím, nerob mi to." vyslovila ticho a na čele sa jej objavila vráska starosti. Peter k nej zdvihol aj druhú ruku a vzal jej tvár do dlaní.

"Milujem ťa." povedal sebaisto. Jeho pohľad horel a Veronika sa pri tých slovách striasla. Okamžite sa jej hrudník nadvihol v hlbokom nádychu. Toľkokrát snívala, že to začuje z jeho úst. Jej racionálna stránka jej však ukázala iný pohľad. Rozhodol sa odísť a ona nechce byť tá, ktorá ho bude brzdiť v tom, že chce pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Petrova tvár sa stiahla v neistote. Myslel si, že keď bude úprimný a vysloví svoje pocity nahlas, Veronika mu úprimnosť opätuje. Jeho vnútro však zaplavil zvláštny chlad. Pomaly spustil ruky k sebe a prekvapene hľadel do Veronikiných očí, z ktorých nevedel vyčítať, čo sa v nej odohráva.

"Peter, premýšľaj racionálne. Máš odísť. Keby medzi sebou vytvoríme vzťah, brzdilo by ťa to v tom, aby si pomáhal naplno. Takto je to lepšie." snažila sa Veronika argumentovať pokojne. V hrdle sa jej však vytvorila hrča, keď vlastné slová začula nahlas. Nevedela si predstaviť, že ho neuvidí.

"Veronika. Argument, ktorý si práve použila, mi nedáva žiadny zmysel. Buď úprimná. Čoho sa bojíš? Naozaj si nemyslím, že by to mala byť diaľka. Si dostatočne rozumná žena, aby si vedela, že to nie je na celý život. Idem tam iba na určitý čas, vypomôcť. Tento argument ma nepresvedčil." povedal trochu podráždene. Veronika sa odhodlala pozrieť mu do očí. Až teraz v sebe začula skutočnú pravdu. Bojí sa sklamania vo vzťahu. Ten strach sa na ňu preniesol z minulého vzťahu a hoci si myslela, že Boh to zranenie vyliečil, až teraz si uvedomila, že to tak nie je. Nahlas si vzdychla. Netušila, že práve tento muž ju konfrontuje s jej démonom.

"Ja, nie som si istá..." začala vetu, ale nedokončila, pretože sa bála vysloviť to nahlas. Peter sa zamračil a vydýchol si úľavou. Zrazu všetko pochopil. Ich spoločné rozhovory sa mu vrátili a on si spomenul na to ako mu čiastočne odhalila svoju bolesť z minulosti. Vtedy si to ešte neuvedomoval, ale teraz to všetko pochopil.

"Ty sa bojíš, že budem ako Filip, že?" vyslovil tichú obavu o jej expartnerovi. "Že odídem, viac sa nevrátim a nechám ťa samú vo svojej bolesti." dokončil s nežným a chápavým pohľadom. Veronike sa jemne pootvorili ústa údivom. Nečakala, že by jej mohol až takto dobre rozumieť.

"Ako to vieš?" spýtala sa prekvapene. Peter sa ľahko usmial.