Bolí to, keď rastieš? - 168. časť

"Myslím, že to vie iba Boh. Zistil som, že mi otvoril nové okná, v ktorých vidím úplne nové obzory. A tam medzi tým krásnym stojíš ty a usmievaš sa na mňa svojim láskyplným úsmevom." vyslovil s láskou v očiach. Veronika sklopila pohľad a na tvári sa jej usadil jemný úsmev. Peter jej vzal ruku a priložil si ju k perám. Veronika sa opäť odhodlala pozrieť na neho, srdce jej bilo obrovskou rýchlosťou, keď sa k nej naklonil a svojimi perami sa ľahko dotkol jej. Keď sa od seba odtiahli, Veronika ešte chvíľu nechávala oči privreté, aby si vychutnala tento okamih o niečo dlhšie. Zrazu Petrovi zazvonil telefón. Ospravedlňujúco pokrčil plecami a hravo na ňu žmurkol.

"Môžem ťa večer pozvať k sebe domov na večeru?" spýtal sa popri tom ako si prezeral mobil, aby zistil kto vyrušil túto, ich vzácnu, chvíľu.

"Nechceš si oddýchnuť? Myslím, že dnešný deň je pre všetkých trošku náročný." odpovedala so starostlivým tónom.

"To je odmietnutie?" spýtal sa so smutnými očami.

"Samozrejme, že nie. Len nechcem..." nestihla dopovedať, pretože jej Peter ihneď skočil do reči.

"Dobre, tak ťa budem čakať na parkovisku o ôsmej." naklonil sa k nej a pobozkal ju na líce. Potom sa vytratil von. Veronika tam ešte pár minút stála, bez pohnutia. V mysli sa jej vracalo všetko to, čo sa pred pár minútami stalo. Petrove slová, ich bozk, jeho odovzdanosť k nej. Musela sa usmiať. Pomalým krokom začala kráčať po schodoch. Ani v najtajnejších myšlienkach nečakala, že by sa to všetko takto otočilo.

Veronika kráčala s pretrvajúcim úsmevom až do svojej kancelárie, keď sa zrazu otvorili Vilmine dvere.

"Veronika, prečo sem má tak náhle prísť Martin Fischer? Viete o tom niečo?" spýtala sa Vilma trošku podráždene. Veronika na ňu ospravedlňujúco pozrela.

"Pán Bernard Izakovič mal ťažkú autonehodu. Pri vyšetreniach mu objavili nádor na mozgu na veľmi ťažko dosiahnuteľnom mieste. Pán doktor Fischer sa odhodlal pomôcť pri operácii, na prosbu pána doktora Sebastiana." ozrejmovala pomaly situáciu Veronika. Vilma sa pri každej novej informácii strácala v šoku a úplne zabudla, že mala ísť navštíviť svoju mamu. Vystrela ruku, aby Veronike ozrejmila, že nepotrebuje viac počuť a spýtala sa, kde všetci sú. Potom, čo jej Veronika prezradila, že v primárskej izbe Petra, bez ďalšieho slova sa rýchlym krokom presunula k výťahom. V hlave sa jej rozvírila obrovská masa myšlienok. Jedna z nich však bola najintenzívnejšia. Sebastian predsa nemôže byť pri takej náročnej operácii. Jeho noha mu to nedovoľuje.

Sebastian si umýval ruky a snažil sa upokojiť svoju vnútornú neistotu. Nejaký nepríjemný hlas v ňom sa ho snažil presvedčiť, že nie je schopný viesť takú náročnú operáciu. Malé, tiché svetielko, niekde v rohu však presvecovalo tmu, ktorá sa snažila tváriť sebaisto.

"Ocko, si si istý, že zvládneš takú náročnú operáciu, keď ešte stále nemáš nohu v poriadku?" spýtala sa Zuzka potichu, sledujúc Sebastianovu tvár. Otočil sa k nej a jemne sa usmial.

"Som presvedčený o tom, že pri tejto operácii nebudem sám. A tým nemyslím Martina ani zdravotnícky personál." odpovedal pokojne a vzal Zuzkinu ruku do svojej, aby ju mohol upokojiť pohladením. Zuzka si vydýchla a ticho prikývla.

"Keď si o tom presvedčený, tak budem aj ja." ich pohľady svietili v rovnakom odhodlaní. Boh, ktorý nadprirodzene viedol ich kroky k sebe, bude držať ochrannú ruku aj v tomto prípade. Im stačí, iba sa pozerať.

"Ľúbim ťa, dcérka. Už musím ísť." naklonil sa k nej, pobozkal ju a opäť sa otočil k veľkému umývadlu, aby pokračoval v tom, kde skončil. Myšlienky sa mu po tom, čo povedal Zuzke nahlas, upokojili a v srdci sa mu vytvorilo sebaisté odhodlanie zachrániť ľudský život.

"Ľúbim ťa, ocko." vyslovila Zuzka nahlas. Sebastian sa k nej ešte raz otočil a s láskou sa usmial. Ako Zuzka vychádzala von, práve dnu vchádzal Martin, ktorý na ňu povzbudivo vzhliadol. Zuzka mu venovala úsmev. Ako pomaly kráčala po chodbe, naspäť ku všetkým, vrátila sa k  spoločnému rozhovoru s Martinom spred dvoch hodín. Mala možnosť o ňom zistiť, že je naozaj špičkový odborník vo svojej oblasti. Čo ju však povzbudzovalo a uisťovalo v tom, čo jej pred chvíľou povedal Sebastian, bola jeho pevná viera v Boha.

Zuzka kráčala s odhodlaním a v pokoji s tým, že bude Tomášovi dostatočnou oporou. Zvláštny pocit tiesne sa do nej vnoril okamžite ako uvidela osobu, ktorá vychádzala z výťahu. Vilmina tvár bola zastretá v starosti o Sebastiana. Okamžite sa však zmenila, keď otočila pohľad k Zuzke. Hoci bola niekoľko metrov od nej, okamžite zastala a čakala, kedy sa Zuzka priblíži až k nej. Zuzkin pohľad bol priamy až natoľko, že Vilma musela ten svoj sklopiť na zem. Nepotrebovala počuť slová, bola si vedomá všetkého zlého, čo urobila v dcérinom živote aj bez toho, aby bolo čokoľvek vyslovené. Zuzka spomalila krok, keď prechádzala okolo Vilmy. Čakala, že niečo povie. Keď však Vilma mlčala, s hlavou sklonenou na zem, na malý okamih úplne zastala a sledovala jej výraz. Dokonca sa snažila ticho pozdraviť. Vilma vo vlastnom pocite zlyhania prehĺtala hrču sklamania, ktorá sa jej v hrdle vytvorila. Dokázala iba pokývať hlavou a keď sa Zuzka otočila a kráčala ďalej, ticho sledovať ako opäť raz zlyhala pri svojej dcére. Po tvári jej začalo stekať niekoľko sĺz trpkosti,ktoré sa rukou snažila ihneď zotrieť. Okamžite sa otočila a rozhodla sa nekomplikovať beztak ťažkú situáciu, ktorá nastala. Ráznym krokom sa vybrala na opačnú stranu, za mamou.

Prešla dlhá hodina , kedy sa Sebastian spolu s Martinom rozhodli naskočiť na nevyspytateľný vlak. Už začiatok operácie bol veľmi komplikovaný, pretože mozog Bernarda Izakoviča bol po náraze opuchnutý. Mali čo robiť, aby sa im podarilo dostať na miesto, kde sa nádor nachádzal. Neuľahčila im to ani cieva, ktorá pri každom jemnom zásahu skalpelom, zaplavila celé miesto krvou, čím sa operácia predlžovala o niečo dlhšie ako očakávali. Keď nastal ten okamih a Sebastian v rýchlosti skúmal veľkosť a umiestnenie nádoru, nastala ďalšia komplikácia a Bernardovi zlyhalo srdce. Oživovali ho niekoľko minút. Teraz mal Sebastian opäť krátku chvíľu pokoja na to premýšľať ako najlepšie nádor odstrániť, aby nedošlo k poškodeniu. Martin sa mu snažil poskytnúť svoj uhol pohľadu, konečné rozhodnutie však nechal na Sebastiana. Sám veľmi dobre videl, aké komplikované to musí byť. Keď skúmal snímky, pevne dúfal, že dôjde k zázraku a nádor nebude veľmi veľký. Teraz sa obaja presvedčili na vlastné oči, že opak bol pravdou. Sebastian sa zhlboka nadýchol a na pár sekúnd privrel oči. "Môj dobrý Otec, Stvoriteľ života, veď moje ruky, pretože ja vidím, že toto nie som schopný zvládnuť svojimi vlastnými silami. Nech bol tento muž vo svojom živote akýkoľvek, daj mu možnosť uvedomiť si, akú silu má Tvoje odpustenie." Sebastian si vydýchol a opäť otvoril oči. Cítil vnútorný tlak a napätie. Obával sa prvého rezu. Tesne predtým, než sa rozhodol, ktorý pohyb bude ten správny, jeho srdce sa upokojilo a myseľ sa mu zaplavila poznaním. Akoby sa mu operácia premietala v dostatočnom časovom predstihu dopredu tak, aby pocítil sebaistotu v každom kroku, že je ten najlepší. Sám Martin nad ním stál a s úžasom sledoval jeho ruky, s akou ladnosťou sa pohybujú a vedia, čo majú robiť. Prešla ďalšia hodina, kým sa Sebastianovi podarilo odstrániť všetko, čo do mozgu nepatrilo. Zašívanie už prenechal Martinovi, pretože začal pociťovať veľkú únavu a tlak v nohe. Keď pomaly vychádzal von z operačnej sály, tesne pri dverách sa nervózne prechádzala Vilma. Ihneď ako ho zbadala, pribehla k nemu a pomohla mu posadiť sa na stoličku.

"Prečo si sa rozhodol riskovať svoj vlastný život pre muža, ktorý si to nezaslúži?" spýtala sa Vilma trochu podráždene. Sebastian sa na ňu pozrel a jemne sa usmial.

"Vilma, lekár sa nepozerá na to, či je človek dobrý alebo zlý. Lekár proste zachraňuje. Je to poslanie, nie dosiahnutie nejakého výkonu. Boh ma takto viedol a doviedol ma až k úspešnému koncu." vyslovil pokojne. Hoci sa cítil unavený, jeho srdce bolo naplnené nadšením z toho, že mohol byť svedkom úžasného Božieho zázraku.

"S tým musím súhlasiť. To, čo sa dialo v tej operačnej sále vzbudzuje bázeň voči Bohu." dodal Martin, ktorý vyšiel práve vo chvíli, keď rozprával Sebastian o svojich pocitoch. Vilma na neho pozerala s prekvapenou tvárou. Úplne nechápala zmyslu tých slov. "Viete, keď som tam stál nad otvorenou hlavou toho muža, stratil som nádej. Nezdalo sa mi, že by sa mu ešte dalo nejako pomôcť. A hoci som Sebastianovi naznačil, že tam vidím len malú šancu, že by sa táto operácia mohla podariť, on mlčal. Nechápal som, čo ešte chce v takej beznádejnej situácii zachraňovať, ale potom to prišlo úplne nečakane. Keďže verím v Boha, bolo mi jasné, že jeho ruky vedie práve on. Inak sa to ani nedalo vysvetliť. Dovtedy nás totiž sprevádzali iba samé prekážky." snažil sa jej vysvetliť Martin. "Sebastian, som nesmierne vďačný Bohu, že som mohol byť súčasťou niečoho takého úžasného. Budem tu dovtedy, kým sa pacient nepreberie. Verím, že bez akýchkoľvek ďalších komplikácii." usmial sa Martin na Sebastiana. Ten mu podal ruku a priateľsky ho potľapkal.

"Som veľmi vďačný za tvoju nehasnúcu vieru." dodal Sebastian tesne predtým, než Martin odišiel oddýchnuť si.

Vilma na Sebastiana hľadela s nemým úžasom. Nevedela, čo povedať, iba sa jej v hlave stále prehrávali Martinove slová.

"Ako si na tom ty so Zuzkou?" pretrhol jej premýšľanie Sebastian, s pokojným hlasom. Vilmina tvár zosmutnela. Okamžite si spomenula na ich dnešné stretnutie. A jej opätovné zlyhanie. Cítila sa nepríjemne, keď sa pozrela do Sebastianových očí. Ako by videla ich dcéru. Ten čistý, odzbrojujúci pohľad, plný svetla. Sklonila hlavu a zvesila plecia.

"Ach Sebastian. Som taký slaboch. Nechápem prečo, ale nedokážem sa Zuzke ani len pozrieť do očí. Nieto pred ňou povedať čo i len jediné slovo." vzdychla si sklamane. Hoci sa Sebastian cítil čoraz viac unavene, jeho duch bol plný odhodlania. Túžil zlepšiť vzťah ženy, ktorú tak miloval s ich jedinou dcérou.

"Vilma, už si dokázala byť raz úprimná voči Zuzke. Keď si jej hovorila pravdu. Teraz to dokáž opäť a buď úprimná vo svojich pocitoch. Neboj sa byť slabá. Naša dcéra ti porozumie ľahšie, keď sa jej otvoríš. Nemôžeš pred ňou utekať donekonečna. Pozri sa okolo seba. Aký krehký je ľudský život. A ty nie si jeho vodcom. Máš iba možnosť, na niekoľko krátkych okamihov, nadýchnuť sa zhlboka z krásy odovzdania sa voči druhým. Nepremárni ten čas nariekaním nad minulosťou. Pretože strácaš dary, ktoré ti Boh chce podarovať v Jeho prítomnosti." posledné slová vyriekol Sebastian s privretými očami. Jemne sa usmial, akoby vyšli mimo neho a on ich iba nechal doznievať vo svojich ušiach. "Skús nad tým popremýšľať, Vilma. Ale nie príliš dlho." postavil sa, pohladil ju jemne po tvári, ktorú na neho upierala s tichou úzkosťou. Potom iba mlčky sledovala ako sa pomalou chôdzou stráca v dlhej bielej chodbe.

Peter stál na parkovisku pred nemocnicou. Nervózne prestupoval z nohy na nohu a sledoval každý pohyb, keď sa otvorili dvere. Po chvíli sa usmial sám pre seba. Naposledy sa takto cítil, keď bol mladý chalan a čakal na Zuzku. S tým rozdielom, že Veronika bola pre neho ako ranný svit slnka po tmavej noci. Nedokázal obsiahnuť hĺbku svojich pocitov, ktoré k nej prechovával. Okamžite sa mu zrýchlil tep, keď konečne uvidel Veroniku ako k nemu pomaly kráča s ľahkým úsmevom na perách. Nemohol od nej odtrhnúť pohľad a skúmal každý jej pohyb. Takmer zabudol dýchať.

"Dobrý večer." vyslovila nežne, keď k nemu podišla. Peter ju ešte stále v tichosti skúmal. "Je na mne niečo zlé?" spýtala sa neisto a nervózne sa snažila rukou hladiť záhyby šiat. Peter jej položil ruku na chrbát a pritiahol si ju blízko svojej tváre.

"Všetko na tebe je perfektné. Iba sa sám čudujem, aké pocity vo mne vyvoláva pohľad na teba. Strácam sa v tebe a to sa iba na mňa usmeješ." vyslovil ticho, pozorne sledujúc kútiky jej pier ako sa striedavo miešajú v úsmeve i vážnosti.

"Peter. Ja neviem, čo povedať. Som zmätená z tvojej spontánnosti." vyslovila so zrýchleným dychom. Peter si oblizol peru a pokýval hlavou zo strany na stranu.

"A to je dobré či zlé?" spýtal sa pobavene. Veronika sklonila hlavu a snažila sa skryť úsmev.

"Myslím, že bude dobré, keď pôjdeme. Som zvedavá, čo mi dnes navaríš. Nemala som dnes moc čas na jedlo." zdvihla opäť pohľad k nemu a ľútostivo stiahla obočie. Peter ju okamžite chytil za ruku a doviedol ju až k autu, kde jej otvoril dvere.

"Samozrejme. Nech sa páči, lady, nasadnite si, vaša večera bude čoskoro pripravená." dodal a zavrel dvere. Keď rýchlym krokom prešiel na svoju stranu, Veronika krútila hlavou a pobavene sa smiala. Cítila sa uvoľnene a pokojne. Po dlhšom čase ju konečne zaplavil ten príjemný pocit, že je s niekým ku komu patrí. A hoci sa jej neistota stále snažila zabrániť tomu, aby zažila úplné šťastie, dnes ju zatlačila do úzadia. Túžila iba po tom, aby s Petrom prežili príjemný večer.

Po tom, čo Sebastian každého presvedčil, aby odišli domov si oddýchnuť, pretože Bernardovi v nemocnici nijak nepomôžu, rozhodli sa domov odísť aj Zuzka s Tomášom. Tomáš mlčal už dosť dlhý čas, s výnimkou toho, keď sa pýtal na podrobnosti ohľadom priebehu operácie. Teraz, keď Zuzka sedela na sedačke a sledovala jeho pomalé pohyby v kuchyni ako pripravuje čaj, čakala zmenu. On však mlčal aj naďalej. Jeho pocity dokonca vycítil aj Hax, ktorý si k nemu sadol a pokojne si položil hlavu na jeho nohy. Tomáš sklonil hlavu k nemu a jemne ho pohladil za uchom. Zuzka si ticho vzdychla a zamyslene sklopila pohľad. Tak veľmi túžila byť mu bližšie. Nevedela však ako. Takéhoto uzavretého ho ešte nezažila. Zdvihla pohľad, keď jej Tomáš podával hrnček k rukám. Okamžite sa mu zahľadela hlboko do očí. Bola v nich veľká dávka nehy, niekde hlboko však zazrela bolesť a neistotu.

“Bojím sa.” vyznal sa potichu. Zuzka prekvapene pootvorila ústa a ľútostivo stiahla obočie. Položila hrnček na stôl a priložila svoju ruku na jeho líce. S láskou ho palcom začala hladiť, akoby mu tým chcela povedať, že všetko bude v poriadku.