Bolí to, keď rastieš? - 169. časť

“Láska moja, tak veľmi som túžila konečne počuť tvoj hlas.” vyslovila s úľavou. Tomáš prekvapene zdvihol obočie. Neuvedomoval si, že sa svojim uzavretím do seba sťahuje aj pred Zuzkou.

“Prepáč mi, prosím. Pri tom všetkom som si neuvedomil, že mám pri sebe svoju úžasnú manželku, ktorá ma dokáže prijímať s otvoreným srdcom presne takého, aký som.” povedal a privinul sa k jej dlani. Potom ju vzal do svojich rúk a odovzdane ju pobozkal.

“Čoho sa bojíš najviac?” spýtala sa so záujmom. Chcela mu vytvoriť pokojné prostredie, v ktorom sa nebude báť povedať, čo cíti. Presne ako to aj on urobil pre ňu. Tomáš sa zhlboka nadýchol a zamyslene sa odmlčal. Po pár sekundách sa postavil a pomalým krokom prešiel k svojej malej knižnici.

“Pamätám si, že keď som išiel prvýkrát do školy, veľmi som túžil, aby môj otec bol na mňa hrdý a s takýmto pohľadom na mňa hľadel, keď budem vchádzať do budovy. Môj otec ma do školy naozaj odviezol. Sledoval som ostatné deti a ich otcov, ktorí ich s láskou a hrdosťou odprevádzali. Môj otec ma ani len nevzal za ruku, povedal, že je to prejav slabošstva. A keď sme prišli ku vchodovým dverám, iba chladne podotkol, aby som dnu šiel sám, lebo už som dosť veľký. Bolelo ma to, ale nikomu som o tom nepovedal. Teraz, po toľkých rokoch, to prvý raz hovorím tebe.” Tomáš zmĺkol a otočil sa k Zuzke. Tá ho trpezlivo a ochotne počúvala bez toho, aby sa ho snažila akokoľvek vyrušiť. “Všetko som sa to snažil odovzdať Ježišovi, keď mi daroval nový život. Veril som, že On to všetko vyliečil a na prvý pohľad sa to tak aj zdalo. Avšak keď si uvedomím, že ja som sa s otcom vlastne nikdy otvorene o tom všetkom neporozprával a nepovedal som mu, že mu skutočne odpúšťam, zaplavuje ma pocit beznádeje, keď si predstavím, že by si ma už nikdy nemal pamätať alebo niečo horšie.” pri posledných slovách sa Tomášovi zlomil hlas a bolestne zovrel pery. Zuzka sa postavila zo sedačky a prešla k nemu, aby ho skryla do svojho objatia. Nič nehovorila, iba ho k sebe privinula a s láskou mu hladila vlasy na hlave. Po pár minútach ticha, keď sa zdalo, že Tomášove telo sa uvoľnilo pod jej nehou, sa rozhodla Zuzka prehovoriť.

“Keď o tom hovoríš, sme na tom vlastne podobne. Neviem, čo by som ti mala poradiť, pretože vzťahy, ktoré do môjho života vložil Boh, som ešte stále nepochopila tak, aby som sa cítila slobodne a pokojne.” vyslovila Zuzka ticho opretá o jeho rameno. Tomáš sa jemne odtiahol a pobozkal ju jemne na kútik pier. Pozrel sa na ňu a chcel niečo povedať. Niečo povzbudivé, ale sám sa cítil stratený. “Vieš, aj napriek tomu všetkému, že ja sama si nie som istá, čo mám robiť a čo je vo všetkom tomto chaose správne, stále nestrácam nádej. Tichý hlas v mojom vnútri mi našepkáva, aby som sa nebála. Stačí iba veriť Jeho láske a načasovaniu. V pokore a trpezlivosti. Už toľkokrát mi ukázal, že Jeho moc pôsobí inak ako moje predstavy, že mi neostáva nič iné, len veriť Jeho slovu, že je verné. Že On sám je verný. Hoci my sme nedokonalí a slabí. Stačí nám Jeho milosť. Uverme jej.” hĺbka slov, ktoré sa jej usádzali v srdci prekvapili aj ju samotnú.

“Presne tak. Stačí nám Jeho milosť. Uverme jej.” zopakoval Tomáš s uvoľneným úsmevom, chytil Zuzku za ruku a prešiel s ňou naspäť na sedačku. Tam jej podal do rúk šálku s teplým čajom a štrngol si s ňou. “Pripime si na to. Nech sa Ježišova milosť rozleje v našich nedokonalých srdciach, aby víťazstvo, ktoré už dávno pre nás vyhral, sa stalo našou istotou.” dodal vyrovnane.

“Amen.” vyslovila Zuzka s rovnakým odhodlaním. Obaja sa napili a spokojne sa na seba usmiali. Hax prešiel ku nim, akoby vycítil zmenu prostredia a spokojne sa vystrel tak, aby mohol na nich vidieť. Zuzka sa privinula k Tomášovmu srdcu a obaja si v tichu vychutnávali svoju šálku čaju. Iba tichá, jasná myšlienka sa usadila v Zuzkinej mysli: A teraz, keď vieš ako pôsobí moja milosť, nechaj nech sa rozleje tam, kde je to potrebné.

Na ďalší deň, keď Zuzka sedela vo veľkej konferenčnej miestnosti spolu s Tomášovou rodinou, Alenkou a Patrikom a počúvala Sebastiana a jeho kolegu ako rozprávali o tom, aká bola Bernardova noc a diskutovali o ďalších možných komplikáciách, ktoré môžu nastať, stratila sa vo vlastných myšlienkach. Dnes má ísť za Matúškom. Za iných okolností by sa veľmi tešila, teraz ju však ťažilo to, že by mohla stretnúť aj Vilmu. Cítila sa neisto v jej blízkosti. Tak náhle ako sa tá hmla neistoty objavila, s rovnakou intenzitou do jej vnútra vošlo sebaisté svetlo. Moja milosť ti stačí. Ten jemný hlas v jej vnútri ju úplne odzbrojil. Prešli ňou zimomriavky, ktoré naznačovali, že tento Pokoj ju prevedie cez miesta, kde sa cíti stratená. Privrela oči a zhlboka sa nadýchla. Nadprirodzený okamih, ktorý sa cez ňu prevalil ako vlna, jej na okamih zastrel realitu. Akoby sa ocitla niekde, kde to jej srdce dôverne poznalo, ale zároveň bola premožená nádherou, ktorú ešte nikdy nezažila. Som tam, kde si myslíš, že niet nikoho, kto by ti porozumel. Zdám sa byť vzdialený, ale to iba tvoje obavy, strach a nesprávne predstavy ti bránia v tom, aby si sa mohla zaodieť do žiarivého rúcha Mojej Nádeje. Zapísal som ti to do srdca. Ty sama to musíš cítiť. Jej srdce náhle podskočilo o dva údery silnejšie, akoby tým chcelo potvrdiť to, čo počula. Okamžite otvorila oči a naliehavo sa pozrela okolo seba. Nikto si nevšimol jej intenzívny zážitok, iba Tomáš, ktorý sedel vedľa nej a držal ju za ruku, si ju skúmavo prezeral. Zuzka sa otočila k nemu a snažila sa mu očami povedať, čo práve precítila. Tomáš jej podaroval ľahký úsmev a palcom pohladil jej dlaň. Z jeho láskyplného pohľadu ju zaplavil pocit prijatia. Boh vedel, prečo jej podaroval za manžela práve tohto muža. Rozumel jej aj bez slov a ona cítila neskutočnú vďačnosť za to, že toto požehnanie môže prežívať. Pokoj ju zaplavil v každej bunke jej tela. Nech si mala prejsť čímkoľvek a byť svedkom čohokoľvek zlého, naplnila ju istota, že to zvládne prekonať. Obavy sa pomaly vytrácali a nahrádzal ich jasný a čistý hlas: „Vstaň, zasvieť, lebo prichádza tvoje svetlo a Božia sláva vychádza nad tebou.“ (Biblia, Izaiáš 60:1)

Vilma vyšla zo svojej kancelárie a ticho ozrejmila Veronike, že ide za svojou mamou a potom domov. Ak by bolo niečo súrne, zastihne ju na telefóne. Veronika ticho prikývla. Vo svojom srdci pocítila zvláštny pocit úzkosti voči Zuzke. Vedela, že má ísť dnes za Matúškom. Zuzka sa jej zverila s obavami a neistotou voči Vilme. Tak veľmi jej chcela pomôcť a teraz, keď vedela, že Vilma odchádza domov skôr ako zvyčajne, nebola si istá, či by to Zuzke nemala dať vedieť. Zrazu jej zazvonil mobil. Bol to Peter a pozýval ju do kina. Myšlienky k Zuzke sa úplne vytratili a nahradili ich šteklivé pocity zamilovanosti. Po včerajšej večeri sa zblížili natoľko, že keď zaspávala sama doma, nedokázala myslieť na nič iné iba na Petrov pohľad plný lásky ku nej. Veronika s radosťou prijala a očami sa snažila posunúť ručičky hodín, aby sa mohli spoločne stretnúť v objatí.

Vilmin krok bol pomalý a myšlienky sa jej stratili v Sebastianových včerajších slovách. Tak veľmi sa túžila zblížiť so svojou dcérou. Čím viac sa však o to snažila, tým väčšmi sa jej strácala. Nevedela čím to bolo, ale cítila sa tak veľmi unavená a skľúčená. Keď vchádzala do Silviinej izby tieto pocity sa zintenzívnili. Aj keď sa snažila mamu navštevovať pravidelne, ešte stále bol jej vzťah k nej naštrbený. Silvia sa snažila byť láskavá a chápavá, Vilma však v sebe stále prechovávala krivdu a bolesť. Potichu sa posadila do kresla oproti nej a sledovala jej spiacu a pokojnú tvár. Ticho si povzdychla a privrela oči. Od koreňa je strom vyživovaný. V odpustení nájdeš odpoveď na zmenu. Ten hlas, ktorý občas v sebe začula ju opäť prekvapil nepripravenú. O to viac ju to zaskočilo a rýchlo otvorila oči. Privítal ju Silviin pokorný a ľútostivý pohľad. Vilma si ešte stále nezvykla na túto jej zmenu. A popravde, občas mala pocit, že je to len pretvárka. Zdalo sa jej, že s ňou mama hrá nejakú zvláštnu zvrátenú hru. Tak ako to robila vždy, keď chcela niečo dosiahnuť.

„Ďakujem, že si opäť prišla.“ začala rozhovor Silvia. Vilma si trochu nervózne odkašľala.

„Nemusíš ďakovať. Je to moja povinnosť. Ako dcéra voči matke.“ vyslovila neosobne. V srdci ju pichla tupá bolesť. Možno to nemusela povedať práve takto. Svedomie ju začalo konfrontovať. Avšak Vilma ho zahnala do kúta spomienkou na Matúškove narodeniny a Silviine kruté slová. Silvia sa zhlboka nadýchla a prikývla.

„Ja viem. Viem, že si zaslúžim tvoje odmietanie a výčitky. Nebola som ti dobrou mamou a správala som sa k tebe vždy veľmi sebecky.“ Silvia sa odmlčala a chvíľu premýšľala. „Viem, že som urobila mnoho chýb. Najmä som príčinou rozvratu vzťahu medzi tebou a Zuzkou. Nenájdem tie správne slová ako sa ti správne ospravedlniť.“ vyslovila ľútostivo a sklonila hlavu. Vilma ju pozorne sledovala. Srdce jej našepkávalo, že to myslí úprimne, hlava ju však varovala, aby si voči nej držala odstup.

„Myslím si, že už je príliš neskoro na to, aby sme sa snažili zlepiť niečo, čo sa roztrhalo na márne kúsky. Tvoje posledné slová boli hraničnou líniou k celému nášmu zvláštnemu vzťahu. Neuvedomovala som si to, keď som bola ešte mladá, ale teraz už viem, že ty si bola dôvodom všetkého môjho nešťastia v živote. Nikdy som ti to nepovedala, lebo som sa ťa bála. Teraz cítim, že je dôležité priznať sa ti ako som sa celé tie roky cítila. Akú bolesť a stratu som prežívala. A ešte k tomu úplne sama v cudzej krajine. Ty si bola hrdá, že tvoja dcéra študuje v Amerike. Zatiaľ čo ja, troska vo vlastnom tele, som zápasila o to, aby som sa neutopila vo vlastnej sebaľútosti. Nevieš si ani len predstaviť, koľkokrát som sa v noci zobudila na to ako mnou lomcujú pocity straty. Koľkokrát som snívala o tom, že stojím po boku Sebastiana aj s našim dieťaťom. Dívala som sa na tú malú nevinnú tvár a predstavovala si, že som bola silná a dokázala sa ti vzoprieť. V sprche som skrývala svoje vlastné slzy bolesti, aby nikto nevidel, čo prežívam, pretože moja matka ma to tak naučila. Prejavovať svoje pocity je slabosť. Prejav zlyhania. Ale aj som trpela. Ticho, sama a s hrozným pocitom straty. Stratila som to najkrajšie, čo ma mohlo v živote postretnúť. Lásku a jej nádherný plod. To sa nedá ospravedlniť žiadnymi slovami ľútosti. Žiadnymi, matka.“ posledné slová, ktoré Vilma vyslovila zazneli už iba ako trpký vzlyk, pretože sa jej hlas zlomil v slzách. Nedokázala to v sebe už viac držať. Celé roky mlčala. Jediný, kto o jej tichých myšlienkach trápenia vedel bol jej psychológ a toho po tom, čo odišla z Ameriky, už tu doma viac nevyhľadala. Keď sa jej narodil Matúško, zdalo sa, že sa s tou bolesťou naučila žiť. Tá nevinná tvár jej malého chlapčeka a Milanova nežná starostlivosť jej pomáhali preniesť sa do nového sveta. Lenže jej minulosť ju dobehla. Pretvarovať sa nedalo naveky. A teraz ju strhla tá bolesť až k úplnému jadru. Plakala. Bez toho, aby sa cítila hlúpo. Bez toho, aby si všímala, či sa niekto pozerá. Boli to slzy, ktoré ju viedli na rázcestie. Mohla sa rozhodnúť. Odpustenie alebo úplné zatrpknutie voči vlastnej matke.

Zuzka kráčala po známej ceste k obrovskému domu. Nepociťovala nervozitu. Potom, čo sa jej stalo v nemocnici bolo jej srdce úplne pokojné. Keď zaklopala na mohutné mahagónové dvere, okamžite jej otvorila známa žena Miriam, ktorá sa v dome starala o celý chod domácnosti a vypomáhala so starostlivosťou o Matúška, keď Milan potreboval pracovať a Vilma nebola doma. Žena ju úctivo pozdravila a zaviedla ju na zadnú záhradu, kde sa Matúško veselo hral. Milan sedel vedľa neho a niečo spolu skúmali v tráve. Zuzka gestami ukázala k Miriam, že môže ísť a s úsmevom sledovala ich zapálenie do hry. Ako prvý sa k nej otočil Milan. Keď uvidel jeho veselý úsmev Matúško, ihneď zo svojho miesta vystrelil ako raketa a vrhol sa Zuzke do náručia. Tá ho s láskou prijala a pomaly sa k nemu sklonila.

„Môj malý princ. Viem, že sa cítiš dobre, ale ešte prosím opatrne. Si stále v liečbe. Tá operácia, ktorú si podstúpil nebola jednoduchá. Tvoja hlavička ešte potrebuje, aby si sa k nej správal jemne.“ pokojne mu vysvetľovala Zuzka, zatiaľ čo Matúško akoby všetko prepočul, vytrhol sa z náručia a veselo začal pred ňou poskakovať.

„Vitaj Zuzka. Sme veľmi radi, že si prišla.“ pristúpil k nej Milan a s úsmevom jej podal ruku. „Dáš si niečo. Poprosím Miriam, aby ti niečo pripravila?“ spýtal sa starostlivo. Zuzka pokývala hlavou, že nie, prijala jeho ruku a vďačne sa na neho usmiala.

„Nezdržím sa dlho. Manžel ma čaká v nemocnici. Chcela som iba splniť sľub a prísť pozrieť môjho malého princa.“ povedala Zuzka jemne a opäť sa s láskou otočila k Matúškovi.

„Tomáš je chorý?“ spýtal sa zvedavo Matúško a s vážnou tvárou čakal na odpoveď. Zuzka sa zhlboka nadýchla a pohladila svojho malého brata po tvári. Vždy ju prekvapoval svojim darom emočného vnímania. Udivovalo ju ako dokáže taký malý chlapec pokladať tak rozumné otázky.

„Nie zlatíčko. Tomáš je v poriadku. Iba jeho ocko má zdravotné problémy. Ale ty sa tým nemusíš vôbec zaťažovať, všetko bude v poriadku.“ snažila sa uvoľniť jeho zovreté črty tváre. „Ukážeš mi, čo zaujímavé ste s ockom skúmali na tom mieste?“ zadívala sa očami tam, kde ich pred chvíľou zastihla. Matúškova tvár sa rozžiarila a veselo sa usmial. Zuzka si ticho vydýchla a pozrela na Milana s úsmevom. Ten prikývol a ospravedlnil sa, že si musí odskočiť do pracovne niečo vybaviť.

„Musíš byť veľmi jemná a nerobiť veľký hluk.“ ozrejmoval jej, keď zastal, pomaly si čupol a očami začal skúmať niečo, čo Zuzka ešte úplne nechápala.

„Rozumiem. Musíš mi však vysvetliť cieľ tvojho výskumu.“ dodala pobavene. Matúško sa na ňu pozrel s úsmevom a chvíľu mlčal, akoby sa pripravoval na niečo veľmi dôležité. Vždy to tak robil, keď chcel niekomu vysvetliť nejakú závažnú vec.

„Je tu taká cestička. Vytvorili sme ju s ockom. Pre mravčekov. Nasypali sme tam trošku cukru a oni tade pekne idú, pozri. Sú veľmi usilovní a žiadna prekážka, ktorá sa pred nimi objaví ich nezastaví.“ zaujato ukazoval Matúško Zuzke tenkú čiernu čiaru, kde sa mravce veselo hemžili. „Stačí trošku sladkého a rýchlo sa tu nahromadia. Je to zábavné sledovať. To ocko prišiel s takým nápadom. Spolu sme im tam dávali rôzne malé zábrany a oni sa cez ne vždy dostali. Zaujímavé, že?“ vnímavo zdvihol noštek k Zuzke a rozžiarenými očkami sledoval jej tvár. Zuzka s úsmevom prikývla.

„Vy s ockom ste skvelí tím, však?“ spýtala sa Zuzka. Matúško ticho prikývol.

„Občas mi tu chýba maminka. Veľa pracuje a niekoľkokrát som ju videl aj plakať. Ona si myslela, že ju nevidím. Myslíš, že je to kvôli mne?“ spýtal sa s  nevinným pohľadom Matúško. Zuzke stislo srdce. Nevedela, čo by mu mala na to odpovedať a tak si ho okamžite k sebe pritúlila.