Bolí to, keď rastieš? - 170. časť

„Môj malý princ. Nemyslím si, že je to kvôli tebe. Ty si náš poklad. My dospelí občas zažijeme veci, ktoré nedokážeme vyriešiť ihneď a to nás potom bolí vnútri. Slzy sú dobré k tomu, aby sa srdiečko príliš tými starosťami nezatvrdilo. Myslím, že náš dobrý Pán nikdy nechcel, aby sme niečo také zažívali. Ak to však správne pochopíme a príjmeme veci v Ježišovom pôsobení, tak zistíme, že práve viera vidí srdcom svetlo tam, kde oči vidia len tmu.“ Zuzka zmĺkla a zamyslene sa zahľadela na trblietajúce svetlo na hladine vody bazéna, ktorý bol niekoľko krokov od nich. Matúško na ňu nechápavo pozeral. Zuzka si neuvedomila, že sa rozpráva iba so šesťročným chlapcom. Poslednú vetu vlastne akoby povedala sama pre seba. Cítila, že potrebuje tú vec so svojou biologickou matkou konečne uzavrieť. Malá rúčka jej brata, ktorá pred chvíľou ukazovala na jeho zaujímavý výskum sa dotkla tej jej.

„Si smutná?“ vnímavo ju sledoval s vystrčeným noštekom a trpezlivo čakal na odpoveď. Zuzku jeho citlivosť dojala.

„Ty si tak krásny. Si veľkým darom pre tento svet. Prajem si, aby ti Boh dal veľkú vieru a silu zotrvať s takýmto nádherným vnímavým srdcom celý život.“ pohladila ho po líci a naklonila sa k nemu, aby ho pobozkala.

„Ale neodpovedala si.“ vyslovil ihneď ako sa odtiahla. Zuzka na neho prekvapene zažmurkala a ľahko sa usmiala. Zabudla, že jej malý braček je presne ako Malý princ z rozprávky. Keď sa niečo opýtal, odhodlane čakal, že sa dočká odpovede.

„Nedá sa povedať, že by som bola úplne smutná. Skôr neviem vyriešiť jedno trápenie v mojom živote.“ snažila sa mu to vysvetliť čo najjednoduchšie. Matúško zamyslene naklonil hlavu na stranu a zahĺbil sa v premýšľaní.

„A prečo sa trápiš pre niečo, čo nevieš vyriešiť? Nehovorila si, že keď sa budeme modliť s vierou, že sa to stane, tak Boh bude pracovať za nás? Ja som sa modlil, aby boli maminka s tatinkom opäť spolu a veril som tomu. A pozri, stalo sa.“ dodal so širokým úsmevom a rozžiarenými očami. „Ty tomu už neveríš?“ vyslovil nečakanú otázku nakoniec. Zuzka na neho pozerala s otvorenými ústami.

„Máš zaujímavé otázky. Práve si ma povzbudil vo viere a ani o tom nevieš. Ďakujem, braček.“ opätovala mu úsmev a vtiahla ho do náručia.

„Je dobré, aby ste išli na chvíľku dovnútra. Matúško si potrebuje oddýchnuť. Nezabudni na čom sme sa dohodli, môj malý bojovník.“ vyrušil ich Milanov hlas. Tváril sa vážne. Keď sa však Matúško nepozeral, veselo žmurkol na Zuzku. Tá mu s úsmevom prikývla.

„Ocka treba poslúchať, však?“ pošepla Matúškovi Zuzka. Ten sa na oboch pozrel trošku mrzuto a neochotne vošiel dovnútra.

„Mamička!“ zaznel jeho veselý hlas v obrovskej chodbe. Zuzka zmeravela a postavila sa. Milan na Zuzku povzbudivo pozrel a pozval ju tiež dnu. Nečakal však na ňu, chcel jej nechať čas na premyslenie. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa naplniť myšlienkami o tom ako ju dnes Boh práve na toto pripravoval. Ešte aj posledné Matúškove slová jej zneli v ušiach: Ty tomu už neveríš? Zhlboka sa nadýchla a s pokojným srdcom vošla dnu. Videla ako sa Matúško oddane túli k svojej mame. Aj Vilminu šťastnú tvár, keď jej vyznával ako veľmi ju ľúbi. Sucho prehltla a urobila ešte niekoľko krokov tam, kde stál Milan. Vilma okamžite zdvihla pohľad ku nej a prekvapene zažmurkala.

„Zuzka. Vitaj u nás. Vlastne, som veľmi rada, že si tu.“ odhodlala sa povedať Vilma. Matúško sa stále túlil k nej, iba svoj pohľad otočil k Zuzke a veselo sa usmial.

„Ďakujem.“ odpovedala Zuzka pokojne.

„Matúško, čo keby sme si išli hore do tvojej izby zahrať tú novú spoločenskú hru?“ zapojil sa do rozhovoru Milan. Vycítil, že Zuzka a Vilma potrebujú priestor na súkromný rozhovor. Matúško sa pozrel zospodu na Vilmu a jemne sa zamračil. Vilma ho upokojila bozkom a pošepla mu, že len čo sa porozpráva so Zuzkou, určite sa k hre pridá aj ona. To na Matúška zapôsobilo a začal veselo poskakovať okolo Zuzky i Vilmy zároveň.

„Aj Zuzka sa pridá ku nám. Budeme ako rodina.“ vyslovil spontánne Matúško a nadšene chytil Milana za ruku. Potom ho v zápale rôznych otázok ťahal hore po schodoch do svojej izby. Zuzka s Vilmou ostali stáť na chodbe úplne samé. Niekoľko sekúnd ticha, ktoré ich obklopilo, sa zdalo ako večnosť.

„Nie si hladná? Dám ti niečo pripraviť u Miriam.“ odhodlala sa to ťaživé ticho nakoniec prerušiť Vilma.

„Nie, ďakujem. Milan už sa ma pýtal to isté. Nezdržím sa dlho. Potrebujem sa vrátiť naspäť do nemocnice za Tomášom.“ vyslovila Zuzka vážne.

„Ako sa má Tomáš?“ spýtala sa Vilma neisto.

„Snaží sa celú tú situáciu prijať s vierou. Nie je to ľahké. Pre nikoho z nás. Poslednú dobu sa toho nakopilo trochu viac. Aj ja sama veľakrát premýšľam, čo ma to má naučiť.“ ozrejmila jej otvorene. Vilma previnilo sklopila pohľad a prikývla.

„Chápem. Nenašla by si si trošku času na rozhovor v mojej pracovni. Myslím, že na chodbe to nie je veľmi pohodlné.“ pristúpila Vilma pomaly k dverám a otvorila ich. Mlčky čakala na Zuzkinu reakciu. Tá sa zhlboka nadýchla a prikývla. So zamysleným pohľadom vošla dnu a postavila sa ku kreslu oproti písaciemu stolu. Vilma okolo nej prešla. Mala obrovskú chuť pohladiť ju, ale v poslednej chvíli stiahla ruku a zovrela ju v päsť. Potom sa posadila do kresla, ktoré bolo kúsok od toho, kde Zuzka stála.

„Prosím, posaď sa.“ vyslovila nežne. Zuzka ju poslúchla a oči sklopila na podlahu. Myšlienky ňou prebleskovali takou rýchlosťou, že ich sama nedokázala obsiahnuť. Je to tu. Nastal čas na otvorený rozhovor s jej biologickou matkou. Čo ju čaká? „Nájsť správny začiatok k tomu, aby som sa spýtala tie správne otázky, je pre mňa náročné. Môže sa ti zdať, že mi na tebe nezáleží, ale nie je to tak. Prešlo však tak veľmi veľa času, že som mala strach pozrieť sa všetkému tomu, čo som urobila, priamo do tváre. Tým myslím do tvojej tváre. Máš tak neuveriteľne jasný pohľad, že sa bojím, aby som neurobila opäť nejakú chybu.“ začala úprimne Vilma. Zuzka po poslednej vete na ňu prekvapene pozrela.

„Akú chybu máš na mysli?“ spýtala sa zaujato. Vilma sucho prehltla a previnilo sklopila pohľad.

„Napriek tomu, čo všetko zlé som urobila, si tak neuveriteľne čistá a rozhodla si sa nevychŕliť na mňa slová výčitiek, ale iba pokorne čakáš na to, čo poviem. A ja cítim veľkú váhu zodpovednosti, aby som neurobila niečo nesprávne. Aby som nepovedala niečo, čo ťa raní.“ zhlboka sa nadýchla Vilma a odhodlala sa na ňu pozrieť. Zuzku jej ľútostivý pohľad dojal. Aj jej úprimnosť. Konečne mala možnosť zoznámiť sa s jej otvorenosťou.

„Vo všetkom tom zlom, čo sa stalo, som mala možnosť spoznať aj mnoho požehnaní. Nemám potrebu začať s výčitkami. Aj keď niekoľko otázok sa mi v mysli zjavuje. Sama som si však nie istá, či chcem počuť odpoveď, po tom všetkom, čo som sa dozvedela v nemocnici.“ opätovala jej úprimnosť Zuzka. Obe sa začali cítiť o niečo príjemnejšie a ľahšie. Zistili, že ani jedna z nich nechce tú druhú viac zraňovať.

„Chápem. Keď som bola mladá, nechápala som ešte súvislosti, ktoré sa v tom všetkom stanú. Veľmi som sa bála mojej matky. Mala na mňa obrovský vplyv a ja som bola príliš slabá na to, aby som mala odvahu vzoprieť sa jej. Keby som vtedy vedela to, čo teraz, rozhodla by som sa úplne inak.“ snažila sa jej ukázať svoj pohľad Vilma. Zuzkina tvár zvážnela a zamyslene sa otočila na fotku, ktorá bola na stole. Bol na nej Matúško s Milanom ako sa s láskou pozerajú na Vilmu. Zuzka zažmurkala a na perách sa jej objavil jemný úsmev. Páčili sa jej iskričky v očiach jej malého bračeka. Keby sa Vilma bola rozhodla inak, nemala by možnosť mať takého úžasného brata, akým Matúško je. Aj ona sama by sa odhodlala vymeniť vlastné šťastie za to jeho.

„Vieš. Boh ma naučil, že ak budem príliš dlho zaseknutá v minulosti, utopím sa v nej. Všetky dary, ktoré som mala možnosť získať boli iba vďaka tomu, že som Ho nechala pôsobiť v prítomnosti. Bol vždy o niekoľko krokov popredu, aby mi ukázal veci inak ako sa na prvý pohľad zdali. A keby som nenechala  Jeho pôsobivú múdrosť vyliať v mojich slabých chvíľach, nemala by som možnosť nahliadnuť do toho, čo všetko pre mňa pripravil. Vždy sa utrpenie prelínalo s Jeho pokojom. Bolesť nahrádzala radosť a keď som nevládala, vždy mi poslal niekoho, kto ma mal zdvihnúť, aby som ďalej kráčala po ceste, kam patrím. V mojej slabosti sa prejavovala Jeho sila.“ vyslovovala Zuzka pomaly a s ľahkosťou na srdci. Presne takáto mala byť. Tá sloboda, ktorá ju po vypovedaných slovách naplnila, bola jej domovom. Tam patrila a teraz vedela, že odpustenie je tou najlepšou odpoveďou na všetky otázky. „Odpúšťam ti. Daj mi iba trošku času zvyknúť si na to, že si moja mama.“ odpovedala s láskavým pohľadom. Vilma na ňu zarazene otvorila ústa. Čakala všetko. Bezpodmienečná láska, ktorou ju obdarila, ju úplne odzbrojila. Zaplavili ju slzy dojatia a naplnili ju výčitky svedomia. Voči tomu, že ona takého gesta voči svojej matke nie je schopná. Okamžite sa postavila a kľakla si k Zuzkiným nohám. Tam sa rozplakala.

„Nezaslúžim si takéto veľké gesto. Moja drahá dcérka, si tak krásna a ja tak hrozná. Čím som si ťa zaslúžila. Som toho nehodná.“ sklonila svoju tvár a so skrytými vzlykmi sa čelom oprela o jej kolená. Vilmine slzy dopadali na jej odhalené nohy. Zuzka ľútostivo stiahla obočie a nežne ju pohladila po vlasoch.

„Niekedy proste stačí iba prijať. Bez zásluh. Ježiš urobil obrovské gesto odpustenia, máme Ho v tom nasledovať. On vie prečo.“ vyslovila Zuzka ticho.

„Ja toho nie som schopná.“ zdvihla oči k Zuzke a so stekajúcimi slzami po lícach pokrútila hlavou. Zuzka sa pomaly sklonila k nej a chytila ju za ruky.

„Neubližuješ tým len svojej mame, ale aj sebe. Tú ťarchu, ktorú si sa rozhodla na seba nabaliť tvoje srdce zvláda len veľmi ťažko. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.(Biblia, Mt 11:28-30)“ vyslovila Zuzka jemne, popritom ako ju hladila po rukách. Na Vilmu toto gesto a jej pokojný hlas pôsobil ako oáza v púšti. Akoby niečo v jej vnútri chcelo odvaliť ten kameň, ktorý si tam nosila.

„Moja vzácna dcérka, odpusti mi prosím, že som o teba nebojovala.“ Vilma sklonila hlavu a čelom sa oprela o ruky, ktoré ju hladili.

„Mamička, prečo plačeš pri Zuzkiných nohách a čo znamená, že si o ňu nebojovala?“ zaznel tichý Matúškov hlas pri dverách. Obe sa v rovnaký čas strhli a upreli pohľad na jeho vážnu tvár. Vilma sa rýchlo postavila a pomaly podišla k nemu. Snažila sa rukávom osušiť tvár od sĺz.

„Srdiečko, čo tu robíš? Prečo nie si s ockom?“ snažila sa zmeniť tému Vilma. Matúško je chvíľu v tichosti sledoval, potom sa otočil k Zuzke a opäť sa vrátil k Vilme.

„Dostal som chuť na kakao. Miriam ma vzala do kuchyne. Bol som zvedavý, prečo ste sa tu so Zuzkou zavreli a počul som vzlyky, tak som otvoril dvere. Prečo si Zuzku prosila o odpustenie, že si o ňu nebojovala? Čo to znamená?“ vrátil sa opäť k otázke. Zuzka sa zhlboka nadýchla. Jej malý princ, pokiaľ nezískal odpoveď na otázku, ktorá ho zaujímala, neprestal. Vilma chytila jeho malé ruky do svojich a pobozkala ho na hánky.

„Je to trošku zložité na vysvetlenie, synček môj. Obávam sa, že by si to nepochopil.“ snažila sa mu ozrejmiť Vilma. Matúško sa zamračil a otočil pohľad k Zuzke, ktorá ho nežne hladila očami.

„Ale ja chcem vedieť, prečo si plakala. Je to preto, prečo si plakala aj mnohokrát predtým? Je to kvôli Zuzke?“ zvedavo vystrčil svoj malý noštek k svojej mame. Vilma zarazene zažmurkala a pootvorila ústa, aby mu odpovedala. Okamžite ich však zavrela, lebo si nebola istá, čo presne má povedať.

„Môj malý princ, prosím, sadneš si sem ku mne?“ odhodlala sa pridať k rozhovoru Zuzka. Vilma sa otočila k nej a pustila Matúškove ruky, aby k nej mohol prejsť. Vzápätí prešiel ku kreslu a posadil sa oproti Zuzke. Tá sa na neho povzbudivo usmiala. Matúškova vážna tvár sa však nezmenila. Iba jeho pohľad zjemnel. Vilma podišla ku kreslu a postavila sa tesne vedľa neho.

„Ty mi vysvetlíš, prečo mamička plakala?“ položil okamžite otázku Zuzke.

„Skúsim to.“ vyslovila zamyslene a pohľad zdvihla k Vilme. Videla v jej očiach neistotu a strach. „Niekedy sa v živote stane, že nejaké dieťatko nemôže vyrastať pri svojich skutočných rodičoch. Dôvody sú rôzne. Môžeš si predstaviť, že nejaká mamička nemá dosť peňazí alebo jej srdiečko nie je pripravené na to, aby sa postavila ťažkým prekážkam.“ začala Zuzka smelo. Videla ako sa Matúškovi zdvihlo obočie a zamyslene uprel pohľad niekde za ňu.

„A čo sa potom stane s tým dieťatkom? Keď nemá mamičku ani otecka?“ po chvíli reagoval novou otázkou Matúško.

„Riešenia sú tiež rôzne. Ale budem teraz rozprávať o jednom konkrétnom dieťatku. To sa dostalo do rúk iných rodičov, ktorí ju neskutočne milovali a darovali jej to, čo nemohla dostať od svojich skutočných. Nič tomu dieťatku nechýbalo. Bolo šťastné a milované.“ pokračovala vo vysvetľovaní Zuzka. Vilma užasnuto sledovala, s akou múdrosťou chce svojmu malému bratovi vysvetliť pravdu. Cítila hrdosť a vďačnosť za to, že je jej dcéra taká veľkorysá. Do očí sa jej opäť nahrnuli slzy. Slzy dojatia.

„A prečo sa o tom dieťatku rozprávame?“ zaznela ďalšia otázka od jej malého poslucháča.

„Lebo to dieťatko som ja.“ odpovedala pohotovo Zuzka. Matúško zdvihol pohľad a zamyslel sa.

„Nerozumiem. Mamička plakala, lebo sa dozvedela, že nemáš skutočných rodičov?“ otočil pohľad k Vilme a skúmavo ju sledoval. Tá mlčky zovrela pery a stiahla ľútostivo obočie.