Bolí to, keď rastieš? - 171. časť

„Mamička plakala preto, lebo cítila obrovskú ľútosť z toho, čo sa pred mnohými rokmi stalo a čo nedokázala zmeniť. Čo ti teraz poviem je veľmi nečakané. Možno to ani úplne nepochopíš. Chcem však, aby si vedel, že ja a tvoja mamička ťa veľmi ľúbime. A to, čo sa stalo sa stať muselo, aby sme my dvaja mohli byť spolu. Chápeš?“ zdvihla sa Zuzka a podišla k jeho nohám, aby ho chytila za ruku. Matúško nahol hlavu na stranu a vnímavo si prezrel jej tvár. Potom sa spokojne usmial a prikývol.

„Je super, že môžeme byť spolu. Chcel by som, aby si nikdy neodišla. Mám ťa veľmi rád.“ vyslovil veselo, naklonil sa k jej tvári a pobozkal ju na líce. Zuzke to dodalo odvahu k tomu, aby pokračovala.

„My dvaja nie sme iba akože brat a sestra. Máme rovnakú mamičku.“ povedala s upretým pohľadom do jeho očí plných očakávania.

„Máme rovnakú mamičku?“ zopakoval zmätene a obrátil pohľad k Vilme, ktorá ho hladila po chrbáte. Na pár sekúnd sa zamračil a potom sa zhlboka nadýchol. „Ale veď to je úžasné, nie?“ snažil sa pochopiť situáciu. „Prečo si plakala, mamička? Veď Zuzka je perfektná. Ja som šťastný.“ vyslovil radostne a okamžite sa vrhol Zuzke do náručia.

Vilma na oboch pozerala so slzami v očiach. V srdci pocítila nádhernú, oslobodzujúcu úľavu. Zaplavila ju obrovská vlna vďačnosti. Mnoho rokov si predstavovala, aké by to bolo, keby mohla vrátiť čas a rozhodnúť sa inak. A teraz mala možnosť, jej vlastná dcéra ju ňou obdarovala, aby to smela zažiť. Naplno sa oddať pocitu, že jej najväčší hriech bol zmytý vo veľkorysom odpustení. Bez zraňujúcich výčitiek svedomia mohla sledovať výnimočný vzťah medzi jej deťmi. Ako prekrásne to znelo, medzi jej deťmi. Jej dcéra a syn. Tieto slová v jej vnútri vytvorili nádhernú melódiu, ktorú tak veľmi potrebovalo jej srdce počuť.

„Mamička, poď k nám. Môžeme sa objať spolu. Však, Zuzka.“ zaznel veselý Matúškov hlas. Pohľadom od Vilmy prešiel k Zuzke. Aj samotná Vilma čakala na Zuzkinu odpoveď. Tá sa ľahko usmiala nad Matúškovou spontánnosťou a ticho prikývla. Vilme dvakrát zrýchlene zabúšilo srdce od radosti a pomaly sa spustila na kolená, blízko svojej dcéry. Nesmelo vystrela ruky, aby mohla oboch objať. Zuzka jej neisté gesto prijala a odovzdane jej objatie prijala. Matúško ju ihneď nasledoval. Vilma sa zhlboka nadýchla a uvoľnene vydýchla. Po lícach jej stieklo niekoľko sĺz.

„Som na vás tak veľmi hrdá. Tak veľmi vás ľúbim. Moje vzácne deti. Moja dcérka. Môj synček. Ani neviete ako nádherne sa teraz cítim. Aký obrovský dar znamená pre mňa to, môcť vás oboch držať v náručí.“ hlesla so stiahnutým hrdlom. Potom sa nahla k Zuzke a nežne ju pobozkala do vlasov. Privrela oči a zhlboka sa nadýchla vône jej vlasov. Pár sekúnd tak zotrvala a po chvíli sa otočila k Matúškovej hlávke. Pobozkala ho s rovnakou láskou. „Konečne vás mám oboch vedľa seba. Veľakrát som o tom snívala. Ďakujem, že ste mi to umožnili.“ Matúško sa ihneď odtiahol. Obe na neho prekvapene upreli pohľad. Vedeli, že chce povedať niečo dôležité.

„Mami? Ja si myslím, že to pre nás pripravil Ježiš. On to všetko vedel od začiatku. Už keď som sa prvýkrát stretol so Zuzkou v nemocnici. Cítil som to, iba som to nevedel pomenovať. Ako mi však Zuzka začala rozprávať o tom, aký Ježiš je, to nepochopené miesto sa zafarbilo Jeho farbami. Ako omaľovánka.“ veselo vysvetlil Matúško. Zuzka so zatajeným dychom počúvala jeho slová. Veľa múdrosti z nich plynulo a prekvapene na Vilmu zdvihla obočie. Tá otočila pohľad na drevený stôl oproti a zamyslene zovrela pery. V jej vnútri zaznel opäť ten známy nečakaný tichý hlas: V odpustení nájdeš zmenu. Jedna polovica jej života už bola obmytá odpustením. Čo tá druhá? Týkajúca sa jej matky. Až teraz pochopila, hĺbku tej vety. Jej šesťročný syn mal viac múdrosti ako ona sama. Ticho si vzdychla. Vedela, čo má robiť. Srdce ju nabádalo, aby konala okamžite. Pocity naliehavosti ju samú prekvapili. Zmätene sa otočila k Zuzke a potom k Matúškovi. Chvíľu sledovala ich pohľady. To, čo skrývali vo svojich očiach ju utvrdilo v tom, čo cítila. Niekoľkokrát prikývla ticho hlavou a odhodlane sa postavila.

„Obaja ste mi obrovským darom. To, čo som od vás v tomto okamihu získala teraz potrebujem dať ďalej. Nebude vám vadiť, keď si za niekým na hodinku odskočím? Myslím, že je to dôležité.“ snažila sa vysvetliť Vilma, hoci sama úplne presne nechápala, prečo to robí. Zuzka sa priateľsky usmiala a pokývala hlavou, že nie. Matúško reagoval rovnako. Vilma ticho poďakovala, oboch ešte raz k sebe privinula a bez ďalšieho vysvetľovania odišla von.

Keď nasadala do auta, v srdci jej ešte stále znela nádherná melódia odpustenia. Tá, ktorú chcela podarovať aj svojej matke.

Zuzka si opäť sadla do kresla oproti Matúškovi a zamyslene sa zahľadela na prsteň na svojom prstenníku.  V myšlienkach sa stratila u Tomáša. Chýbal jej. Zo zamyslenia ju vytrhol Matúškov nečakaný bozk na líce.

„Idem si vypiť to kakao. Ak chceš, môžeš prísť za mnou. Miriam urobí kakao aj tebe.“ povedal veselo a bez toho, aby počkal na odpoveď odišiel. Zuzka sa za ním otočila a usmiala sa. Opäť sa zahľadela na svoj prsteň. Spontánne otvorila svoju kabelku a vytiahla odtiaľ mobil. Odhodlane otvorila smsky a začala písať text. Z kontaktov vybrala Tomášovo meno. Text jej nečakane zmizol a nahradila ju fotka usmiateho Tomáša. Srdce jej podskočilo radosťou, keď si uvedomila, že jej volá. Ihneď zdvihla.

„Drahý, práve som ti išla poslať sms-ku.“ odpovedala s úsmevom. „Je všetko v poriadku?“ zvážnela, keď si uvedomila, že jej môže volať kvôli zhoršeniu stavu svojho otca.

„Pokojne, moja milovaná, nevolám ti kvôli otcovi.“ zaznel jeho pokojný hlas. Ihneď si vydýchla úľavou a srdce sa jej naplnilo láskou, keď začula zvuk jeho láskyplného hlasu.

„A prečo mi potom voláš? Boli sme dohodnutí, že sa stretneme doma, nie?“ povedala zvedavo. V telefóne zaznel jeho veselý smiech.

„Nikdy ma neprestane baviť tvoja detská zvedavosť. Môžem ťa o niečo poprosiť?“ odpovedal tajuplne. Zuzka sa postavila a pomaly sa prešla po miestnosti.

„Čo by to malo byť?“ zvedavo zdvihla obočie. Predstavila si ako stojí pri nej a zamilovane sleduje jej tvár. Vzdychla si. Vnútro jej naplnila túžba byť pri ňom.

„Prišla by si mi prosím otvoriť? Klopal som niekoľkokrát, ale nikto mi neotvára.“ vyslovil pobavene. Zuzka sa veselo rozosmiala a rýchlym krokom prešla až ku vchodovým dverám. Bez váhania ich otvorila a keď uvidela Tomášov zamilovaný pohľad, ihneď sa mu vrhla do náručia.

„Ešte stále spolu telefonujeme.“ nežne jej šepol do vlasov. Zuzka sa pobavene usmiala, vypla telefón a skryla si ho do vrecka nohavíc.

„Som taká rada, že si tu.“ odtiahla sa od neho a oboma rukami ho pohladila po tvári. On sa k nej naklonil a ľahko ju pobozkal na líce.

„Chýbala si mi. Nedokázal som vydržať doma bez teba. Aj keď sa Hax snažil byť mi dobrým spoločníkom.“ až teraz si všimla, že jej psí priateľ stojí vedľa Tomášovej pravej nohy a veselo krúti chvostom. Zuzka ho privítala pohladením a oboch pomalým krokom odprevádzala do záhrady. Hax okamžite prešiel cez dlhú chodbu až k otvoreným skleneným dverám. Ešte raz pozrel na Zuzku a Tomáša. Tomáš mu s pokývaním hlavou dal najavo, že môže vyjsť von. O pár sekúnd nato vyšiel z kuchyne Matúško. Okamžite ako uvidel Tomáša s veselým výsknutím sa vrhol do jeho náručia. Ten ho zdvihol do vzduchu a veselo sa s ním zatočil.

„Zdravím ťa, môj malý bojovník. Ako sa máš?“ spýtal sa, keď ho pokladal opäť na zem.

„Výborne. Vieš, čo som sa pred chvíľkou dozvedel?“ odpovedal bez zaváhania. Tomáš vážne zovrel pery.

„To teda neviem. Prezradíš mi?“ odpovedal dôležito. Matúško sa narovnal a s iskričkami v očiach sa pozrel na Zuzku.

„Zuzka nie je moja akože sestra. Máme rovnakú mamičku.“ vyslovil hrdo. Tomáš prekvapene zdvihol obočie a otočil sa k Zuzke. Sledoval jej spokojný úsmev a po chvíli sa tiež usmial.

„Tak to je fantastická správa. To si potom môj švagor. Teší ma, môj drahý švagor.“ vystrel ruku k Matúškovi a ten ju okamžite prijal. Tváril sa dospelo a po chvíli sa k nemu naklonil.

„Čo to znamená, že som tvoj švagor?“ Zuzka s Tomášom sa na seba pozreli a veselo sa zasmiali.

„To je také niečo, akoby sme boli bratia.“ snažil sa mu vysvetliť Tomáš. Matúško zaujato nahol hlavu na stranu a chvíľu premýšľal. Keď zbadal na záhrade Haxa bez ďalšej diskusie utekal za ním, nahlas volajúc jeho meno. Ten mu okamžite bežal naproti. Zuzka s Tomášom s nadšením sledovali ako sa Hax hlavou obtiera o Matúška a s vrtiacim chvostom čaká na každé jeho pohladenie.

„Takže ste Matúškovi povedali pravdu? Teším sa z toho.“ začal rozhovor Tomáš. „A čo ty a Vilma?“ vyslovil neisto otázku. Zuzka sa zhlboka nadýchla a oprela sa o jeho rameno.

„Všetko je tak ako to Boh naplánoval. Krok po kroku ma pripravoval na tento okamih. Už keď som nastúpila do nemocnice. Jeho cesty sa veľakrát zdajú neisté, ale vždy majú jasný cieľ. Narovnať to, čo my ľudia pokrivíme svojimi nesprávnymi rozhodnutiami. Aj keď to niekedy môže bolieť, Jeho úmysly sú vždy jasné a správne. Dnes Matúško povedal veľmi zaujímavé slová. Použijem ich aj u seba. To nepochopené miesto sa zaplnilo Jeho farbami. Ako omaľovánka.“ vyslovila Zuzka uvoľnene. Tomášova hruď sa nadvihla v nádychu a potom ju s láskou pobozkal do vlasov.

„Moja vzácna manželka. Nech váš vzťah Ježiš požehnáva vo všetkých smeroch.“ dodal a chytil Zuzku za ruku. Potom obaja prešli do záhrady.

Vilma prechádzala cez parkovisko do nemocnice a s pretrvávajúcim nástojčivým pocitom vošla do veľkej vstupnej haly. Na malý okamih zastala. Vedela, čo má urobiť, čím však bola bližšie k cieľu, tým neistejšie sa začala cítiť. Keď naposledy odchádzala z matkinej izby, sebaisto jej tvrdila, že na odpustenie už je neskoro. Spomenula si na láskyplné pohľady svojich detí. Touto spomienkou nahradila všetky tie výčitky, ktoré sa jej snažili zaplniť vnútro a odhodlane začala kráčať po chodbe na oddelenie, kde jej matka ležala. Predtým, než otvorila dvere, sa ešte raz zhlboka nadýchla a nechala sa naplniť  pocitom, ktorý získala vďaka odpusteniu svojej dcéry. Potichu vstúpila dnu a okamžite sa zahľadela na lôžko, kde jej matka ležala. Mala zavreté oči a v pravidelnom rytme sa jej zdvíhal hrudník. Prístroje, na ktoré bola ešte stále napojená, ukazovali, že je v relatívnom pokoji. Dvoma neistými krokmi podišla k jej posteli a rukami sa oprela o madlo. Ešte raz si ju vnímavo prezrela. Vyzerala ako niekto úplne iný. V túžbe zmierenia a odpustenia ju akoby videla inými očami. V srdci pocítila hlboké chvenie. Je čas na zmenu, pomyslela si. Ak chcem byť správnou mamou pre svoje deti, je dôležité, aby som bola úprimná aj sama k sebe. Vilma sklonila hlavu a privrela oči. Ešte stále nevedela ako má začať.

„Vilma, dcérka, čo tu robíš?“ zaznel Silviin chrapľavý hlas. Vilma sa strhla a pohľad uprela do jej rozospatej tváre. Chvíľu ju mlčky sledovala a snažila sa nájsť v sebe tie správne slová. Silvia prekvapene zdvihla obočie.

„Ja, prišla som, lebo ti chcem niečo veľmi dôležité povedať.“ odhodlala sa napokon povedať Vilma so sebaistým pohľadom.

„Počúvam ťa.“ prikývla Silvia a so zovretými perami čakala na ďalšiu spŕšku výčitiek.

„Pred pol hodinou som zažila niečo, čo ma ešte aj teraz napĺňa neskutočnou radosťou. Tá, ktorej som najviac ublížila, dokázala s jemnosťou v očiach vysloviť slová, po ktorých som toľké roky túžila. Moja dcéra mi dokázala odpustiť aj napriek tomu, ako hrozne som sa k nej zachovala. Môj malý syn mi vo svojej detskej múdrosti ukázal veci v Božej perspektíve. Nepremýšľala som dlho. Bolo to spontánne rozhodnutie, pri ktorom viem, že je správne.“ Vilma sa odmlčala, prešla ku kreslu, ktoré bolo po pravej strane postele a usadila sa doňho. Chvíľu sa jej oči zahľadeli do neznáma. Opäť sa vrátila do svojej pracovne, k svojim deťom a nechala sa naplniť tým oslobodzujúcim pocitom. Ľahko sa usmiala.

„Takže Zuzka ti odpustila. Veľmi sa teším s tebou.“ Silviin neistý hlas prerušil ticho, ktoré nastalo medzi nimi. Vilma sa opäť pozrela na matkinu tvár a jemne prikývla.

„Keď som odtiaľto vychádzala so slovami, že na odpustenie medzi nami už je neskoro, neuvedomovala som si, aký ortieľ som vyslovila. Ja som vlastne nebola o nič lepšia ako si bola ty vo vzťahu ku mne. Zuzka mi ukázala, že v neodpustení sa žiť nedá. Je to jeden z najušľachtilejších darov, ktorý v živote získavame. Je to tak oslobodzujúce, že mi neostáva nič iné ako sa o to podeliť ďalej. Chyby a bolesť, ktorú si mi v živote spôsobila som ti už, vo svojej frustrácii a hneve, ozrejmila. Teraz je načase povedať ti niečo iné, čo potrebujem počuť aj ja sama.“ Vilma sa opäť odmlčala a sklonila tvár k zemi. Zhlboka sa nadýchla. Chcela to vysloviť. Veľmi. Niečo v jej vnútri ju však začalo nabádať k opačnému smerovaniu. To len tak, s ľahkosťou, po tom všetkom, čo ti spôsobila, jej chceš odpustiť? Ona si to nezaslúži. Spomeň si na tie okamihy, keď si s bolesťou plakala a čakala si útechu. U nej si ju nikdy nenašla. To, prečo si opustila Zuzku a Sebastiana, je všetko len jej chyba. Keby ti bola skutočnou matkou, nič z toho, čo sa ti stalo, by si nemusela prežívať. Odpustenie nie je to správne riešenie. Vilma zovrela sánku a bolestivo stiahla obočie. Odhodlanie sa pomaly vytrácalo a začínala sa opäť cítiť sklamane. Ó, Bože, moje deti Ťa poznajú lepšie ako ja. Tak veľmi túžim vnímať veci tak ako oni. Smiem byť natoľko odvážna a poprosiť Ťa v tomto okamihu o pomoc? Viem, že nie som toho hodná. Viem, že som tak veľmi vzdialená tomu pochopiť skutočný význam odpustenia. Ale keď sa pozriem na skutok, ktorý ku mne urobila moja dcéra, vedie ma to k tomu, aby som vzhliadla tam, odkiaľ ona čerpá. A tak mi neostáva nič iné, iba zvolať: Ježiš? Nájdem Ťa v mojom sklamaní? Po tom, čo jej srdce bojovalo v protichodných pocitoch sebaľútosti a zranenia, sa opäť odhodlala pozrieť do očí svojej mamy. V jej očiach sa hromadili slzy a s bolestivým pohľadom čakala, či sa Vilma odhodlá povedať to, po čom tak veľmi túžila. Vilma však mlčala a to ticho ich od seba ešte viac oddeľovalo. O pár sekúnd na to Vilmine srdce zasiahol nadprirodzený dotyk Lásky. Všetky výčitky sa zmenili a nahradili ich pokoj a pocit prijatia. Odpoveď, ktorú čakala, nebola taká ako si predstavovala.