Bolí to, keď rastieš? - 172. časť

Bola omnoho jemnejšia a ľahšia. Veľmi tichá a pomalá. Ako príjemná  morská vlna, ktorá, zmývala všetku špinu a zanechávala po sebe len čistotu a krásu. Poď a neboj sa spraviť krok. Som aj tam, kde sa zdá, že tma získala posledné slovo. Moja Láska sa pohybuje pomaly. Až tak, že sa niekomu môže zdať, že nekonám. Že nechávam veci plynúť bez povšimnutia. Ticho však môže byť mojou odpoveďou na všetko trápenie, ktoré si človek vo svojom srdci skrýva. Svet však nedáva možnosť k tomu, aby po tomto tichu ľudia túžili. Aby v tomto tichu počuli môj hlas. Hľa, všetko tvorím nové, už teraz to raší. Nebadáš to? Tento tichý, láskavý, múdrosťou naplnený Hlas ju úplne odzbrojil. S otvorenými ústami si prezerala slzy, ktoré stekali po lícach jej matky. Sama bola ohromená tým, čo teraz zažila.

„Odpúšťam ti, mami.“ vyslovila okamžite, bez ďalšieho premýšľania. Hlas, ktorý ju upokojoval, jej dal jasne najavo, čo je správne a ona sa týmto nadprirodzeným pocitom nechávala viesť. Keď začula svoj vlastný hlas a vetu, ktorú tak veľmi túžila povedať, aj do jej očí sa ihneď nahromadili slzy. Dávali najavo, že je ten správny čas. Božie načasovanie odpustenia a zmierenia. A všetko bolo vypovedané. Vlastne nebolo treba viac nič hovoriť, pretože obe vedeli, kto medzi nimi stál a s láskou spájal ich nedokonalé srdcia.

Keď Vilma po niekoľkých hodinách otvárala dvere svojho domu, dúfala, že ešte zastihne svoju dcéru. Dnešný podvečer bol pre ňu neopísateľný. Ešte stále v sebe spracovávala to, čo sa odohralo v nemocničnej izbe s jej mamou. Dopriali si dosť dlhý čas na to, aby sa mohli otvorene porozprávať a keď odchádzala, cítila sa naozaj šťastne, prijato a slobodne. Nikdy predtým takéto pocity v blízkosti svojej matky nezažila. Tiež vedela, komu má byť za to všetko vďačná. Usmiala sa, keď uvidela cez otvorené balkónové dvere ako Zuzka s Tomášom spokojne sedia na kreslách, sledujúc Matúška so svojim otcom ako sa hrajú. Môže byť šťastnejšia? Presne o tomto snívala. Mať svoju rodinu pokope. Jediný, koho prítomnosť jej chýbala, bol Sebastian. V tom si uvedomila, akú stránku vo svojom živote ešte stále nemá doriešenú. Tým sa však teraz nebude zaoberať. Veselým krokom vošla na záhradu a prisadla si k Tomášovi a Zuzke. S radosťou začala rozhovor s nimi. Tento idylický okamih prerušilo zvonenie Vilminho mobilu, ktorý mala položený na stole. Pozrela sa na displej. Svietil na ňom nápis NEMOCNICA. Nechcelo sa jej teraz zaoberať prácou, tak hovor vypla a opäť sa začala sústrediť na rozhovor, ktorý viedli. Volanie sa však o pár sekúnd zopakovalo. Vilma sa zamračila a zamyslene sledovala blikanie na svojom displeji. Nikdy jej nevolali viackrát, pokiaľ to nebolo súrne.

„V kľude si to zdvihni...“ povzbudila ju Zuzka. Vilma sa na ňu veselo usmiala a ticho prikývla. Potom vzala mobil, postavila sa a pomalým krokom prešla okolo svojej dcéry a jemne ju pohladila do ruke. Keď vošla dnu do obývačky, zhlboka sa nadýchla a prijala hovor.

„Prosím. Čo sa deje, že mi voláte o takomto čase?“ spýtala sa Vilma trochu podráždene.

„Pani riaditeľka, veľmi ma mrzí, že vám takéto správy oznamujem cez telefón. Nastali komplikácie v zdravotnom stave vašej mamy.“ na druhej strane bolo počuť známy mužský hlas doktora, ktorý mal na starosti jej mamu. Vilma zatajila dych a do očí jej vošlo zdesenie, keď sa jeho hlas odmlčal.

„Čo sa stalo?“ odhodlala sa okamžite spýtať. Hrdlo sa jej stiahlo bolestivou predtuchou.

„Vaša mama zomrela. Príjmite prosím moju úprimnú sústrasť.“ na Vilmu tieto slová dopadali, akoby zneli z diaľky. Mŕtva? To nemôže byť pravda, veď pred chvíľkou sa spolu zhovárali. To nie je možné. Vilmina ruka, ktorá držala telefón, sa samovoľne spustila k jej telu a mobil jej vypadol na zem. Po pár sekundách na to, jej kolená vypovedali poslušnosť a ona sama sa tiež pomaly zviezla k sedačke. Zuzka s Tomášom sa prekvapene otočili smerom k zvuku, ktorý dopadajúci telefón vydal a okamžite sa rozbehli k Vilme.  Ona sama nič nevnímala. Akoby sa dostala do bubliny, kde celé jej vnímanie zaplavilo ticho. Bolesť, ktorá ju zasiahla nepripravenú ju úplne ochromila. Chcela plakať, ale z hrdla jej vyšiel iba tichý vzlyk.

Sebastian si unavene pretrel tvár a vyšiel z izby Bernarda. Vyzeralo to tak, že je v poriadku. Všetky jeho životné funkcie boli v norme a tak sa rozhodol, že si pôjde domov trochu pospať.

„Sebastian.“ vyrušil ho zo zamyslenia hlas priateľa z kardiológie. „Prišiel som za tebou, lebo som si myslel, že by si to chcel vedieť. Zaujímal si sa dosť intenzívne o zdravotný stav riaditeľkinej mamy.“ Sebastian prekvapene zažmurkal a snažil sa prinútiť mozog, aby sa začal koncentrovať na rozhovor.

„Čo sa stalo?“ jeho hlas znel o trochu viac unavene ako si želal.

„Vyzeráš dosť unavene, si v poriadku?“ so záujmom sa na neho pozeral jeho priateľ. Až teraz si uvedomil, že povedať takúto správu len tak na chodbe, by nebolo veľmi príjemné.

„Som v poriadku, len si potrebujem trochu pospať.“ odpovedal s výdychom Sebastian.

„Môžem ťa pozvať na kávu? Myslím, že zadný bufet je ešte otvorený.“ potľapkal Sebastiana priateľsky po chrbte a spoločne prešli na druhú stranu, cez dlhú chodbu do miestnosti, kde hrala príjemná, tichá hudba. Obaja si sadli k prvému stolu a objednali si kávu. Sebastianova únava začala byť čoraz intenzívnejšia a jeho sústredenie vypovedalo poslušnosť. Mal čo robiť, aby ešte udržal oči otvorené. V rýchlosti sa snažil robiť očné cvičenia, presne tak ako to robil vždy, keď chcel, aby sa jeho pohľad rozostril.

„Mrzí ma, že ti to musím povedať, ale pani Silvia pred pol hodinou zomrela.“ Sebastian po týchto slovách zdvihol hlavu. Zdalo sa mu, že zle počul. Ešte včera bol za ňou a vyzeralo to tak, že sa jej stav zlepšuje.

„Prosím?“ šok, ktorý mu táto správa spôsobila, mu okamžite odohnala únavu do úzadia. „Vie to už Vilma?“

„Už som jej volal.“ ozrejmil mu situáciu kolega. Sebastian si prehrabol vlasy, poďakoval svojmu priateľovi, ospravedlnil sa a rýchlym krokom vyšiel von z bufetu. V mysli mu prebleskol nápad okamžite Vilmu vyhľadať, potom si však uvedomil celú situáciu. Žije v dome s Matúškovým otcom. Už keď túto skutočnosť počul prvýkrát rozhodol sa stiahnuť. Vedel, aké dôležité je pre tak malé dieťa, mať pri sebe oboch rodičov. Zhlboka sa nadýchol a o niečo pomalším krokom prešiel k výťahom.

Keď sa mu podarilo dostať k izbe, kde mal svoje veci, prezliekol sa a na malý okamih sa posadil na sedačku. Zhlboka sa nadýchol a privrel oči. Čo je v tejto situácii správne, Bože? Moje srdce túži podporiť ženu, ktorú milujem. Moje pocity však teraz nie sú dôležité, ukáž mi tú správnu cestu. Myseľ sa mu rozprestierala v tichom rozhovore s Bohom, hoci únava sa k nemu pomaly opäť vracala a nútila ho privrieť oči. Vyrušilo ho zvonenie mobilu. Pocítil jemné pohladenie na srdci, keď mu na displeji blikalo meno jeho dcéry.

„Zuzka. Rád ťa počujem.“ povedal pokojne.

„Ocko? Trochu sa začínam báť o mamu. Mohol by si prísť?“ vyslovila Zuzka ihneď.

„Alenke sa niečo stalo?“ spýtal sa ustarostene.

„Nie. Hovorím o Vilme. Sme tu, aj s Tomášom. Neviem, čo sa stalo. Sedí na sedačke a úplne sa uzavrela do seba. S nikým nechce komunikovať. Niekto jej volal a odvtedy je takáto. Napadlo mi, že ty by si jej možno vedel pomôcť.“ Zuzkin hlas znel smutne a trochu úzkostlivo.

„Hneď som tam.“ vyslovil rázne. Okamžite zložil mobil, vzal si bundu a namieril si to priamo na parkovisko k svojmu autu.

Počas celej cesty k domu, kde Vilma bývala mal čistú hlavu. Srdce mu obmýval pokoj, aj keď si plne uvedomoval, aké závažné veci sa dejú. Keď stál pred dverami a klopal, pocítil chvíľkovú tieseň. Tá však ihneď zmizla, keď uvidel Zuzkinu ustaranú tvár. Nič sa nepýtal, iba ju v tichosti nasledoval až do obývačky k sedačke, kde Vilma sedela a apaticky hľadela na zem. Takmer celý čas sa ani nepohla. Matúško spolu s Tomášom a Milanom odišli do jeho izby, aby ho uchránili od pohľadu na to, čo sa z jeho mamou deje.

„Dcérka, necháš nás prosím samých?“ požiadal Zuzku Sebastian a posadil sa na kreslo oproti, aby mohol vidieť do Vilminej tváre. Zuzka prikývla a pomalým krokom vyšla na schodisko, ktoré viedlo hore, kde sa nachádzala Matúškova izba.

Keď Sebastian uvidel, že Zuzka zašla, naklonil sa bližšie k nej.

„Vilma, počuješ ma?“ prihovoril sa jej pokojným hlasom. Starostlivo sledoval jej výraz. Pár sekúnd vôbec nereagovala. A tak sa Sebastian rozhodol a vzal si jej ruky do svojich. Počas tohto gesta vydýchla a obočie stiahla k sebe. Niekoľkokrát zažmurkala a potom privrela oči. Nepovedala nič. „Viem, čo sa stalo. Som tu. Nenachádzam tie správne slová, ktorými by som zmiernil tvoju bolesť. Neviem, čo urobiť. Iba chcem, aby si vedela, že som tu. A neodídem.“ Vilma na jeho slová zareagovala tak, že si s ním preplietla prsty a jemne zovrela stisk. Dlhší čas mlčali. Stále so zavretými očami nechávala svoje ruky v jeho. Akoby tým chcela povedať, aký dôležitý je jeho dotyk v tejto chvíli.

„Nerozumiem tomu. Stále tomu nemôžem uveriť. Ako je to možné? Iba malý okamih predtým som sa s ňou zhovárala. Chcela som, aby vedela, že jej odpúšťam. Mala som silný nutkavý pocit povedať jej to. Potom, čo som zažila so Zuzkou. Myslela som si, že je to možnosť k tomu, aby sa náš vzťah obnovil. A ona zomrela. Chápeš to? Zomrela. Už nemôžeme nič...“ Vilmin hlas sa zlomil a opäť sa odmlčala. Pohľad však zdvihla k Sebastianovým očiam. Uvidel v nich bezmocnosť, skľúčenosť a prázdnotu. Všetko sa to miešalo do šoku, ktorý z nej kričal a prosil o záchranu. Sebastian sa zodvihol a posadil sa blízko nej, aby ju mohol objať. Schúlila sa k nemu ako malé dievčatko.

„Pol roka potom, čo si odišla, zomreli obidvaja moji rodičia, pri tragickej autonehode. Nič v mojom živote nedávalo zmysel. Všetko sa razom zmenilo a celé moje bytie sa ocitlo hore nohami.“ Sebastian sa odmlčal a začal hladiť Vilmu po vlasoch. Tá sa okamžite ako pochopila význam tých slov odtiahla, aby sa na neho mohla pozrieť.

„Nevedela som.. To muselo byť hrozné.“ vyslovila vystrašene.

„To je v poriadku. Tu teraz nejde o mňa. Čas pomáha v tom, aby to, čo je teraz bolestivé, mohlo nadobudnúť menšiu hĺbku. Mal som v tom období pri sebe veľmi vzácnu osobu. Vzácnu v tom zmysle, že jej viera svietila ako jasné slnko. Hlboko bola zakorenená v tom, v čo verila. Svojou vierou žila a dýchala zároveň. Ja som si prechádzal krízou. Nechápal som, prečo Boh na mňa dopustil toľko bolestí naraz. Prečo som si tým všetkým mal prechádzať sám. Moja teta, Sara, si ma vzala k sebe a mala zvláštny talent. Vedela sa presne vcítiť do trápenia, ktorým si ľudia prechádzali. Mala dar utešiť tými správnymi slovami. Ešte teraz si pamätám ako obdivuhodne na mňa pôsobila svojim pokojom. Netlačila na mňa. Nevyžadovala si, aby som jej rozprával ako sa cítim. Pretože mnoho ľudí sa ma na to pýtalo a ja som nevedel vyjadriť slovne, čo prežívam. Ona to vedela a práve preto mi dávala čas.“ Sebastian sa odmlčal a zamyslene sa zahľadel do diaľky. Na Vilmu jeho rozprávanie začalo pôsobiť utišujúco. Akoby zabudla, čo pred chvíľou počula a nechala sa vtiahnuť do niečoho, čo jej mohlo poskytnúť odpoveď.

„Čo Sara spravila, aby si sa cítil lepšie?“ spýtala sa Vilma s úzkostlivým pohľadom. Sebastian sa strhol a otočil pohľad k nej. Jemne si vydýchol.

„Pár týždňov potom, čo sme rodičov pochovali ma vzala k jazeru. Bolo príjemné jarné popoludnie. Slnko už naberalo na sile, ale nebolo ešte tak horko. Posadili sme sa na starú lavičku s výhľadom na vodu a kopce dookola. Bol to krásny pohľad. To miesto a jej blízkosť na mňa pôsobili príjemne. Prvýkrát po dlhom čase som cítil úľavu. Aspoň sčasti a na chvíľu. Rozprávala mi, aká jej sestra bola, keď bola malá a ako spoločne prežívali ten čas, keď sa spoznala s mojim otcom. Vtedy som si uvedomil, že nie som jediný, kto cíti obrovskú bolesť. Ona prišla o milovanú sestru a švagra. Vo vlastnom zármutku som si to nestihol všimnúť. A hoci sa jej oči leskli slzami, jej tvár bola plná nádeje. Nechápal som to a tak som sa jej to spýtal priamo. ,,Ako to dokážeš? Aj skrze obrovskú bolesť rozprávaš o požehnaní a o Bohu, ako o Tom, ktorý je láskavý a milosrdný. Nechápem to.,, Jej odpoveď ma veľmi ovplyvnila. Povzbudenie, ktoré prišlo z jej úst som si pripomínal vždy, keď som si niečím ťažkým prechádzal.“ opäť sa odmlčal a pozrel sa Vilme do očí. Jej pohľad kričal po tom, že chce počuť tie vzácne slová. „Existuje staré príslovie, že Boh je málokedy skorý, nikdy neskorý a vždy včasný. Nech si človek prechádza čímkoľvek, nech je tá rana akákoľvek, nemusíš to pred Ním zľahčovať ani tajiť. Nemusíš sa pretvarovať a mať srdce z kameňa. Veľa Božích mužov a žien si prechádzalo ťažkými skúškami a je veľa vzlykov a volaní v Písme, kde sa pýtajú prečo a dokedy ešte. Vieš však, čo je dôležité? Uvedomiť si, že v každom tom tmavom údolí je neutíchajúce zvolanie: Ale Pán je stále verný! Svet sa môže zdať hore nohami, ale Pán je stále tu! Napríklad v Efezanom sa píše: „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, zo svojej veľkej lásky, ktorou si nás zamiloval, keď sme boli pre svoje priestupky mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení! (Biblia, Ef 2:4-5) Alebo, keď Ježiš hovorí: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné.“ (Biblia, Mt 19:26) A zase jeden z nádherných žalmov znie: „Aj keď mi chradne telo i srdce, Boh mi naveky bude skalou srdca i údelom.“ (Biblia, Žalm 73:26). Rozumieš Sebastian? Akokoľvek hlboko sa topíš v tom oceáne zranení, Pán je stále vo svojom svätom chráme a Jeho lásku a múdrosť neobmedzí nič a nikto.“ Sebastianova tvár prekypovala pokojnou útechou, v ktorej sa Vilma mohla nadýchnuť. Pohľad, ktorý jej ponúkol jej dával zmysel. Mohla sčasti upokojiť tú búrku, ktorá sa tak nečakane objavila a vidieť veci z inej perspektívy. Hoci to bolelo, Boh jej dal možnosť rozlúčiť sa so svojou mamou a poskytol im zmierenie. Teraz to pochopila jasnejšie. Ale Pán! Vždy verný, múdry, prekypujúci milosrdenstvom, ale zároveň zvrchovaný a majestátny. Ukázal jej svoju tvár už niekoľkokrát a pri tom, čo zažila so Zuzkou mala možnosť okúsiť aj Jeho bezpodmienečnú lásku. Bolí to a asi dlhý čas aj bude, ale Boh ju tak veľmi požehnal tými správnymi ľuďmi, ktorí jej ukazujú, kto vlastne Boh v skutočnosti je, že má možnosť cítiť ruku Záchrancu a Utešiteľa.

„Ďakujem Sebastian. Som veľmi vďačná Bohu, že si to práve ty, kto je tu teraz so mnou. Ani nevieš, čo to pre mňa znamená.“ po dlhšom premýšľaní sa vyznala Vilma potichu. Cítila ako sa jej z očí začínajú spúšťať slzy po tvári. Sebastian neodpovedal, iba si ju opäť pritiahol k sebe a skryl ju vo svojom náručí. Vedel, že viac slov netreba.