Bolí to, keď rastieš? - 173. časť ———KONIEC

O niekoľko mesiacov neskôr....

Peter sedel na stoličke na letisku a zamyslene hľadel do okna, kde mohol sledovať odchod lietadiel. V hlave sa mu premietali spomienky, ktoré zažil s Veronikou. Cítil tú intenzitu, ktorá sa mu vnárala do srdca, keď sa mu obnovili ich večerné rozhovory. O Bohu, živote, snoch, ich vzájomnej budúcnosti. Necítil smútok. Veronike sa za ten čas podarilo zbúrať všetky múry pochybností, ktoré mal týkajúce sa vzťahu na diaľku.

„Z očí ti srší láska.“ prihovoril sa mu s úsmevom Sebastian. Peter sa jemne strhol a zahľadel sa na neho. Tiež sa usmial a ticho prikývol.

„Nikdy som si nemyslel, že budem môcť ešte niekedy niekoho tak milovať. Mal som pocit, že Zuzka bola moja osudová. Teraz, keď mám možnosť vidieť veci z inej perspektívy, viac rozumiem, aké dôležité je byť trpezlivý, aby si pochopil Božie načasovanie.“ vyslovil svoje myšlienky nahlas.

„Musím iba súhlasiť.“ ticho si vydýchol Sebastian a sklopil zrak na svoje ruky.

„Ako sa darí Tomášovmu otcovi?“ snažil sa zmeniť tému. Videl na Sebastianovi jemný smútok.

„Myslím, že veľmi dobre. Pred dvomi dňami som volal s Jankou a spomínala mi, že v kúpeľoch robí pokroky a pomaly začína chodiť. Aj reč sa už zlepšuje. Takže to, čo sa na začiatku zdalo ako medicínsky nemožné, Boh opäť zmenil na zázrak, aby nám ukázal, že On má to posledné slovo.“ povedal veselo a do očí sa mu opäť vrátila iskra.

„A Janka sa rozhodla o neho starať?“ spýtal sa Peter neisto. Pamätal si na rozhovor, ktorého bol aktérom. Janka vysvetľovala, aké ťažké bude pre ňu vrátiť sa k nemu.

„Myslím, že Bernard, aj napriek tomu v akom stave bol, si to neprial. Nechcel sa stať, po tom všetkom, čo si s ním prežila, jej bremenom.“ ozrejmil mu Sebastian. Peter na znak pochopenia ticho prikývol.

„Neľutuješ, že odchádzaš?“ položil nečakanú otázku Peter. Sebastian na neho prekvapene zdvihol obočie.

„Prečo by som mal? Som lekár, je to moje poslanie. Pokiaľ mi to zdravie umožňuje, chcem pomáhať a myslím si, že toto je Božia odpoveď na moje otázky a pochybnosti. Potrebujem odstup. Hoci mi moja dcéra bude chýbať. Verím však, že Boh nám umožní, aby sme sa o pol roka mohli opäť vidieť v láske.“ Peter zaujato sledoval pokoj, ktorý naplnil Sebastianovu tvár hneď potom ako odpovedal.

„Vnímam to podobne. Horí mi srdce pre túto misiu. Mám však z niečoho obavy.“ vyznal sa Peter.

„Týka sa to Veroniky.“ odpovedal mu s očami plnými pochopenia. Peter zažmurkal, chvíľu Sebastiana sledoval a potom prikývol. Tohto muža veľmi obdivoval. Mal v sebe veľké množstvo múdrosti a vnímavosti. Vedel, po kom Zuzka tento dar zdedila.

„Vieš. Bojím sa, že ju sklamem. Je to tak vzácna žena a ja by som nerád zranil jej city, na to si ju až príliš veľmi vážim a ľúbim. Prenasledujú ma pochybnosti, že tá práca ma pohltí natoľko, že sa nebudem chcieť vrátiť.“ sklamane stiahol obočie a stisol sánku.

„Ak sa to stane, máte množstvo možností vyriešiť to, pokiaľ vám na vašom vzťahu naozaj záleží. Nič vám v tom nebráni. V láske človek dokáže ustupovať až na hranicu vlastnej zraniteľnosti. Nebráň sa tomu. Žena, ktorá k tebe naozaj patrí, má toto tajomstvo zapísané v srdci a je darom v každom čase.“ Peter ho počúval s otvorenými ústami. Jeho hlas bol tak pokojný, že upokojoval tú búrku, ktorá sa mu snažila vtesnať do srdca. Prerušilo ich však oznámenie o ich lete a tak sa obaja postavili a prešli až k odletovému východu. Peter ešte stihol v rýchlosti vytiahnuť mobil a napísať rýchlu SMS Veronike: SI MI DAROM V KAZDOM CASE.

Zuzka sedela na lavičke pre chatou a vedľa nej spokojne oddychoval Barras. Tomáš ich oboch sledoval so spokojným úsmevom cez okno. Miloval tieto ich spoločné chvíle. Keď spoločne ušli od hluku veľkomesta a utiahli sa v tichosti na ich tajnom mieste, kde o nich takmer nikto nevedel. Vychutnával si tento slastný pohľad ešte niekoľko minút a potom sa rozhodol pridať sa k nim.

„Nie je ti smutno?“ zaznel jeho hlas, keď potichu otvoril dvere. Zuzka sa otočila jeho smerom a do očí jej okamžite vošla neha. Tomáš k nej pristúpil a podal jej misku s ovocím.

„Ako by mohlo, keď si pri mne?“ zodvihla ruku a jemne ho pohladila po tvári, keď si k nej prisadol. „Toto miesto je pre mňa raj, náš malý kúsok neba. Ďakujem, že si ma sem opäť vzal. Neskutočné, aký upokojujúci je iba pohľad na tamto miesto.“ otočila sa naspäť k lesu a k slnku, ktoré pomaly zapadalo a vytváralo na oblohe zaujímavý prechod modrej, fialovej, žltej a oranžovej.

„Áno.“ zadíval sa na jej pokojom žiariacu tvár. „Nikdy ma neprestane baviť sledovať ten svet, ktorý v sebe nesieš. Nádherná jemnosť odetá slobodou v čistých bielych farbách.“ vyznal sa Tomáš spokojne a ľavý kútik úst sa mu zdvihol v pobavení, keď sa k nemu otočila a do líc jej vošla jemná červeň.

„Zakaždým ma uchvátiš svojim básnickým talentom.“ priblížila sa k jeho perám a jemne sa ich dotkla. Keď sa odtiahla, Tomáš mal ešte stále zavreté oči a vychutnával si túto chvíľu.

„Nad čím si premýšľala, keď si tu sedela sama?“ opýtal sa nečakanú otázku, keď sa obaja otočili rovnakým smerom. Zuzka si začala vychutnávať ovocie, ktoré jej pripravil.

„Prečo ťa napadla zrovna táto otázka?“ opäť sa otočila k nemu. Jeho pohľad však stále ostával visieť na nádhernom farebnom západe slnka.

„Veľmi dávno si mi položila jednu otázku. Objavila sa mi, keď som ťa sledoval cez okno.“ vyslovil potichu a zhlboka sa nadýchol.

„Čo to bola za otázka?“ nespúšťala z neho pohľad.

„Bolí to, keď rastieš? Odpovedal som ti ako mi to opísala moja starká a z veľkej časti s ňou súhlasím. Chcem však k tomu ešte niečo pridať.“ odmlčal sa a otočil sa k nej, aby mohol sledovať jej oči.

„Ty si to pamätáš?“ spýtala sa veselo. Tomáš prikývol a tiež sa s láskou usmial. „A čo chceš k tomu ešte pridať?“ spýtala sa zvedavo. Tomáš obidvoma rukami chytil jej tvár a palcami ju začal jemne hladiť.

„Ak sú na bolesť dvaja, je znesiteľnejšia. Bolesť ťa môže dostať na kolená, dokonca ťa môže zastaviť alebo zlomiť. Boh však má aj z tej najväčšej bolesti vyslobodenie a je ním láska. Čím hlbšie si v nej ponorený, tým rýchlejšie dokážeš nájsť pokoj. Pokojom však zo seba neodstrániš to, čo ťa zviera. Je však oázou v čase sucha. Čím viac sa necháš zvierať strachom z vlastného zlyhania, úzkosti, straty, bezmocnosti, tým sa priestor okolo teba zdá menší. To však neznamená, že láska zmizne. Tá je medzi nami neustále a je zhmotnená v Ježišovi, ktorý za nás zomrel, aby sme nestrádali. On v tom čase, keď my nevládzeme, buduje, vytvára a mení. A semienko nádeje pomaly klíči, keď pôda začne byť pripravená. Nakoniec trpezlivosť prichádza s poznaním.“ poslednú vetu vyslovil jemne, akoby tým chcel povedať, že príbeh nemá koniec, ale pokračuje s každým nádychom ďalej ako kolobeh v prírode.

KONIEC(a možno začiatok niečoho väčšieho)