Bolí to, keď rastieš? - 18.časť

Bol piatok poobede. Keď Zuzka prišla zo školy domov, pri stole sedela Alenka s Patrikom. Bolo zvláštne, že keď otvorila dvere, obaja razom stíchli. Aj napriek tomu sa tejto návšteve potešila. Svojho strýka si veľmi obľúbila. Jeho rozprávanie bolo zaujímavé a pútavé. A vždy sa od neho dozvedela niečo nové. Alenka sa zdvihla, usmiala sa na oboch a odišla do záhrady. Nechávala im priestor, aby sa mohli rozprávať osamote. 

"Som rada, že si k nám opäť zavítal." usmiala sa na neho nadšene Zuzka. 

"Je mi cťou, rád s tebou vediem rozhovory. Páčia sa mi tvoje pohľady na život. A viera v Boha." obdaril ju Patrik veselým pohľadom. 

"Byť kapitánom lode, to musí byť zaujímavý a dobrodružný život, nie?" povedala zasnene. Patrik ticho prikývol. 

"Keď je človek mladý, tak určite. Máš čistú hlavu, nič ťa netrápi. V mysli ti veje sloboda a chuť do života. Čím viac ti však pribúdajú roky, hodnoty sa postupne menia. Nikdy som neuvažoval nad vlastnou rodinou. Čím som však starší, tým viac mi chýba pevný prístav. Je to škoda, že sa nerodíme s múdrosťou, ktorá nám je odhalená až časom." povedal trošku sklamane. 

"Takže ľutuješ, čo si vo svojom živote prežil?" spýtala sa so záujmom Zuzka. Chvíľu na ňu hľadel a premýšľal nad jej otázkou. Na to, aká bola mladá, vždy vedela položiť trefnú otázku. 

"Myslím, že čím je človek starší a sú mu čiastočne poodhalené určité skryté veci, tým viac ľutuje. Obdivujem na tebe s akou horlivosťou a chuťou vyhľadávaš Božiu múdrosť. Vo svojom veku ti môžem povedať, že získavaš pre svoju dušu ten najvzácnejší poklad. Ja som urobil veľa zlých rozhodnutí, ktoré teraz ľutujem." povedal zamyslene. 

"Ktoré zo zlých rozhodnutí ľutuješ najviac?" spýtala sa zvedavo. Rada počúvala starších ľudí, ktorí rozprávali svoje príbehy. Mohla nad nimi premýšľať a čerpať tak to, čo sa jej zdalo vzácne a dôležité. 

"Veľmi dobrá otázka. Ako vždy." usmial sa a zamyslene sa zahľadel do okna. "Raz som stretol ženu, veľmi krásnu, jemnú a krehkú. Bola mladá, rovnako ako ja. Bolo to ešte predtým, než som sa rozhodol pracovať na lodi. Vieš, trvalo dlhý čas, kým som sa stal kapitánom. A vyžadovalo to veľa sebazaprenia a driny. Tá žena bola tak úžasná a trpezlivá. Dokázala na mňa čakať aj niekoľko mesiacov, keď som začal pracovať na lodi. Ja som si toho nevážil. Bol som mladý a chcel som si užívať. A zatiaľ, čo ona na mňa čakala a ponúkala mi vernosť a lásku, ja som jej srdce rozbíjal na milión kúskov. Nezaslúžila si to. Prišiel som však na to až neskôr a bolo príliš neskoro. Jej srdce už liečil iný gentleman. Takýchto chýb som urobil niekoľko. Keď som trochu dozrel a rozhodol sa pomáhať v nemocniciach, kde som videl naozaj mnoho utrpenia, stretol som jednu vzácnu ženu. Otvorila mi oči a aj srdce. Vďaka nej som sa, čo to, priučil o Bohu. Hovorievala: "Patrik, to nie je náboženstvo, ale vzťah. Nemôžeš vedieť, Kto je v tvojom živote, kým sa Ním nenecháš úplne celý zlomiť. Pokým nezomrie tvoje staré ja, neobjavíš hĺbku Jeho lásky." zasnene opäť hľadel do diaľky a usmieval sa. Zuzka ho obdivne počúvala. Slová, ktoré zneli z jeho úst ju celú opantávali. 

"A čo sa stalo s tou ženou?" rozhodla sa ho vytrhnúť z premýšľania. 

"Zomrela. Tak nečakane, ako do môjho života prišla, tak sa aj vytratila. Pred svojou smrťou mi ešte stihla povedať: "Netráp sa, ja idem tam, kde je môj domov. Som na to pripravená." Dlho som hľadel do jej tváre. Bola taká pokojná a vyrovnaná. Skutočne som ju miloval. Obrovsky silnou a čistou láskou. Bol by som schopný pre ňu urobiť čokoľvek. Ešte doteraz mi v mojom srdci rezonuje jej otázka." povedal s pohľadom upretým na Zuzku. Zvedavo čakala. 

"Aká?" spýtala sa so zdvihnutým obočím. 

"A čo ty? Krátka a motivujúca otázka. Keď som sa pomaly dostal z tej bolesti, že som ju stratil, táto otázka sa mi vkrádala do srdca čoraz častejšie. Keď som zaspával a ráno vstával. Keď som držal kormidlo a díval sa na tie mohutné vlny, ktoré ma obkolesovali. Vždy, keď boli sviatky a ja som bol v kruhu známych a aj napriek tomu sám. Tá otázka ma sprevádzala rovnako, ako moje svedomie. Myslím, že Boh mal so mnou nadpozemskú trpezlivosť. Čakal na mňa naozaj dlho." povedal veselo. 

"A čo zlomové sa udialo, že si uveril?" spýtala sa opäť zvedavo. Patrik sa usmial. 

"Moja drahá Zuzka, ty si naozaj výnimočný poklad." povedal dojato a pohladil ju po tvári. Usmiala sa. "Boli sme zrovna na jednej z dlhých plavieb. Ja a moji muži. Okolo nás sa rozprestierala iba voda. Bola tmavá noc a všetko sa to strhlo veľmi rýchlo. Začal fúkať naozaj silný, mohutný vietor. Až taký, že nám strhával plachty. Vlny boli také vysoké, že sa voda dostávala na všetky strany paluby. Myslím, že sa tomu žiadno nedalo uniknúť. Tá búrka, ktorá nastala, bola zničujúca a smrtiaca. Na jedného z mojich mužov padol lodný stožiar a na mieste ho zabil. Bolo to hrôzostrašné." odmlčal sa a chvíľu opäť hľadel do okna. Zuzka na neho pozerala s pootvorenými ústami. Rozprával tak pútavo, že mala čo robiť, aby utíšila svoje srdce. 

"Spomenul som si, ako mi Leandra, žena, ktorú som ti spomínal, čítala raz z Biblie. Jasne sa mi vynorila stať o Ježišovi a Jeho učeníkoch, ako sa plavili na lodi a nastala obrovská búrka. A ako dokázal Ježiš túto búrku utíšiť. Nič mi v tejto beznádejnej situácii neostalo, iba sa obrátiť na Neho. Utiekol som do svojej kajuty a v hĺbke svojho srdca kričal: Ježiš, utíš túto búrku. Prosím, utíš túto búrku. Neviem, ako dlho som tam bol. Iba si pamätám, že sa mi vynorila opäť tá otázka. A čo ty? Moje srdce bolo zlomené a vystrašené natoľko, že som zavolal: Áno, chcem Bože. Chcem Ťa vo svojom živote." opäť sa odmlčal a jemne sa usmial. "Moje srdce sa v sekunde upokojilo a celé ho zaplavil nadprirodzený pokoj. Po chvíli prišli moji muži a s prekvapenými výrazmi v tvári hovorili, že vietor nepochopiteľne, tak ako prišiel, aj zmizol. Rovnako aj v mojom srdci. Odvtedy som nedokázal byť rovnaký, ako predtým. Ľudia to nechápali, pretože ma poznali ako niekoho úplne iného. A ja som ich na jednej strane aj chápal. Veľa ľudí z môjho okolia vymizlo. Ostali len tí naozaj verní a ja som bol za to vďačný. Pretože som získal niečo omnoho cennejšie. Viera v Boha mi dala smer. Ten, ktorý som ja, ako námorník, za celý svoj život nenašiel." keď to dopovedal, nadýchol sa a jemne sa na Zuzku zahľadel. Dojato na neho hľadela so slzami v očiach. 

"Ďakujem za toto tvoje vzácne svedectvo. Myslím, že bude jedno z najdrahších v mojom srdci. Som šťastná, že si k nám prišiel." razom sa postavila a silno ho objala. Toto objatie bolo pre oboch darom od Boha.