Bolí to, keď rastieš? - 19.časť

V ten istý čas stál Tomáš pred bránou psychiatrickej liečebne. Ruku držal na kľučke a vo svojom srdci zvádzal boj, či vojsť alebo radšej odísť. Už veľakrát si týmto prechádzal. Dnes mala jeho mama meniny a on v druhej ruke zvieral kyticu kvetov. Môže to byť dnes iné? Vždy si kládol tú istú otázku. A vždy dostával rovnakú odpoveď. Potriasol hlavou a pomaly otvoril dvere. Jeho chôdza bola neistá a so zovretou sánkou si opakoval vo svojom vnútri tú istú vetu. Zapri sám seba, ona nevie. Nerobí to preto, aby ťa zraňovala.

Keď vošiel dnu, privítala ho s úsmevom rovnaká zdravotná sestra, ako zvyčajne. Už sa dobre poznali. Mamu začal navštevovať, keď oslávil pätnásť rokov. Anička k nemu bola natoľko láskavá, že si spolu vybudovali priateľský vzťah. 

"Dobrý deň Tomáško. Sme radi, že si prišiel. Ako sa máš?" 

"Vďaka, dobre. Ako to dnes zvládaš ty, Anička?" usmial sa a vytiahol jeden kvet z kytice. S láskou jej ho podal. Sestra sa nadšene usmiala. 

"Vďaka Bohu, dobre. Dnes je veľmi pokojný deň." pohladila ho po tvári a kvet vložila do vázy na stole. 

"Ako sa dnes mama má?" spýtal sa pokojne. 

"Ako vždy. Zlieva sa jej realita s predstavami." povedala citlivo. Tomáš prikývol. 

"Môžem ísť za ňou?" 

"Iste, určite bude rada." povzbudila ho úsmevom. Tomáš sa otočil a pomalými krokmi pristúpil k bielym dverám s číslom 4. Jemne zaklopal a čakal, kým sa ozve mamin hlas. 

"Vstúpte." 

Tomáš sa zhlboka nadýchol a vošiel dnu. Snažil sa jej venovať čo najláskavejší pohľad. 

"Tomáško. Som šťastná, že si prišiel. Poď. Poď. Sadni si ku mne." potľapkala na posteľ vedľa seba. Tomáš si vzal stoličku a prisunul si ju oproti nej. 

"Ahoj mami. Dnes máš meniny, chcel som ti zablahoželať." povedal so skúmavým pohľadom a podal jej kyticu. Rozžiarili sa jej oči a s láskou si ich k sebe privinula. 

"Ďakujem. Sú krásne. Anička mi dnes doniesla meninový muffin. Bol veľmi chutný." usmiala sa a naklonila hlavu doboku. 

"Aj ja som ti doniesol tvoju obľúbenú bonbonieru." otvoril ruksak a vytiahol ju. Pomaly jej podal veľké balenie kokosovo-čokoládových praliniek v luxusnej krabičke. Nadšene ju položila na posteľ a otvorila ju. Jednu čokoládu si vložila do úst. Tomáš ju s láskou sledoval. Pamätal si, ešte ako malý chlapec, ako spolu čokoládky vyjedali, keď otec nebol doma. Smiali sa pri tom a niekedy hrali aj spoločenské hry. Veľakrát sa k nim pridala aj sestra. Keď sa však otec vrátil, bolo to vždy to isté. Jeho kruté výčitky a ponižovanie vo vzťahu k mame. Ešte teraz ho v srdci zabolí, keď si spomenie na jej slzy. Ona svoju bolesť začala časom utápať v alkohole. A vyvrcholením bol mix alkoholu a tabletiek. Vďaka tomu, ako sa k nej otec správal, sa dostala do takéhoto stavu. Mal asi desať rokov, keď si ho, spolu so sestrou, k sebe vzala starká so starkým. Vďaka ich láske sa z tej traumy dokázal postupne dostať. Ukázali mu, že láska je čistá, obetujúca a odpúšťajúca. 

"Tomáško, musíme tie čokoládky skryť. Lebo príde tvoj otec a strašne sa nahnevá, keď nás takto uvidí." zaznel jej tichý hlas. Strhol sa. Prekvapene na ňu zdvihol obočie. 

"Nie, mamička. Otec už nepríde. Tu si v bezpečí." snažil sa ju uchlácholiť. Zrazu na neho vyvalila vystrašený pohľad a začala zrýchlene dýchať. 

"To ty. To ty za všetko môžeš, Bernard. Ty si mi zničil život." pozerala do jeho ubolených očí. Tomáš sa náhle zdvihol a rýchlym krokom odkráčal do záhrady. Hoci to zažíval zakaždým, vždy ho to bolelo rovnako. Mama videla v jeho očiach otca. Aj keď boli rozdielni, mali podobnú farbu očí a to na mamu pôsobilo vždy rovnako. Cítil, ako ho začali páliť slzy. 

"Opäť to isté?" ozval sa hlas sestričky. Tomáš si prstami stlačil oči a vydýchol. Otočil sa k nej a s neutrálnym pohľadom prikývol. "Môžem ti darovať objatie?" povedala láskyplne a objala ho okolo ramien. "Si jeden z najvzácnejších ľudí, ktorí sem k nám chodia. Svietiš vždy a všade. Tvoja mama by bola na teba hrdá za to, aké máš srdce." pošepla mu starostlivo. Mala ho rada, ako vlastného syna a vždy jej lámalo srdce, keď videla jeho bolesť. 

"Ďakujem." jemne sa usmial." Už musím ísť. Mám veľa učenia. Pozdrav potom ešte mamu odo mňa." povedal pokojne a odkráčal do auta. "Bolesť, ktorá ma zviera, raz pominie, však, Ježiš?" povedal si pre seba, keď naštartoval. 

Zuzka sedela vo svojej izbe a premýšľala. Už to bolo niekoľko dní, čo sa s Petrom nevidela. Vedela, že má veľa učenia. Onedlho mu začne maturita a jemu tak veľmi záležalo, aby mal výborné výsledky. Aj vďaka tomu sa potom rozhodne o jeho ďalšom pôsobení. Do srdca sa jej vkrádal zvláštny pocit ťažoby. Keď si predstavila, že by odišiel, úplne ju zaplavil chlad. V mysli sa jej zjavoval ich prvý bozk. Začala v srdci cítiť naliehavosť k tomu, aby sa rozhodla. Čo ak je on ten pravý a ona ho nechá odísť bez toho, aby mu otvorila srdce? Na druhej strane sa bála, čo ak sa to všetko pokazí? Musí sa rozhodnúť. Bez strachu a zbytočného premýšľania. Láska predsa sama ukazuje smer, nesmie jej brániť, inak nikdy nespozná jej chuť. Teraz alebo nikdy. Rozhodla sa, že pôjde na svoje obľúbené miesto. Tam sa jej vždy najlepšie premýšľalo. Tentokrát to bude bez Haxa, aby mala myseľ úplne čistú od rozptyľovania. 

Sadla si k stromu a pohľad mala upretý na rovnaké miesto, ako vždy, keď hľadala na niečo odpoveď. Vrchy, ktoré skúmavo sledovala, jej do srdca vnášali bázeň a obdiv. Privrela oči a započúvala sa do príjemného šumenia lístia stromu. Bolo to rovnako upokojujúce, ako spev vtákov, ktorí sídlili hlboko v jeho korune. 

"Nad čím premýšľam, Pane? Je snáď niečo viac, ako toto? Daroval si nám to úplne zadarmo a my sa stále krútime v neustálom kruhu bezvýchodiskových myšlienok. Je ten pravý alebo nie je? Som dosť pekná alebo nie som? Som dostatočná alebo mám urobiť ešte niečo viac? Stačí mi to alebo mám chcieť získať aj ten posledný kamienok na svojej ceste? Ó, Bože. Filozofia zabíja Tvoju slobodu. Čím viac toho vieme, tým menej po Tebe túžime. A pritom, Ty dávaš všetko. Len stačí zavrieť oči a otvoriť srdce." slová, ktoré vyslovila nahlas, sa jej v mysli zjavovali postupne. Pocítila jemný dotyk na svojej ruke. Otvorila oči a strhla sa tým smerom. Peter sa na ňu pozeral s jemným úsmevom.