Bolí to, keď rastieš? - 20.časť

"Vedel som, že tu budeš. Nedokázal som sa sústrediť a rozhodol sa spraviť si malú prestávku. Na moju vzácnu Zuzku." do očí mu vošla neha. Zuzka sa usmiala a objala ho okolo krku. Ako sa pomaly odtiahla, skúmavo sledovala jeho tvár. Nevedela, či je to správne. Strach nechala odísť a dovolila láske, aby vstúpila. Peter nahol hlavu doboku a všimol si zmenu v jej očiach. Zľahka sa k nej priblížil a sledoval chvíľu jej pery. Zhlboka dýchala a potom pomaly privrela oči. Srdce sa jej príjemne zvieralo v očakávaní. Zrazu sa dotkol jej pier. Úplne slabo a jemne. Keď ucítil, že neuhýba a stále s láskou čaká, zmocnil sa ich s väčšou túžbou. Presne tak, ako o tom už dlhú dobu sníval. Zuzka sa úplne poddala a nechala, aby sa stalo to, čo vo svojom srdci cítila. Je to správne a krásne, pomyslela si, keď sa pomaly odtiahol. Otvorila oči a na tvári jej žiaril jemný úsmev. Peter si vzal jej ruku a pohladil jej prsty. 

"Neviem nájsť tie správne slová, ako ti vyjadriť, čo tento bozk pre mňa znamená." pošepol s pohľadom upretým na jej prsty. 

"Chýbal si mi." povedala odhodlane. Prekvapene zdvihol oči k nej. Široko sa usmial. 

"Bolo treba, aby som ti chýbal, aby si si ma všimla ako muža a nie ako priateľa? Čo bude potom, keď odídem do zahraničia?" povedal veselo. Až po poslednej vete si uvedomil zmysel tých slov a zamračil sa. V jej očiach zazrel bolesť. Postavila sa a pomalými krokmi sa začala prechádzať po lúke. Na okamih zabudla, čo sa pred chvíľou stalo. Otočila sa mu chrbtom a hľadela do diaľky. Začula, ako sa k nej priblížil. 

"Prepáč. Neviem, prečo som to povedal. Teraz, keď si sa rozhodla, je všetko samozrejme iné." pohladil ju po ramenách. Premýšľala. Čo to urobila? Rozhodla sa tak impulzívne. Otočila sa k nemu. Jej oči ho úplne magnetizovali. 

"Peťo. Možno toho budem ľutovať, ale svoj názor nezmením. Nesmieš tu ostávať len kvôli mne. Vyčítala by som si dokonca svojho života, že si premárnil najlepšiu príležitosť." povedala odhodlane. Nezamýšľala sa nad svojimi pocitmi o budúcnosti. Či zvládne, že ho taký dlhý čas neuvidí. Chcela len, aby bol šťastný. Peter na ňu upieral prekvapený výraz. 

"Nebolo by dobré sa o tom porozprávať? Čo keby si napríklad odišla so mnou? Mala by si tam omnoho viac príležitostí." povedal nadšene. Potichu pokrútila hlavou. 

"Nemôžem tu nechať mamu samú. A ja ešte nemám dokončenú strednú školu, to by nešlo." Po týchto slovách sa jej vnútri vytvoril smútok. Nenachádzala východisko. 

"Ja nemôžem odísť, keď viem, že ma tvoje srdce prijíma. Skúsim sa dohodnúť, či by to nešlo posunúť o rok." povedal zamyslene. Zuzka odhodlane vzala jeho ruku do svojej a pohladila ho. 

"Ak Boh bude chcieť, aby sme spolu ostali, nerozdelí nás ani čas, ani vzdialenosť." uprela na neho nežný pohľad. Priblížil si jej ruku k perám, s láskou ju pobozkal a ticho prikývol. V srdci si však nebol tými slovami až taký istý. 

Keď Peter odprevádzal Zuzku domov, odhodlal sa chytiť ju za ruku. Bolo to pre ňu spočiatku nezvyčajné, ale po chvíli sa k nemu otočila a usmiala sa. 

"Kedy sa zase uvidíme?" spýtala sa zvedavo. 

"Čakajú ma teraz písomné skúšky. Zároveň si potrebujem preštudovať zopár tém na ústne a k tomu testy na vysokú." povedal vážne. 

"Chápem." zamyslela sa. 

"Ja si na teba nájdem čas. V sobotu na tom istom mieste. Potrebujem ťa vidieť, aj počuť. Inak by som sa nedokázal sústrediť." usmial sa. 

Boli už takmer pri jej dome, keď sa zastavil a s láskou sa jej zahľadel do očí. Nečakane sa jej rozbúšilo srdce. Jemne sa naklonil a pobozkal ju na kútik pier. Toto nečakané gesto ju prijímelo k tomu, že privrela oči. Keď ich otvorila, venoval jej nežný úsmev. 

"To je tak skvelý pocit, nemusieť sa ovládať." zaznel jeho veselý hlas a vtiahol ju do objatia. Vychutnávala si to, i keď to pre ňu všetko bolo nové a nečakané. Cítila sa však pri ňom bezpečne a príjemne. 

"Tak teda v sobotu?" spýtala sa s úsmevom. Ticho prikývol a venoval jej jeden nečakaný bozk na pery. Keď zatvárala dvere, ešte sa k nemu raz otočila. Stál a čakal, kedy vojde dnu. Obdarila ho zamilovaným úsmevom. Hravo jej ho opätoval. 

Bola sobota poobede a Zuzka sledovala Haxa, ako sa veselo naháňa po lúke. Vo vnútri sa jej pohrávalo očakávanie, kedy bude môcť opäť vidieť Petra. Po celom týždni to bolo jediné, na čo sa tešila. Zrazu jej pípla smska. Peter sa ospravedlnil, že nemôže prísť, pretože musí náhle niečo poriešiť s triednym učiteľom. Týkalo sa to prijatia na vysokú školu. Hravé očakávanie vystriedal smútok. Tak sa tešila, že nevedela ovládnuť sklamanie, ktoré ju zaplavilo. Postavila sa a zhlboka sa nadýchla. 

"Môj Pane, som mladá, viem. Odkiaľ čerpať, čo je v láske správne?" pokrútila hlavou a zahľadela sa do diaľky. Srdce sa jej rozbehlo do tých neprebádaných miest, ktoré lákali jej oči. V poslednej dobe premýšľala, aké by bolo oslobodzujúce dostať sa až na samý vrch toho vysokého štítu. Všetko by tam bolo iné. Dýchanie aj výhľad. 

"Ahoj." prerušil ju nečakaný hlas. Strhla sa. Bol to Tomáš. Stál pri strome a opieral sa oň. Bola taká zahalená do vlastných myšlienok, že si ho vôbec nevšimla. Pozeral na ňu. Keď sa mu však zahľadela do očí, otočil pohľad k vrchom.