Bolí to, keď rastieš? - 23.časť

Prešlo niekoľko týždňov. Petrovi sa písomné testy podarilo nakoniec spraviť na samé jednotky. Na Zuzkinej škole mali práve týždenné prázdniny, pretože tam prebiehali maturity. Rovnako, ako v Petrovej. Nevideli sa už niekoľko dní, pretože všetok čas Peter venoval práve tomu, aby dosiahol čo najlepšie výsledky. A tak sa Zuzka rozhodla čakať ho pred školou, aby ho prekvapila, keď vyjde. Otočila sa chrbtom k vchodu a sledovala okoloidúcich ľudí. Vždy ju fascinovalo skúmať tie neznáme tváre. Premýšľala nad tým, kam sa asi ponáhľajú. 

"Opäť stratená vo svojich myšlienkach?" zaznel veselý hlas za jej chrbtom. Náhle sa otočila. Hľadel na ňu Tomáš. Jeho tvár bola veselá a pokojná. Úplne zabudla, že do tej istej školy chodí aj on. Usmiala sa na neho. 

"Je fascinujúce, že sa vždy stretneme, tak náhodne." povedala priateľsky. "Už to máš sa sebou?" 

Oblizol si pery a naklonil hlavu doboku. Kútik sa mu jemne posunul dohora. 

"Ty si ešte za celý ten čas nepochopila?" spýtal sa s tajomným úsmevom. Oči sa mu zapálili zvláštnym odtieňom. 

"Čo som mala pochopiť?" zvážnela a hlboko sa mu zahľadela do očí. Tiež zvážnel a mlčal. Pohľadom však neuhýbal, akoby sa jej to snažil povedať očami. 

"Musím už ísť. A za chvíľu príde aj Peter. Asi by nebol rád, keby nás tu spolu videl." povedal vážne a pomalými krokmi sa od nej začal vzďaľovať. Zuzkine srdce začalo biť zrýchleným tempom. Mala v sebe naliehavý pocit zastaviť ho. Otočila sa za ním. 

"Počkaj!" zvolala na neho. Tomáš zastal a otočil sa. Jeho tvár bola úplne pokojná. Obočie spytujúco zdvihol dohora. "Prečo sa vyjadruješ tak tajomne? Myslela som, že sme priatelia." 

"Naozaj?" priblížil sa ku nej. Pravé obočie mal ešte stále jemne zdvihnuté. 

"Čo som ešte stále nepochopila?" spýtala sa opäť. Tomáš si pošúchal bradu a jemne sa usmial. 

"Veríš na náhodné stretnutia?" skúmavo hľadel do jej očí. Prekvapene pootvorila ústa a zamračene premýšľala nad jeho otázkou. Zrazu z dverí vyšiel Peter s veselým výrazom v tvári. Keď uvidel Tomáša, ako stojí blízko Zuzky, popadla ho žiarlivosť. Nadýchol sa a mlčky k nim zrýchlene pristúpil. Tomáš mu uvoľnene pokýval hlavou. Zuzka sa náhle strhla a zahľadela sa na Petrovu vážnu tvár. 

"Gratulujem k výborným výsledkom, Tomáš. Moju priateľku už asi poznáš." dodal prísne a chytil Zuzku za ruku. Zuzka prekvapene hľadela raz na jedného, raz na druhého. Cítila napätie, ktoré medzi nimi vzrástlo. Vychádzalo však viac z Petra. Tomáš ticho pokýval hlavou. Letmo pozrel na Zuzku a rozlúčil sa. Peter sa zamračene pozrel na Zuzkinu tvár. Keď uvidel jej čistý pohľad, okamžite sa upokojil. 

"Čo tu robíš, moja drahá?" naklonil sa k nej a pobozkal ju na líce. Venoval jej nežný pohľad. Zuzka sa ešte zmätene pozrela za Tomášom. 

"Prečo tak náhle odišiel?" spýtala sa prekvapene. 

"Možno si potreboval niečo vybaviť. Neviem." Peter vyzeral byť trochu nervózny. 

"Peťo, je niečo medzi vami?" spýtala sa s vážnym pohľadom. 

"Prečo by malo?" spýtal sa zamyslene. V hlave mu začala víriť ich posledná debata v škole. Tomáš sa mu snažil vysvetliť, aby sa zamyslel nad tým, čo je pre neho dôležité, inak by mohol nepekne ublížiť Zuzkinmu srdcu. Peter sa cítil v jeho prítomnosti nepríjemne. Možno preto, lebo mal pravdu, ale hlavne preto, lebo mal niečo, čo on Zuzke nedokázal dať. "Nepogratuluješ svojmu priateľovi k samým jednotkám?" snažil sa zmeniť tému a zároveň umlčať svedomie, ktoré sa mu opäť naštartovalo. Keď uvidela jeho nadšený výraz, usmiala sa. 

"To je úžasná správa. Tak vidíš, tie hodiny, ktoré si tomu venoval, stáli za to." povedala s radosťou a objala ho okolo krku. S láskou jej ovinul ruky okolo pásu a pobozkal ju do vlasov 

"Áno a odteraz už budem čas venovať len tebe." povedal s hlavou sklonenou ku nej. Odtiahla sa. V očiach jej zazrel tú nevypovedanú vetu: Až kým neodídeš. 

Peter nakoniec Zuzku pozval do cukrárne, aby to mohli spoločne osláviť. 

"Dohodli sme sa so spolužiakmi, že o týždeň pôjdeme na chatu. Chcel som sa spýtať, či by si nešla so mnou?" spýtal sa s úsmevom. Zuzka ticho sklopila pohľad na tanier s dezertom a vidličkou si nabrala prvé sústo. V mysli sa jej ešte stále zjavoval rozhovor s Tomášom. Verí na náhodné stretnutia? Spýtala sa sama seba v srdci. Dávaj však pozor, komu otvoríš svoje srdce. Kto nespozná hĺbku lásky, môže ti ho ľahko zlomiť. Tichý hlas v jej vnútri ju strhol do vlastného sveta. Nevšímala si Petrov spytujúci pohľad. Až keď jej pohladil ruku, ktorú mala položenú vedľa tanierika, sústredene na neho uprela svoje oči. Prekvapene zažmurkala. 

"Prepáč, čo si hovoril?" spýtala sa zmätene. Jemne sa na ňu usmial. 

"Že si nádherná." naklonil sa a pohladil ju po vlasoch. Vydýchla a pri jeho dotyku sa okamžite uvoľnila. 

"Čo keby sme dnes večer išli na moje miesto? Už sme tam dlho spolu neboli. " navrhla nadšene. 

"Pôjdem veľmi rád. Ja som ti hovoril, že sme dohodnutí so spolužiakmi, že pôjdeme, budúci týždeň, na chatu. Či by si nechcela ísť so mnou?" zopakoval. Pohľad sklopila na prsty, ktorými ju hladil. Chcela povedať, že nie. Nemala rada také akcie. Videla však jeho pohľad plný očakávania. Tešil sa. Poznala ho. Mal rád spoločnosť. Ticho prikývla. Jemne jej chytil bradu do prstov a prinútil ju, aby sa na neho pozrela. Skúmal jej oči. "Ak nechceš, pochopím to." povedal vážne. 

"Zaslúžiš si to. Po tej drine, ktorú si tak dlho zvládal. Chcem byť tam, kde si šťastný." povedala s láskou. Jemne ju pohladil po tvári a pobozkal jej ruku. 

"Si skvelá, ďakujem." povedal nadšene. 

Rozhovor medzi nimi už ďalej prebiehal v pokojnom štýle. 

Na večer sa Zuzka tešila najviac. Milovala letné večery. Najmä tam, kde bola obloha jasnejšia, aj vďaka nedotknutej prírode, ktorá tam panovala. Keď vychádzala von z dverí, Peter na ňu už netrpezlivo čakal. Dala si záležať na tom ako vyzerala. Peter z nej nemohol spustiť oči. Placho sa usmiala a pomalým krokom začala kráčať vedľa neho. Po chvíli jej chytil ruku. 

"Si nádherná." pošepol do tmy. Jeho hlas sa rozlial celým jej srdcom a tým spôsobil jemné šteklenie v jej podbrušku. 

"Som stále rovnaká, Peťo." otočila sa k nemu. Jeho tvár krásne žiarila. Nadchýňal sa tým, že môže byť v jej blízkosti. 

"Áno, to máš pravdu. Si stále rovnako krásna." nežne sa na ňu usmial a pohladil jej prstami ruku. Trošku nervózne sa nadýchla. Ešte nikdy s ním nebola sama večer. Teda, ak odhliadne ten čas, keď tak nečakane prišiel s ružami, kvôli ospravedlneniu. Neuvedomila si, že sa opäť dostala do spleti vlastných myšlienok, až keď sa pred nimi objavil jej známy strom. Osvetľoval ho nádherný plný mesiac. Priam akoby nad ním svietilo vlastné slnko. Pomaly sa pustila Petra a sadla si podeň. Po chvíli si k nej sadol aj on. 

"Prečo si taká tichá?" spýtal sa vnímavo. Placho otočila hlavu nabok a skúmavo sledovala hviezdy nad ňou. Vystrel ruku k jej tvári a jemne ju tak prinútil, aby sa na neho pozrela. "Zuzi, čo sa deje?" vážne sledoval celú jej tvár. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa upokojiť. 

"Peťo. Za celý ten čas, čo sme spolu, sa náš rozhovor neuberal tým správnym smerom." povedala vážne. Peter stiahol ruku k telu a oči sklopil na zem. Obával sa, kam tento rozhovor povedie. A či bude schopný vysloviť tie správne slová. 

"A o čom by mal byť ten rozhovor?" odhodlal sa spýtať a opäť uprel na ňu pohľad. Chvíľu mlčala a iba ticho sledovala celú jeho tvár. Poznala ho tak dobre a teraz si nebola istá, čo a ako má vlastne povedať. Mala pocit, že medzi nimi vzrástla neznáma bariéra, ktorá im bránila posunúť sa k sebe bližšie. A možno to bol práve strach z budúcnosti. Z toho, že odíde a ona nebude schopná vydržať tú priepasť, ktorá medzi nimi narastie. A možno si to všetko vytvárala iba zbytočnými obavami a strachom. 

"Zuzka. Ja som stále rovnaký. Nie som iba tvoj chlapec, som stále tvoj blízky priateľ." povedal nežne, keď videl ako bojuje s vlastnými nevypovedanými chmúrami. 

"Viem, že si. Nie som si istá vlastnými myšlienkami. Či to, čo robím je správne." stíchla a premýšľala, aké správne slová vybrať, aby sa vyjadrila jasne a zrozumiteľne. 

"Nie si si istá mnou ako partnerom? Alebo tým, či som ti schopný dať to, po čom tvoje srdce túži?" vyslovil za ňu. Prekvapene pootvorila ústa a sledovala jeho tvár. Jeho výraz naznačoval, že ho bolí to, čo vyslovil. 

"Chcela som to povedať inak, ale myslím, že význam ostal rovnaký. Už ma poznáš. Vieš, aká som a v čo verím. Dokonca poznáš aj moje myšlienky a názory. Asi najlepšie zo všetkých. Nikdy som si nemyslela, že by sme mohli náš vzťah posunúť takto ďaleko. A som za to vďačná. Z hĺbky srdca ďakujem Bohu za to, že tu teraz môžem byť s tebou. Ani nevieš, aké bolo pre mňa ťažké spracovať, keď si mal toľko učenia a povinností a ja som ťa nemohla vidieť. Priznám sa ti, že sa bojím toho, keď odídeš. Viem, že je to správne. Ale. To ale ma niekedy vie riadne potrápiť." uľavilo sa jej, keď to vyslovila nahlas. Peter na ňu stále vnímavo hľadel. Nič nepovedal. Tušil, že sa týmto slovám nevyhne. Aj Tomáš ho na to pripravoval. Vydýchol a zamyslene zamračil čelo. 

"Strašne by som chcel povedať niečo, čo ťa upokojí a dodá ti rovnakú nádej ako Ježiš, v ktorého veríš. Ak by som mohol, daroval by som ti celú oblohu hviezd, ktoré ťa osvetľujú a robia ťa tak ešte neodolateľnejšou. Som stratený vo svojich rozhodnutiach. Neviem, či urobím správne, keď odídem a nechám ťa tu samú alebo či mám ostať a venovať ti všetko to, čo chcem. Čo je správne, povedz. A ja to urobím." vyznal sa. Srdce sa mu divoko rozbúchalo. Až keď to vyslovil nahlas, začal si uvedomovať význam toho, čo povedal. Až teraz sa jeho svedomie upokojilo. 

"Ja nemôžem byť tá, ktorá sa rozhodne za teba. Taká láska nie je. Som mladá, ešte veľa veciam nechápem, ale lásku si predstavujem ako niečo nádherné, čisté, pokojné a plné slobody. Ježiš za nás nezomrel na kríži preto, aby sme jeden druhého ovládali. Ukázal nám smer, kadiaľ Jeho láska vedie." posledná veta akoby vyšla mimo jej premýšľanie, ale dávala jej väčší zmysel ako všetko, čo tu doposiaľ zaznelo. Peter vážne zovrel pery. Sila slov, ktoré vyslovila ho tak hlboko zasiahli v srdci, že sa musel postaviť. Pomaly sa začal prechádzať. Premýšľal, čo má na to povedať. Jej múdrosť presahovala jeho samotného. Po chvíli sa k nej otočil a sadol si oproti nej tak, aby dobre videl jej oči. 

"Chceš, aby som ostal?" spýtal sa odhodlane. Zuzka privrela oči a mlčky sa oprela o kmeň stromu. 

"Hviezdy vedia, kedy sa majú rozsvietiť; slnko vie, kedy má vyjsť; vtáci vedia, kedy majú rozozvučať svoju pieseň; aj láska vie, kedy má vstúpiť a dokonca aj kedy vyhasnúť." vyslovila nahlas so stále privretými očami. Srdce sa jej rozpínalo, keď začula svoje myšlienky. Peter ju nežne pohladil po tvári a naklonil sa k nej. Pocítila jeho vôňu a pomaly otvorila oči. Hľadel na ňu intenzívnym hlbokým pohľadom. 

"Ja viem, čo k tebe cítim. Už dlhý čas. Nie je to prchavé. Moje srdce," chytil jej ruku a položil ju na miesto, kde mu divoko búšilo srdce, "pri pohľade na teba spieva vlastnú pieseň. Ak by som mal o teba prísť, všetko by stratilo farbu a význam. To iba ty, svojou čistotou a nežnou krásou, dokážeš tak zmysluplne roznietiť moje sny." jeho hlas ju začal vťahoval do novovytvorených izieb, kde vládli nevypovedané túžby a predstavy. Pomaly sa naklonil ku nej a neprestajne sledoval jej oči. Letmo sa zahľadel na pery, ktoré  ho lákali k bozku. Privrela oči. Nežne ju pobozkal. Najskôr jemne a mäkko a po chvíli, keď pocítil, že sa poddáva, zmyselnejšie a s väčšou túžbou. Nechal sa strhnúť natoľko, že pokračoval na jej krk a kľúčnu kosť. Ruky nechal, aby skúmali hebkosť jej pokožky. Úplne ho ovládla tá čistota, ktorá kričala z každej bunky jej tela. Impulzívne a svojvoľne. Nepremýšľal, či je to správne. Iba vedel, že ona je tou, ktorú chce. Náhle položila ruku na jeho hrudník a odsunula ho. Lapala po dychu, keď sa na ňu prekvapene zadíval. Po chvíli chcel opäť pobozkať jej pery. Ona mu však položila prst na ne. A so stále zrýchleným dychom sa na neho zahľadela. 

"Peťo, ja nemôžem. Možno to nepochopíš, ale to nejde." povedala so stiahnutým obočím a zatajeným dychom. Chvíľu mlčky sledoval jej oči a potom sklonil hlavu. Ticho prikývol. Dobre vedel. Iba tá živočíšnosť, ktorá ho ovládla mu nedovoľovala racionálne uvažovať. On ju poznal. Vedel, aký má názor na vzťah a milovanie. V tejto chvíli to však nedokázal prijať. Cítil iba pocit odmietnutia a vlastného sklamania. Nežne ho pohladila po tvári. Cítila ľútosť z toho, ako sa cítil. Na druhej strane však vedela, čo nechce. 

"Prepáč." hlesol. "Úplne som nad sebou stratil kontrolu, už sa to nestane." dodal s kajúcnym pohľadom. Nežne sa usmiala a potľapkala na miesto vedľa seba. 

"Pamätáš sa na čas, keď sme boli malí? Sedeli sme vedľa seba a hľadeli rovnakým smerom. Čo keby sme sa k tomu vrátili?" spýtala sa veselo. Kútik sa mu mihol jemne dohora a sadol si tesne vedľa nej. Potom ju nežne vtiahol do náručia a ochranársky objal. 

"Mile rád budem s tebou takto, až do rána." pobozkal ju do vlasov a zahľadel sa do diaľky. Až tam, kde siahal jeho obdiv a láska, ktoré k nej prechovával.