Bolí to, keď rastieš? - 24.časť

Zuzka sedela vo svojej izbe. Premýšľala nad včerajšom. Nakoniec bol večer s Petrom nádherný. Vracala sa k rozhovoru, ktorý viedli. Podarilo sa jej vysloviť svoje obavy nahlas, ale jasnú odpoveď k nim nedostala. Zazrela maminu tvár pri svojich dverách. 

"Už dlhší čas u teba badám, že si mĺkva. Netrápi ťa niečo?" spýtala sa Alenka so záujmom. Zuzka sedela pri okne a sledovala prírodu, ktorá ju tak nadchýňala. Alenka k nej pomaly pristúpila a sadla si blízko nej. Spomenula si na Vilmu, ktorá presne takto sedela, tesne potom, čo k nim prišla. Okamžite zahnala tieto myšlienky a snažila sa sústrediť na Zuzku. 

"Sama neviem. Mám vo svojej hlave mierny chaos." povedala Zuzka s pohľadom upretým na ňu. 

"A čoho sa to týka?" spýtala sa napäto. K adopcii sa Zuzka už nevracala a Alenka mala zlé pocity z toho, že by ju to mohlo ešte stále trápiť. 

"Mami? Dokáže mladá láska prežiť veľkú diaľku?" spýtala sa s očami plnými očakávania. Alenka na ňu prekvapene vzhliadla. Úplne nechápala jej otázku. 

"Moja drahá. Nechápem tvojej otázke." zmätene na ňu zažmurkala. Zuzka vydýchla. 

"Vieš. Ja a Peter. Rozhodli sme sa, že náš priateľský vzťah posunieme k niečomu..." odmlčala sa. Nevedela presne, ako to mame vysvetliť. Alenka však pochopila aj bez slov. Usmiala sa. Videla Petrov pohľad, keď išli spoločne na stužkovú. 

"Takže máš chlapca. Som za vás veľmi rada. Peťo je dobrý chlapec." povzbudila ju Alenka. Zuzka prikývla. 

"Ide o to, že sa mu naskytla skvelá príležitosť študovať v zahraničí. Naša láska je ešte veľmi krehká a ja sa obávam, že nás tá diaľka rozdelí." vyslovila nahlas. Alenka mlčala. Chvíľu premýšľala. 

"Moja milá dcérka. Je veľmi ťažké radiť v takejto veci. Myslím, že sa už poznáte dosť dlho, aby ste vedeli, čo očakávať jeden od druhého. Najlepšie bude, keď sa o tom pozhovárate vy dvaja. Ja ti jasnú odpoveď neviem poskytnúť. A myslím, že, život človeku nikdy neposkytne jasné odpovede. To dokáže iba Boh."

"Áno viem. Možno sa v tom až príliš vŕtam a všetko sa to vyrieši časom. Iba sa bojím bolesti, ak by to náhodou nevyšlo."

"Keď sa niekomu rozhodneš podarovať kus zo svojho srdca, vždy je tu riziko, že sa oň nebude vedieť starať s dostatočnou láskou, akú si zaslúži. Ale myslím si, že to Petrov prípad nie je. Vždy sa k tebe správal úctivo a jemne." Alenka sa na ňu zahľadela s láskavým úsmevom. Zuzka vydýchla. 

"Ďakujem." objala ju. "Nevieš, kedy k nám opäť príde Patrik?" spýtala sa so záujmom. 

"Pozval ma budúci týždeň do kina, do mesta." placho sa usmiala. 

"To je skvelé, mami. Veľmi si to zaslúžiš. Už tak dlho si nikde nebola." povedala Zuzka nadšene. "Ja pôjdem v piatok s Petrom na chatu. Je to taká rozlúčka z jeho triedou. A chce, aby som šla spolu s ním." ticho dodala. 

"Nemáš rada také akcie." povedala Alenka vážne. "Naozaj tam chceš ísť?" spýtala sa so záujmom. 

"Áno." povedala s upretým pohľadom. Alenka ju ticho skúmala. Poznala svoju dcéru. Mala pocit, že bojuje nejaký zvláštny boj sama so sebou. 

"Som tu, ak by si sa potrebovala kedykoľvek porozprávať. O čomkoľvek." povedala s láskou a pobozkala ju na čelo. Zuzke toto gesto vytvorilo pokojný prístav v srdci. Ticho poďakovala 

Týždeň prešiel rýchlo. Bolo skoré letné ráno. Zuzka ticho sedela v aute vedľa Petra a sledovala cestu. 

"Zuzi? Si v poriadku?" pozrel letmo na jej stranu a vyhľadal jej ruku. Otočila sa k nemu a ticho prikývla. "Nič ťa netrápi?" spýtal sa pokojne. 

"Nie. Všetko je v najlepšom poriadku." povedala s úsmevom. V mysli sa jej začala vynárať spomienka na Tomáša. Uvedomila si, že je pravdepodobné, že tam bude tiež. Vracala sa jej rovnaká veta: Veríš v náhodné stretnutia? Slovo náhoda, pre ňu, vždy znelo tak chladno. Čo však sledoval s tou otázkou on? Zrazu zastalo ich auto pri krajnici. Prekvapene sa otočila Petrovým smerom. 

"Zuzka, poznám ťa už dosť dlhý čas na to, aby som vedel, že ťa niečo trápi. Som tu, aby som si to vypočul, nech už to je čokoľvek." povedal vážne. Zuzka na neho zmätene hľadela. "Tak o čo ide?" spýtal sa priamo. 

"Tomáš mi položil jednu otázku." povedala prosto. Peter sa zamračil pri Tomášovom mene. 

"Akú?" spýtal sa rázne. Nahnevane zovrel sánku. Nepáčilo sa mu, že sa dostal do Zuzkinej mysle. Nech už to bolo v akejkoľvek súvislosti. 

"Či verím v náhodné stretnutia." vyslovila sa nahlas a vnímavo sledovala Petrov výraz. Ak by boli priatelia, dokázala by sa cítiť uvoľnenejšie. Teraz však mala z tejto debaty nepríjemný pocit, ktorý jej spôsoboval napätie. Peter si to všimol v jej očiach. Uvoľnene vydýchol a vzal jej ruku do svojej. Nežne ju pobozkal a snažil sa usmiať. 

"Mám žiarliť?" spýtal sa s pobaveným tónom. Zuzka nechápala jeho otázke. Zmätene sa zamračila. 

"Prečo sa ma to pýtaš?" nebola zvyknutá na takéto situácie. Mala rada pokoj, čistotu a slobodu vo svojich myšlienkach. Nikdy nezmýšľala vypočítavo alebo dvojzmyselne. Vyhýbala sa vypätým situáciám a zbytočným hádkam. Peter to vedel, práve preto stíchol okamžite, ako sa na neho pozrela tým čistým pohľadom. 

"Poznám Tomáša. Je rovnako priamy a prekypuje podobnou múdrosťou, ako ty. Myslím, že pochybnosti, ktoré mám zakaždým, keď ťa pri ňom vidím, by mal každý muž v mojom prípade." povedal so sklopeným pohľadom. Zuzka prekvapene zamračila čelo. 

"Ale to znie, akoby si mi neveril." zaznel jej prekvapený hlas. Náhle sa na ňu pozrel úprimným pohľadom. 

"Nie tebe. Ty si tá posledná, u ktorej by som niečo také prechovával. Možno neverím sám sebe. Pozri," chytil jej ruky do svojich a skúmal oči, ktoré ho sledovali, "veľakrát presahuješ moje chápanie. Som tebou taký fascinovaný, že niekedy premýšľam a obávam sa, či sa mi nestratíš. Nie som schopný ťa úplne celkom obsiahnuť. Tvoju krásu, čistotu, myšlienky, názory. Si taká vzácna a ja taký obyčajný. Možno sú to práve moje pochybnosti, či som pre teba dostatočný. Si ako svetlo. Žiarivé a neuchopiteľné. Ja si uvedomujem, že toto rovnaké svetlo má aj Tomáš. Možno práve preto to vo mne vyvolalo také pocity. Nie je to o tebe, je to o mne." vyznal sa. Na Zuzku jeho úprimnosť urobila dojem. Vždy bol taký. Nebál sa vysloviť svoje pocity. Práve preto k nemu mala takú dôveru. Nič pred ňou netajil. Usmiala sa na neho nežným pohľadom a pohladila ho po líci. Pomaly sa k nemu naklonila a objala ho okolo krku. 

"Ty si vzácny. Veľmi." pošepla mu v objatí. Pocítil jej nádhernú vôňu a okamžite sa uvoľnil. Situácia, ktorá sa ešte pred pár minútami zdala nepríjemná, sa v tejto chvíli zmenila na okamihy plné lásky a porozumenia. V Zuzkinom srdci to zanechalo nádherné pocity radosti a rovnakého sú znenia, ako keď boli iba priatelia. 

Keď dorazili na miesto, zaparkovali pri veľkom drevenom dome. Okolo sa už prechádzalo zopár ľudí. Prvý vystúpil Peter. Zuzka ešte ticho sedela a sledovala okolie. Páčila sa jej príroda, v ktorej bola chata vsadená. Peter jej otvoril dvere a čakal, kedy vystúpi. Po ceste sa dohodli, že odídu kedykoľvek, kedy ona bude chcieť. Nadýchla sa a usmiala sa na Petra. Pomaly vystúpila von a kráčala vedľa neho. Zoznámil ju s niekoľkými spolužiakmi a spolužiačkami. Zuzka však skôr počúvala, ako rozprávala. Bola už taká. Trvalo jej dlhší čas, kým sa s niekým rozhodla nadviazať rozhovor. Ako postupoval čas, aj ľudí sa začalo viac zbierať. Vonku vytvorili ohnisko a niektorí iniciatívnejší začali variť guláš. Zuzka sa pri takom húfe ľudí začala cítiť trochu stiesnene. Peter práve viedol rozhovor s nejakým spolužiakom, keď sa nebadane vykradla von. Našla malú lesnú cestičku, ktorá viedla cez plytký lesík. Cestička ju doviedla až von z lesíka a ona sa ocitla na krásnej čistinke. Slnečné lúče sa pohrávali na dne jazierka. Blízko pri ňom sedel Tomáš a pokojne hľadel do diaľky. Občas si našiel kamienok a uvoľnene ho hodil dnu, do vody. Zuzka na neho prekvapene hľadela. Nevedela, či má ostať alebo sa potichu vytratiť. A tak tam ticho stála. Náhle sa jej v mysli zjavil rozhovor s Petrom a rozhodla sa vrátiť. Nepozorne však stúpila na suchú vetvičku a to zaujalo Tomáša natoľko, že sa otočil. Zuzka uvidela jeho prekvapenú tvár. Tomáš zdvihol obočie a potom otočil hlavu naspäť. Nechal ju, nech sa slobodne rozhodne. Cítila sa hlúpo. A tak sa posadila na lavičku, ďalej od neho. Obaja mlčali a sledovali trblietajúcu sa hladinu jazierka. 

"Rád ťa opäť vidím." prerušil ticho prvý Tomáš. Pohľad však upieral svojim smerom. Zuzka skúmavo sledovala jeho vážnu tvár. 

"Premýšľala som nad tvojou poslednou otázkou." priznala sa smelo. Tomáš sa k nej otočil a uprel na ňu hlboký pohľad. 

"Smiem ti položiť novú?" zaznel jeho vážny tón. 

"Áno." odpovedala jednoslovne. 

"Prečo si tu, keď Peter je vnútri?" jeho pohľad jej rozbúšil srdce. Nechápavo na neho zamračila obočie. 

"Mám rada ticho a pokoj. Myslela som si, že..." nedopovedala, pretože sa zoširoka usmial a pokrútil hlavou. "Prečo sa smeješ?" spýtala sa podráždene. 

"Iba. Obaja máme radi ticho a pokoj a prišli sme na miesto, kde je obrovské množstvo ľudí." povedal pobavene. Zuzka na neho upierala vážny pohľad. Nevedela, čo mu na to má povedať. 

"Peter ma poprosil, aby som sem s ním šla." povedala trochu nervózne a odtrhla si stebielko, s ktorým si pohladila dlaň. "Nakoniec to bolo dobré, pretože je tu naozaj nádherná príroda." usmiala sa uvoľnene. V okamihu zabudla na nervozitu a začala si užívať štebot vtákov, ktorý ich obkolesoval. Tomáš sa na ňu usmial. Nevšimla si jeho obdivný pohľad. 

"Máš pravdu. To, čo vytvorí Boh je vždy nádherné. Či už je to príroda alebo čisté ľudské srdce." jeho oči žiarili nadšením, keď sa odhodlala opäť na neho pozrieť. 

"Prečo si sa rozhodol prísť sem ty, keď nemáš rád veľké množstvo ľudí?" odhodlala sa spýtať. Nadýchol sa a uvoľnene si ju celú prehliadol. Potom sa opäť otočil rovnakým smerom, ako predtým. Mlčal. Zuzka si všimla veveričku, ktorá zliezla zo stromu a zvedavo hľadela ich smerom. Zo široka sa usmiala. "Pozri, veverička." nadšene prerušila ticho medzi nimi. Tomáš hľadel na miesto, kde ukazovala. Nič však nevidel a tak sa rozhodol vstať a pristúpiť k lavičke, kde sedela. Usmial sa, keď ju konečne uvidel. Veverička však v sekunde utiekla na druhý strom. Tomášov pohľad tentokrát padol na Zuzkinu veselú a uvoľnenú tvár. 

"Ruky vystreté, hladíš si svoj svet, pobozkaná Láskou, mlčíš. Pery vykvitnú sťa ľaliový kvet..." šepol ticho nad ňou. Prekvapene zdvihla pohľad k nemu. Jej oči sa blisli v nevypovedanej, nechápavej otázke. Náhle sa otočil a pomalými krokmi vstúpil na cestičku, po ktorej prišla. 

"Už musím ísť. Rád som ťa opäť videl. Nech ťa Boh chráni na tvojej ceste." povedal s pokojnou tvárou. Vedel, že je dobré, aby tu už dlhšie neostával. Nechcel jej spôsobovať problémy a zmätok v hlave. Vždy, keď uvidel jej nechápavé oči, jeho srdce to zabolelo. Mohol dúfať, že by raz bola jeho? Nechcel vstupovať medzi ňu a Petra. Nebol ten typ. Hoci, ona by si zaslúžila, aby o ňu bojoval. Nebol si však istý, či by o to stála. Otočil sa, odhodlaný odísť. 

"Prečo vždy odchádzaš tak náhle?" rozhodla sa spýtať, keď sa jej otočil chrbtom. Zastal a chvíľu premýšľal. 

"Myslím, že je to tak správne." povedal vážne, ale neotočil sa. 

"Máš pocit, že si to vždy vyžaduje naše stretnutie?" spýtala sa priamo. Tomáš sa k nej otočil a prekvapene zúžil na ňu oči. 

"Pokiaľ viem, na začiatku si to bola ty, kto vždy tak náhle odchádzal." 

"Tak si sa rozhodol prebrať mi štafetu?" spýtala sa uvoľnene a priateľsky. Zasmial sa. 

"Tak teda ešte ostanem." povedal veselo a oprel sa o strom, neďaleko lavičky, kde sedela. 

"Čo pre teba znamená slovo náhoda?" spýtala sa ihneď. Nevedela prečo, ale táto otázka ju napadla vždy, keď si spomenula na ich posledný rozhovor. Chcela poznať jeho názor. 

"Náhoda? Pre mňa veľmi chladné slovo. Rovnako ako, že všetka táto nádhera vznikla len tak. Bez žiadnej tvorivej ruky, ktorá by dohliadla, veľmi precízne a puntičkársky, na každý detail. Pozri," vzal kamienok, pristúpil bližšie k jazierku a hodil ho do vody, "vidíš kruhy, ktoré sa vytvárajú zakaždým, keď rozvíriš vodu? Prečo je to tak? Dokáže náhoda vytvoriť niečo také? Nemyslím si. Preto v náhodu neverím. Mne dáva Božie stvorenstvo a načasovanie väčší zmysel a význam." povedal zamyslene. Zuzku jeho pohľad vyviedol z miery. Chápala to úplne presne, ako on. Až ju zamrazilo, s akou vnímavosťou si dokázal všímať maličkosti. Zrazu mu zazvonil telefón. Vytiahol ho a pozrel na displej. Bola to otcova sekretárka. Po tom, čo to zdvihol ho prosila, aby prišiel do otcovej firmy. Vraj je to veľmi naliehavé. Ako zakaždým. Nechcelo sa mu, ale rozhodol sa, že sa tentokrát podvolí. 

"Už naozaj budem musieť ísť. Ďakujem za tvoju spoločnosť. Vždy je veľmi naplňujúca. Smiem ti dať radu?" zahľadel sa na ňu. Ticho prikývla. "Láska nemení podstatu, ktorú máš v Bohu. Práve naopak, ona ti pomáha rásť a svietiť." povedal s vážnym pohľadom. Venoval jej letmý úsmev a odišiel. Hľadela na neho a jeho slová sa rozprestierali v celom jej vnútri. Zneli jej v ušiach ešte aj potom, ako sa vrátila naspäť k Petrovi.