Bolí to, keď rastieš? - 25.časť

"Moja Zuzi. Hľadal som ťa, kde si sa mi skryla?" spýtal sa Peter vnímavo. Jeho veselá tvár ju okamžite vtiahla do sveta, kde bol iba on. 

"Bola som sa prejsť. Chcela som preskúmať, čo sa nachádza za tým lesíkom. Stretla som tam Tomáša." priznala sa uvoľnene. Petrove črty tváre sa na malý okamih napli napätím. Po chvíli však zjemneli, keď uvidel jej čistý, belasý pohľad. 

"Naozaj? Pristavil sa pri nás. Povedal, že musí odísť, rozlúčil sa a už ho nebolo. Je všetko v poriadku?" spýtal sa s miernym podozrením. Stále mal nepríjemný pocit, keď vedel, že je v jej blízkosti. 

"Áno. Rozprávali sme sa o Bohu. Veľmi príjemne sa s ním zhovára." usmiala sa a pohladila Petra po líci. Ticho prikývol, vzal si jej ruku a pobozkal ju. 

"Poď dnu. Odložil som ti niečo na jedenie, musíš byť už hladná." povedal nežne a priviedol ju k stolu. 

Tomáš práve zaparkoval pri vysokej budove, ktorá patrila jeho otcovi. Jeho firma sa zaoberala výrobou a distribúciou zdravotníckeho materiálu. Bol hlavným majiteľom firmy a zároveň spolupracoval aj s niekoľkými nemocnicami. Keď vstupoval dnu, snažil sa zachovať pokoj. S otcom sa vídal veľmi sporadicky. Keď bol mladší, otec ho navštevoval u starých rodičov dosť pravidelne. Ako dospel, vzťah medzi nimi ochladol. V jeho firme bol dokopy asi päťkrát. Túžbou otca bolo, aby Tomáš ako jediný syn, raz túto spoločnosť prevzal. Keď vystúpil na šiestom poschodí, privítala ho mladá, usmiata sekretárka. Ponúkla ho vodou a poprosila, aby chvíľu počkal, pretože otec má vážny telefonický rozhovor. Tomáš mlčky prikývol. O niekoľko minút ho sekretárka odprevadila do obrovskej, priestrannej kancelárie s veľkými oknami. Otec mal rád svetlo. Práve preto si dal aj záležať, aby miestnosť, kde bude tráviť trištvrtinu svojho dňa, bola dostatočne presvetlená. Otec na neho vážne kývol, aby sa posadil oproti nemu. Tomáš mlčky poslúchol. 

"Dopočul som sa, že si dosiahol vynikajúce výsledky pri maturitných skúškach. Gratulujem a som na teba hrdý." povedal vážnym hlbokým hlasom Tomášov otec. Tomáš na neho uprel neutrálny výraz a pokojne sa zahľadel za neho, do jedného z okien. "Nič mi na to nepovieš?" vytrhol ho z premýšľania opäť otcov hlas. 

"Ahoj otec, ako sa máš?" spýtal sa vnímavo. Ten na neho uprel neprístupný pohľad. "Prečo si ma zavolal?" spýtal sa potom, ako na neho otec uprel prísny pohľad. 

"Som rád, že ideš priamo k veci. To je predpoklad dobrého obchodníka." uškrnul sa a keď videl, že Tomáš nereaguje, pokračoval: "Môžeš si vybrať čo len chceš, za to, aké skvelé výsledky si dosiahol." povedal hrdo. Tomáš na neho zdvihol obočie. 

"Čo len chcem?" zopakoval otázku, kvôli tomu, aby na ňu viac poukázal. Otec s úsmevom prikývol. Tomáš si pokojne vydýchol a upriamil na neho vážny pohľad. 

"Chcem, aby si prestal sledovať všetky moje kroky. A nechal ma, nech sa o svojom živote rozhodnem ja sám, bez akýchkoľvek tvojich zásahov. Či už z hľadiska financií alebo kontaktov. Chcem sa o seba postarať ja sám." povedal rázne. Otec sa na neho zamračil. Za iných okolností by bol hrdý, že jeho syn chce stáť na vlastných nohách. Teraz však tušil, prečo to žiada. Nechce mať nič spoločné s jeho firmou a chce študovať a robiť to, čo sa jemu páči. Náhle sa postavil zo svojho koženého kresla a otočil sa k oknu. Nemal rád, keď nedodržal sľub. Synove rozhodnutie sa mu však ani trocha nepáčilo. Mal rád veci pod kontrolou. A že si Tomáš bude robiť to, čo on chce, sa vymykalo jeho predstavám. 

"Vlastne nečakám, či mi to odobríš. Už som sa rozhodol. Prišiel som ti to oznámiť, aby si vedel, že idem študovať za doktora tu doma. Nehodlám ísť do zahraničia. Viem, že aj to bola tvoja robota a očakával si, že to prijmem ako hotovú vec. Ale nestane sa tak. Ostávam tu a budem študovať bez akejkoľvek tvojej pomoci." zaznel Tomášov sebaistý hlas. Otec sa na neho obrátil a prepaľoval ho pohľadom. 

"Ako si to vlastne predstavuješ? Myslíš si, že sa dokážeš venovať štúdiu a zároveň si na to aj zarobiť?" spýtal sa výsmešne. 

"To už nechaj na mňa." povedal pokojne Tomáš. Sám sa čudoval, v akej harmónii dokázalo jeho srdce dýchať. Bol vďačný Bohu, že ho v tejto ťažkej situácii neopúšťa. 

"Nedokážeš tak fungovať ani mesiac. Neverím, že to dokážeš zvládnuť." povedal arogantne a opäť sa posadil oproti nemu. 

"Nepotrebujem počúvať tvoje prorocké videnia mojej budúcnosti. Stačí mi, ak povieš, že to chápeš a prijímaš." dodal Tomáš odvážne. Už sa otca nebál. Jeho vzťah k Ježišovi ho pomaly učil odolávať strachu s pokojom a odvahou. 

"Čo ak nie? Myslíš si, že keď si vyštudoval, tak si tým získal aj právo byť ku mne drzý? To si na omyle!" otcova tvár sa napĺňala hnevom. 

"Nemám potrebu sa s tebou hádať. Chcel som ti to iba oznámiť. Prajem ti príjemný deň, otec." nadýchol sa a náhle sa postavil na odchod. 

"Stoj! Ja som neskončil!" kričal ešte za ním, keď vychádzal von. Za prekvapeného pohľadu sekretárky a nahnevaného výrazu otca, nastúpil do výťahu. Keď stlačil tlačidlo prízemie, videl ešte horiaci otcov pohľad. Tušil, že to tak dopadne. Bol však rád, že konečne dokázal povedať svoj názor bez strachu a v pokoji. 

"Vďaka Ježiš, že si ma previedol týmto strachom. Viem, že ma čaká ešte dlhá cesta, ale už mám istotu, že Ty ma povedieš." povedal šeptom, keď sedel v aute. Naštartoval a rozhodol sa, že sa zastaví na mieste, ktoré si tak obľúbil. 

Zuzka práve sedela na lavičke pred chatou, ďalej od húfu ľudí. Sledovala Petrovu tvár, s akou ľahkosťou a veselosťou sa dokázal rozprávať s každým, kto k nemu pristúpil. Zrazu sa jeho oči stretli s jej. Usmial sa na ňu. Po chvíli k nej pristúpil pomalými krokmi a prisadol si. 

"Už je ti tu asi dlho, však?" spýtal sa nežne. Daroval jej láskavý úsmev a chytil jej ruku. Chvíľu na neho upierala skúmavý pohľad. Nechcela mu kaziť jeho deň. Začínala sa však cítiť trošku nepríjemne. "Povedz mi svoj názor, chcem ho vedieť." povzbudil ju. Prikývla a usmiala sa. 

"Rada by som už šla domov. Nebude mi však vadiť, ak sa sem rozhodneš vrátiť. Zaslúžiš si osláviť svoje úspechy." povedala úprimne a venovala mu svoj čistý blankytný pohľad. 

"Dobre, odveziem ťa a potom sa sem ešte vrátim. Sľúbil som, že večer zahrám na gitare pri ohni." usmial sa hravo. Zuzka sa zasmiala a súhlasila. 

Keď vstúpila na dvor, s obrovským nadšením ju privítal Hax. Dožadoval sa prechádzky. Hoci už bolo dosť hodín, Zuzka podľahla jeho psím očiam a pripla si ho na vodítko. Tešila sa na svoje obľúbené miesto rovnako, ako jej psí spoločník. Obrovské prekvapenie ju zaplavilo, keď o strom, ktorý už niekoľko rokov bol jej tichý spoločník, stál opretý Tomáš a hľadel na štíty, ktoré dodávali tomuto miestu výnimočnosť. Možno by sa bola vrátila naspäť. Pár minút predtým však pustila Haxa z vodítka a ten sa nadšene rozbehol k Tomášovi. Privrela oči a krátkymi nádychmi a výdychmi skúšala odstraňovať zo svojho vnútra nervozitu, ktorá sa jej tam snažila usídliť. Tomáš spočiatku zmätene hľadel dookola a keď uvidel Zuzku, nadšene sa usmial. Sklonil sa k Haxovi, veselo ho poškrabkal za uchom a skúmavo sledoval Zuzku, ktorá sa rozhodla vojsť na lúku ďalej od neho. Otočila sa mu chrbtom a vychutnávala si jemný dotyk kvetín, ktoré ju obkolesili. Zrazu ju predbehol Hax a začal sa veselo naháňať za všetkým, čo sa hýbalo. Zuzka ho s úsmevom sledovala. Potom sa zvedavo otočila Tomášovým smerom. Nevšímal si ju. Opäť bol opretý o strom a sledoval vrchy. Jeho tvár bola zamyslená, ale pokojná. Pomaly pristúpila bližšie k nemu.