Bolí to, keď rastieš? - 26.časť

"Prečo si tu?" spýtala sa ho zvedavo. Tomáš chvíľu nereagoval a potom sa k nej otočil. Usmial sa. 

"Aj ja som rád, že ťa opäť vidím." povedal pobavene. Zuzka na neho uprela vnímavý pohľad a uvoľnene sa usmiala. "Prepáč. Samozrejme, že tu môžeš byť. Iba. Vždy keď sa stretneme, je to také.." nedopovedala, lebo hľadala ten správny výraz. 

"Neočakávané?" dopovedal za ňu. 

"Áno, neočakávané. Myslíš, že naše stretnutia plánuje Boh?" spýtala sa priamo. Tomáš sa opäť zahľadel na štíty a usmial sa. 

"Ak mám odpovedať za seba, tak u mňa určite. A to širokospektrálne." povedal nadšene. 

"Ó, aké zložité slovo." povedala pobavene a zahľadela sa na motýľa, ktorý preletel okolo jej tváre. Nadšene sledovala jeho let. Tomáš obdivne sledoval jej oči, ktoré sa zaleskli detskou radosťou. Po chvíli sa ich oči spojili a spoločne im tváre zjemneli. Akoby sa medzi nimi vytvorilo  puto. 

"To mi ostalo ešte po skúškach." pretrhol to zvláštne ticho a usmial sa. Nechápavo na neho zdvihla obočie. "Myslím to slovo." dodal. Veselo sa usmiala a prikývla. 

"Prečo, podľa teba, Boh chce, aby sme sa stretali?" rozhodla sa spýtať. Jej tvár zahalil závoj vážnosti. Premýšľala, či si to namýšľa alebo má mať Tomáš miesto v jej srdci. Keď si však spomenula na Petra, vnútro jej zaplavila zvláštna tieseň a tupá bolesť. Nevedela si predstaviť, že by ho niekto dokázal nahradiť. 

"Čo pre teba znamená Peter?" odpovedal jej Tomáš otázkou. Akoby tušil, aký boj vo svojom vnútri prežíva. 

"Je hlavne môj najbližší priateľ. Už od detstva. Akoby kus môjho srdca. Obrovský kus." povedala zamyslene. Tomáš ticho prikývol. 

"Prečo si sa rozhodla, že to priateľstvo posunieš do vzťahu?" opäť sa spýtal. Prekvapene na neho uprela pohľad a mlčala. Prečo sa jej to pýta? Pomyslela si. "Ak nechceš odpovedať, je to v poriadku. Ja to pochopím." uvoľnene sa usmial a opäť sa zahľadel svojim smerom. Zuzka sa posadila na pník, ktorý sa nachádzal kúsok od neho. Tomáš nereagoval a nechal, nech sa sama rozhodne, či odpovie. Zaplnil svoje myšlienky tým, ako nadprirodzene mu Boh zmenil dnešný deň. Po tom nepríjemnom stretnutí s otcom, tu môže byť spolu s dievčaťom, o ktorom premýšľa už niekoľko týždňov. Aký vzácny okamih. Dokonca aj keď mlčí, je mu príjemne na srdci, keď vie, že je tu blízko neho. 

"Zdáš sa mi veľmi tajomný." zaznel jej jemný hlas. Stále nevedela, čo si má vlastne o ňom myslieť, aj napriek tomu, že bol veľmi milý a priateľský. Otočil sa jej smerom a posadil sa na zem, aby bol v úrovni jej pohľadu. 

"V čom sa ti zdám tajomný?" spýtal sa s úsmevom. 

"Vôbec o sebe nerozprávaš, takmer nič o tebe neviem. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že v sebe nesieš nejakú bolesť a možno aj viac bolestí. Kto vlastne v skutočnosti si?" spýtala sa so skúmavým pohľadom. Tomášova tvár zvážnela. Po Zuzkinom pohľade, sa nad ňou zamyslel ešte viac. Pane, dal si mi stretnúť takéto vzácne dievča? A čím sa pre mňa má stať? Keď vidím pohľad jej očí, akoby som videl celý svoj svet. Nemusím jej nič hovoriť a ona je pri tom taká vnímavá. Vidí aj to, čo sa nachádza v hĺbke duše. Ten dar, ktorý v sebe nesie je pokladom v tomto svete. Nedá sa zmerať jeho hodnota, pretože je od Teba. A dary od Teba majú nevyčísliteľnú hodnotu. Sú ako perly, ťažko sa hľadajú. Ja som jeden z nich našiel. Nedovoľ, prosím, aby sa mi stratil. Pomôž mi, aby som ho vedel správne uchopiť a zveľadiť pre ňu samotnú. Tomášova tichá modlitba ho vtiahla hlboko do jeho ticha. Na malú chvíľu akoby zabudol, že mu položila otázku. Po niekoľko minútovom Zuzkinom pohľade sa opäť začal sústrediť na ňu. Jej tvár bola pokojná a vnímavá. Videla, že sa stratil vo svojich myšlienkach. Niečo podobné, veľakrát, zažívala aj ona sama. Usmial sa, keď ho v tichu pozorovala.

"S tebou je ešte aj to ticho príjemné." povedal veselo. Vnímavo študoval jej pohľad a črty tváre. Chcel si ich zapamätať a vryť do srdca. Náhle sa strhla, prstami si prešla po líci a pohľadom uhla na lúku. Vánok sa pohrával s kvetmi, akoby tancovali na nejakú tichú pieseň. Tomáš ju stále pozoroval.

"Neodpovedal si mi." otočila sa opäť k nemu a priateľsky ho povzbudila očami. Sklonil hlavu a jemne sa usmial.

"Čo chceš presne o mne vedieť? Každý si nosíme nejakú bolesť. Pre mňa však nemá takú hodnotu, aby som mal potrebu o nej hovoriť. Omnoho vzácnejšie je pre mňa práve teraz niečo iné." povedal pokojne a opäť na ňu uprel pohľad.

"Prečo pre teba tvoja bolesť nemá takú hodnotu?" spýtala sa vnímavo. Zasmial sa.

"Teba nezaujíma to, čo je pre mňa teraz vzácnejšie, ale prečo pre mňa bolesť nemá takú hodnotu? Naozaj pokladáš zaujímavé otázky." kútik pier sa mu pohol dohora a zahľadel sa na jej vlasy, ktoré jej povievali ako jemný závoj. Mal chuť sa ich dotknúť, obával sa však, že by narušil dôveru, ktorá medzi nimi vzrástla.

"Veľmi ma zaujíma tvoj pohľad. Je mi v mnohých prípadoch blízky. Akoby si hovoril z hĺbky môjho srdca." povedala úprimne.

"To, čím si moje srdce prechádza, má dlhšie trvanie. Predstavujem si," zhlboka sa nadýchol a otočil sa k vrchom, "svoju cestu životom ako výstup na niektorý z tých vrchov. Neviem presne, kde sa nachádzam. Boh však áno. To má pre mňa omnoho väčšiu hodnotu, ako vracať sa k tomu, čo je za mnou." usmial sa a chvíľu mlčal. Zuzka si ho vnímavo celého prehliadala. Veľmi dobre mu rozumela a tešila sa, že ho môže počúvať.

"Dôležitá je vytrvalosť. Chuť vždy sa postaviť a ísť za Ježišom." dodala. Otočil sa ku nej.

"Keď niekedy nevládzem, je fajn vedieť, že ma nesie, aj keď to necítim. Tá istota je viac, ako moje pocity." pridal sa tichým hlasom. Prikývla a usmiala sa.

"Už dlhší čas premýšľam, aké by to bolo, vyjsť na jeden z tých kopcov." usmiala sa zamyslene. Chvíľu ju pozoroval a potom sa otočil smerom, kde sa pozerala.

"Myslím, že náročné. Keď sa ti však podarí zdolať vrchol, oslobodzujúce a prinášajúce bázeň." povedal ešte stále otočený smerom ku kopcom. Zuzka si ho vnímavo prehliadla.

"Smiem sa ťa niečo spýtať?" odhodlala sa. V mysli jej vŕtalo, čo jej to povedal, keď boli ešte pri chate a spoločne sledovali veveričku.

"Smelo do toho." povedal s úsmevom.

"To bola nejaká báseň? To, čo si mi povedal predtým pri jazere?" pohľadom skúmala jeho ruky a vracala sa k očiam, ktoré ju ani na sekundu neprestávali sledovať. Chvíľu premýšľal a potom si spomenul. Hravo sa usmial a uhol pohľadom.

"Hovoril som ti, že potrebujem vedieť tvoje meno, aby moja báseň mala názov." jemne sa usmial a sledoval jej reakciu.

"Takže ty píšeš básne?" zvedavo zúžila oči.

"Tak trochu." povedal, akoby to nebolo dôležité.

"A môžem počuť tú, ktorá nesie moje meno?" spýtala sa so záujmom.

"Keď vydám svoju zbierku, sľubujem, že ti ju podarujem." povedal veselo. Zuzka sa zasmiala a prikývla.

"Takže je to tajomstvo a musím si počkať?" vydýchla a zvedavo na neho zdvihla obočie. Zasmial sa.

"Nie je to tajomstvo." dodal a nadýchol sa, aby ešte niečo povedal, keď zrazu Zuzke zazvonil mobil. Zažmurkala a rýchlo ho vytiahla. Bol to Peter. Tomáš sa zdvihol a podišiel od nej o niečo ďalej.

"Áno Peťo?" spýtala sa pokojne.

"Som pred tvojim domom. Môžeš vyjsť von?" spýtal sa veselo. Zuzka sa zahľadela na Tomáša a potom sklonila hlavu na zem.

"Nie som doma." povedala ticho.

"Si na svojom mieste? Počkaj ma tam, prídem za tebou." povedal nadšene. Zuzka vydýchla a opäť sa nadýchla.

"Peťo?" po vyslovení jeho mena sa začala cítiť previnilo. Celý čas sa tu zhovárala s Tomášom a úplne stratila pojem o čase.

"Áno drahá?" spýtal sa nežne.

"Keď som sem prišla, bol tu aj Tomáš. Doteraz sme sa rozprávali." snažila sa to povedať čo najpokojnejšie. Počula Petrov tichý vzdych. Mlčal. "Hneváš sa?" spýtala sa citlivo.

"Prídem tam, počkaj ma, prosím." povedal vážne a zložil. Zuzka v prvý moment nevedela, čo má urobiť. Do jej vnútra sa začalo vkrádať napätie. S rovnakým pohľadom vzhliadla aj na Tomáša, ktorý sa k nej otočil. Keď videl, že už netelefonuje, pomaly k nej pristúpil.

"Stalo sa niečo?" spýtal sa ustarane. Všimol si vážnosť v jej očiach. Za celý čas, čo sa spolu zhovárali, však nemali taký odtieň. Zuzka sklopila pohľad.

"Volal Peter. Ide sem." povedala ticho. Tomáš na ňu skúmavo stiahol obočie.

"Bojíš sa, čo povie, keď nás tu uvidí spolu? Veď sa iba zhovárame." povedal pokojne.

"Ja som mu povedala, že si tu." zdvihla k nemu pohľad a opäť ho sklopila. Bolelo ho ako previnilo sa cítila.

"Vysvetlím mu, že sme sa stretli náhodne. Nemusíš sa báť." povedal zmierlivo.

"A možno by bolo lepšie, keby si už išiel." stále mala sklopený pohľad. Cítila sa nepríjemne. Z toho, do akej situácie sa dostala a zároveň, že poštvala medzi sebou aj Petra a Tomáša.

"Samozrejme, ak si to praješ." povedal zdvorilo. Urobil niekoľko nesmelých krokov. Po chvíli sa stala jeho chôdza istejšia. Zuzka sa za ním otočila. Bolo jej ľúto, akým spôsobom sa lúčili.

"Ďakujem za tvoje vzácne slová." zakričala ešte za ním. Na okamih sa zastavil, otočil hlavu a usmial sa na ňu. Nakoniec ticho odišiel. Našiel si inú cestičku, aby sa naspäť s Petrom nestretli.

Zuzka si sadla pod svoj strom. Hax k nej pribehol, akoby tušil, že ju niečo trápi a s nadšením sa k nej pritúlil. Zuzka ho jemne hladkala za uchom.

"Môj drahý priateľ. Prečo je to také zložité? Teraz si bude Peťo myslieť, že som sa s Tomášom stretla schválne. Alebo myslíš, že mi bude veriť?" spýtala sa nahlas popritom, ako ho začala škrabkať pod krkom. Hax sa spokojne vyvalil a vnímavo na ňu uprel pohľad. Oddane jej začal oblizovať ruku. Usmiala sa z jeho prejavu lásky. Zrazu uvidela Petra, ako sa z diaľky približuje k nej. Jeho tvár bola vážna a nečitateľná. Zťažka sa nadýchla a vnímavo neustále hľadela do jeho očí. Neuhýbal pohľadom a taktiež ju vážne skúmal. Keď prišiel blízko nej, postavila sa. Hax veselo pribehol k Petrovi a radostne sa s ním privítal. Priateľsky ho pohladil a opäť sa sústredene zahľadel Zuzke do očí. Nevedela rozoznať, ako sa cíti.

"Hneváš sa?" spýtala sa prvá. Peter si vnímavo prehliadol okolie a chvíľu len tak mlčal.

"Už odišiel?" spýtal sa stroho.

"Áno. Poprosila som ho o to."

"Prečo?" spýtal sa odťažito. Zuzka mala chuť pohladiť ho po tvári a zotrieť mu tak všetky nepríjemné pocity z jeho vnútra. Niečo v jeho očiach jej v tom však bránilo. A tak iba s ľútosťou na neho hľadela.

"Prepáč." povedala ticho. Peter prekvapene zdvihol obočie a okamžite ho zaplavila neha.

"Za čo sa ospravedlňuješ?" skúmavo nahol hlavu a chytil jej ruku. Smutne hľadela na jeho prsty.

"Neviem, že máš teraz takú vážnu tvár. Že som tým všetkým spôsobila zmätok v tvojom vnútri." povedala so sklopeným pohľadom. Prestala si byť istá sama sebou. Strácala sa v ich vzťahu, aj vo svojich pocitoch. Nežne jej chytil bradu a jemne ju prinútil, aby sa na neho pozrela.

"Moja sladká Zuzka. Ja viem, aká si. Hovoril som ti, že to nie je o tebe, ale o mne. Nemám rád, keď je Tomáš v tvojej blízkosti, ale ak sa ty v jeho cítiš príjemne, nechcem a nesmiem ti v tom brániť. To ty mne prepáč, že som ťa nechal samú a odišiel som naspäť. Veľakrát robím nesprávne rozhodnutia. A dokonca ani neviem dodržať svoje sľuby. Mrzí ma to, že si mala zo mňa zlé pocity a obavy." pohladil ju po líci a naklonil tvár bližšie k nej. "Ľúbim ťa. Veľmi. Túžim po tom, aby som ti dokázal prejaviť takú lásku, akú máš aj ty vo svojom srdci." povedal potichu. Zuzkine srdce sa v okamihu, ako vyslovil tieto slová, upokojilo a vrhla sa mu do náručia. Pocítila obrovskú úľavu a srdce sa jej ešte viac ovinulo láskou k nemu. Pohladila ho po krku a po vlasoch. Peter jej jemne pohladil chrbát a rukami si ju pritiahol ešte bližšie k sebe.

"Ďakujem." pošepla mu s hlavou opretou o hrudník. Pomaly sa odtiahol a krehko ju pobozkal na pery. Potom ešte raz, ale s väčšou intenzitou. Pocítila chvenie vo svojom vnútri. Zvoľna sa odtiahol a oprel si čelo o jej.

"Si pre mňa to najvzácnejšie v mojom srdci." povedal s horúcim pohľadom. "Ak by si mi dovolila byť ešte bližšie, pochopila by si, čo k tebe cítim." dodal s tichým šeptom. Túžba v jeho vnútri sa nahromadila natoľko, že mu zatemňovala pohľad. Zuzka hlasno vzdychla a trochu sa odtiahla. Nechávala však ruky v jeho.

"Premýšľam, že možno, ak by si ty pochopil svoju hodnotu v Bohu, viac by si chápal moje rozhodnutie. Ja viem, že je nemoderné a smiešne stáť si za názorom, že sa chcem milovať až po svadbe. Kedysi to bolo to najvzácnejšie, čo žena ponúkala svojmu manželovi. Teraz je to akoby ťarcha a pre muža korisť. Viem, že to nie je tvoj prípad. Možno máš len slabú vôľu a nechápeš, prečo mi na tom tak záleží. Ak však kvet roztvoríš nasilu a nenecháš mu ten čas, aby vykvitol sám, nikdy nepoznáš jeho krásu." povedala s láskou. Vnímavo pozoroval jej oči a ticho prikývol. Popravde, doteraz prijímal a chápal jej názor. Keď mu však dovolila vojsť bližšie, začal si nahovárať, že by prijala, aby sa on stal jej prvým. Tak trochu v to dúfal. Nikdy neuvažoval, prečo sa tak rozhodla. Teraz, keď počul jej slová, srdce sa mu zaplavilo sklamaním zo samého seba. Vie, že je výnimočná a iná, aj napriek tomu má stále tendenciu vtiahnuť ju tam, kde by sa cítila stratená.

"Asi nikdy nebudem schopný obsiahnuť celý tvoj svet." povedal sklamane. Zuzka na neho bolestne stiahla obočie.

"Čo presne tieto slová znamenajú?" spýtala sa zmätene.

"Možno nie som ten pravý pre teba." povedal rezignovane. Srdce sa jej zovrelo. Náhle si od nej odtiahol ruky a hlasno vydýchol. Začal pociťovať pochybnosti sám zo seba. V porovnaní s Tomášom nikdy nebude schopný byť taký, akého si zaslúži.

"Peťo? Poznám ťa dosť dlhý čas na to, aby som vedela, že pochybuješ sám o sebe. V mojom srdci si rovnako dôležitý, ako ja v tvojom. Nechcem ťa stratiť. Prosím, na základe určitých nedorozumení, nebráňme tomu krásnemu, čo v nás dokáže rásť." povedala s očami plnými očakávania.

"Ja chápem, aké je to pre teba dôležité. Veľmi ma mrzí to, aký som. Už druhýkrát na teba tlačím, hoci v hĺbke srdca to nechcem. Som príliš slabý. Prepáč." povedal sklamane.

"Čo keby sme na všetko zabudli. Aj na to predtým, aj teraz. Na Tomáša, aj na všetky pochybnosti a užívali si iba našu spoločnú blízkosť?" povedala s úsmevom. Ticho prikývol a pobozkal jej prsty. Potom si obaja sadli na zem a opreli sa o kmeň stromu. Peter otvoril svoju náruč a privinul si ju k sebe. Mohla si tak v tichu a pokoji vychutnávať to, čo k nemu cítila. Bol pre ňu ten najdôležitejší. Srdce jej to našepkávalo, keď ju hladil nežne po vlasoch. Už viac nedovolili, aby medzi nich vošlo ďalšie priepastné nedorozumenie.