Bolí to, keď rastieš? - 27.časť

Tomáš ticho sedel v aute a držal v ruke hárok papiera, na ktorom bola ručne napísaná báseň. Niesla Zuzkine meno. 

Zuzana 

Ruky vystreté, hladíš si svoj svet,

Pobozkaná Láskou, mlčíš,

Pery vykvitnú sťa ľaliový kvet,

Duša, pri pohľade na teba, blčí. 

Prezraď mi, moje nežné vtáča, 

Čo slobodou nepohŕda, 

Môžem vojsť, tam, kde ty kráčaš? 

Alebo si azda mohutná voda? 

Kde si sa tu, slobodienka, vzala? 

Kvety už čakajú, abys ich zatienila, 

Čoho by sa tvoja krása vzdala, 

A čo zas tvoja krehkosť uchránila?

Čistotou veje pohľad tvojich očí, 

V duši ti kvitne ticho tvojich pier, 

Ak pôjdem rovno, nezabočíš? 

Alebo mi ukážeš svoj vlastný smer. 

Vnímavo čítal každé jedno slovo a snažil sa upokojiť búrku pocitov, ktoré sa mu vytvorili v srdci. Poskladal papier a náhlivo ho vložil naspäť na svoje miesto v aute. Rozhodol sa. Už o nej nebude viac uvažovať. Ak mu Boh dá možnosť, aby niekedy bola jeho, bude veľmi vďačný. Za takýchto podmienok to však nemalo zmysel. Keď videl bolesť v jej očiach, trápilo ho to viac, ako ju samotnú. Nemá záujem jej ubližovať, preto sa vzdiali. Počas leta niekam odíde a od septembra sa začne venovať iba štúdiu. Starí rodičia mu prezradili, že jeho mama mu založila potajme, aby o tom otec nevedel, sporenie, ktoré bude môcť odteraz naplno využiť. Aspoň dovtedy, kým si nenájde nejakú prácu, vďaka ktorej sa bude môcť úplne odstrihnúť od otca.

Prešlo niekoľko týždňov a Zuzku mrzelo, že sa s Tomášom už dlhý čas nevidela. Vo vnútri však cítila, že je to tak lepšie. S Petrom si začali intenzívnejšie užívať jeden druhého. Letné prázdniny boli nato ako stvorené. Peter pre Zuzku vytváral každý deň nový program a brával ju na rôzne výlety. Vedel ako veľmi miluje prírodu, tak podľa toho aj vyberal miesta. Aj vďaka tomu sa ešte viac, ako pár, zblížili. Vzájomné zážitky prehĺbili ich puto. Zuzka vytvorila album, do ktorého vkladala fotky z miest, kde boli a rozhodla sa podarovať mu ho predtým, než odíde. Patrik jej pomohol urobiť vrchný obal z kože s jej vlastnou kresbou. Bola to ženská ruka, ktorá drží kopce. Presne tie, ktoré vídali vždy, keď sedeli spolu na ich mieste.

Práve spolu sedeli na otvorenej terase pri fontáne na jednom z výletov. Užívali si teplý letný podvečer. V blízkosti hrala príjemná hudba živej kapely, keď k nim pristúpil muž v strednom veku. Po chvíľke zhovárania, sa Zuzka dozvedela, že je to Petrov bývalý triedny. Horlivo sa rozprávali o Petrovom štúdiu v zahraničí. Pobádal ho k tomu, aby na okamih vošiel dnu do reštaurácie. Vraj tam má sedieť jeden z dekanov z jeho vysokej. Zuzka ticho prikývla a s úsmevom ho podporila, aby išiel. Sľúbil, že sa dlho nezdrží. Po desiatich minútach sa Zuzka začala trochu nudiť a tak sa rozhodla vyjsť na námestie a trochu sa poprechádzať. Poslala Petrovi smsku, že keď skončia s rozhovorom, aby jej zavolal. Chodník, ktorý viedol stále rovno, bol z ľavej strany posiaty mohutnými farebnými stromami. Atmosféra, ktorá tu vládla ju napĺňala pokojom a radosťou. Kráčala asi ďalších desať minút, keď sa ocitla na zelenej trávnatej ploche, kde bolo postavené pódium. Okolo stálo zopár ľudí. Postavila sa na druhú stranu, ďalej od ľudí. Zaujal ju nápis, ktorý tam visel: NIE NÁM, ALE TEBE SPIEVAŤ CHCEME, živé chvály, práve dnes. Potešila sa, že sa môže na niečom takom vzácnom zúčastniť a so záujmom sledovala hudobníkov, ktorí si chystali hudobné nástroje. Úplne onemela, keď uvidela tvár jedného z nich. Tomáš sa práve otočil od kláves a začal zapájať jeden z mikrofónov. Nevidel ju, pretože sa plne sústredil na to, čo robil. Bokom sa otočil k bubeníkovi a venoval mu veselý úsmev. Zuzke zovrelo srdce. Tomáš sa postavil ku klávesom a prisunul si mikrofón k ústam. Povedal dve tiché slová, aby zistil, či mikrofón správne znie. Vedľa neho sa postavil muž s akustickou gitarou a ďalším mikrofónom. Do stredu medzi nich pristúpil muž s elektrickou gitarou a ticho pokývol hlavou. Tomáš sa opäť letmo usmial a začal hrať jemné tóny na klávesoch. Zuzka ho s obdivom sledovala s pootvorenými ústami. Zrazu zaznel hlboký hlas gitaristu:

"Som nesmierne vďačný, že ste sa rozhodli prísť a osláviť nášho dobrého Otca, ktorý nás obdaril touto krásnou prírodou a možnosťou byť tu. Verím, že spoločne strávime požehnaný čas, ktorý nám pomôže k tomu, aby sme v Ježišovi vyrástli ešte bližšie ku kráľovstvu, ktoré nie je z tohto sveta. Ja sa volám Alex, náš skvelý bubeník je Matúš, tu v našom strede, ktorý nás bude doprevádzať na elektrickej gitare sa volá Pavol a najvzácnejší člen, druhý spevák, skladateľ textov a zároveň aj klavírista je Tomáš." keď jeho hlas stíchol, Tomáš sa na neho obrátil a veselo mu niečo potichu povedal. Obaja sa zasmiali. Zuzka si všetkých vnímavo poprezerala. Po malej chvíli sa rozozneli v príjemnej melódii. Prvé slová piesne zazneli z Alexových úst:

Keď som stratený bol,

Tak našiel ma On,

Ten, ktorý za tri dni chrám urobí. 

Ten, ktorý zásadí strom,

A kus Seba v ňom,

A tak vždy dobré ovocie urodí.

Si pravou Pravdou v nás,

Svoju chválu dávam na oltár,

Pred Tvoju tvár čistej Lásky,

Jej dych ma zbaví lživej masky. 

Pri refréne zaznel aj Tomášov spev a spolu tak vytvorili dokonalý dvojhlas. Prijmel ju k tomu, aby privrela oči a vdychovala bez zábran pokoj, ktorý z ich spevu sálal. Srdce sa jej úplne zbavilo zbytočného nahromadeného trápenia a mohla tak pocítiť bezstarostnosť, ktorú zažíva malé dieťa. Usmievala sa z toho nadšenia, ktorý ňou prechádzal. Mala chuť spievať a tancovať. Zrazu k nej niekto podišiel a chytil ju za ruku. Strhla sa a náhle otvorila oči. Bol to Peter. Vnímavo na ňu hľadel s nežným pohľadom. Nahol sa ku nej a ticho pošepol:

"Už chápem, prečo si mi nebrala telefón. Bál som sa o teba." 

"Nepočula som ho, prepáč." povedala a pozrela opäť na pódium. Všetci štyria členovia kapely boli zaujatí do hrania. Peter sa pozrel jej smerom a tvár sa mu zamračila. Nechápavo hľadel na Tomáša, ktorý s privretými očami jemne stláčal klávesy. Zuzka sledovala Petrovu reakciu. Po chvíli sa otočil naspäť ku nej a uprel na ňu vážny pohľad. Ticho pokrútil hlavou a otočil sa od nej. Potom sa jej začal pomalými krokmi vzďaľovať. Nechápavo ho sledovala. Spočiatku nerozumela, prečo tak reagoval, ale po malej chvíli sa ho snažila dobehnúť. S nahromadeným hnevom zrýchlene míňal trávnatú plochu, až sa dostal k lavičke pod jeden z farebných stromov. Posadil sa a tvár si skryl do dlaní. Zrýchlene dýchal a snažil sa upokojiť. Hnev mu opantal všetky zmysly. Nechápal však z čoho. Rozumovo to nedokázal vysvetliť. Jeho pocity boli intenzívne a spaľujúce. Zuzka si k nemu potichu sadla. Premýšľala, čo mu má povedať a či vlastne je dobré niečo hovoriť. 

"Ja som nevedela, že tam bude." povedala zrazu. Tón jej hlasu bol tichý a zmätený. Peter sa na ňu pozrel. Zaplavili ho výčitky svedomia. Čo to robí? Čím viac sa jej túži priblížiť, tým viac to vždy pokazí. 

"Odpusť mi, neviem, čo to do mňa vošlo. Ja viem, že si to nevedela. Nezvládam tie náhodné stretnutia medzi vami. Nechápem, o čo tu vlastne ide. Som vzdialený tomu duchovnému svetu, ktorý je vo vás v plnosti. Neviem, ako sa stať takým, ako je Tomáš. Ja viem, že to potrebuješ a ja ti to nedokážem dať." zlomil sa mu hlas. Pery zovrel v rovnej čiare a očami blúdil okolo jej tváre. 

"Nechcem sa hádať." povedala šeptom. To mu pridalo ešte viac na vlastnom svedomí. Mlčky zaťal sánku a zavrel oči. Nevedel, či ho viac hnevá Tomáš alebo on sám. Hlasno vydýchol a opäť sa jej pozrel do očí. 

"Ani ja sa nechcem hnevať. Možno bude dobré, keď ťa odveziem domov." jeho hlas znel rezignovane. Bol sklamaný z vlastného správania. Sám tomu nechápal a to mu bránilo, aby sa Zuzke otvoril. Vnímavo sledovala celú jeho tvár. Vystrela ruku a chcela ho pohladiť. Vrátila ju však naspäť, keď otočil tvár na druhú stranu. 

"Dobre. Poďme." dodala a postavila sa. Potom sa spoločne, v tichu, vrátili k autu. Celú cestu mlčali. On sa utápal vo vlastnom sklamaní a ona premýšľala, aké sú tie správne slová k tomu, aby odstránila priepasť, ktorá medzi nimi vznikla. 

Keď zastavil pred jej domom ešte stále hľadel dopredu. Nahla sa k nemu a dotkla sa prstov, ktorými zvieral volant. Uvoľnene chytil jej ruku do svojej a priblížil si ju k perám. Pomaly k nej otočil svoj pohľad. Jemne sa na neho usmiala. 

"Počkáš tu chvíľku prosím. Iba si niečo vezmem z izby a hneď sa vrátim." povedala nežne. Ticho prikývol. Zaujato ju sledoval, keď rýchlym krokom vošla dnu a zavrela dvere. Mal obrovskú chuť streliť si facku za to, čo robí. Ani trochu si nezaslúžil, aby sa na neho pozerala tým pohľadom plným lásky a pochopenia. Tomáš mal pravdu, ubližuje jej. Aj keď to nechce a robí to nevedomky, aj napriek tomu, jej srdce si to nezaslúži. Pokrútil hlavou nad svojou nerozumnosťou. Zrazu z dverí vyšla Zuzka, v rukách držala krabičku previazanú modrou stuhou a usmievala sa. Úplne bezstarostne a veselo. Obdivne sledoval každý jej krok. Otvorila dvere a opäť si k nemu prisadla. 

"Chcela som ti to dať až potom, keď budeš mať odísť, ale načo čakať? Myslím, že teraz je tá správna chvíľa. Vytvárala som to s obrovskou láskou k tebe. Vždy, keď budeš mať pocit, že si sám, nájdeš vnútri aspoň jeden dôvod na úsmev. Na každej stránke sú štyri naše fotografie a zakaždým sa tam smejeme, s láskou a vzájomným porozumením. Takí sme, Peťko. Nech to tvoje srdce vie." pohladila ho po tvári a podala mu krabičku. Dojato hľadel na darček, ktorý prijal a premýšľal, čím si to zaslúžil. "Prosím, otvor to." povedala s nadšením. Letmo sa na ňu pozrel a rozviazal stuhu. Potom otvoril škatuľu. Obsah bol ešte prekrytý tenkým bielym papierom. Obdivne skúmal vrch albumu. Prstami jemne prešiel po rytine, ktorá album robila výnimočný. Usmial sa, keď ho otvoril a čítal si milé komentáre k fotkám, ktoré sa tam skrývali. Srdce sa mu naplnilo láskou a vďačnosťou. Po chvíli album zavrel a opäť pohladil predný obal. 

"Tá rytina je nádherná." povedal obdivne a stále očami skúmal jej dizajn. 

"Navrhla som ju ja a pomohol mi ju zrealizovať Patrik." povedala nadšene. Otočil sa k nej a usmial sa. 

"Ďakujem za darček." obdivne pozrel na album. "Je nádherný." dodal ticho a otočil sa opäť ku nej. Nežne ju pohladil po tvári a potom ju pobozkal. 

"Nech ti robí radosť tam, kde budeš." povedala nežne. 

"Už teraz mi robí. Ďakujem." 

"Nespýtala som sa ťa, ako dopadol rozhovor s dekanom?" vnímavo zdvihla obočie. 

"Výborne. Ubytovanie tam mám zabezpečené a ak budem šikovný a zabehnem sa dobre v práci v nemocnici, budem môcť získať vlastný byt. V rámci štúdia budem môcť navštevovať aj rôzne zahraničné konferencie. Bude to všetko úplne iný svet." povedal vzrušene. "Prial by som si, aby si tam mohla byť so mnou." dodal ticho a priložil si jej ruku na líce. Usmiala sa. 

"Budeš skvelý doktor. A možno ten najlepší." povedala s láskou a jemne ho pohladila tam, kde si priložil jej ruku. "Veľmi ti to prajem a verím v talenty, ktoré ti Boh podaroval." šepla blízko jeho tváre. Oči jej horeli obdivom. Peter sa priblížil bližšie, až tak, že sa takmer dotýkali perami. 

"Milujem ťa." šepol a vášnivo ju pobozkal. Zuzke sa rozbúšilo srdce a v podbrušku sa roztancovali jej nežní vtáci. Peter neprestával a rukou jej nežne vošiel do vlasov. Tým si ju priblížil ešte bližšie. Keď skončil, podaroval jej ešte dva jemné bozky na kútik a na líce, tesne pod ucho. Vydýchla, keď sa odtiahol a vnímavo sa zahľadel na jej tvár. Líca jej nabrali krásnu červenú farbu. Prstami sa dotýkala miest, kde cítila jeho pery. Usmial sa, keď sa odhodlala na neho pozrieť. To jej spôsobilo, že sa jej do líc nabralo ešte viac červene. 

"Si nádherná. Chcel by som, aby táto chvíľa nikdy neskončila." povedal túžobne. 

"Ak budeme chcieť a Boh nám dopraje čas, môžeme mať aj iné krásne chvíle." povedala nežne. Očami sledovala črty jeho tváre. V očiach mu zazrela túžbu, ktorá ním prechádzala vždy, keď sa na neho pozrela. O to viac teraz, keď ešte stále cítila chuť ich vzájomného bozku. 

"Asi už budeš chcieť ísť, však?" spýtal sa vnímavo. Chvíľu ho ticho sledovala. Túžba v očiach sa mu zmenila na smútok. Vydýchla a ticho prikývla. "Tak teda, dobrú noc a ešte raz ďakujem za krásny darček." usmial sa a jemne album pohladil. 

"Niet za čo. Aj ja ďakujem, za výlet." pobozkala ho na líce a pomaly odkráčala k dverám. Ako zatvárala, venovala mu ešte jeden letmý úsmev. V Petrovom vnútri sa usadil bolestný žiaľ. V mysli sa mu prehrával rozhovor s dekanom. Môže odísť už o týždeň a zúčastniť sa tak prvej lekárskej konferencie pre začínajúcich študentov ich prestížnej zahraničnej školy. Do srdca sa mu opäť vkradol pocit, že nie je hodný jej lásky. Opantala ho myšlienka. Bál sa však toho, čo spôsobí so Zuzkiným srdcom. Naštartoval a stratil sa v tme, rovnako ako jeho myseľ.