Bolí to, keď rastieš? - 28.časť

Prešli tri dni. Peter sa Zuzke vôbec neozýval. Rozhodla sa mu napísať správu, že ho bude čakať na rovnakom mieste, ako vždy. Sedela práve opretá o svoj obľúbený strom, keď vzala mobil do rúk. Vôbec jej neodpovedal. Premýšľala, či mu má zavolať. Keď sa však otočila vpravo, všimla si, že Peter kráča smerom ku nej. Ruky mal vo vrecku nohavíc a jeho tvár bola vážna. Vypla mobil a postavila sa. Keď podišiel ku nej, naklonil sa k jej lícu a pobozkal ju. Mlčky sa posadil k stromu.

"Povieš mi niečo o Bohu?" povedal s pohľadom upretým dopredu. Zuzka si k nemu sadla a prekvapene ho skúmala. Nechápala tej odmeranosti, ktorú v sebe mal. 

"Niečo sa stalo?" spýtala sa so stiahnutým obočím. Náhle na ňu uprel svoj pohľad. Premýšľal, čo jej má odpovedať. A či vôbec je potrebné niečo hovoriť. Nechcel vidieť smútok v jej očiach. Možno bol hlúpy a dokonca života bude musieť znášať tie výčitky, ale rozhodol sa. Premýšľal nad tým už niekoľko dní. Nebol schopný jej dať to, čo si jej srdce zaslúžilo. Uvedomil si to, keď ju videl stáť s privretými očami a tvárou naplnenou pokojom. Nech robil čokoľvek, jeho svet bol iný. A keď uvidel Tomáša, ako hrá a oddáva sa tomu istému pokoju, dokázal to konečne pochopiť. Ona a on k sebe patria. Sklopil pohľad a zahľadel sa na jej prsty. Lámalo sa mu srdce, keď si predstavil, že ju neuvidí. S obrovským vypätím síl sa opäť na ňu pozrel a usmial sa. 

"Všetko je v poriadku. Iba mám chuť počúvať ťa." povedal so stiahnutým srdcom. Dnes posledný krát, zaznelo v jeho mysli. Zuzka na neho ešte raz uprela skúmavý pohľad. 

"Keby som ťa dobre nepoznala, myslela by som si, že hovoríš pravdu. Keďže ťa však poznám veľmi dobre, viem, že niečo tvoje srdce ťaží. Povedz mi to prosím, dvom sa s bolesťou kráča ľahšie." povedala nežne. Vydýchol. Po týchto slovách ho srdce bolelo ešte viac. Chytil jej ruky do svojich a priložil si ich k perám. Nechal ich tak o niečo dlhšie ako zvyčajne. Chcel si všetko okolo nej vychutnať hlbšie. 

"Raz si sa ma spýtala jednu otázku: Bolí to, keď rastieš? Ja som povedal, že neviem na ňu odpovedať." odmlčal sa a sledoval jej oči. Ticho ho počúvala s vnímavým pohľadom. "Dokáže srdce, ktoré je naplnené obrovskou nespravodlivosťou, odpustiť a milovať?" spýtal sa smutne. Zuzka si prezrela celú jeho tvár. Nechápala, čím si prechádza, ani čo ho tak veľmi trápi. 

"Ježiš nám ukázal, že dokáže. Aj napriek tomu, že trpel za naše hriechy nevysloviteľnou bolesťou, povedal predtým, než zomrel na kríži: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Biblia, Lukáš 23:34) Pre mňa je táto láska inšpirujúca a motivujúca k tomu, aby som premýšľala nad svojim konaním." jej hlas ho upokojoval. Mal chuť schúliť sa do jej lona a všetko nechať tak. Na aký dlhý čas by však bol schopný vnímať jej svet? Nebol tak ďaleko, aby to dokázal chápať tak, ako ona. Tak iba ticho prikývol a opäť si priložil jej prsty na svoje pery. Potom si jej ruku priložil na svoje líce a privrel oči. Zuzka ešte stále nechápala. Videla, že ho niečo gniavi, nevedela však, ako mu v tom pomôcť. Tak ho iba ticho pohladila. 

"Čo ak nie som schopný prijať takú hĺbku lásky, akú mi Ježiš ponúka?" spýtal sa so stále privretými očami. 

"To je, akoby si povedal, že nie si schopný zhlboka sa nadýchnuť. Dýchaš iba plytko a kŕčovito. Ako potom môže tvoje vnútro naplno fungovať?" jej slová ho prinútili sa opäť na ňu pozrieť. 

"Ako?" odpovedal jej otázkou. 

"Keď Peter zaprel Ježiša trikrát a On sa mu potom, ako Ho Otec oslávil, opäť zjavil, trikrát sa ho spýtal, Peter miluješ ma? Nespýtal sa ho, prečo si ma zaprel. Neskúmal, prečo to urobil. Akoby iba chcel, aby Peter preštudoval svoje srdce. Či v ňom ostala Jeho láska. Ja som si ťa nevybrala preto, aby som skúmala, akou láskou ma miluješ. Ja ťa poznám. Viem, aké tvoje srdce je, práve preto som sa rozhodla pre teba. A práve preto sa Ježiš rozhodol pre Petra. Nie preto, čo robil, ale preto, kto bol On sám. Bez Neho nie sme schopní milovať nikoho, pretože iba On sám nám zjavuje, čoho je vlastne láska schopná." po tom, ako to dopovedala, opäť pocítila plameň vo svojom srdci. Petra jej slová úplne priklincovali. Nechápal im. Nech sa snažil akokoľvek, nevedel pochopiť, čo tým vlastne myslela. Tušil, že je v tom niečo viac, ako len tie slová, ktoré tu zazneli. Nebol však schopný vystihnúť ich zmysel. 

"Chcem ti povedať, že hoci mi nie je stále dané porozumieť tej múdrosti, ktorú máš, milujem ťa. A budem ťa milovať, nech sa stane čokoľvek." povedal odovzdane. Zuzka s úsmevom prikývla a podarovala mu láskyplné objatie. 

"Modlím sa za teba každý deň. Nech ťa Pán povedie Jeho cestou. Verím, že ma počuje a vytvára ten vhodný čas a okamih k tomu, aby sa tak stalo. Si pre mňa veľmi vzácny muž. Ľúbim ťa." povedala s hlavou položenou o jeho rameno. Peter si chcel tento okamih vryť hlboko do srdca. Potreboval to k tomu, aby mohol urobiť to, čo si myslel, že je správne. Zuzka si myslela, že iba prechádza obdobím, v ktorom pochybuje o sebe samom. Rozhodla sa mu prejaviť v tichu ešte viac lásky. Túžila, aby spoznal, aký výnimočný pre ňu je. A tak tie nevypovedané slová, ktoré lietali v jej srdci, pretavila do tichých pohladení a pohľadov očí. 

Opäť prešlo niekoľko dní. Zuzka nechápala, prečo sa Peter posledné dni ohlasuje len veľmi málo. Pripisovala to tomu, že možno iba prechádza ťažším obdobím. Práve sa hrala na lúke s Haxom, keď k nej dobehla Lejla a ako vždy sa k jej ruke priblížila ňufákom. Zuzka ju veselo poškrabkala za uchom a nadšene sa pozerala, kedy sa objaví Peter. Zrazu uvidela Juraja. Takmer celé leto sa nevideli a vôbec sa netešila z jeho spoločnosti. 

"Asi si čakala niekoho iného, však?" spýtal sa ironicky. Zuzka sklopila pohľad na Lejlu. Hax sa k nej rozbehol a opäť začal do Lejly dobiedzať. "Už sa nedočkáš." povedal arogantne. Zuzka sa nadýchla a pozrela na neho so zamračeným pohľadom. 

"Prečo to hovoríš?" spýtala sa vážne. Juraj sa uškrnul. 

"Prečo asi? Včera poobede odletel." povedal necitlivo. Zuzku pichol v srdci osteň bolesti. Nie, pomyslela si, to nemohol urobiť. 

"Neverím ti. Bez toho, aby sa so mnou rozlúčil, by to neurobil." neveriacky skúmala jeho tvár. Neustále na ňu hľadel s arogantným výrazom. "Prečo ma nemáš rád? Nič som ti neurobila." povedala zlomene. 

"Myslíš si, že na svete existujú len ľudia, ktorí ťa budú mať radi? Cha, to sa mýliš. Nemám potrebu mať ťa rád iba preto, že to chceš. Teraz ti však neklamem. V kľude si to choď overiť k nám domov." povedal povýšenecky. Užíval si sledovať jej zlomený výraz. Ticho pokrútila hlavou, pripla si Haxa na vodítko a snažila sa čo najrýchlejšie dostať z Jurajovej blízkosti. Bolelo ju srdce. Nechcela veriť jeho slovám. Dúfala, že je to všetko iba nedorozumenie. Mal odísť až o pár týždňov a nie takto. Sú predsa pár. Sľúbili si, že tú vzdialenosť dokážu spoločne preklenúť. Nemohol sa rozhodnúť bez nej. Niečo, hlboko v jej vnútri, jej však našepkávalo, že to bol dôvod, prečo sa posledné dni správal tak odťažito. Spomenula si na jeho posledný bozk. To jej v srdci spôsobilo ešte väčšiu bolesť. Priam priepastnú. Keď prišla domov na dvor, pustila Haxa a vošla dnu. Na stole bola položená biela obálka s jej menom. Nad ňou bol odkaz od mamy, že odišla za Patrikom do mesta a toto našla v schránke. Prvý okamih sa otočila a bola odhodlaná odísť do izby bez toho, aby sa dnu pozrela. Nechcela si pripustiť, že by mohla byť od Petra. Urobila dva kroky po schodoch, keď sa zastavila a otočila sa k stolu. V očiach ju začali páliť slzy. Bolesť sa prehlbovala. Pribehla k stolu, vzala obálku a vbehla dnu do svojej izby. Zavrela dvere a posadila sa k oknu. S výhľadom, kde sa vypínali jej obľúbené kopce. Obálku držala v rukách. Prvé slzy sa postupne kotúľali z líc priamo do jej lona. Stále tomu nechcela veriť. A práve preto ani nechcela obálku otvoriť. Tušila, že keď to urobí, bude to jej ortieľ. Jej srdce sa zlomí na malé kúsky a ona spadne hlboko do prázdna. Slzy jej úplne zahmleli pohľad a tak iba privrela oči. Pomaly sa postavila a pustila si prehrávač. Zneli jej tam piesne, ktoré pre ňu povyberal Peter. Nostalgia sa jej zarezala do každej bunky jej vnútra. Posadila sa za stôl a otvorila obálku. Jej vnútrajšok bol zdobený kvetmi. Mala chuť sa usmiať, osteň v jej srdci jej v tom však zabránil. S chvejúcimu sa rukami vybrala biely list. Utrela si tvár od sĺz a snažila sa upokojiť. 

Drahá Zuzka, 

píšem už asi piaty list. Stále neviem, čo je správne napísať, aby si pochopila, prečo som to urobil. Ver, že ma veľmi bolí, keď to píšem, keď viem, že ubližujem tvojmu srdcu. Snáď mi to raz odpustíš. Neviem, či ja sám budem schopný niekedy si odpustiť. Chcem však, aby si vedela, že ťa skutočne milujem. Celú. Presne takú, aká si. S tvojim kvetinovým svetom a so žiarou, ktorá ťa obkolesuje. Nedokážem sa však pozerať na to, že nie som schopný dať ti to, čo tvoja duša potrebuje. Potrebuješ byť bezo mňa, aby si to aj ty sama prijala. Ja len dúfam, že som tým všetkým nenarušil tú čistotu, ktorú v sebe máš. Možno som až priveľký sebec, ale ja som sa rozhodol, že je to takto najlepšie. Želám si, aby si bola šťastná. S kýmkoľvek, koho si vyberieš. Boh, ktorého si nosíš vo svojom srdci, nech ti podaruje zatiaľ útechu a pokoj, ktorý som ti ja, svojim odchodom vzal. 

Tvoj Peter

Zuzka ticho skúmala slová, ktoré boli napísané jeho rukou. Slzy pomaly padali na papier a rozpíjali sa tam. Odhodila list na stôl, otvorila dvere a vybehla von. Mala pocit, že sa začína dusiť. Akoby ju niečo v jej vnútri, úplne zbavilo všetkého, v čo verila. Čo to urobil? Zvolalo jej srdce. Ten, ktorému verila najviac vo svojom živote, pošliapal celé jej vnímanie. Všetko to pekné, čo z hĺbky srdca do ich vzťahu dala. Ako to mohol jej Peter urobiť? Vždy sa k nej správal citlivo a vnímavo. Nemohla a nechcela si to pripustiť. Utekala po cestičke, ktorá viedla na jej miesto. Tentokrát však nezabočila tam, kde obvykle, ale kráčala stále rovno. Mala chuť dostať sa až k tým kopcom. Priamo na ich vrchol a vykričať tú bolesť, ktorú jej svojim nezmyselným odchodom spôsobil. Každým krokom sa jej žiaľ prehlboval. Dostával sa do každého nádychu, ktorý urobila. Úplne jej opantal vnímanie a pojem o čase. Dostala sa až k lesíku, ktorý ju oddeľoval od kopcov. Zrazu zastala. Štít jedného z nich sa jej zdal na dosah ruky. Bol rovnako ostrý, ako to, čo práve prežívala.