Bolí to, keď rastieš? - 29.časť

"Je čas plakať a čas smiať sa.... Pre Mňa však nehrá čas žiadnu úlohu. Som tu, nech sa deje čokoľvek, pripravený načrieť a pokropiť ťa tým, čo je potrebné. Stvoriť ti čisté srdce a obnoviť v tebe pevného ducha. Lebo Ja som Ten, ktorý nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt nedohasí. V moje meno dúfaj a obnoví sa v tebe radosť, ktorá je trvalá."(Biblia Kazateľ 3:4, Žalmy 51:12, Matúš 12:20) tichý hlas v jej vnútri jej opantal všetky zmysly. Na malý okamih sa jej rozhorel plamienok v srdci. Podišla k prvému stromu a zošuchla sa po jeho kmeni až na zem. Tam sa schúlila a ticho sa zahľadela na pokojné údolie, ktoré ju obkolesovalo. Začula spev vtákov, ktorý jej pomohol byť bližšie k svojmu Utešiteľovi. To ticho prírody opájalo jej doráňanú dušu. Mohla na malú chvíľu pocítiť útechu ozdravujúceho hlasu, ktorý jej vnútrom prechádzal. 

"Môj Bože. Viem. Viem, aké je toto všetko dôležité, tá bolesť z jeho odchodu ma však natoľko poznačila, že to teraz nedokážem prijať. Prosím, dovoľ mi k Tebe pristúpiť s touto bolesťou a sprav ju tak znesiteľnejšou. Presne, ako mi o tom rozprával Tomáš." hlas sa jej zlomil a so zraňujúcim vzlykom sa stratila v obrovskom tichu, ktorý jej ešte viac ničil vnútro. Po vlnách plaču, ktoré na ňu útočili, stíchla a privrela oči. Bez akéhokoľvek premýšľania, kde sa nachádza a či tým niekomu spôsobí strach. 

Alenka prišla domov a uvidela Haxa na dvore. Bola prekvapená, pretože Zuzka jej spomínala, že dnes sa nikam nechystá a chce s ním stráviť celý deň. A ak by aj niekam náhle odišla s Petrom, vždy jej nechala odkaz na chladničke. Všimla si, že obálka so Zuzkiným menom, ktorú nechala na stole, na svojom mieste už nie je. Vyšla hore na poschodie a nakukla do Zuzkinej izby. Uvidela list padnutý na zemi. Pomaly ho zdvihla. Uvidela na ňom ešte mokré fľaky od jej sĺz. Keď si Alenka prečítala jeho obsah, zaplavila ju bolesť. Zuzka má krehké a citlivé srdce. Predstavila si, ako veľmi musela trpieť, keď to čítala. Alenku zaplavila úzkosť. Rýchlo vybehla von. Premýšľala, kde by teraz asi mohla byť. Prvý, kto ju napadol, aby ho poprosila o pomoc, bol Patrik. Ten jej sľúbil, že príde najrýchlejšie, ako to bude možné. Alenka ešte medzitým zabehla k Petrovým rodičom a spýtala sa, či sa u nich náhodou nezastavila. S prekvapenou tvárou odpovedali, že nie. Dokonca ani nevedeli, že medzi Zuzkou a Petrom bolo niečo viac ako priateľstvo a sami boli šokovaní z toho, čo im Alenka prezradila. Alenka práve kráčala naspäť domov, keď pri dome zastalo Patrikovo auto. Ustaraným pohľadom sa okamžite spýtal, čo sa stalo. Alenka mu všetko vysvetlila. Spomenula si na jej obľúbené miesto a tak sa spoločne vybrali tam. Patrik po ceste navrhol, že pôjde stále rovno po chodníku a Alenka nech ide tam, kde plánovala. V prípade, ak by ju jeden z nich objavil, dali by si vedieť cez telefón. Patrik po ceste pozeral vážnym pohľadom napravo i naľavo. O desať minút mu volala Alenka, že ju tam nenašla. Bola veľmi vystrašená. Patrik sa ju snažil povzbudiť tým, že Zuzka je rozumné dievča a určite by neurobila nič, čo by Alenku ranilo. Potom, čo zložil mobil, zazrel krehké Zuzkine telo ako leží pri lesíku, opreté o jeden zo smrekov. Tvár mala skrytú v rukách, ktoré mala opreté o kolená. Okamžite k nej pribehol a so záujmom si ju poobzeral. 

"Zuzka! Si v poriadku?" spýtal sa rozrušene. Zuzka na neho zdvihla svoje unavené oči, červené od sĺz. Ticho prikývla. "Tvoja mama sa o teba veľmi bála." dodal. 

"Prepáčte, že vám robím starosti. Chcela som byť iba sama." povedala tichým zlomeným hlasom. Patrik na ňu citlivo stiahol obočie. Mrzela ho jej bolesť. Sadol si vedľa nej a stiahol ju do náručia. Bezvládne ho prijala. 

"Či je láska v mladom veku alebo v zrelšom období, bolesť srdca stále bolí rovnako. Premýšľam, že, keď som pocítil jej stratu ja, nechcel som prijať útechu. Ty si však iná. Máš múdrosť, ktorá ťa povedie inou cestou ako mňa moja pochabosť. Nevzdaj sa tej cesty, pretože ňou sa dostaneš tam, kde sa nachádza pokoj a útecha. Sám jej Tvorca." povedal pokojným hlasom. Bolesť nepominula. V srdci sa jej však usadili slová, ktoré mali moc zmeniť pohľad zo zničujúcej búrky na pokojné pobrežie. Spolu s tichým hlasom, ktorý prinášal vlahu tam, kde nastalo sucho. "Keď nastane tma tam, kde má byť svetlo, nesmúť. Stačí malý nádych, chvíľa ticha, krátka pokojná modlitba a ty uvidíš Moju moc, ktorá keď prenikne cez tvoje hradby bolesti, zabudneš, čo bolo včera a objavíš prítomnú silu mojej Lásky. Tej, ktorá neničí, ale buduje, Tá, ktorá neláme, ale oživuje. Som tu, nechaj, nech naplním tvoj kalich až po okraj a ty môžeš byť opäť slobodná." Tichý hlas, ktorý ju utešoval rozpínal jej srdce a prinášal jej tak silu. Patrik mal pravdu. Nechce si nechať vziať to, čo jej Pán daroval v plnosti a milosti. Hoci jej Peter naozaj hlboko ublížil, rozhodla sa, že sa tým nenechá zlomiť. Nadýchla sa a odhodlane sa pozrela Patrikovi do očí. Uvidel, že bolesť v jej očiach sa zmenila na odhodlanie. Vzrástla v nej sila a odvaha. 

"Bude dobré, keď sa vrátime domov. Nechcem mame spôsobovať strach." povedala pokojne a utrela si tvár od sĺz. Patrik sa na ňu otcovsky usmial a prikývol. Naspäť kráčali mlčky. Zuzka však cítila obrovskú vďačnosť, že to bol práve on, kto ju našiel. 

Keď prišli obaja domov, Alenka nadšene vybehla Zuzke naproti. Silno ju objala a dojato si prezerala jej tvár. Videla stopy plaču a spytujúco sa zahľadela na Patrika. Ten jej daroval nežný úsmev a prikývol, že je v poriadku. 

"Mami, som v poriadku. Pôjdem do svojej izby. Chcem byť chvíľu sama." povedala pokojne a pohladila Alenku po líci. Potom sa otočila na Patrika a ticho mu poďakovala. Keď vošla do svojej izby cítila obrovskú únavu. Pohľad jej padol na stolík. Bol na ňom položený list. Premýšľala, či by to dokázala prijať ľahšie, keby sa s ňou bol o tom predtým pozhováral. Myšlienky jej vírili sem a tam a ona nenachádzala na ne odpovede. Z toho dopisu urobil nemilosrdný ortieľ ich lásky. Ak sa Peter rozhodol bez nej, ona sa rozhodne, že viac na neho už myslieť nebude. Stane sa pre ňu cudzí. Veď tak sa s ňou aj rozlúčil, akoby si boli cudzí a ona si nezaslúžila vysvetlenie priamo do očí. Buď tam šťastný, Peter, pošepla do ticha.