Bolí to, keď rastieš? - 3.časť

"Dobre, na budúci mesiac vám ju priveziem. O všetko, ohľadom pôrodu, sa postarám. Potom už sa nemusíme nikdy stretnúť." povedala tónom, akoby vybavovala nejaký obchod. Alenka smutne sklopila pohľad a mlčala. Všetky slová už boli vypovedané. Nemala viac silu niečo hovoriť. 

Silvia sa zdvihla a tak nečakane, ako prišla, aj odišla. Ostala po nej len vôňa po parféme. Alenka si rezignovane sadla za stôl a zvesila hlavu. Roman k nej pristúpil a pohladil ju po zvesených ramenách. Nehovorila nič. Svojmu manželovi sa nikdy nepriečila. A vlastne sama nevedela, čo je v tejto situácii správne. 

Na ďalší mesiac ku nim Silvia doviezla vysoké dievča so smutnými očami. Spod voľného trička jej vykúkalo malé bruško. Neochotne vošla dnu a pozdravila sa. Alenka k nej s láskou pristúpila a pohladila ju po ruke. Venovala jej priateľský úsmev. Vilma však mlčala a pozerala do zeme. 

"Keď by sa čokoľvek stalo, volajte na toto číslo. Každý mesiac budem chodiť sem, aby som ju vzala ku súkromníkovi do poradne. O nič sa nemusíte starať. Keď sa dieťa narodí, vezmem si Vilmu zase k sebe." podala im vizitku s telefónom na nejakého doktora, potom sa otočila na Vilmu. "Ak by ti volal otec, vieš, čo máš povedať." Silviin hlas bol rázny a vecný. Vilma ticho prikývla. Silvia sa náhle otočila a odišla. Alenka na ňu hľadela s prekvapeným výrazom v tvári. Nechcela veriť vlastným očiam, že sa s dcérou ani len nerozlúčila. Chcela jej niečo povedať, ale Silvia bola taká rýchla, že po nej ostal iba prach na príjazdovej ceste. Keď sa trochu spamätala, podišla k Vilme a nežne sa na ňu zahľadela. 

"Vitaj u nás, Vilmuška, nie si hladná?" snažila sa o rozhovor. Vilma na ňu pozrela uboleným pohľadom a pokývala hlavou, že nie. "Tak ti aspoň ukážem tvoju izbu." povedala Alenka milo, vzala jej kufor a viedla ju po schodoch hore. Keď otvorila dvere, Vilma sa nesmelo poobzerala dookola a posadila sa na posteľ. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. 

"Ďakujem, teta Alenka." povedala Vilma tichým hlasom. 

"Vôbec nemáš za čo, moja milá. Naozaj nemáš na nič chuť? Rada ti pripravím čokoľvek." ponúkla sa Alenka opäť. 

"Možno by som si dala nejaké ovocie." usmiala sa nesmelo a Alenka prikývla. 

"Hneď to bude. Zatiaľ si urob pohodlie. Možno tu nie je taký luxus, na aký si zvyknutá, ale môžeš sa tu cítiť ako doma." povzbudila ju Alenka. Vilma jej poďakovala. Začínala sa jej teta páčiť, možno to nebude až také hrozné, ako si myslela. Hoci, desila sa všetkého, čo ju čakalo. 

Alenka v kuchyni práve chystala misku s ovocím, keď k nej pristúpil Roman a pobozkal ju do vlasov. 

"Tak, aká je?" spýtal sa Roman zvedavo. Alenka sa usmiala. 

"Je veľmi milá." 

"U teba je každý milý, pretože máš také srdce." povedal zamilovane a pohladil ju po dlani. Alenka sa na neho veselo usmiala a pohladila ho po líci. Hoci ju na srdci stále ťažilo to, čo sa malo stať, nechcela to dať pred Vilmou najavo. Túžila jej vytvoriť príjemné prostredie, aby sa vo svojom stave cítila čo najlepšie. 

Keď vošla za Vilmou, aby jej doniesla ovocie, sedela pri okne a s očami plnými sĺz sa dívala von. Alenku tento pohľad zabolel. Položila jej misku na stolík a potichu si k nej prisadla. Nič sa nepýtala, iba ju jemne pohladila po líci a prstom sa jej snažila zotrieť slzy. 

"Strašne mi chýba." povedala Vilma so vzlykmi. 

"Kto?" spýtala sa Alenka nesmelo. 

"Sebastian." Vilma sa nadýchla a nesmelo sa zahľadela na Alenku. "Prečo nemôže byť moja mama ako ty? Som s tebou ešte len pol hodinu a prejavila si mi viac lásky, ako mama za celý život." priznala sa s bolesťou v hlase. Alenka na ňu zmätene pohliadla. Nevedela, čo jej má na to povedať. 

"Možno to tvoja mama inak nevie dať najavo." povedala Alenka so sklopenými očami. 

Vilma ticho pokrútila hlavou. Vedela, že to tak nie je. Jej mama vždy myslela iba na seba. Žila v takej svojej umelo vytvorenej bubline, plnej luxusu a dobrej spoločnosti. Všetko, čo sa tomu iba trošku vymykalo sa snažila ihneď odrezať alebo spáliť. A to doslovne. Alenka sa postavila a podala Vilme misku s ovocím. Potom ju nechala samú.