Bolí to, keď rastieš? - 30.časť

Prvé dni boli pre Zuzku veľmi ťažké. Zakaždým, keď išla s Haxom na prechádzku, predstavovala si ako jej Peter prichádza naproti. Vždy to však bolo rovnaké, boli to len jej predstavy. Boleli ju a veľakrát si aj poplakala. Postupne predstavy o Petrovi začala skrývať. Ďalšia rana prišla o pár mesiacov neskôr. Raz poobede, keď prišla zo školy domov, našla na dvore Haxa mŕtveho. Zverolekár skonštatoval, že zjedol otravu na potkany. Nikdy sa nedozvedela, ako sa k tomu dostal, keďže oni nič také pri dome nemali. Veľakrát mala pocit, že sa jej už nikdy nepodarí tak zhlboka nadýchnuť. Bezstarostnosť nahradil smutný pohľad. Mama jej po určitom čase chcela kúpiť nové šteniatko, Zuzka však odmietla. Spojila si stratu Haxa so stratou Petra.  Postupne sa snažila zamestnať myseľ novými aktivitami. Navštevovala detské domovy, starobince a popri vysokej škole robila rôzne dobrovoľnícke práce. Vo voľnom čase kreslila alebo podnikala dlhé prechádzky po okolí, aby si prečistila hlavu. Miesto, ktoré dlhé roky bolo jedno z jej najvzácnejších, odrezala zo svojho života rovnako, ako spomienky na Petra. Ako sa mesiace zlievali s rokmi, bolesť postupne bledla a ona si zvykla na nové miesta a nové svitania. 

Patrik s Alenkou ju práve priviezli k obrovskej nemocnici, kde sa hlásila na pozíciu zdravotnej sestry. Keď vyšli von, Patrik sa k nej otočil. 

"Tak nech sa ti darí." povedal s úsmevom. 

"Ďakujem. Nemusíte na mňa čakať. V kľude si urobte vlastný program." chytila mamu za ruku a oboch objala. Patrik sa im za tie roky stal taký blízky, že ho považovala za otca. Alenka sa na ňu s láskou pozrela a prikývla. Zuzka s odhodlaním vstúpila dnu. Spočiatku sa nevedela zorientovať a tak pristúpila k obrovskej tabuli, ktorá informovala na akom poschodí sa nachádza ktoré oddelenie. Zistila, že riaditeľstvo je na štvrtom. Vstúpila do výťahu a vyviezla sa hore. Na stoličke sedela mladá dievčina, ktorá čakala na pohovor rovnako ako Zuzka. Nesmelo sa na seba usmiali. 

Vonku sa práve Patrik prechádzal s Alenkou v nemocničnom parku. Boli v priateľskom rozhovore, keď Alenka zazrela známu tvár. 

"Silvia?" spýtala sa prekvapene. "Rada ťa vidím." povedala priateľsky. Jej sestra sa na ňu prekvapene pozrela a potom otočila pohľad k Patrikovi. 

"Čo tu robíš?" spýtala sa Silvia vážne. 

"To isté som sa chcela spýtať aj ja teba. Dúfam, že nemáš zdravotné problémy?" spýtala sa Alenka ustarane. 

"Moja dcéra, Vilma, tu pracuje ako riaditeľka nemocnice." povedala povýšenecky. Alenka na ňu šokovane zažmurkala. Do srdca jej vošiel strach. Zuzka sa stretne so svojou biologickou matkou. Nemo pozerala raz na ňu a raz na Patrika. Ten sa zmätene pozeral Alenke do tváre. Videl jej šokovanú reakciu. 

"Už musím ísť. Maj sa." povedala nezaujato a zmizla rovnako, ako sa objavila. 

Alenke sa takmer zastavilo srdce. Urobilo sa jej mdlo. Patrik ju rýchlo podoprel v náručí a pomohol jej posadiť sa na najbližšiu lavičku. Keď sedeli vedľa seba, Alenka ešte stále mlčala. Klamstvo, ktoré tak starostlivo skrývala, sa dostávalo na svetlo nečakaným spôsobom. 

"Alenka? Kto bola tá žena?" spýtal sa Patrik zvedavo. 

"Moja sestra." povedala ticho so zamysleným pohľadom. 

"Nevedel som, že máš sestru." povedal letmo. "Mám však pocit, že si z niečoho šokovaná. No nie je to zo stretnutia s ňou." skúmavo si prezeral jej tvár. 

"Tvoj pocit je správny. Je tu niečo, čo ma ťaží už roky a teraz sa mi to vrátilo vo väčšej intenzite." otočila sa k nemu a pozrela hlboko do jeho očí. Ticho prikývol na znak toho, že je ochotný počúvať a nepýtať sa zbytočné otázky. A tak, po rokoch dlhého mlčania, sa Alenka rozhodla a všetko mu povedala. To, ako sa s Romanom pre Zuzku rozhodli, čo prežívala, keď Vilma bola u nich, keď Zuzku prvýkrát uvidela, ale aj strach z toho, že to klamstvo bude odhalené. Prvýkrát, po dlhom čase, pocítila úľavu. Patrik občas prekvapene zdvihol obočie, ale neustále ju s láskou nabádal, aby pokračovala. Keď dopovedala posledné slová, otočil sa od nej a mlčky sa zahľadel do diaľky. Alenka s očakávaním pozrela jeho smerom a ticho sklopila pohľad na zem. Hanbila sa, čo si po tom všetkom bude o nej myslieť. Po chvíli vzal jej ruku a láskavým hlasom jej povedal:

"Urobili ste správne. Ty a Roman. Keby som na jeho mieste, rozhodol by som sa rovnako. Si skvelá žena a matka, Alenka." jeho tichý a nežný hlas ju prinútil, aby sa na neho pozrela. Sprvoti bola trochu prekvapená. Potom sa však jemne usmiala. Patrik jej úsmev opätoval. 

"A čo teraz? Keď je tak blízko svojej biologickej matky?" spýtala sa ho, ale zároveň aj sama seba. 

"Musíš sama vedieť, ako veľmi ťa to tajomstvo ťaží. Myslím, že Boh ťa chce toho bremena zbaviť. Pozri, ako dokonalo použil túto situáciu k tomu, aby bola Zuzka blízko k zisteniu pravdy. Ak ty sama nie si schopná povedať jej to, nechaj Boha, nech sa o to postará Jeho spôsobom." pokoj, ktorý z Patrikových slov prúdil ju príjmeli k tomu, aby sa na to začala pozerať iným pohľadom. 

"A čo Zuzka? Čo urobí, keď sa to dozvie?" spýtala sa ustarane. 

"Zuzka je dospelá. Láska, ktorú si v nej pestovala odmalička, jej pomôže rozhodnúť sa správne. Ja som ešte také rozumné a odvážne dievča, ako je ona, vo svojom živote nestretol. Verím, že Boh jej pomôže pochopiť tú situáciu tak, ako si ju prijala aj ty." povedal odhodlane. 

"A čo ak nie? Čo ak mi Zuzka neodpustí, že som jej za celý ten čas nepovedala pravdu? Vieš ako vzala to s Petrom? Úplne sa uzavrela a nechce o ňom ani počuť." jej hlas bol zlomený. Patrik ju jemne pohladil po ruke. 

"Alenka. Prestaň si vytvárať predstavy, ktoré ťa vedú do strachu. Nielenže ti to nepomôže, ale zmení to aj tvoje srdce, ktoré je plné láskavosti a súcitu. Boh vie lepšie tvoriť budúcnosť, ako strach. Práve ním Mu vytváraš múry, ktoré zabraňujú tomu, aby mohol zasiahnuť v plnosti." jeho slová ju kolísali v pravde. Srdce prijímalo to, čo hovoril. Ticho prikývla. 

"Takže tú situáciu mám ponechať tak?" spýtala sa s očami plnými otázok. 

"Ak si odhodlaná povedať jej pravdu, tak ťa v tom povzbudzujem." povedal odhodlane. Alenka mlčky pokrútila hlavou. "Stále sa bojíš, že by ťa za to všetko odsúdila?" spýtal sa citlivo. 

"Je to tak chúlostivá a vážna vec. Ja neviem, ako to mám povedať." 

"Presne tak, ako si to povedala mne." povedal nežne. Opäť pokrútila hlavou. 

"To je iné. Ty nie si hlavný aktér toho všetkého." povedala sklamane. Začala sa v tom strácať. 

"Pozri. Tak to zatiaľ nechajme tak. Uvidíme, či vlastne Zuzku príjmu na tú pozíciu. Potom sa môžeme o tom pozhovárať. Čo ty na to?" chápal jej strach. Až priveľmi mu však na nej záležalo a tak nechcel, aby sa aj naďalej trápila. "Pozvem ťa na niečo sladké. Po ceste, ako sme sem šli som zazrel cukráreň." snažil sa zmeniť tému. Usmiala sa a prikývla. Ďalej sa už k tej téme nevracali. Hoci Alenka bola v myšlienkach stále pri Silviiných slovách: Vilma tu pracuje ako riaditeľka nemocnice. 

Zuzka práve sedela oproti prísnej žene, ktorá si čítala jej životopis. 

"Slečna Sabová, prečo ste sa rozhodla pracovať práve v našej nemocnici?" pozrela na ňu Vilma so spytujúcim obočím. Zuzka sa jemne usmiala. 

"Pretože chcem pomáhať ľuďom, aby našli stratenú vieru. Aby mohli byť uzdravení." povedala odhodlane s jemným pohľadom. Vilmu jej odpoveď prekvapila. Takú tu ešte nemala a popravde ani nečakala. 

"Vieru v čo?" zvedavo sa zahľadela do jej čistých blankytných očí. Niečo v jej srdci sa pohlo. Odkašľala si. 

"My zdravotníci, či už lekári, sanitári alebo zdravotné sestry môžeme liečiť, ale skutočné vyliečenie pochádza od niekoho iného." povedala odvážne. Srdce jej bilo odhodlaním nebáť sa povedať to, čo cítila od začiatku, ako sa rozhodla študovať na vysokej škole. Vilma si ju premeriavala so šokujúci pohľadom. 

"Chcete do mojej nemocnice priniesť náboženstvo?" spýtala sa nahnevane. Zuzka na ňu pozrela s nežným úsmevom. 

"Ale kdeže. O náboženstve tu vôbec nie je reč. Hovorím o živom pôsobení Boha." jej hlas bol sebaistý. Zrazu do miestnosti vtrhla Silvia. Letmo pozrela na Zuzku a potom pristúpila k Vilme. Zuzka na ňu prekvapene zdvihla obočie. 

"Už si to s ním vyriešila?" spýtala sa nahnevane. Vilma na ňu neutrálne vzhliadla a očami ukázala na Zuzku, že teraz nie je ten správny čas na rozhovor. Silvia sa otočila k Zuzke a pohŕdavo odfrkla. 

"Odíď, dievča." zvýšila na ňu hlas. Vilma sa rázne zdvihla a pristúpila bližšie k Silvii. 

"Matka, mám prácu. Buď taká láskavá a odíď ty. Pozhovárame sa neskôr." povedala ticho, nahnevaným a ráznym hlasom. Silvia na ňu zamračene pozrela, otočila sa a pri dverách ešte odfrkla:

"Toto si viac k svojej mame nedovoľuj." zabuchla dvere. Vilma pristúpila k oknu a chvíľu niečo mlčky sledovala. Po chvíli sa pozrela na Zuzku a posadila sa oproti nej. Zhlboka sa nadýchla a chvíľu ju skúmala. 

"Dobre, slečna Sabová. Poďte prosím za mnou." povedala rázne, postavila sa a kráčala von z kancelárie. Zuzka ju ticho nasledovala. Spoločne zišli na druhé poschodie. Keď prechádzali cez obrovské sklenené dvere, Zuzka si všimla nápis Interné oddelenie. Personál, ktorý tam pôsobil ihneď spozornel, keď uvidel riaditeľku, ako s vážnou tvárou prechádza okolo sesterne. Zazrela ich nepokoj v očiach. Míňali niekoľko zatvorených dverí až prišli úplne dozadu. Zastali pri dverách s číslom 10. Vilma rázne otvorila dvere a podišla k posteli pacienta. Zuzka ju pomaly nasledovala. Všimla si, že sa tvár jej potenciálnej zamestnankyne zmenila. Na lôžku ležal malý, asi päťročný, chlapček. Mal zavreté oči a zdalo sa, že spal. Zuzka sa na neho prekvapene pozerala. Prečo ju doviedla sem? Vilma sa otočila k Zuzke a vážne na ňu pozrela. 

"Toto je môj syn, Matúš. Má päť rokov a leží tu už pár týždňov. Dovtedy bol úplne zdravé dieťa. Jeden večer však dostal záchvat. Obrovské bolesti brucha spojené s vysokými horúčkami. Stáva sa, že niekedy je úplne v poriadku a potom sa ten záchvat opäť vráti. Presne, ako dnes v noci. Lekári sú bezradní, nevedia mu nič zistiť. Urobili všetky možné vyšetrenia a vôbec na nič neprišli." Vilma hovorila šeptom a občas sa pozrela na synovu tvár. Jej pohľad bol zúfalý a bolestný. Zuzka na ňu súcitne pozrela, vzala si stoličku a posadila sa blízko chlapcovej postele. Jeho malá rúčka bola bezbranne položená vedľa jeho spiacej tváre. Zuzka pocítila obrovskú túžbu chytiť ho. Nevšímala si Vilmy a nechala sa ovládnuť pocitmi. Vilma k nej pribehla a nahnevane na ňu pozrela.