Bolí to, keď rastieš? - 31.časť

"Nie, to nerobte. Je strašne háklivý na dotyk od cudzích ľudí." skríkla. Chlapček otvoril oči a pozrel sa na Zuzku. Jeho pohľad bol vážny. Skúmali ju hnedé smutné oči. Akoby Zuzka vycítila jeho bolesť a venovala mu nežný úsmev. Jemne ho palcom pohladila po chrbte ruky. Neuhýbal a stále skúmal jej oči. Po chvíli sa mu pohol jeden kútik do jemného úsmevu. Vilma na nich šokovane pozerala. Za celé týždne ho nevidela ani raz sa usmiať. Keď teraz uvidela jeho jemný úsmev, srdce sa jej zachvelo dojatím. Mlčky sledovala ich zvláštny rozhovor očí. Nepovedali ani slovo. Stačili iba dotyky a pohľady a videla, že niečo v jej synovi sa zmenilo. 

"Kto si?" spýtal sa po dlhom tichu Matúško Zuzky. 

"Ja som Zuzana." povedala priateľsky. Opäť sa na ňu usmial. 

"Máš nádherné oči. Presne ako z môjho sna." povedal úprimne a vážne pozrel na Vilmu. Tá prekvapene zažmurkala a posadila sa na kraj synovej postele. 

"Ako sa cítiš, synček?" spýtala sa Vilma ustarane. Matúško sa opäť pozrel do Zuzkiných belasých očí. 

"Dobre." povedal ticho. 

"Nič ťa nebolí?" tentokrát sa pozrela na Zuzku. Niečo jej našepkávalo, aby ju prijala. 

"Nie." Matúško sa pozrel na Vilmu. Tá skúmavo pozerala na Zuzkinu ruku, ako jemne hladí Matúškove prsty. Nechápala, ako pokojne si jej dotyk užíval. Posledné dni odmietal dokonca aj jej pohladenie. Pripisovala to tomu, čím si prechádzal. Preto bola šokovaná, keď videla fyzický kontakt, ktorý mu obveseľoval tvár. 

"Slečna Sabová, môžeme sa, prosím, porozprávať vonku?" spýtala sa vážne. 

"Môžem vás poprosiť ešte o pár minút s Matúškom osamote?" spýtavo zdvihla oči na ňu. Vilma chvíľu mlčala a potom prikývla. Zmätene vyšla von a zavrela za nimi dvere. 

"Matúško? Ešte za tebou prídem a spoločne sa zahráme takú zaujímavú hru, ktorá nám pomôže, aby sme si navzájom dokázali otvoriť srdcia, dobre?" povedala nežne a pohladila ho po tvári. Matúško na nej visel pohľadom. 

"Sľubuješ?" spýtal sa trochu smutne. 

"Sľubujem." povedala nadšene. Pomaly sa postavila na odchod, pri dverách sa ešte raz k nemu otočila a venovala mu žiarivý úsmev. Matúško si ju skúmavo premeral a usmial sa tiež. Keď potichu zatvorila dvere, Vilma stála mlčky pri okne. Po chvíli sa k nej otočila. 

"Neviem, ako ste to urobila, ale presvedčilo ma to, aby som vás prijala. Môžete nastúpiť zajtra ráno." povedala rázne. Zuzka sa nadšene usmiala. 

"Ďakujem. Veľmi. Verím, že vám bude moja prítomnosť prínosom. Budem sa snažiť vašu dôveru nesklamať." povedala veselo. Vilma ticho prikývla a odišla. Zuzka si pri chôdzi naspäť všímala každú maličkosť na tomto oddelení. S úsmevom pokývala hlavou, keď míňala sesterskú izbu, kde ju skúmali tri páry zvedavých ženských očí. 

Keď vyšla von, vzala do rúk mobil a vytočila mamine číslo. Tá prijala hovor pri druhom zazvonení. 

"Áno dcérka?" zaznel Alenkin vážny hlas. 

"Mamička moja, obrovská novina, ja som tú prácu dostala." povedala nadšene. Alenka ostala ticho. "Mami, počuješ ma?" 

"Áno. Iba som bola trochu zamyslená. To je skvelé. Môžeme sa niekde zastaviť na slávnostný obed. Čo ty na to?" snažila sa radovať spolu s ňou Alenka. Patrik však videl jej nervozitu. Ešte stále sa bála toho, čo sa môže stať. Chytil ju za ruku a venoval jej pokojný pohľad. Alenka sa nadýchla a sľúbila, že hneď prídu. 

Zuzka sa opäť pozrela na obrovskú nemocnicu. V srdci pocítila nesmiernu vďačnosť k Bohu, že jej pomohol otvoriť dvere nových možností. Nadšenie jej zaplavilo celé telo. 

Deň ďalej prebiehal veľmi pokojne. Zuzka sa nevedela dočkať prvého pracovného dňa. Myšlienkami sa dostala opäť k tomu výnimočnému chlapčekovi. Mala z neho zaujímavý pocit a vracal sa jej vždy, keď si spomenula na jeho naliehavý pohľad. 

"Na čo myslíš?" spýtal sa so záujmom Patrik, keď videl ako sa hrá vidličkou s jedlom. Usmiala sa na neho. 

"Viete vďaka čomu som získala to miesto?" jej tón hlasu bol tajomný a zároveň pobavený. Alenka zbystrila a zadívala sa na ňu. 

"Vďaka čomu?" zapojila sa do rozhovoru. 

"Riaditeľka nemocnice ma priviedla k jej synovi, o ktorom hovorila, že trpí neidentifikovateľnými kŕčami bruška. Spal, keď som si k nemu prisadla." Zuzka sa na chvíľu odmlčala a zahľadela sa do diaľky. Spomenula si na jeho oči. Alenka celá stŕpla. Patrik na ňu zdvihol obočie. Takže Zuzka má brata. Na Alenku dorážal ďalší ťaživý pocit. Pocítila bolesť v srdci. To jej má ďalšiu dôležitú vec tajiť? Na tvár jej sadol smútok. 

"A ako sa ten chlapček má? A ako by sme mu mohli pomôcť?" spýtala sa so záujmom Alenka. Zuzka si všimla zmeny v jej správaní, vysvetlila si to však tým, že jej mama je veľmi citlivá v tom, čo sa týka detí. 

"Sľúbila som mu, že sa za ním zastavím. Hoci som ho videla zatiaľ iba jedenkrát veľmi mi prirástol k srdcu. Boh mi našepkal, aby som k nemu pristupovala pomaly. A dal mi taký zaujímavý nápad do mysle." povedala radostne. Alenka ju pozorovala so zatajeným dychom. Ach dcérka, kiež by si vedela, zaúpela v mysli. Patrik ju chytil pod stolom za ruku. Iba on vedel, aká hĺbka sa skrýva v nevypovedaných slovách. Chcel ju povzbudiť, že teraz je ten správny čas, aby sa Zuzke otvorila. Uvidel však, ako sa v sebe uzavrela. A tak sa rozhodol mlčať spolu s ňou. 

Ráno bolo pre Zuzku iné, ako predošlé. Mala pocit, že ju čaká niečo, čo jej zmení bezstarostné vnímanie života. Čakali ju nové osudy. Stane sa ich súčasťou a bude možno aj svedkom mnohých bolestí. Nepríjemné pocity zo stretnutia s novými ľuďmi sa pomaly vytrácali z jej vnútra a nahrádzala ju bázeň a vďačnosť k Bohu. Tešila sa, že bude pomáhať ľuďom pri ich beznádeji. Nechávala sa viesť uistením jej nežného hlasu: "Všade, kam pôjdeš, budem s tebou. Vytvorím cestu tam, kde niet vlahy a osamelý kraj obdarím svojou živou vodou. Nech tam, kde vstúpiš spoznajú silu Mojej moci. Pretože Ja som verný Boh, od počiatku vekov. Som Ten, ktorý premohol tento svet. Pravda, ktorá oslobodzuje a prináša pokoj a svetlo tam, kde zavládlo zúfalstvo. Ja sám ťa povediem. Ty sa budeš iba pozerať."  Toto jasné a isté prisľúbenie počula prvýkrát vtedy, keď sa rozhodovala, na akú vysokú školu má ísť, aby mohla oslavovať Boha svojim životom. V kútiku duše však cítila, že ju sčasti ovplyvnil aj Peter a jeho sen byť lekárom a pomáhať slabším. Keď skoro ráno zastal Patrik pred nemocnicou, chvíľu len tak mlčky sedeli a hľadeli na tú obrovskú budovu. Letmo sa na seba pozreli a usmiali sa. 

"Tak, ako sa cítiš?" spýtal sa nadšene. 

"Trochu neisto, ale teším sa." povedala odhodlane. 

"Tak hor sa do práce. Sestra Sabová." povedal s iskričkami v očiach. Bol na ňu hrdý rovnako, akoby sa to týkalo jeho samotného. Objala ho a so silne bijúcim srdcom vošla dnu. Poschodie, na ktoré sa mala hlásiť u hlavnej sestry, už poznala. Tentokrát sa rozhodla miesto výťahu použiť schody. Chcela tú prvotnú nervozitu predýchať. Po ceste sa k nej pridala žena s veselými očami. 

"Ty si tá nová, však? Teším sa, že ťa môžem spoznať ako prvá, ja som Inka." povedala s nadšením, zastala a podala jej ruku. Zuzka sa k nej otočila s priateľským úsmevom a prijala jej ruku. 

"Ja som Zuzana. Aj ja som rada, že tu môžem byť." dodala a pokračovala v chôdzi. Nechcela prísť neskoro. 

"Prečo ťa včera riaditeľka priviedla k svojmu synovi? Nepúšťa k nemu nikoho cudzieho." pokračovala s prekvapením Inka. Zuzka sa na ňu prekvapene pozrela. 

"Prečo?" 

"Má zvláštnu matku. Myslím pani Silviu. Je to taká tá nóbl panička, ktorá si myslí, že môže všetko, lebo má peniaze." jej hlas zmenil intenzitu. Zuzku však takéto zbytočné reči o posudzovaní druhých ľudí nezaujímali. Začala viac premýšľať nad Matúškom. Ktovie, či sa necíti osamelý. Opäť sa stratila vo svojich myšlienkach. V podvedomí počula Inkin hlas, nejak sa však stratila vo vlastnom svete. Keď prišli do miestnosti so skrinkami na prezliekanie, čakala tam už postaršia žena s neprístupnou tvárou. Zuzka spomalila a otočila sa k Inke. 

"To je naša hlavná. Je trošku prísna, ale spravodlivá a láskavá, nemusíš sa jej báť." dodala šeptom, keď sa k nej približovali. 

"Dobré ráno dievčatá, vidím, že už ste sa stihli zoznámiť. Druhá sestra, ktorá čoskoro príde, ti všetko poukazuje a bude sa ťa snažiť zaškoliť. Ja som Hana." povedala s autoritatívnym tónom v hlase. 

"Zuzana." s upretým pohľadom skúmala celú jej tvár. Hana chvíľu mlčky stála a neuhýbala pohľadom. 

"Tak do práce. Inka a bez zbytočných poznámok." povedala Hana, keď odchádzala von. Inka za ňou nevinne stiahla obočie. 

"Ale ja? No chápeš to, Zuzka? Ja, ktorá o nikom nepoviem nič zlé. Ale tak zase kritika je na niečo dobrá, no nie?" uškrnula sa. Zuzka sa zasmiala popri tom, ako sa prezliekali. Zrazu do miestnosti vošla ďalšia žena s neprístupným pohľadom. Ako uvidela Inku, jej pohľad sa zmenil a usmiala sa. Potom sa zahľadela na Zuzku. Pristúpila k obidvom a otvorila svoju skrinku. 

"Dobré ráno Taňja, to je Zuzka, naša nová kolegyňa." predstavila ich navzájom. Zuzka sa doobliekala a otočila sa k Tanji. Tá obrátila hlavu jej smerom a ticho prikývla. Zuzka jej pokývnutie hlavou opätovala a mlčky si sadla na lavičku v strede. 

"Dnešok budeš mať trochu náročný. Keď si však zvykneš, pôjde ti to od ruky." povedala jej Taňja, otočená chrbtom. 

"Som pripravená. Chcela by som sa však spýtať, či potom môžem navštíviť Matúška z desiny?" v srdci sa jej objavil sľub, ktorý mu dala. Inka spolu s Taňjou sa k nej otočili a prekvapene na ňu pozreli. Zuzka sa usmiala nad výrazmi, ktoré sa im v tvári zjavili. 

"O jeho návštevách rozhoduje jeho ošetrujúci lekár." povedala Taňja chladne. 

"Inak riadny fešák a k tomu milý, láskavý a slobodný." dodala Inka so štebotom. "Ale strašne neprístupný." Taňja sa nad jej poznámkou zasmiala a otočila sa k nej s káravým pohľadom. 

"Nepočula si vrchnú, čo povedala o tvojich poznámkach? Že máš držať jazyk na uzde?" povedala Taňja s rovnako neprístupnou tvárou, akú Zuzka videla v Hane pred chvíľou. 

"Tak, ale je to pravda, nie?" povedala vážne Inka. Taňja sa opäť zasmiala. Po chvíli sa znova otočila k Zuzke. 

"K Matúšovi môže chodiť iba vrchná." povedala s vážnou tvárou Taňja. 

"Ale ja som mu včera sľúbila, že ho navštívim." povedala Zuzka sklamane. 

"Tak skúsiť šťastie môžeš cez dnešné stretnutie lekárov u riaditeľky. Vtedy budú všetci zamestnaní tým, nemuseli by si všimnúť, že si dnu vošla. Budú tam aj všetky vrchné." povedala Taňja sprisahanecky. 

"My ti v tom pomôžeme. Ako tri mušketierky. Tri za jednu." zasmiala sa Inka. Taňja nad ňou pokrútila hlavou. 

"Sme kolegyne. Ak si pacientovi niečo sľúbila, pomôžeme ti." povedala Taňja vážne. 

"Veľmi vám ďakujem." zažiarila Zuzka. Už teraz si svoje dve kolegyne obľúbila. Hoci každá bola iná, spájala ich rovnaká láskavosť.