Bolí to, keď rastieš? - 32.časť

Doobedie ubehlo rýchlo, aj vďaka tomu, že mala Zuzka stále niečo na robote. K pacientom sa zatiaľ dostávala pomenej, skôr len asistovala Tanji a Inke. Bola však natoľko šikovná, že jej to všetko išlo od ruky. Keď nastala obedňajšia prestávka, kolegyne jej ukázali nemocničný bufet, kde celkom obstojne varili teplé jedlá. Taňja jej potom potajme šepla, že o tridsať minút by sa mohla dostať do izby jej obľúbenca. Zuzke sa nadšením rozžiarila celá tvár a takmer aj zabudla na hlad. Rýchlo vybehla do prezliekacej miestnosti a zo skrinky vytiahla malú krabičku. Chvíľu sa na ňu s úsmevom pozerala a potom si ju vložila do vrecka lekárskej blúzky. Nástojčivo sledovala hodiny na stene oproti a hypnotizovala ručičku, aby sa už posunula o pol hodinu dopredu. Keď sa tak stalo, s obrovským očakávaním v podbrušku prešla po chodbe až k dverám, kde svietilo číslo 10. Potichu zaklopala a jemne pootvorila dvere. V posteli sa nakúkal malý Matúško a keď uvidel Zuzkinu usmiatu tvár nadšene skríkol. 

"Jej, ty si prišla? To je skvelé. Poď. Nevedel som sa dočkať, kedy si už konečne zahráme tú hru, čo si sľúbila. Snívalo sa mi o tebe." povedal natešene. Zuzka zavrela dvere a prisadla si k nemu. 

"Naozaj? A o čom bol ten sen?" spýtala sa zvedavo. Matúško sa šibalsky usmial a chytil ju za ruku. 

"Že si ma držala za ruku, keď som sa bál." povedal smelo. 

"Fíha a ty sa azda niečoho bojíš?" spýtala sa neveriacky. 

"Mamka hovorí, že každý sa niečoho bojí. A ty sa čoho bojíš?" spýtal sa priamo. Zuzka na neho zdvihla obočie. Zamyslela sa nad jeho otázkou. 

"Dvoch vecí." povedala vážne. Jej malý spoločník si ju okamžite získal svojou bezprostrednosťou. Naklonila sa k nemu a pohladila ho nežne po líci. Usmial sa na ňu. 

"Ešte si neodpovedala." nevzdal sa. Keď sa na neho pozrela, pripomenul jej postavu malého princa z Exupéryho knižky. 

"Bojím sa zrady a odchodu milovanej osoby." povedala smutne. Chytil ju za ruku a vnímavo na ňu uprel pohľad. 

"Neboj sa, ja ťa ochránim." povedal odvážne. Zuzka sa jemne usmiala. 

"Ďakujem a ja ťa mám pred čím ochrániť?" spýtala sa tentokrát ona. 

"Pred tmou. Bojím sa tmy." povedal vážne. Zuzka si vošla rukou do vrecka blúzky a podala mu malý darček. 

"Ja som to tušila. Preto som ti niečo doniesla." povedala s úsmevom. Skúmavo si škatuľku vzal do svojich malých rúčiek a obracal ju všetkými smermi. 

"Čo tam je?" spýtal sa nadšene. 

"Skús stlačiť ten gombíček v strede." povzbudila ho úsmevom. Matúško ju počúvol a stlačil malý modrý gombík. Škatuľka sa otvorila a zvnútra sa pomaly vystrčila malá svietiaca žiarovka, v ktorej boli ukrytý maják. Práve ten vydával svetlo zo žiarovky. Popritom vydávala krabička jemnú klavírnu melódiu. Matúško na to pozeral žiariacimi očkami. Skúmavo ju sledoval zo všetkých smerov. 

"To je krásne." povedal nadšene a hodil sa Zuzke do náručia. "Ďakujem." pobozkal ju na líce a opäť si nadšene obzeral svoj nový darček. 

Zuzka bola otočená chrbtom k dverám, takže si nevšimla, že sa otvorili a dnu sa rozhodol niekto vojsť. 

"Ako sa má môj odvážny pacient?" zaznel pre ňu známy hlas. Otočila sa a uvidela Tomášov jemný pohľad. Šokovane na seba obaja pozreli. Matúško na neho nadšene zdvihol pohľad. Potom sa opäť pozrel na svoj nový darček. 

"Skvelo, pozri pán doktor, Zuzka mi dala tento nádherný darček. Pravda je zaujímavý?" hovoril si sám pre seba. Tomáš ešte stále skúmal Zuzkinu tvár. Bolo nečakané ju tu vidieť. Zdalo sa mu, že je to sen. Nadšene zdvihol obočie. Nemohol od nej odtrhnúť pohľad. Vyzerala ešte krajšie, ako naposledy, čo ju stretol. Jej pohľad bol intenzívny, potom náhle otočila hlavu. Mlčky sa snažila sledovať natešený Matúškov výraz. Srdce sa jej však zvláštne zachvelo. Snažila sa ten pocit zatlačiť do úzadia a zhlboka sa nadýchla. Úplne stratila reč. Matúško sa na oboch skúmavo pozrel. Akoby vycítil napätie medzi nimi. 

"Hneváš sa, pán doktor, že tu Zuzka je? Inak to je naša nová sestrička. Však je krásna?" spýtal sa s detskou úprimnosťou. Zuzka sa opäť na Tomáša letmo pozrela a ospravedlňujúco sa usmiala. Tomášova tvár bola úplne vážna. 

"Prosím, poď so mnou." povedal Zuzke, otočil sa a vyšiel von. Zuzka Matúškovi šepla, že keď bude môcť, opäť ho navštívi a prekvapene Tomáša nasledovala. Keď vyšla za ním, mlčky sa Tomáš otočil a pomalými krokmi prechádzal cez dlhšiu chodbu. Zuzka za ním kráčala v rovnakom tempe. Zo sesterskej izby sa na ňu upierali oči Inky a Taňji. Venovali jej ospravedlňujúci pohľad, že sa im nepodarilo ju žiadno varovať. Samé to nečakali, Tomáša zazreli, až keď už bol pri dverách. Inka podotkla, že podľa vážneho výrazu doktora, bude mať Zuzka asi dosť veľký problém. Tomáš nechal pootvorené dvere do svojej lekárskej izby. Keď vchádzala dnu, všimla si nápis na dverách: Tomáš Izakovič, zastupujúci primár, hlavný doktor interného oddelenia. Ako zatvorila dvere, v mysli sa jej premietali myšlienky, či sa na ňu vážne hnevá a ona bude mať hneď v prvý deň problém. V tichu stál pri okne a niečo uprene sledoval. Veľmi chcela vedieť, čo sa mu asi odohráva v mysli. 

"Posaď sa, prosím." povedal pokojne, ale neotočil sa. Zuzka sa posadila na bielu stoličku oproti jeho hlavnému stolu. "Prepáč, že som ťa sem tak náhle odviedol, ale musel som tak urobiť, aby nevznikli zbytočné klebety." dodal stále pokojne a otočil sa ku nej. Jeho pohľad ju hladil. Posadil sa oproti nej a usmial sa. Zuzka na neho zmätene zažmurkala. Až teraz začala chápať významu jeho slov. 

"Nechcela som ti spôsobiť problémy." povedala ospravedlňujúco a zahľadela sa na diplomy na ľavej strane steny. 

"Nespôsobila si. Som veľmi rád, že ťa môžem po takom dlhom čase opäť vidieť. Tvoja prítomnosť mi urobila deň krajším." vyznal sa uvoľnene. Zuzka sa usmiala. 

"A to som si myslela, že ma pokarháš." jej hlas sa tiež uvoľnil a znel pobavene. Okamžite, ako uvidela jeho úsmev sa všetky jej obavy vytratili. Zaplavil ju rovnaký pokoj, ako v minulosti, keď spolu viedli nečakané rozhovory. 

"Ako si sa celý ten čas mala? Veľmi dlho sme sa nevideli." povedal zamyslene. Zuzka sklopila pohľad a tiež sa zamyslela. Spomenula si na čas bolesti, ktorý zažívala, keď Peter odišiel. Po chvíli pocítila jeho intenzívny pohľad a opäť mu pozrela do očí. Venoval jej nežný úsmev. Srdce sa jej opäť zvláštne zachvelo. Ich stretnutie bolo také zvláštne, že sa vrátila do času, keď s ním viedla duchaplné rozhovory. Spomienky ju prinútili opäť sa zamyslieť. "Vidím, že si neprestala byť stratená vo svojich myšlienkach. Stále si rovnako inšpiratívna. Presne ako vtedy." povedal veselo. Strhla sa, keď začula jeho pobavený hlas. Chvíľu mlčky sledovala jeho tvár. Keď mu úsmev neschádzal z tváre, tiež sa usmiala. 

"Iba som si spomenula na naše rozhovory z mladosti." odhodlala sa priznať. Zasmial sa. Spytujúco na neho zdvihla obočie. "Prečo sa smeješ?"

"Hovoríš, akoby sme sa stretli po štyridsiatich rokoch. Ja sa ešte stále cítim mladý," povedal s úškrnom a potom si natiahol pokožku na tvári, "alebo, žeby bol opak pravdou? To sú vrásky múdrosti." zažartoval a Zuzka sa schuti zasmiala. 

"Nie, tak som to nemyslela. Jasné, že sme ešte mladí." povedala so stále pretrvávajúcim úsmevom. Úplne zabudla, ako príjemne sa cítila v jeho prítomnosti a začala pociťovať vďačnosť, že to bol práve on, kto vošiel do Matúškovej izby. 

"Ale neodpovedala si." povedal trochu vážne. Keď jej pozeral do očí, videl skrytú bolesť, ktorá sa jej tam zračila. Keďže študoval na vysokej škole, kde mal aj Peter, časom sa dozvedel od dekanov, že Peter napokon odišiel. Nevedel však, akým spôsobom, ani že sa rozhodol pretrhnúť všetky kontakty s ňou. Keď však teraz videl jej oči, nepotreboval slová, podľa tej hĺbky pohľadu všetko chápal. "Čo si robila v Matiho izbe?" snažil sa zmeniť tému. Zuzka bola za to vďačná. Nemala chuť otvárať dvere, ktoré zamkla. 

"Včera som sa s ním stretla za zaujímavých okolností." odmlčala sa a usmiala sa. Okamžite pochopil nevypovedanú vetu: Náhoda to nebola, a opätoval jej úsmev. Ticho prikývol, aby pokračovala. "Sľúbila som mu, že sa za ním zastavím. Urobil na mňa dojem a ja som musela stále premýšľať nad jeho smutným pohľadom. Môj tichý hlas ma nabádal k tomu, aby som sa k nemu dostala bližšie." keď dopovedala poslednú vetu, zažiarila jej celá tvár nadšením. Tomáš ju zaujato pozoroval. Vážne zovrel pery. Opäť pocítil obrovskú túžbu dotknúť sa jej. Keď na neho uprela prekvapený pohľad, odkašľal si a zaujal profesionálny postoj. 

"Je to výnimočný chlapček. Aj mňa si získal, i keď, mrzí ma, že mu neviem pomôcť." povedal so sklonenou hlavou. 

"Ak by si mi dovolil. Rada by som sa mu každý deň venovala. Dnes poobede, keď mi skončí smena, chcela by som ešte za ním zájsť." zaznel jej jemný hlas. Tomáša vytrhol z premýšľania. 

"Videl som, ako sa na teba pozeral. Mne to nerobí problém. Dokonca ti rád budem asistovať." povedal nadšene. Zuzka sa potešila a prikývla hlavou. "Teraz bude dobré, keď sa vrátiš do práce. Myslím, že už sme tu dosť dlho zavretí a sestra Inka zhorí zvedavosťou, ak sa niečo nové nedozvie. Chcem ťa poprosiť, aby si nikomu nehovorila, že sa poznáme. Rád si na pracovisku uchovávam profesionalitu. Som nerád zdrojom klebiet." povedal citlivo a venoval jej priateľský úsmev.  

"Súhlasím s tebou. V žiadnom prípade by som nechcela, aby som bola hneď v prvý deň stredobodom pozornosti." chápavo dodala. 

"Tak teda vitaj a veľa úspechov, pokoja a trpezlivosti ti prajem. Nech si vo všetkom, čo urobíš vedená Božím pôsobením." povedal nežne. Ticho poďakovala a zdvihla sa k dverám. Keď chcela stlačiť kľučku, ešte dodal: "Zuzka?" Prekvapene sa otočila. Venoval jej žiarivý úsmev. "Som rád, že si sa rozhodla pracovať práve v našej nemocnici." 

"Aj ja." dodala a zmizla za dverami. V Tomášovom srdci sa usadil príjemný pocit. Jej čistá ženskosť v ňom rozvírila dlhoutajovanú lásku k nej. Prinavrátil si mi ju, Bože? Mám šancu, ktorú som vtedy nemohol uchopiť? Môžem konečne nahlas vysloviť tie tiché slová o tom, čo pre mňa od začiatku znamená? Ako hlboko ma vôňa jej duše zasiahla? Ak áno, prosím, veď ma, nech smiem tú bolesť, ktorá bola jej srdcu spôsobená, uzdraviť hĺbkovo Tvojou láskou, povedal si Tomáš v mysli. Otočil sa na kresle k oknu a zasnene sa zahľadel do oblakov.