Bolí to, keď rastieš? - 33.časť

Zuzka kráčala smerom do sesterskej izby, keď k nej naliehavo dobehla Inka. 

"Bol k tebe veľmi nepríjemný? Doktorko?" spýtala sa zvedavo. Zuzka ticho pokrútila hlavou. Snažila sa tváriť vážne. Vnútri však cítila pobavenie nad jej horlivosťou, vedieť o všetkých všetko. "Ja som to vedela, on nedokáže byť zlý, že? Všetky ženy sú z neho vykoľajené. A on je ku každej taký galantný a zároveň nedostupný. No chápeš to, že takí muži ešte existujú?" povedala Inka zasnene. Zuzka sa letmo usmiala a začala si prezerať papier, aké lieky treba doniesť ktorému pacientovi. 

"A čo ti hovoril?" spýtala sa tentokrát Taňja. Zuzka zaujato sledovala papier. 

"Aha, ide." povedala Inka s pohľadom upretým cez okno priamo na chodbu. "Je taký vážny. Ktovie nad čím premýšľa?" 

Zuzka sa otočila smerom, kde hľadeli ďalšie dve kolegyne. Tomáš vycítil ich zvedavé pohľady, otočil sa k nim a veselo sa usmial. Pohľad však venoval Zuzke. Potom vošiel do Matúškovej izby. 

"Pozeral sa na teba nejak inak." povedala vnímavo Taňja Zuzke. Tá sa potichu opäť vrátila k papieru. 

"Pôjdem doniesť lieky po izbách. Ak pre mňa nemáte žiadnu inú robotu." povedala Zuzka vážne, vzala si vozík a vošla do prvých dverí. Vydýchla si, že sa jej podarilo utiecť z ohniska zvedavých otázok a uvoľnila sa ihneď, ako pristúpila k prvému pacientovi. S láskou na neho pozrela. Bol to starší pán, ktorý ticho ležal v posteli a bez záujmu hľadel do okna.

"Dobrý deň, som nová sestra Zuzana. Doniesla som vám vaše lieky." starký absolútne nereagoval a stále hľadel do okna. Zuzka si k nemu potichu prisadla a pohladila ho po ruke. "Vidím, že ste stratil chuť do života, však?" spýtala sa s pohľadom upretým na jeho unavenú tvár. Náhle sa k nej otočil a zahľadel sa do jej očí. V jeho očiach sa odrážala beznádej. 

"Nechajte ho. Za celý čas, čo je tu s nikým neprehovoril ani slovo. Je to čudák." povedal muž v strednom veku, ktorý ležal na druhej strane pri okne. Zuzka starkého opäť pohladila po ruke a naklonila sa bližšie k jeho tvári. 

"Každý z nás potrebuje niekoho, s kým sa môže porozprávať o svojom trápení. Som tu, ak to budete potrebovať. Uvidíte, že sa vám uľaví. Na duši i na tele. Poznám Toho, kto dokáže uľaviť akejkoľvek bolesti." pošepla mu blízko jeho ucha. Potom sa odtiahla, usmiala sa na neho a podala mu lieky. Mlčky si ich zobral a jemne sa na ňu usmial. Potom podišla k druhému mužovi a podala lieky aj jemu. Keď odchádzala, obom popriala skoré zotavenie. Do každej izby, ktorú navštívila, sa snažila pristúpiť k pacientovi s láskou. Akoby každý bol výnimočným dielom, ktoré jej postupne odkrýval Boh. V tichosti srdca a s vnímavým uchom. Presne tak, ako k nej pristupoval Boh. Či už v radosti alebo bolesti. Pacienti si ju obľúbili od prvej sekundy, ako ju uvideli. Ostatné dve sestričky k nim boli tiež milé, Zuzka však prirodzene vysielala niečo, čo ich upokojovalo.

Keď skončila ich smena, Inka pozývala Taňju a Zuzku na drink, aby si utužili vzťahy medzi sebou. Zuzka sa ospravedlnila a sľúbila, že niekedy nabudúce, pretože ešte má niečo súrne na práci. Bola ešte v miestnosti na prezliekanie, keď sa potajme nazerala, či by sa mohla dostať do Matúškovej izby. Sestry, ktoré nastúpili na druhú smenu, však mali oči na stopkách. Nedokázala by cez ne prejsť bez toho, aby si ju všimli. Keďže bola v práci úplne nová, nechcela vyvolávať zbytočné klebety o tom, že po službe navštevuje riaditeľkinho syna. Smutne si povzdychla a začala sa zmierovať s tým, že sa dnes už k Matúškovi nedostane. Zrazu k dverám od sesterskej izby podišiel Tomáš a zatienil ich výhľad. Zuzka sa veselo usmiala. Musel ju vidieť a bolo zjavné, že jej chce pomôcť. Nevedela, o čom sa rozprávali. Sestry však boli natoľko zaujaté Tomášom, že si ju vôbec nevšimli. Zuzke sa podarilo nebadane vojsť do Matúškovej izby. Chlapec potichu ležal a smutne si pozeral niečo na tablete. Keď však uvidel Zuzku, jeho tvár sa rozžiarila radosťou. 

"Zuzka, prišla si." povedal nadšene a tablet odsunul bokom. Zuzka sa k nemu nahla a pohladila ho po líci. 

"Samozrejme, veď som ti to sľúbila. Ako sa máš?" spýtala sa so záujmom. 

"Dobre." sklopil pohľad a skúmavo sa zahľadel na obrazovku tabletu. 

"Chceš sa zahrať hru?" uprela na neho svoj pohľad. 

"Tú, ktorá nám otvorí srdcia?" spýtal sa zvedavo. Zuzka ticho prikývla. 

"Som na ňu zvedavý. Môžeme ju skúsiť." povedal so záujmom a odložil tablet na stolík. 

"Tak ma teraz dobre počúvaj. Pravidlá sú jednoduché. Ja poviem slovo alebo nejakú situáciu a ty mi povieš niečo, čo ťa k tomu ako prvé napadne. A potom zase opačne, ty povieš slovo a ja poviem, čo mňa prvé napadne. Dobre?" spýtala sa a skúmala, či jej rozumie. Ticho prikývol. Zrazu sa otvorili dvere a vošiel dnu Tomáš. Sprisahanecky sa na oboch usmial. Matúško ho zvedavo sledoval. 

"Vyrušil som vás pri niečom dôležitom?" spýtal sa Tomáš, vzal si stoličku a posadil sa oproti Zuzke, na druhú stranu Matúškovej postele. 

"Nevyrušil, práve sa ideme hrať hru. Môžu ju hrať aj traja?" spýtal sa so záujmom Matúško Zuzky. Tá pozrela letmo na Tomáša a keď uvidela jeho jemný úsmev, zamyslela sa. Nečakala, že sem príde aj on. Chcela však, aby sa Matúško cítil prirodzene. 

"Iste, môžu." povedala stroho. 

"Takže, pravidlá sú jednoduché. A aké sú pravidlá pre troch?" prekvapene sa jej spýtal popritom, ako sa snažil vysvetliť znenie hry. Zuzka sa zasmiala. 

"Môžeme sa pýtať postupne. Ja sa spýtam teba, ty Tomáša a Tomáš mňa, môže byť?" navrhla s pohľadom upretým na Matúška. Radostne prikývol. V očkách sa mu objavili hravé iskričky nadšenia. "Takže začnem. Matúško, čo sa ti predstaví ako prvé, keď poviem slovíčko strach?" spýtala sa vnímavo. Matúško zvážnel. Bolo zjavné, že premýšľa. Pozrel raz na Tomáša a potom na Zuzku. Tá mu venovala nežný priateľský pohľad. 

"Tma a ocko." povedal stroho a opäť sa odvážil na ňu pozrieť. Zuzka chápavo prikývla. 

"Tmu sme už poriešili, však?" povedala nežne. Matúško sa usmial a z pod vankúša vybral krabičku od nej. 

"Tmy sa ale stále bojím." povedal smutne. Zuzka na neho uprela chápavý pohľad a chytila jeho ruku do svojej. 

"To je v poriadku, môj malý princ. Ja, keď som bola v tvojom veku, bola som na tom rovnako. Môj ocko mi však hovorieval niečo, čo mi vždy upokojilo srdiečko. Chceš to počuť?" spýtala sa neustále pozorujúc celú jeho tvár. Ticho prikývol s očakávaním. "Keď sa pozrieš von, veľakrát uvidíš rozsvietenú nočnú oblohu a mesiac. To Boh chce ukázať, že tma nikdy nebude natoľko silná, aby dokázala premôcť svetlo. A keď mesiac nesvieti, ani hviezdy, stačí zasvietiť toto." vzala krabičku, ktorú držal v rukách, otvorila ju a maják sa opäť v žiarovke rozsvietil. Po izbe sa rozozvučala príjemná, tichá melódia. "Ten maják, nech ti je symbolom Ježišovej lásky, ktorá ti žiari aj počas tmy, ktorá sa ti zdá nekonečná. Povedal ocko nazáver." Zuzka povedala posledné slová potichu, zamyslene, akoby sa chcela vrátiť do čias, keď bola ešte maličká. Vyblednuté spomienky sa jej však zdali príliš vzdialené, iba ten pocit sa jej prinavrátil, akoby ockove slová počula práve teraz. 

"Kto je Ježiš?" spýtal sa Matúško zvedavo. Jeho hlas ju vytrhol z premýšľania. Nadýchla sa a veselo sa usmiala. Tomáš ju obdivne sledoval so zatajeným dychom. Mal pocit, že jej duša ešte viac dozrela. A to ju, v jeho srdci, robilo ešte výnimočnejšou. 

"Rada ti o Ňom porozprávam. Ešte mám však otázku. Prečo sa ti strach spája s tvojim ockom?" spýtala sa vnímavo. Matúško sa otočil k Tomášovi. Ten mlčky pozrel na Zuzku a potom prikývol na neho, aby skúsil odpovedať. 

"Strašne kričí na mamku. A veľa sa potom hádajú. Bojím sa, že ma ocko prestáva mať rád. Vôbec za mnou nechodí." povedal skormútene. Zuzku, z jeho pohľadu, zabolelo srdce. Naklonila sa k nemu a ponúkla mu utišujúce objatie. Pomaly sa doň schúlil a mlčal. Zuzka pohladila jeho strapatú hlávku a druhou rukou mu dotykmi upokojovala jeho ustráchanú dušu. 

"Vieš, niekedy sme my dospelí tak veľmi zahľadení do vlastných problémov, že zabúdame na to, čo je dôležité. To však neznamená, že by ťa tvoj ocko prestal mať rád. Možno je iba teraz trochu stratený. Skúsiš mu dať čas? Dovtedy tu budem ja, aby som ti robila radosť. Čo ty na to?" povedala láskavo. Matúško sa odtiahol a vnímavo sa jej zahľadel do očí. S úsmevom prikývol. Tomáš na oboch pozeral s pootvorenými ústami. Mal pocit, že je medzi nimi niečo viac ako len to, čo videl teraz tu. Niečo, čo presahovalo jeho samotného. 

"Som na rade?" spýtal sa nadšene Matúško. Pozrel na Zuzku a keď prikývla, zahľadel sa na Tomáša. 

"Prečo, pán doktor, nemáš ženu?" spýtal sa so zdvihnutým obočím. Tomáš sa pozrel na Zuzku. Tá sa uškrnula. 

"Myslím, že tak pravidlá nefungujú, či? Nemalo to byť jedno slovo?" spýtal sa Tomáš pobavene. 

"Dieťa má výnimku." povedala Zuzka a sprisahanecky sa usmiala. Matúško ho stále zvedavo skúmal. Tomáš si odkašľal a pošúchal si šiju. 

"No. Ono je to trošku zložité." povedal nervózne. Matúško na neho opäť zdvihol obočie. 

"A čo je na tom zložité? Veď ju pozvi na rande, kúp jej pekné kvety a potom sa môžete zmanželiť." povedal vážne, akoby chápal vzťahom lepšie, ako akýkoľvek poradca. Tomáš sa zahľadel na Zuzku. Pobavene skrývala svoj smiech dlaňou. Keby tušila, čo v jeho srdci spôsobuje, možno by lepšie porozumela, ako sa teraz cíti. Zuzka uvidela jeho pohľad a zvážnela. 

"Ďakujem, pán poradca, skúsim nad tým popremýšľať." povedal Tomáš a ešte chvíľu zotrval v pohľade do Zuzkiných očí. Matúško suverénne pokýval hlavou. 

"To som rád." zaznel jeho vážny hlas. Obaja sa rozosmiali. "Si na rade. Aké slovo dáš Zuzke?" spýtal sa zvedavo. 

Tomáš si oblizol pery, chvíľu premýšľal a potom na ňu uprel svoje tmavomodré oči. Zuzke sa zvláštne rozbúšilo srdce. 

"Náhoda. Čo pre teba znamená toto slovo?" spýtal sa nežne. Zuzka sklopila pohľad a zamyslela sa. V mysli sa vrátila do čias, kedy spolu dokázali diskutovať a úplne zabúdali na čas. Po pár minútach sa odhodlala opäť na neho pozrieť. Neuhýbal pohľadom. 

"Náhoda je pre mňa veľmi chladné slovo. Podľa mňa neexistuje. Väčší zmysel mi dáva Božie vedenie. Že Ten, ktorý tak dokonalo vyladil prírodu, s láskou urovnáva aj naše chodníky." povedala mäkkým hlasom. Tomáš neprestával skúmať každý pohyb, ktorý vyšiel z jej tváre. Mihalnice, ktoré privierala zakaždým, keď sa nad niečím zamyslela, pery, ktoré zvážneli, keď chcela niečomu pridať dôraz, pohľad, ktorý jej zjemnel, keď sa na niekoho pozerala. Cítil, ako sa obdiv a láska k nej rozpína v jeho srdci. 

"To povedala pekne, že pán doktor?" vytrhol ho zo zamyslenia Matúškov obdivný hlas. Tomáš ticho prikývol. Potom sa opäť pozrel na Zuzku. Nežne sa na Matúška usmiala. "Tak teraz si na rade, Zuzka." vyzval ju s očakávaním. Tomáš ju stále sledoval. Nevedel od nej odtrhnúť pohľad. Dúfal, že si jeho naliehavý pocit, vidieť ju, nevšimne.