Bolí to, keď rastieš? - 34.časť

Zuzka sa zamyslela a potom sa usmiala. 

"Čo sa ti, ako prvé vybaví, keď poviem slovo radosť?" spýtala sa s pohľadom upretým na Matúškove zvedavé očká. Položil si prst na ústa a tváril sa dôležito. Zuzka sa ticho usmiala. 

"Kedysi to bolo, keď sme s ockom a mamkou chodili na rôzne výlety. Teraz je to, keď prídeš ty alebo doktor." povedal trochu vážne. Potom zdvihol pohľad a Zuzka prikývla, že rozumie. 

"Môžem ešte jednu podotázku?" pozrela na Matúška vnímavo. 

"A je to podľa pravidiel?" spýtal sa Matúško prísne. Zuzka zvážnela. 

"Čo myslíte, pán doktor Tomáš, môžeme to pridať do pravidiel?" spýtala sa pobavene. Tomáš sa usmial. 

"Iba v prípade, ak bude pre každého platiť s rovnakou vážnosťou." dodal Tomáš skúmavo. Zuzka nahla hlavu na stranu a zamračila obočie. Čo tým myslel? Keď sa na Tomáša pozrela, tajomne sa usmial. 

"Tak ako to je?" vytrhol oboch z vlastného sveta, ktorý medzi nimi nakrátko vznikol, Matúškov naliehavý hlas. 

"Že môže byť." povedal pobavene Tomáš. Matúško prikývol a sústredene opäť vzhliadol k Zuzke. 

"Čo sa ti predstaví, keď si spomenieš na vaše výlety?" spýtala sa Zuzka vážne. 

"To, ako sa ocko pozeral na mamu, keď som ich tajne sledoval. Ako sa so mnou jašil a bral ma na plecia, keď ma boleli nohy. Ako sme sa smiali, keď ocka naháňala kačka. A na poslednom výlete si pamätám smutné oči mamky, keď sa stretla s jedným ujom. Odvtedy je to všetko iné." Matúškov pohľad sa zastavil na Zuzkiných prstoch, ktoré ho jemne hladili po jeho. Naklonila sa k nemu a pošepla mu do ucha:

"Si skvelý chlapček. A ja som šťastná, že ťa môžem poznať." Matúško sa usmial. 

"Hej! Šuškanda je zakázaná." zvolal Tomáš. Obaja sa na neho rozosmiali. Tomáš sa k nim pridal. "Si na rade, bojovník." povedal Tomáš Matúškovi a žmurkol na neho. 

"Vieš čo? Ja prenechávam otázku tebe. Neviem, čo by som sa ťa mal spýtať. Môžem Zuzka?" pozrel na ňu skúmavo. Zuzka prikývla. 

"Takže sa môžem Zuzky spýtať dvakrát?" pozrel raz na Matúška a raz na Zuzku. Matúško sa pozrel Zuzkinou stranou a čakal, čo odpovie. Ticho prikývla, keď uvidela, ako sa obaja na ňu pozerajú s rovnakou naliehavosťou. 

"Tak môžeš." povedal Matúško dôležito. 

Tomáš sa na chvíľu zamyslel. Jemne sa usmial a potom sa zahľadel Zuzke do očí so zúženým pohľadom. Jeho tvár zvážnela. 

"Bolí to, keď rastieš?" Zuzka sa po jeho otázke strhla a zatajila dych. Tomáš pohľadom neuhýbal a sledoval jej reakciu. Zhlboka sa nadýchla a pootvorila ústa. Chcela niečo povedať, ale uvedomila si, že na tú otázku nejde odpovedať tak rýchlo. Vrátila sa v spomienkach na to, keď sa jej zastavilo srdce. Na čas, keď sa Peter rozhodol, že odíde bez toho, aby jej čokoľvek povedal v tvárou tvár. Ako dlhé mesiace čakala, či sa to nezmení a on nájde spôsob, aby ju vyhľadal. Ako mesiace nahrádzali roky a z jej najlepšieho priateľa sa stal úplne neznámy cudzí človek. Ešte teraz sa jej vybavuje, ako jej tá bolesť nedovoľovala zhlboka sa nadýchnuť. Čo všetko sa rozhodla urobiť, aby mohla ľahšie zabudnúť. Boli dni, keď dokázala vystrieť krídla a pokúsiť sa opäť vzlietnuť, vďaka viere, ktorá ju obmývala. Potom prišiel malý okamih, niečo, čo jej ho pripomenulo a ona sa strácala sama v sebe. Každý deň jej však dôvera v Boha prinášala nové riešenia, až si napokon zvykla. 

"Na tú otázku neexistuje jasná odpoveď. Keď ťa bolesť postretne, samozrejme, že je intenzívna. Nie je to však trvácne, obzvlášť, keď vieš, že je tu Niekto, kto ti dokáže darovať útechu." povedala zamyslene. Nebola si istá, či slová, ktoré vybrala sú tie správne. Boli však tie najlepšie, ktoré ju v tento okamih napadli. 

Tomáš sledoval, ako sa smútok v jej tvári mení a vytvára v jej očiach niečo, čo ju urobilo ešte krajšou. Matúško sa pozeral raz na neho a potom na ňu. Pobavene sa usmial. Naklonil sa k Tomášovi a poprosil ho, aby sa priblížil bližšie. Tomáš k nemu nahol ucho. 

"Ty sa pozeráš na Zuzku rovnako, ako predtým ocko na mamku." potichu šepol Matúško a keď sa odtiahol, usmial sa na neho. Tomáš si odkašľal a prekvapene zdvihol obočie. Ten chlapec je vnímavejší, ako si myslel. Tomáš sa narovnal a snažil sa tváriť, že nič nepočul. Zuzka bola natoľko zahĺbená do svojich myšlienok, že si nevšimla, čo sa okolo nej deje. 

"Ešte jednu otázku, pán doktor?" spýtal sa Matúško. Tomáš sa na neho usmial a vážne povedal:

"Možno by bolo dobré, keby sme teraz Zuzku nechali ísť domov. Onedlho príde tvoja mama." dodal láskavým tónom. Chlapcova tvár zvážnela. Ticho prikývol. Zuzka sa k nemu naklonila a s láskou ho pohladila po líčku. 

"Neboj sa, môj malý princ, zajtra ťa opäť navštívim a môžeme v hre pokračovať." povedala povzbudivo. Matúško sa nadšene usmial a otočil sa k Tomášovi. 

"Aj s doktorom? Ešte mu jedna otázka ostala." povedal naliehavo Matúško. Zuzka sa pozrela na Tomáša. Ten si pobavene olizol spodnú peru a nevinne pokrčil plecami. Zuzka sa musela usmiať a pokrútiť hlavou. 

"Dobre, chlapče, zajtra v rovnakom čase prídeme, dobre?" povedala rezignovane. Matúško sa šťastne pomrvil na posteli a veselo sa usmial. 

"Teším sa." 

"Aj ja," postrapatila mu vlasy a postavila sa. "Pekný večer, môj malý princ." venovala mu ešte jeden úsmev a podišla k dverám. 

"Ja sa za chvíľu vrátim, dobre?" pošepol mu ešte Tomáš a pridal sa k Zuzke. Potichu jej otvoril dvere a spoločne prešli až k výťahom. Sestry si ich našťastie nevšimli, pretože zrovna mali nejakú prácu mimo sesterne. 

"Navrhnem dnes Vilme, aby si bola tiež jedna z tých, ktorí budú navštevovať Matiho. Máš na neho výborný vplyv. Vidím to." povedal uznanlivo.

"Bola by som rada, keby som ho mohla navštíviť kedykoľvek. Cítim v ňom spriaznenosť a potrebu byť mu nablízku. Bola by som ti veľmi vďačná." oči sa jej rozžiarili nadšením. Tomáš mal obrovskú túžbu dotknúť sa jej tváre. Rozhodol sa však, že to radšej neurobí. Bál sa, že by tým mohol narušiť dôveru, ktorú v neho mala. A tak iba zovrel päsť a ruku si skryl do vrecka. 

"To je v poriadku. Je už tma, máš sa ako dostať domov?" spýtal sa starostlivo. 

"Áno, čaká ma strýko. Máš ešte dlho smenu?" vnímavo naňho pohliadla. Až teraz si naplno uvedomila, aké krásne oči má. To, čo nosil v srdci sa mu odrážalo v pohľade. Keď sa jemne usmial, zachvelo sa jej srdce. Zmätene hľadela raz na jeho pery a raz na oči. 

"Až do rána. Zajtra mám potom voľno. Večer však prídem. Nesklamem malého šampióna." objavili sa mu jemné jamky, keď sa žiarivo usmial. Zuzke sa rozbúšilo srdce. Zrazu sa pri nich zastavila Vilma. 

"Pán doktor Izakovič, čo tu robíte? Nemal by ste byť pri mojom synovi?" spýtala sa trošku podráždene. 

"Ja už som na odchode. Prepáčte, to ja som ho zdržala. Príjemný podvečer." povedala Zuzka a nečakane zmizla vo dverách, ktoré smerovali na schodisko. 

"Môžeme ísť, pani riaditeľka?" galantne ukázal rukou Tomáš a potichu ju nasledoval. 

"Divné dievča, nemyslíte?" spýtala sa Vilma počas toho, ako kráčali po chodbe. 

"Nemyslím. Práve o nej som sa chcel s vami porozprávať." povedal Tomáš vážne. Vilma zastala a prekvapene na neho zdvihla obočie. 

"Prečo?" na jej tvári sa objavili vrásky zo starostí. "Je tu ešte len jeden deň a už sú s ňou problémy?" 

"Práve naopak. Pacienti sú z nej nadšení, hlavne váš syn. Dokáže s ním komunikovať na takej úrovni, že už teraz na Matúškovi badám zmeny." odmlčal sa a sledoval, ako sa jej tvár mení. Zamyslene sklopila pohľad a vážne dodala:

"Aj ja som si toho všimla. Už včera. Práve kvôli tomu som ju prijala." 

Tomáš na ňu prekvapene pootvoril ústa. Poznal ju už niekoľko rokov a vedel, ako si dáva záležať na racionálnom uvažovaní. Videl, že to, čo sa týka Zuzky ju presahovalo. 

"Chcel som vám navrhnúť, či by ste nedovolila, aby sestra Sabová patrila do tímu. Aby k nemu mohla kedykoľvek prísť a venovať sa mu." vyslovil priamo. Vilma si ho skúmavo prehliadla. 

"Myslíte, že je to pre môjho syna prospešné?" 

"Myslím si, že viac ako to." dodal naliehavo a opäť jej ukázal, aby pokračovali v chôdzi. Vilma mlčala, až kým neprišli k dverám. 

"Dobre. Dôverujem vášmu úsudku. Očakávam však, že mi bude oznamovať všetko, o čom sa budú spolu baviť." povedala rázne a vošla dnu. K rozhovoru sa viac nevracala a naplno sa venovala iba synovi. 

Keď Zuzka večer ležala v posteli, premýšľala. Nad otázkami, ktoré jej Tomáš položil. Vrátila sa do času, keď ešte bola s Petrom. Naklonila sa pod posteľ a vybrala odtiaľ drevenú krabičku, ktorú jej kedysi podaroval Patrik k narodeninám. Chvíľu ju hladila prstami a potom sa odhodlala ju otvoriť. Boli v nej všetky jej spomienky na Petra. Vytiahla odtiaľ malú fľaštičku so sušenými kvetmi. Jemne sa usmiala. Ešte teraz si pamätala jeho pohľad. Zovrela sánku a krabičku náhle zavrela. Keby teraz prišiel, dokázala by sa mu pozrieť do očí? A čo by mu povedala? Za celý ten čas nebol schopný sa ozvať. Dala krabičku naspäť pod posteľ a zavrela oči. Nebude nad tým viac dumať, bude sa sústrediť na prítomnosť. Veľmi chcela nechať minulosť za sebou, niečo v nej, jej však bránilo urobiť to naplno. Akoby malé kúsky rozbitého šťastia boli zarezané až príliš hlboko v jej vnútri.