Bolí to, keď rastieš? - 35.časť

Ráno v práci bolo príjemné. Postupne si začala zvykať na to, čo má urobiť najskôr a tešila sa na čas, keď bude môcť opäť roznášať lieky po izbách. Cítila sa najlepšie v priamom kontakte s pacientami. Keď vošla do prvej izby, kde bol starý pán, zistila, že v miestnosti je už sám. Spoluležiaceho, zdá sa, včera prepustili. Zuzka potichu pristúpila k starkému, naliala mu do hrnčeka čaj a na stolík položila spolu s liekmi. Už sa otáčala na odchod, keď na neho ešte poslednýkrát vzhliadla. Otvoril oči a vnímavo si ju prezrel. 

"Dobré ráno. Ako sa dnes cítite?" spýtala sa s úsmevom. Starký jej úsmev opätoval. 

"Som rád, že ste tu. Vyžarujete veľmi príjemné svetlo." povedal so zachrípnutým hlasom. "Máte čas si ku mne na chvíľu prisadnúť?" s jemnou tvárou čakal, ako zareaguje. Zuzka si sadla na posteľ, blízko neho. Vzala jeho ruku do svojej. 

"Na vás si rada čas nájdem." priateľsky sa usmiala. Starčekova tvár zažiarila radosťou. 

"Veľmi mi pripomínate moju manželku. Bola to vzácna žena. Nech nad ňou bolo akékoľvek počasie, rozsievala, s láskou a vierou v Boha." odmlčal sa. V zelených očiach sa mu nahromadili slzy. Zuzka ho s citom pohladila po líci. Týmto gestom sa dotkla jeho srdca ešte viac. 

"Je mi potom cťou, že ma k nej prirovnávate." jemne sa usmiala. Starký si pretrel oči a opätoval jej úsmev. 

"Vždy hovorievala. Henrich, je tu niečo viac, ako len naša ľudská slabosť. Miloval som ju počúvať. Keď zomrela, akosi sa to všetko vo mne zničilo. Nahromadili sa vo mne bolesť, pocity nepotrebnosti, nespravodlivosti a sebaľútosti. Bol som na príťaž mojim trom deťom a šupli ma do starobinca. To vo mne tieto pocity ešte viac prehĺbilo a stal sa zo mňa presne ten, kto som nikdy nechcel byť. Až Vaša prítomnosť a láskavé slová mi pomohli k tomu, že som včera večer začal premýšľať. Mám príliš málo času, aby som sa takto zahrabal. Chcem Vám poďakovať za to, akú vnímavú dušu máte." jeho pohľad sa rozjasňoval každým slovom, ktoré vyslovil. Akoby to aj on sám potreboval počuť nahlas, aby to v ňom vyklíčilo. Zuzku jeho slová dojali. Netušila, že na neho zapôsobila natoľko, že mal potrebu prehodnotiť svoj život. Opäť ho chytila za ruku. 

"Viete, tu neďakujte mne. Myslím, že Boh vedel o potrebe, ktorú ste v srdci mal uschovanú. On pozná naše potreby ešte predtým, ako ich vyslovíme nahlas. Jeho láska presahuje každé naše poznanie, aj to moje, pretože som nečakala, že sa mi otvoríte natoľko, že mi budete schopný, za takú krátku chvíľu, prerozprávať vaše trápenie. To ja ďakujem vám, že ste otvoril svoje srdce a rozhodol sa zmeniť to, čo ho ťažilo. Nech je oslávený Ježiš vo vašom živote." slová, ktoré vyslovovala akoby išli mimo jej chápanie. Odrážali sa jej v srdci a ona mala potrebu vysloviť ich nahlas. Veľmi ju tešilo, že sa dostali k uchu, ktoré bolo ochotne otvorené vnímať Božie veci. 

"Ste naozaj skvost pre túto nemocnicu. Ďakujem." dodal starček a potľapkal ju po ruke. 

"Som tu, ak sa budete potrebovať ešte porozprávať." povedala veselo. Starký prikývol, poďakoval a Zuzka pokračovala vo svojej práci. Srdce jej horelo radosťou, že smela byť súčasťou Božieho pôsobenia na zaťaženom ľudskom srdci. Počas obednej prestávky sa skryla v miestnosti, kde nik nechodil a rozhodla sa poďakovať. V srdci jej však zaznel tichý hlas. "A čo ty? Máš niečo, čo si držíš hlboko v sebe a je to priťažké na to, aby si to uniesla sama? Niečo, čo ovplyvňuje pohľad na obzory, ktoré ti ponúkam v plnosti?" Poznala ten hlas a vedela komu patril. Nebola však pripravená na to, aby naň dokázala odpovedať. A tak iba v tichu premýšľala a vrátila sa k spomienkam na Petra. Keď si pripomenula jeho pohľad, vnútro jej zavalil známy balvan. Mala pocit, že sa nemôže zhlboka nadýchnuť. Okamžite sa rozhodla spomienky zahnať a vrátiť sa do práce. Ešte pár sekúnd počula ten jemný hlas a potom sa vo víre pracovných povinností stratil. Keď sa vrátila na sesterňu, už ju čakala Taňja. 

"Zuzka, rýchlo choď na sedmičku. Priviezli tam nejakú staršiu pani. Treba jej nahodiť infúzku a skontrolovať, ako je na tom." 

"A čo sa jej stalo?" spýtala sa naliehavo a zastala pri dverách.

"Odpadla. Nikto netuší, prečo. Našli ju tak susedia." povedala nezaujato a pokračovala v prezeraní nejakých papierov.

Zuzka potichu prešla cez chodbu a pomaly otvorila dvere do izby. V posteli ležala staršia žena. Jej tvár bola bledá a vyzerala dezorientovane. Pri jej posteli bola mladá žena, ktorá počúvala jej srdce.

"Sestra, odmerajte jej tlak a dajte jej infúziu. Keď prídu výsledky z vyšetrení, uvidíme, čo ďalej." hlas ženy bol neprístupný. Zuzka pochopila, že sa asi jedná o ďalšiu doktorku na tomto oddelení. Potichu prikývla a keď žena odišla, Zuzka pristúpila k pacientke.

"Ako sa cítite?" spýtala sa s úsmevom. Tá na ňu uprela vystrašený pohľad. Zuzka ju jemne pohladila po ruke. "Nemusíte sa báť, postaráme sa o vás. Všetko bude v poriadku, ste v dobrých rukách." pomaly jej nasadila manžetu a sledovala displej, ktorý ukazoval, aký tlak žena má.

"Prosím, zavoláte môjmu vnukovi?" povedala starká trasúcim hlasom. "Mobil mám v skrinke." dodala.

"Rada tak urobím, ale vy mi sľúbite, že sa skúsite upokojiť." povedala Zuzka s láskavým pohľadom. Žena vydýchla a jemne prikývla. "Tak je to výborne." Zuzka pristúpila ku skrinke, vytiahla mobil a podávala ho starenke.

"Nie, necítim sa na to, aby som dokázala v kľude povedať, kde som. Nechcem, aby sa vystrašil. Prosím, budete tak láskavá a skúsite to vy?" spýtala sa naliehavo. Zuzka ju pohladila opäť po ruke a prikývla. Starká sa trochu upokojila a sledovala Zuzkinu tvár.

"Ako sa volá váš vnuk?" spýtala sa Zuzka pokojne.

"Tomáško. Tak ho mám uloženého."

Zuzka prehliadla kontakty v mobile a keď natrafila na spomínané meno, stlačila volať. Telefón dlhšie zvonil, ale nikto nedvíhal. Zuzka po šiestom zazvonení zložila.

"Žiaľ, nedvíha. Skúsime zavolať neskôr. Zatiaľ tu s vami môžem byť, ak vám tak bude príjemnejšie." pozrela na starkú a usmiala sa. Uvidela, že napätie v tvári, po jej slovách, nahrádza pokoj.

"Ďakujem. Ste veľmi láskavá." starká jej úsmev opätovala. Keď jej Zuzka do kanyly napájala infúziu, starká si ju vnímavo obzerala." Ste iná, ako ostatné zdravotné sestry. Za svoj život som stretla mnoho ľudí, ale u vás je už na prvý pohľad jasné v čo veríte." starkin hlas začal znieť pokojnejšie. Strach a nervozita sa z nej vytratili a z očí jej sršala radosť. "Boh mi vás poslal." dodala starká sebaisto. Zuzka sa usmiala a potichu si sadla k nej na posteľ. Nežne jej vzala ruku, ktorá nebola napojená na infúziu a pohladila jej chudé prsty.

"Máte vnímavú dušu." povedala Zuzka veselo.

"To aj vy, moja drahá. Ja som Alžbeta, ale v kľude ma volajte Bet. Tak mi hovoria priatelia." jej tvár prekypovala prijatím.

"Ja som Zuzana." po tom, ako vyslovila svoje meno, Bet na ňu skúmavo pohliadla. Usmiala sa.

"Nádherné meno, pre nádhernú dušu." potľapkala tentokrát ona Zuzku po ruke.

"Nechcete sa porozprávať o tom, čo sa stalo predtým, než vás našli susedia?" spýtala sa jej Zuzka s vnímavým pohľadom.

"Rozhodla som sa, že si na pár dní vezmem svoju dcéru domov. Doktori hovorili, že jej stav sa zlepšuje a domáce prostredie by jej mohlo pomôcť. Mali sme spolu naozaj príjemný čas, až do doby, kým k nám neprišiel jej manžel. Bolo to také nečakané. Chcel jej oznámiť, že sa s ňou chce rozviesť. Viete, Zuzka, aby ste to chápala správne. Moja dcéra a zať už dlhší čas žili oddelene. Moja dcérka, Janka, začala mať počas manželstva psychické problémy a skončila v ústave. Zať je komplikovaná osoba. Veľmi manipulatívny a puntičkársky. Keď niečo nebolo podľa jeho predstáv, vyvršoval si to na nej." starká sa odmlčala. S vážnym pohľadom sa zahľadela do okna. Zuzka ju súcitne pozorovala. Zrazu zazvonil telefón. Starká sa strhla a vzala ho do rúk. Na displeji svietilo meno, ktoré pred pár minútami Zuzka vytočila. Starkej po lícach stekali slzy.

"Môžete to, prosím, Tomáškovi vysvetliť za mňa?" spýtala sa tichým hlasom a zotrela si stekajúce slzy z tváre. Zuzka prikývla a prijala hovor.

"Babička, čo sa deje?" zaznel vážny hlas. Zuzka zažmurkala.

"Tomáš?" postavila sa a s prekvapeným výrazom sa otočila k Bet. Tá na ňu skúmavo vzhliadla.

"Zuzka? Prečo máš babičkin mobil?" spýtal sa zarazene.

"Tvoja starká je v nemocnici. Teraz som pri nej. Nemusíš sa však báť, je v poriadku." snažila sa znieť čo najpokojnejšie. To, že počula práve jeho hlas, ju však vykoľajilo.

"Hneď som tam. Prosím, ostaň pri nej." ako dopovedal posledné slovo, ihneď zložil.

Zuzka stála nad posteľou Bet a zmätene na ňu pozrela.

"Vy ste babička Tomáša?" od prekvapenia sa jej pootvorili ústa. Bet sa usmiala a prikývla hlavou. Zuzka jej mobil položila na stolík a tentokrát si vzala stoličku, ktorú prisunula bližšie k posteli.

"Vy sa s Tomim poznáte?" spýtala sa skúmavo.

"Tak trochu." Zuzku ešte stále napĺňalo prekvapenie. Mohla byť pri nej ktorákoľvek sestra. Vedela, že nie je náhoda, že počúva o Tomášovej mame práve z úst jeho babičky.

"Boh to zariadil naozaj dokonalo, že mi poslal práve vás." prerušila ticho babička. Zuzka bola na chvíľu stratená vo svojich myšlienkach. Po jej  slovách sa opäť začala sústrediť a vnímavo si ju prezrela.

"Čo sa stalo s vašou dcérou?" rozhodla sa spýtať. Tvár Bet zvážnela.

"Keď uvidela svojho manžela, veľmi sa začala báť. Nebola schopná normálne reagovať a dostala sa do stavu, z ktorej jej mohli pomôcť iba odborníci. Veľmi ma ten pohľad trápil. Ako ju v sanitke odvážajú odo mňa." jej hlas sa zlomil. Zuzku v srdci zabolelo jej trápenie a opäť si sadla na posteľ, bližšie k nej.

"Mohla by som vám nejak pomôcť?" Zuzka súcitne chytila babičkinu ruku a pohladila ju po líci.

"Ó, moja milá. Ďakujem za tvoj záujem. Neviem, či sa jej dá nejak pomôcť. Možno, keby si sa za ňu skúsila so mnou pomodliť. Modlitba má veľkú silu." hoci mala v očiach slzy, jemne sa na Zuzku usmiala. Zuzky sa príbeh Tomášovej mamy natoľko dotkol, že cítila naliehavý pocit nenechať to len tak. Ticho prikývla, vnútro jej však horelo tým, aby prijala Božie pôsobenie aj v tomto životnom príbehu. I keď, ešte netušila akým spôsobom a akým smerom.

Babička a Zuzka sa chytili za ruky a práve sa chystali modliť, keď sa rázne otvorili dvere. Dnu vošiel Tomáš s vážnou tvárou. Obe sa na neho prekvapene pozreli.

"Babi, čo mi to robíš?" sadol si na druhú stranu postele a nežne ju objal. Potom si profesionálne poprezeral jej tvár. Babička sa usmievala.

"Som v poriadku, vnúčik. Táto vzácna mladá dáma sa o mňa príkladne postarala. A to nielen o moje telo, ale aj o moju dušu." jej hlas bol jemný a veselý. Pozrela na Zuzku a s láskou pohladila jej ruku.

"Ďakujem, že si to bola práve ty, kto bol pri nej." usmial sa Tomáš a jeho oči na okamih prezradili, aké pocity k nej prechováva. A však jediný, kto si toho všimol, bola babička. Pozerala raz na neho a raz na ňu. Usmiala sa, keď si všimla ich vzájomné pohľady.