Bolí to, keď rastieš? - 36.časť

"To je v poriadku." Zuzka uhla pohľadom a pozrela opäť na tvár Bet. Vyzerala už spokojne. Tvár jej zdobil veselý úsmev. 

"Možno by ste ma mohli nechať oddýchnuť si." babičkin hlas znel pobavene. Zuzka a Tomáš opäť na seba pozreli a ticho prikývli.

Keď vyšli von, Tomáš podišiel na koniec chodby k veľkému oknu. Zuzka ho potichu nasledovala.

"Čo sa stalo?" spýtal sa so zamračeným obočím, keď sa k Zuzke otočil.

"Možno by ti to mala povedať babička." povedala jemne. Tomáš vydýchol a pošúchal si šiju. Vyzeral unavene.

"Nedala by si si so mnou kávu?"

"Neviem, či smiem. Som ešte v službe, čo ak ma budú hľadať?" spýtala sa Zuzka neisto.

"Budeme v mojej izbe. Poviem im, že potrebujem s tebou prebrať babičkin stav. A to nie je klamstvo." Tomášov hlas znel naliehavo. Zuzka súhlasne prikývla. Potom spolu odišli k sesterni, kde Tanji všetko vysvetlili. Nakoniec sa spoločne zavreli v Tomášovej doktorskej izbe.

"Posaď sa, prosím." ukázal na kreslo a pristúpil k malej skrinke, kde mal položenú kanvicu. Vytiahol dve šálky a pripravil kávu. "Dáš si aj cukor a mlieko?" spýtal sa vnímavo.

"Poprosím."

Keď bola káva hotová, položil jednu šálku pred ňu a sadol si oproti, aby na ňu dobre videl. Srdce sa mu napĺňalo pokojom zakaždým, keď zazrel jej nezábudkové oči.

"Tebe babička prezradila, čo sa stalo?" spýtal sa zvedavo. Zuzka na neho ticho pozrela a odpila si z kávy. Bola lahodná a jej chuť ju lákala k tomu, aby sa napila ešte raz.

"Tá káva je vynikajúca." povedala zaujato a opäť si trochu odpila. Tomáš si s pobaveným výrazom prezeral jej tvár.

"Ďakujem za uznanie, ale neodpovedala si mi." jeho hlas bol sebaistý a Zuzku prinútil, aby sa opäť na neho pozrela.

"Rozprávala mi o tvojej mame." snažila sa použiť čo najjemnejší hlas. Tomášova tvár zvážnela, ale pohľadom neuhýbal.

"Áno a čo presne?" pery zaťal do rovnej čiary. Nebola zvyknutá na neho s takýmto vážnym výrazom. Vnútro sa jej zvláštne naplo a pocítila túžbu pohladiť ho. Placho však sklopila pohľad a očami skúmala svoju šálku.

"Hovorila, že má zdravotné problémy."

"Aj ti povedala, čo ju rozrušilo natoľko, že odpadla?" spýtal sa s naliehavým pohľadom. Zuzka cítila jeho oči, ale neodhodlala sa na neho pozrieť.

"Už som ti hovorila, že bude lepšie, keď ti to povie babička sama." nadýchla sa a pohľadom si prezerala stenu, na ktorej viseli jeho úspechy. Na jednom z nich sa dočítala, že je z mesta, kde mal študovať aj Peter. Na okamih sa zarazila a vnímavo čítala, čo je tam napísané. Tomáš sa otočil na stranu, kde videl, že zastal jej pohľad.

"Nestretol som sa tam s ním. Ak by si sa chcela opýtať." odpovedal skôr, ako sa rozhodla, či vlastne chce položiť otázku. Jej tvár zvážnela.

"Už bude lepšie, keď sa vrátim do práce. Ďakujem za kávu." položila šálku na stôl a postavila sa.

"Zuzka?" zaznel jeho naliehavý hlas, keď sa chystala otvoriť dvere. Otočila sa a prekvapene zdvihla obočie.

"Áno?"

"Ešte raz ďakujem. Vidíme sa večer u Matúška." jeho pobavený hlas ju rozveselil a venovala mu letmý úsmev.

"Vidíme." dodala a odišla.

Tomáš ešte chvíľu sedel v tichu a užíval si svoju šálku kávy. Bolo mu príjemne, keď vedel, že je babička v poriadku a v blízkosti je Zuzka. To mu stačilo. V príjemnom dumaní ho vyrušilo tiché klopanie na dvere.

"Vstúpte." zvolal. Vo dverách sa objavila mladá lekárka, ktorá prvotne vyšetrovala Tomášovu babičku.

"Dozvedela som sa, že novoprijatá pacientka je tvoja babka. Myslela som, že by ťa zaujímali výsledky vyšetrení." skonštatovala dôležito. Tomáš vstal a vzal si z jej rúk papiere.

"Ďakujem. Je tam niečo, čo by som mal vedieť?" spýtal sa vážne.

"Myslím, že je úplne v poriadku. Až na trochu zvýšený tlak, keď sme ju prijali. Inak krv, sono a CTčko nič vážne neukázali. Myslím, že to bolo z nejakého náhleho šoku." dodala a jemne sa usmiala.

"Ďakujem, že si urýchlila výsledky. Máš to u mňa." opätoval jej úsmev a opäť sa posadil za stôl. Položil papiere na stôl a zaujato ich začal sledovať. Žena sledovala jeho tvár. Tak veľmi chcela, aby sa medzi nimi konečne vyvinulo niečo viac. On si ju však stále všímal iba ako kolegyňu. Tomáš zdvihol pohľad od papierov a pozrel na ňu.

"Ešte niečo, Lenka?" spýtal sa so zdvihnutým obočím. Lenka sa strhla a odkašľala si.

"Nezašli by sme si niekedy po práci na drink?" skúsila sa k nemu dostať bližšie. Tomášova tvár zjemnela.

"Prepáč, ale mám veľmi veľa práce. Teraz, keď som aj zástupca primára a na obzore ešte stále žiadny nový nie je. Vieš, že náš primár sa rozhodol pre rýchly vstup do dôchodku. Musím sa tu v tých papieroch trochu vyznať, aby mohlo naše oddelenie ďalej pracovať tak, ako doteraz. A keď príde nový primár, aby som mu neodovzdal iba chaos." letmo sa usmial. Lenka vydýchla a prikývla hlavou.

"A prečo si odmietol ponuku stať sa primárom?" vnímavo na neho pohliadla a prisadla si bližšie k nemu.

"Nemám potrebu kariérneho rastu. Chcem byť iba blízko pacientom." zamyslel sa a zhlboka sa nadýchol. Teraz, keď sem prišla Zuzka a on mal možnosť počúvať pozitívne ohlasy pacientov na jej prístup, mal ešte väčšiu túžbu robiť to, čo ona. Nebrať pacienta len ako číslo, ale byť nástrojom v Božích rukách a priblížiť sa ľudskej duši.

"Ja si myslím, že máš na to, byť primárom a veľmi uznávaným. Veď sa pozri na svoje úspechy. Odtiaľto, aj zo zahraničia. Všade, kam prídeš získavaš tie najlepšie výsledky." povedala nadšene. Tomáš sa usmial a letmo sa pozrel na stenu, kde viseli jeho diplomy.

"Za všetko vďačím Bohu. Som ako tráva. Teraz rastiem a vypínam sa a zajtra môžem náhle vyschnúť. Len Jemu vďačím za to, čo mám." dodal zamyslene. Lenka sa nervózne pošúchala na stoličke. To bolo jediné, čomu nerozumela. Tej jeho prehnanej skromnosti.

"Nerozumiem, prečo si komplikuješ život tou zbytočnou zbožnosťou. Iba ťa brzdí. Máš obrovský potenciál, ktorý ničíš svojim nesprávnym pohľadom." Lenka sa na neho pozerala chladným pohľadom. Tomáš sa na ňu vnímavo pozrel. V jeho očiach sa zaleskol pokoj a vľúdnosť.

"Nemôžeš porozumieť niečomu, čo si nezažila. Ak raz pocítiš Božie prijatie a uvidíš svoj obraz v Božích očiach, už nikdy si nedovolíš zmýšľať takto. O nikom." jeho hlas bol láskavý. Lenka sledovala jeho tvár. Potom ako to povedala, zistila, že to prepískla. O to viac bola prekvapená, že sa vôbec neurazil. Jeho tvár bola stále uvoľnená a vyrovnaná. Akoby neboli tie slová smerované k nemu.

"Prepáč, nemala som si dovoliť hovoriť niečo také. Už pôjdem." postavila sa.

"To je v poriadku. Vôbec sa nehnevám a ešte raz ďakujem." usmial sa a opäť sa sústredene zahľadel do papierov. Lenka vyšla von so zvláštnym pocitom. Vždy bol k nej galantný, ale neprekročil hranice. Ostatní kolegovia s ňou flirtovali, ale on sa k nej správal úctivo a jemne. A to ju prekvapovalo a priťahovalo. Vošla do svojej izby a s myšlienkou na Tomáša zavrela dvere.

Tomáš sa potom, ako preštudoval všetky babičkine papiere, rozhodol vrátiť k nej na izbu. Po ceste zazrel Zuzku v sesterni ako chystá lieky. Nevšimla si ho, on však nedokázal odtrhnúť pohľad od nej, až kým neprišiel k dverám. Babička práve sedela na posteli a držala v rukách Bibliu.

"Babi. Ako sa máš?" spýtal sa starostlivo a sadol si k nej.

"Vedel si, že to láskavé dievča veľmi miluje Boha? Priniesla mi svoju Bibliu. Som z nej nadšená." usmiala sa a celá jej tvár sa rozžiarila.

"To aj ja." povedal Tomáš ticho, iba sám pre seba.

"Čo si hovoril?" pozrela na neho a vnímavo nahla hlavu nabok. Tomáš si zahryzol do spodnej pery a veselo sa usmial.

"Nič. Iba, že som rád, keď ťa vidím takú veselú." snažil sa zmeniť tému. Bet sa na neho usmiala a poťukala si po uchu.

"Mala som pocit, že počujem niečo iné. Sluch mi ešte slúži veľmi dobre, vnúčik."

"To je mi jasné, babi. A ako to je s tvojim srdiečkom? Čo ho rozrušilo natoľko, že to neustálo v pokoji, ktorý tak rada rozdávaš?" zúžil pohľad a skúmavo si ju celú poprezeral. Bet sa nadýchla a odložila Bibliu na stolík.

"Zuzka ti to neprezradila?" spýtala sa prekvapene. 

"A čo mi mala prezradiť?" Tomáš si ju skúmavo prehliadol. Babička sa usmiala. 

"Veľmi rozumné dievča."

"Babi?" spýtavo zdvihol na ňu obočie a čakal na odpoveď. 

"Bola to len chvíľková slabosť. Možno som málo pila počas dňa." pokúšala sa zahovoriť. Obávala sa vnukovej reakcie, keď by sa dozvedel, že bol jeho otec u nej.

"Babička. Poznám ťa dosť dobre. Myslím si, že chceš predo mnou niečo utajiť. Ale dobre, ak si myslíš, že je to tak správne, nebudem ťa presviedčať." pokojne vzal jej ruku do svojej a pobozkal ju.

"Som v poriadku. Cítim sa veľmi dobre a bola by som rada, keby ste ma už pustili domov." jej hlas bol naliehavý, ale jej tvár stále prekypovala láskavosťou.

"Dnes večer si ťa tu ešte necháme. Dohliadnem na teba, len si odbehnem k jednému môjmu malému pacientovi. So Zuzkou sme mu sľúbili, že mu dnes podvečer urobíme spoločnosť." povedal nadšene, nevnímajúc ako sa na neho babička prekvapene pozrela.

"So Zuzkou?" veselo zdvihla hlas. Tomáš zvážnel a opäť si zahryzol do pery.

"Potrebuješ niečo z obchodu? Zbehnem ešte domov sa osprchovať a potom sa vrátim." dodal nezaujato. Všimol si však babičkin pobavený výraz.

"Nie, Zuzka sa o všetko postarala." Zuzkine meno vyslovila s väčším dôrazom a veselo sa usmiala. Tomáš so skrytým úsmevom pokrútil hlavou, pobozkal babičku na líce a odišiel.