Bolí to, keď rastieš? - 37.časť

Zuzka sa práve chystala roznášať pacientom lieky, keď k nej pristúpila vrchná sestra.

"Keď skončíte, zastavte sa prosím za mnou." povedala chladno. Zuzka jej venovala jemný úsmev a ticho prikývla. Tešila sa, keď vstúpila do izby Henricha. Od poslednej návštevy sa jeho tvár zmenila. Bola jemnejšia a plná radosti.

"Sestra Zuzka, poďte, už na vás netrpezlivo čakám." jeho oči žiarili nadšením.

"Naozaj Henrich? Tak veľmi vám chýbajú lieky?" jeho radosť ju prijímela k tomu, že mala chuť na trochu žartu.

"Ale kdeže. Tie by som najradšej nevidel. Skôr vaša prítomnosť má ozdravujúce účinky." pridal sa k žartovaniu. Zuzka sa veselo rozosmiala a prisadla si k nemu.

"Počúvam vás." spozornela a chytila ho za ruku. Henrich s úsmevom sledoval fyzický kontakt, ktorý s toľko láskou praktizovala.

"Dnes bola za mnou moja dcéra. Povedala, že sa s mužom rozhodli urobiť v ich dome pre mňa miesto. Už vraj nechce, aby som bol zavretý sám v starobinci a bude rada, keď im budem robiť spoločnosť. Veľmi ma jej návrh potešil." povedal s obrovským dojatím v očiach. Zuzku tento nečakaný zásah dojal rovnako. Modlila sa za to, aby Boh tomuto mužovi ukázal, ako veľmi ho miluje. Nečakala však, že On zareaguje tak rýchlo.

"Veľmi sa s vami teším. Boh vás má veľmi rád." vyznala sa nežne. Henrich sa nadýchol a ticho prikývol.

"Áno. Vždy to tak bolo. Aj napriek tomu, že som nie vždy robil správne rozhodnutia. Ešte raz vám ďakujem, že ste mi bola nablízku, keď som to potreboval. Viem, že ste bola predĺženou rukou Ježiša." potľapkal ju po ruke. Ešte pár minút len tak vedľa seba sedeli. Vo svojom vnútri obaja vyslovili tichú vďaku za to, ako Boh nádherne ovplyvnil ich cesty. Keď sa Zuzka postavila a chystala sa odísť do ďalšej izby, Henrich ešte dodal:

"Myslím, že aj vy v sebe nosíte ešte nedoriešenú bolesť. Držíte si ju však tak hlboko, že máte pocit, že sa vás netýka. Prajem vám, aby Boh poslal niekoho takého vzácneho pre vaše srdce, ako ste sa stala vy pre mňa." Zuzka chvíľu ostala len tak stáť a nechávala doznieť jeho vnímavé slová. Neodpovedala však. Vedela, že hovorí pravdu, ale jej ústa to vysloviť nahlas nechceli. Tak sa iba otočila s jemným úsmevom, rozlúčila sa a pomaly odišla. Jeho slová jej však v mysli vírili ešte pár minút potom, ako vošla k ďalšiemu pacientovi.

Potom ako obišla všetkých pacientov, zastavila sa ešte na pár minút u babičky Bet. Práve jej dotiekla posledná infúzia, tak jej Zuzka opatrne vybrala kanylu a prelepila vpich.

"Dúfam, že už sa vám ani vašej dcére nič zlé nestane." Zuzkina starostlivosť babičku silno zasiahla v srdci. Potľapkala na miesto vedľa seba a povzbudila ju, aby si k nej na chvíľu prisadla.

"Ja sa viac, ako o seba a moju dcéru obávam o vnuka." jej obavy Zuzku prekvapili. Tomáš predsa vyzeral úplne spokojne.

"Prečo?" spýtala sa zaujato.

"Veľmi ho ovplyvnil vzťah medzi mamou a otcom. Čo je prirodzené. Raz sa mi dokonca priznal, že sa nikdy neožení." povedala Bet trochu smutne. Zuzka prekvapene zdvihla obočie.

"Možno má na to dôvod." snažila sa neposudzovať pohnútky, ktoré Tomáš v sebe v tomto smere mal.

"Vieš, moja drahá, on si myslí, že manželstva nie je schopný. Bojí sa. Ešte nechápe, že keď ho postretne skutočná láska, tak si nájde svoj vlastný smer a dych." usmiala sa na Zuzku tajomne. Zuzka sa zamyslela. Jej myšlienky sa opäť rozbehli tam, kde nechcela. Spomenula si na Petra, ako spolu sedeli na ich obľúbenom mieste. Na pokoj, ktorý ju napĺňal zakaždým, keď cítila, že je pri nej niekto, kto je blízky jej srdcu. Pocítila trpkú bolesť, keď sa vrátila do reality. Bet si všimla zvláštnej zmeny v jej tvári. Pohladila ju po ruke. Zuzka na ňu pozrela s vážnou tvárou.

"A čo ak človek, o ktorom ste si myslela, že je tou láskou, zmizne rovnako, ako jej hrejivý dotyk?" Zuzka sklopila oči a snažila sa prehltnúť bolesť, ktorá ju chcela opantať.

"Môže prísť niečo, čo bude ešte hrejivejšie. Niečo, čo ti dá omnoho väčší zmysel a ty pochopíš, že tá bolesť sa mala stať, aby si mohla stretnúť a prijať skutočnú lásku." babička na Zuzku hľadela najláskavejšie ako vedela. Tušila, že prežíva niečo, čo nosí v tichosti svojej duše. Zuzka k nej vzhliadla a jej oči sa zaleskli nádejou. Jemne sa usmiala.

"Ste veľmi vzácna žena. Už však musím ísť. Ďakujem za vaše slová."

"To aj ty, Zuzka. Ďakujem Bohu, že sme sa mohli stretnúť v taký príhodný čas."

Navzájom si venovali priateľský úsmev, keď Zuzka zatvárala jej dvere. Pomalými krokmi vchádzala do sesterne so stolíkom na kolieskach, keď k nej pristúpila vrchná.

"Už si skončila?" jej hlas bol odťažitý. Zuzka prikývla a nechápavo sledovala jej podozrievavé oči, ako ju skúmajú.

"Riaditeľka nemocnice si vyžiadala, aby si navštevovala jej syna každý deň, keď dokončíš svoju prácu. Neviem, ako si to docielila, pretože k nemu nepúšťa nikoho, okrem mňa a doktora Izakoviča. Ešte k tomu za taký krátky čas, čo si tu. Budem ťa však ostro sledovať, nezabúdaj." Zuzku z jej nepríjemného tónu hlasu chladilo.

"Pani vrchná, neviem prečo ste si vytvorila o mne obraz, že som niekto, kto chce druhému uškodiť. Chcem však, aby ste vedela, že moje pohnútky sú čisté a k Matúškovi, rovnako ako k ostatným pacientom, sa snažím chovať najlepšie, ako mi to moje srdce dovolí. Boh mi je v tom svedkom." snažila sa vysvetliť čo najpokojnejšie Zuzka. Vrchná si ju chvíľu prezerala s prekvapeným výrazom a potom odišla. Na srdci ju hrialo to, že mohla ísť k Matúškovi kedykoľvek. Stal sa taký blízky jej srdcu, akoby to bol člen jej rodiny. S nadšením vošla do miestnosti, kde bola skrinka s jej vecami a vytiahla odtiaľ malú čokoládku. Dala si ju do vrecka a rýchlym krokom nadšene vyšla von. Zrazu narazila do mohutnej mužskej postavy. Tomáš ju nežne zachytil za ruky a prekvapene sa jej zahľadel do očí. Ústa sa mu pootvorili od úžasu, keď uvidel jej oči zblízka. Boli iba pár milimetrov vzdialený od toho, aby sa ich pery dotkli. Zrazu sa Zuzka odtiahla a ticho vydýchla úľavou.

"Prepáč, nevšimla som si ťa." ospravedlňujúco sklopila zrak. Srdce jej však splašene bilo po ich blízkom stretnutí.

"To je v poriadku. Ani ja som si ťa nevšimol." venoval jej očarujúci úsmev. "Máš ešte nejakú prácu? Mohli by sme spoločne zájsť za našim malým bádateľom." dodal veselo.

"Práve sa za ním chystám." odhodlala sa na neho pozrieť. Jeho úsmev ju opantal, okamžite preto opäť sklopila pohľad.

"Dáma ako prvá." ukázal rukou smerom na chodbu. Zuzka sa usmiala a pomalými krokmi začala kráčať tam, kde ukazoval. Tomáš ju ihneď nasledoval. Dvere do Matúškovej izby otvoril Tomáš a galante Zuzku pustil dnu.

"Zuzka. Pán doktor." nadšene im bežal od okna naproti Matúško. 

"Ale, ale. Môj malý pacient už sa cíti tak dobre, že si tu lieta ako vták." povedal veselo Tomáš a prísne ukázal na posteľ, aby sa tam vrátil.

"Už sa cítim dobre. Celý deň som nemal žiadne bolesti, nechce sa mi stále ležať v posteli." namietol a ľútostivo pozrel na Zuzku.

"Môj malý princ, možno by bolo dobré počúvať doktora." vľúdne sa na neho usmiala.

"Dobre, ale iba pod podmienkou, že budeme pokračovať v tej hre, čo včera." vystrčil vážne svoju malú tvár a rázne sa na oboch pozrel. Zuzka pozrela na Tomáša, ktorý prikývol.

"V poriadku, ale už poď prosím naspäť." usmiala sa a Matúško sa bez ďalšieho protestovania posadil na svoje lôžko. Zuzka mu starostlivo prikryla nohy.

"Niečo pre teba mám." pošepla mu tajne a do ruky mu podala malú čokoládu s celými lieskovými orieškami. "Je to moja obľúbená." dodala popritom, ako si sadla na stoličku blízko neho. Matúško sa veselo usmial.

"Aj moja." videla, ako sa mu rozsvietili očká, keď si ju prezeral v rukách. "Ale mamka povedala, že teraz nesmiem nič sladké." dodal trochu smutne. Zuzka ho pohladila po ruke a pozrela na Tomáša.

"Čo myslíte, pán doktor, nemohol by vyskúšať aspoň jednu malú kocku, popritom, ako budeme hrať našu hru?" prosebne k nemu uprela svoje oči. Tomáš by jej pri tomto pohľade bol schopný vyhovieť so všetkým. Úplne sa mu rozhorelo srdce pri pohľade do jej dievčenskej hravosti. Odkašľal si a na chvíľu zatajil dych. Snažil sa, aby sa mu srdce upokojilo a on tak mohol reagovať pokojnejšie.

"Ja by som bol trochu opatrný a počkal ešte jeden deň." povedal profesionálne. Keď však uvidel sklamanie v chlapcových očkách a Zuzkin prekvapený výraz, dodal: "Môžeš si ju však odložiť do skrinky a keď sa ani počas terajšej noci nič zlé neudeje, hneď zajtra doobeda, keď za tebou prídem, ti ju milerád otvorím, čo ty na to?"

"Keď za tebou prídeme." opravila ho Zuzka a veselo sa usmiala na Matúška. Ten si ju prekvapene prezrel.

"Myslel som si, že cez deň nemôžeš."

"Hlavná sestra mi povedala, že pokiaľ si urobím svoju prácu, môžem prísť za tebou aj počas dňa." snažila sa zlepšiť svojim návrhom náladu Matúškovi. Ten bol taký nadšený, že aj zabudol, prečo bol pred pár sekundami smutný a natešene prikývol. Potom si skryl čokoládu do skrinky.

"Dobre, súhlasím." usmial sa na oboch a pohľadom zastal na Tomášovi. "Pán doktor? Pamätáš si, že si mal Zuzke položiť otázku?" nečakane vyzval Tomáša a zaujato čakal, čo sa spýta. Ten sa uprene zahľadel na Zuzkinu tvár. Jemne sa začervenala a to jej dodalo ešte väčší pôvab. Hanblivo zažmurkala a sklopila pohľad.

"Pamätám a chcem sa spýtať." odmlčal sa a čakal, kedy sa opäť na neho pozrie. Trvalo to však trochu dlhšie a tak sa Matúško netrpezlivo pohmýril na mieste. Zuzku to vytrhlo s premýšľania a pozrela raz na Matúška a potom na Tomáša. Priamo sa zmocnil jej pohľadu. "Čo si predstavíš, keď si spomenieš na svoje obľúbené miesto?" vnímavo skúmal, ako sa jej zrýchlil dych a pery sa jej zovreli v rovnú čiaru. Prstami si prešla po čele a bokom uhla pohľadom.

"Ty máš obľúbené miesto? Ako to tam vyzerá?" zapojil sa zvedavo do rozhovoru Matúško. Zuzka sa snažila upokojiť. Oblizla si peru a opäť pohliadla na Tomáša. Vôbec neuhýbal pohľadom a trpezlivo čakal, kedy sa odhodlá na odpoveď.

"Mala som. Pred pár rokmi. Odvtedy som tam nebola." zaznel jej tichý hlas.

"Prečo?" spýtali sa obaja nečakane naraz. Zuzka sa na oboch prekvapene pozrela a úzkostlivo zamračila čelo.

"To je dlhý príbeh a popravde, nechce sa mi k nemu vracať." vydýchla, keď to nahlas vyslovila. Matúško ju pohladil po ruke, keď uvidel jej výraz. Tomáš mal chuť urobiť to isté, avšak neodhodlal sa, pretože si nebol istý jej reakcie.

"Si na rade." vyzval ju Matúško s veselými očami. Zuzka ešte raz pozrela na Tomáša. Jeho modrý, vnímavý pohľad ju upokojoval. Vedela, že svoju otázku myslel dobre. Ona však nebola pripravená hrabať sa vo svojej minulosti. Keď jej venoval nežný úsmev, jej vnútro zaplavilo príjemné teplo. Opätovala mu úsmev a potom sa sústredene zahľadela na Matúška.

"Takže, môj malý priateľ, čo by si chcel urobiť inak, ako je teraz?"

"Už nie sú pravidlá také, že mi povieš jednu vec a ja mám povedať, čo si pod tým predstavujem?" spýtal sa zmätene. 

"Nie, prešiel si do vyššieho levelu." rozosmiala sa Zuzka. Tomáš sa pobavene uškrnul.

"Aha." usmial sa Matúško a zádumčivo si pošúchal bradu. "Čo by som chcel urobiť inak? Už viem. Nešli by sme na výlet do zoologickej a mamka by sa tam nestretla s tým ujom, kvôli ktorému sa teraz ocko s mamkou tak hádajú." povedal trochu nahnevane. Zuzka prekvapene pozrela na Tomáša. Ten nechápavo na ňu zdvihol obočie.

"Si na rade Matúško." vyzvala ho Zuzka a snažila sa ho vytrhnúť z toho, kde sa práve nachádzal. Matúško chvíľu mlčky pozeral na svoje prsty a potom sa pozrel na Zuzku.

"Aj doktor sa dostal do vyššieho levelu?" jeho otázka ju pobavila a prikývla. "Super. Pán doktor, prenechávam ti otázku, lebo ty sa tak zaujímavo pýtaš a mňa nič nenapadá." veselo nadhodil a čakal, čo sa rozhodne spýtať tentokrát. Tomáš sklonil hlavu a potajme sa usmial. Zuzka ho skúmavo pozorovala. 

"Takže. Zuzka, išla by si niekedy so mnou na drink?" odhodlane sa pozrel priamo na ňu. Nečakala takúto otázku a úplne ju to vykoľajilo. Matúško sa na oboch široko usmial. Hoci bol malý, tušil, že sa majú radi. Videl to medzi ockom a mamkou ešte predtým, ako sa začali hádať.