Bolí to, keď rastieš? - 38.časť

"Takéto otázky do tejto hry nepatria." snažila sa o zmenu témy. Nevedela, čo mu má odpovedať a začala sa cítiť trochu nepríjemne.

"V poriadku, ospravedlňujem sa. Nevedel som, že porušujem pravidlá. Dúfam, že ma kvôli tomu nediskvalifikujete?" spýtal sa vážne. Nevadilo mu, že neodpovedala. Bol trpezlivý natoľko, že bol ochotný počkať si na ňu. Pobavene sa usmial a pohľad tentokrát venoval Matúškovi.

"Ja nie." odpovedal Matúško a pozrel na Zuzku. Tá náhlivo pozrela na hodinky. 

"Matúško, už budem musieť ísť. Môj strýko dnes nemôže pre mňa prísť a onedlho mi odchádza posledný spoj domov." ospravedlňujúco pozrela na neho. Sklamanie v jeho očiach ju bolelo.

"Prečo tak skoro?" spýtal sa smutne.

"Zajtra ťa skontrolujem hneď ráno, ako prídem. Čo ty na to?" snažila sa ho rozveseliť.

"Ja by som ťa mohol odviezť domov, ak by si chcela?" ponúkol sa Tomáš.

"Áno, prosím, zostaň ešte chvíľu." prosíkal Matúško. Zuzka pozerala do jeho nevinných prosebných očí. Nedokázala ho odmietnuť.

"Tak ešte ostanem." rezignovane vydýchla. Letmo pozrela na Tomáša. Aj v jeho pohľade zazrela rovnaké nadšenie, ako u Matúška.

"Vieš, ako si mi sľúbila, že mi budeš rozprávať o Ježišovi? Mohli by sme teraz chvíľu prestať s hrou?" spýtal sa nesmelo. Zuzka sa usmiala.

"Samozrejme. Robme tak, ako chceš ty." s láskou ho povzbudila. "Čo by si chcel vedieť?"

"Kto je to Ježiš?" zaujato na ňu pozrel. Zuzka premýšľala nad jeho otázkou. Keby sa zhovárala s niekým dospelým, vedela by odpovedať. Čo však odpovedať skoro šesťročnému chlapcovi? Nechcela, aby si jeho mama myslela, že ho nejak manipuluje.

"Ježiš je predovšetkým Láska. Láska, ktorá vytvára cestu k pokoju. Láska, ktorá premení tmu vo svetlo. Láska, ktorá sa nemení, ani keď ty urobíš niečo zlé. Ježiš je Ten, ktorý prišiel na tento svet, vzdal sa svojej kráľovskej podstaty, aby nás zachránil od všetkého zlého, čo vo svojej ľudskej slabosti dokážeme vykonať. Je Ten, ktorý na seba vzal všetky naše slabosti a choroby a pomohol nám k tomu, aby sme sa opäť mohli dostať k Otcovi." odpovedal za ňu Tomáš. Hovoril veľmi pomaly. Pri každej vete zastal a skúmavo si prezeral Matúška a jeho výraz. Zuzka si zase prezerala Tomáša a jeho zapálenosť do toho, čo hovoril. Hovoril presne to isté, čo mala na srdci aj ona sama, len to nevedela správne sformulovať. Keď to však teraz počula z jeho úst, dávalo jej to rovnaký zmysel, ako to chápala aj ona sama. S obdivom sa na neho usmiala, keď skončil a po chvíli sa na ňu pozrel.

"A prečo sa o tom ľudia nerozprávajú? Veď to je veľká vec." prekvapene na Tomáša pozrel Matúško. 

"To je veľmi dobrá otázka. Nie každý tomu verí. Boh je taký dobrý, že necháva ľuďom, aby sa rozhodli sami, či Mu budeme veriť alebo nie. Sloboda, ktorú nám vydobil, má v Jeho pôsobení veľký vplyv. Hlavne na naše srdce a dušu." dodal Tomáš vnímavo. Matúško na neho obdivne pozeral.

"Prečo si mi o tom nikdy nepovedal, pán doktor?" zvedavo sa spýtal. Tomáš sa zamyslel a vzhliadol k Zuzke.

"Nebol možno ešte ten správny čas." stále sledoval Zuzkinu tvár, ktorá nežne skúmala Matúška. Niečo v jeho vnútri mu však našepkávalo, že musela prísť najskôr ona, aby to všetko dávalo zmysel.

"Hm. A teraz je prečo ten správny čas?" spýtal sa Matúško. Tomáš sa usmial nad jeho detskou zvedavosťou.

"Lebo je tu Zuzka." povedal priamo. Zuzka na neho prekvapene zažmurkala. Matúško sa k nej vnímavo otočil. Usmieval sa.

"Áno, to dáva zmysel. Už keď som videl jej oči, cítil som sa inak." vyznal sa Matúško smelo. Zuzka zmätene pozerala raz na jedného a raz na druhého. Nechápala dôležitosť, ktorú k nej obaja mali.

"Počúvaj, malý bádateľ, čo keby si mi prestal hovoriť pán doktor?" snažil sa odľahčiť situáciu.

"Neviem, či by sa to mame páčilo. Povedala mi, že k doktorom treba mať úctu." nesmelo naznačil.

"To je síce pravda, ale keď sa chce s tebou doktor spriateliť a vyzve ťa k tomu, tak to s ľahkosťou môžeš prijať." usmial sa na neho priateľsky a podal mu ruku. "Takže ja som Tomáš, môj malý priateľ." dodal pokojne. Matúškovi sa v očiach objavili malé iskričky a prijal jeho ruku. Jemne ňou potriasol.

"Ja som Matúš." nadšene sa otočil k Zuzke a potichu jej šepol: "Ja mám za kamaráta doktora." Zuzka sa veselo zasmiala a obdivne vzhliadla k Tomášovi.

"Teším sa s tebou." pohladila Matúška po líci.

"Už môžeš ísť, Zuzka. Viem, že onedlho príde moja mama a sľúbila, že privedie aj ocka." povedal pokojne Matúško a chytil jej ruku.

"Zajtra mi porozprávaš, aké bolo vaše stretnutie, čo ty na to?" povzbudivo sa na neho usmiala a Matúško ticho prikývol. Zuzka ho ešte pobozkala na vlasy a pomaly odkráčala von. Matúško sa k Tomášovi nahol a pošepol mu:

"Nemusíš tu ostávať. Radšej buď so Zuzkou. Páči sa mi, keď ste spolu." povedal s rozžiarenými očami. Jeho povzbudenie Tomáša pobavilo.

"Dobre, priateľ môj. Počúvnem ťa." žmurkol na neho Tomáš, akoby mali spolu nejaké nevypovadané tajomstvo. Keď odchádzal, Matúško mu veselo zamával na rozlúčku.

Zuzka stála pri veľkom okne a čakala na Tomáša. Ako zavrel dvere, otočila sa k nemu.

"Tomáš, bude lepšie, keď si zavolám taxík." jej vážna tvár ho zmiatla. Zhlboka sa nadýchol a skúmavo si ju prezrel.

"Prečo odmietaš moju pomoc?" spýtal sa rázne. Zuzka nereagovala ihneď, iba sa nadýchla a pomaly sa k nemu priblížila.

"Nechcem ti spôsobovať problémy. Sám si hovoril, že si rád udržuješ profesionalitu. Čo ak niekto uvidí, že nastupujem k tebe do auta?" odhodlane mu pozrela do očí.

"Každý deň sa učím prijímať zmenu, ktorú mi Boh ponúka. To, čo som povedal, je pravda. Mám rád, keď si udržujem od kolegýň odstup. U teba je to však trochu iné. Od začiatku si mi bola blízka." snažil sa jej čo najjemnejšie naznačiť, čo k nej cíti. Zuzka vydýchla a usmiala sa.

"Tiež som to tak cítila. Dušou sme si veľmi podobní. Považovala som ťa za veľmi dobrého priateľa." vyznala sa nesmelo. Tomáš pokýval hlavou.

"Takže ti nebude robiť problém, keď ťa odveziem." ponúkol sa opäť. Zuzka chvíľu na neho zamyslene hľadela. Nesúril ju, už spoznal ako ľahko sa vedela stratiť vo svojich myšlienkach. Vo svojom vnútri premýšľala, prečo je pre ňu také ťažké prijať jeho láskavosť. Mohlo to byť spojené s tým, že si nebola istá sama sebou? Peter jej vnímanie mužov úplne zmenil. Mala k nemu obrovskú dôveru, už len kvôli tomu, že boli dlhoroční priatelia. City, ktoré k nemu prechovavávala boli silné a nemenné. Keď tak náhle odišiel a viac sa neozval, úplne to ňou otriaslo. Bála sa akémukoľvek mužovi uveriť. Aj keď to bol Tomáš, ktorý k nej bol od začiatku citlivý a láskavý. Tomáš videl boj, ktorý v sebe zvádzala. Jeho srdce mu našepkávalo, aby na ňu netlačil. Zuzka sa po chvíli na neho pozrela, veľmi mu chcela odpovedať, nebola si však istá, čo je správne.

"Mám návrh. Poznám jedného blízkeho priateľa, ktorý pracuje ako taxikár. Zavolám mu a odvezie ťa on." keď to dopovedal, uvidel, ako sa jej tvár uvoľnila. Dokonca sa jemne usmiala.

"Ďakujem. Veľmi by mi to pomohlo." Tomáš ticho prikývol a vytiahol mobil. O pár krokov odišiel kúsok od nej. Zuzka si vošla rukami do vreciek nemocničnej blúzky a prekvapene zažmurkala. Vnútri ucítila malý papierik. Vytiahla ho a očami skúmala jeho obsah. Bol to biely papierik preložený na polovicu. Premýšľala, kedy si ho dnu vložila. Nič ju však nenapadlo. Zvedavo ho otvorila a pozrela dnu:

Mohol by som si priať, mohol by som dúfať, že tvoje oči raz zahoria v mojom pohľade?

Zmätene si vetu prečítala ešte trikrát. Keď uvidela, že k nej Tomáš pristupuje, rýchlo si papierik skryla naspäť do vrecka. Prekvapený výraz jej však ostal.

"Volal som tomu priateľovi. O pätnásť minút bude pred nemocnicou." keď to dopovedal, prezrel si Zuzkinu tvár. "Si v poriadku?" spýtal sa Tomáš vážne.

"Áno. Prečo?" Zuzka sklonila hlavu a sledovala svoje prsty. Kto jej to mohol napísať? 

"Vyzeráš, akoby si videla niečo, čo ťa šokovalo."

"Nie, všetko je v poriadku." snažila sa usmiať. Tomáš však prekvapene zdvihol jedno obočie. "Pôjdem sa prezliecť, aby nemusel tvoj kamarát čakať." otočila sa a rýchlymi krokmi vbehla do miestnosti, kde sa nachádzali skrinky na osobné veci. Otvorila tú svoju, rýchlo sa prezliekla a vo vrecku vyhľadala papierik. Sadla si na lavičku oproti a opäť si prečítala jeho obsah. Vyznanie, ktoré sa tam skrývalo bolo také hlboké, že sa dotýkalo jej srdca. Kto k nej prechovával takú hlbokú túžbu? Pracuje tu predsa iba dva dni. V mysli sa jej objavili Tomášove oči. S ním sa poznala najlepšie. Mohol by to byť on? Pokrútila hlavou, nikdy sa nevyjadril, že by k nej niečo také cítil. A prečo by to robil potajme a nevyjadril by sa priamo? Zmätene si vložila lístok do kabelky a snažila sa vyčistiť si myseľ. Možno to bol omyl? Ale ako sa jej to dostalo do vrecka? Čím viac nad tým premýšľala, tým viac sa v tom strácala. Rozhodla sa, že to napokon nechá tak. Možno to naozaj bol omyl. Postavila sa a pomalými krokmi podišla k výťahom. Keď stlačila gombík, vedľa nej sa objavil Tomáš. 

"Chcela si odísť potajme?" spýtal sa s úsmevom. Letmo sa usmiala a potočila hlavou. 

"Nie, len som si myslela, že chceš ostať s babičkou." keď sa otvorili dvere, vošla dnu. Pomaly ju nasledoval Tomáš, ktorý stlačil tlačidlo prízemie. 

"Tých pár minút ti rád venujem." otočil sa k nej s veselými očami. Skúmavo si ho prezerala. Mohol by byť naozaj on ten, kto jej to vsunul do vrecka? Stále jej to však nedávalo zmysel, prečo by to robil potajme. 

"Opäť si stratená vo svojich myšlienkach. Presne, ako keď som ťa prvýkrát stretol." tón jeho hlasu ju vytrhol z premýšľania. 

"Ešte si pamätáš naše prvé stretnutie?" spýtala sa pobavene. 

"Pamätám si každé stretnutie s tebou." jeho tvár zvážnela. Zrazu zaznel zvuk, že sú na prízemí a zároveň sa otvorili dvere. Tomáš galantne pustil Zuzku pred seba a ticho ju nasledoval. Keď vyšli von, ovial ich trochu chladný vánok. Taxík ešte neprišiel, takže stále mali možnosť pokračovať v rozhovore. 

"Ďakujem, že si mi pomohol." otočila sa tvárou k nemu a nesmelo sa usmiala. 

"To je v poriadku. Radšej by som bol, keby ťa môžem odviezť osobne, ale ak to inak nejde, musím sa uspokojiť aj s týmto." veselo nahol jeden kútik pier dohora a pokrčil ramenami. Zuzka pootvorila ústa a chcela niečo povedať, keď zrazu k nim prišlo auto. Z miesta šoféra vyšiel mladík, ktorý sa jej zdal povedomý. Nevedela si však spomenúť odkiaľ. 

"Nazdar, Tomáš. Tak som tu. Dobrý večer, slečna." veselo sa usmial na Zuzku. S úsmevom pokývla hlavou. Tomáš jej otvoril zadné dvere a nechal, nech nastúpi. 

"Choď s ňou, prosím, opatrne." vážne zvolal na mladíka. Ten prikývol a ihneď nasadol dnu. Zuzka mu nadiktovala adresu, ktorú si naťukal do GPSky a po chvíli už boli na ceste. 

Tomáš za ňou túžobne hľadel. Dnes ešte nie, ale možno o pár malých chvíľ, moje nežné vtáča, povedal si v mysli. Usmial sa a vošiel naspäť do nemocnice, skontrolovať babičku.