Bolí to, keď rastieš? - 39.časť

Vilma práve vychádzala z kancelárie, keď sa oproti nej objavil Matúškov otec. Jeho výraz bol vážny. 

"Prišiel som, ako si chcela. Som rád, že si to dokázala vybaviť aj bez tvojej matky." poznamenal uštipačne. Vilma sa nadýchla, snažila sa udržať pokoj, už len kvôli synovi, ku ktorému sa spoločne rozhodli ísť. 

"Milan, prosím ťa, bez zbytočných narážok. Nemám na to náladu. Mala som náročný deň." snažila sa mu odpovedať čo najvľúdnejšie. 

"Ale, azda ťa tvoj tajný milenec  neuspokojuje tak, ako si čakala?" posmešne vyfrkol. 

"Milan, prestaň! Nemám žiadneho milenca. Sebastian je môj dávny priateľ, dlho sme sa nevideli, to je všetko. A ak s tým neprestaneš, bude lepšie, keď odídeš a vrátiš sa, až budeš trošku pokojnejší." jej pokoj nahrádzala jemná nervozita. 

"Nesklamem svojho syna. To si vytri z hlavy. Prišiel som kvôli nemu. Tak nás nechaj." otočil sa a ráznym krokom kráčal od jej kancelárie na oddelenie, kde mal ležať jeho syn. Vilma sklamane pokrútila hlavou a pomalými krokmi kráčala za ním. Milan bol však rýchlejší a stratil sa jej z očí skôr, ako sa stihla rozhliadnuť. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Mohla za to, že jej do života, tak náhle, vošla láska z minulosti? Že sa tým, ešte viac, otvorili staré rany jej odloženého dieťaťa? Že jediný, kto o tom všetkom vedel, bola jej matka? A že sa bála to vysloviť nahlas pred samou sebou a nieto pred Milanom? Toľko zvratov sa odohralo v jej živote, za tak krátky čas. Úplne ju prevalcovali. Jediný spôsob, ktorý jej pomáhal na to všetko zabudnúť, bola práca a jej syn. Výčitky z toho, že opustila vlastné dieťa, ju začali gniaviť s ešte väčšou intenzitou hneď potom, čo sa so Sebastianom náhodne stretla druhýkrát. Prijala jeho pozvanie na kávu, kde sa vyznal, že jej náhle zmiznutie ho veľmi ovplyvnilo. Ako ju odprevadil k autu a mlčky na seba hľadeli, pocítila obrovskú túžbu opäť ucítiť jeho objatie. Teplom jeho tela sa Vilme vrátili všetky utajované city, ktoré celé roky skrývala hlboko vo svojom vnútri. Aj keď sa už potom viac nevideli, vo Vilme to všetko spôsobilo obrovský zmätok. Milan sa náhodne stal svedkom ich posledného stretnutia. Dokonca aj toho, ako plakala potajme v aute, keď Sebastian odišiel. Toto všetko a zmena v jej správaní, ho donútili uveriť paranoidnej predstave, že to bol utajovaný Vilmin milenec. Odvtedy sa neprestajne hádajú, pretože ona nevie, ako mu to všetko správne vysvetliť a vyvrátiť tak vymyslené dohady a v ňom sa zlomila všetka dôvera, ktorú k nej prechovával. Na druhej strane, potom, čo uvidela opäť Sebastianove vzácne oči a ucítila vôňu jeho tela, celé jej vnútro sa otriaslo pochybnosťami. Tie ju ešte viac zožierajú a ničia jej lásku k Milanovi, keď sa k nej správa tak neúctivo. Snažila sa udržiavať obrovskú dávku emócií na uzde, ktoré na ňu doliehali, keď sa oproti nej zjavil Tomáš. Uvidel jej rozrušenú tvár a slzy v očiach. 

"Pani riaditeľka, ste v poriadku?" prekvapene sa spýtal. Vilma ticho pokývala hlavou, obzrela sa dookola a keď nikoho nevidela, rozplakala sa. Tomáš na ňu zmätene pozeral. Potom jej ticho pošepol:

"Poďte za mnou." pomalými krokmi kráčal do svojej lekárskej izby, odomkol a počkal, kým vojde dnu. Potom rozsvietil, ponúkol jej kreslo a postavil sa ku kanvici. "Uvarím vám čaj?" spýtal sa starostlivo. 

"Nemal ste mať dnes voľno?" spýtala sa trhane, utrela si oči a potom ticho dodala: "Poprosím vás." 

"Mal, ale moju babičku dnes náhle hospitalizovali, tak som sa rozhodol robiť jej spoločnosť." povedal popritom, ako do šálky nalieval horúcu vodu. Potom jej ho podal. "Dáte si aj med?" 

"To s vašou babičkou ma mrzí, dúfam, že je v poriadku? A nie, nesladím, ďakujem." posadila sa a zamyslene si prezerala šálku. 

"Ďakujem za záujem. Babička už je v poriadku, zajtra ju prepustíme." Tomáš sa posadil na svoje miesto a otočil sa k oknu. 

"Viete. Prišiel Matúškov otec, prechádzame si ťažkým obdobím a ja už niekedy nevládzem. Skĺbiť osobný život a vedenie nemocnice je dosť náročné. Ešte stále sa mi nepodarilo nájsť schopného primára pre toto oddelenie." jej hlas znel smutne. Odpila si z čaju a jeho chuť ju pomaly upokojoval. Tomáš sa otočil k nej a zhlboka sa nadýchol. 

"To ma mrzí, ako by som vám mohol pomôcť?" spytujúco sa jej pozrel do ustaraných očí. 

"Nerozmyslíte si to?" snažila sa opäť ho presvedčiť. Tomáš vydýchol. 

"Pani riaditeľka, veľmi si vás vážim, aj ponuku byť primárom tohto oddelenia, ale už som vám vysvetlil svoje dôvody. Budem zástupca dovtedy, kým to budete potrebovať. Viac odo mňa nežiadajte." povedal vážne. Vilma ticho prikývla. 

"Ste jedným z najlepších lekárov. Nesúvisí Vaše odmietanie tak trošku aj s Vaším otcom?" jej otázka Tomáša zaskočila. Zamračil sa. 

"Prečo ho sem ťaháte? Nemám a nechcem mať s ním nič spoločné." rázne dodal, potom sa zhlboka nadýchol a snažil sa upokojiť. Téma otec bola pre neho vždy citlivá. Počas rokov, kedy sa snažil žiť bez jeho pomoci, ho jeho tieň neustále prenasledoval. Hádzal mu, doslova, polená pod nohy. 

"Prepáčte, nechcela som byť osobná. Ako to vyzerá s Matúškom?" snažila sa zmeniť tému a opäť si odpila z čaju. Tomášova tvár zjemnela. 

"Výborne, ak to takto pôjde ďalej, budeme ho môcť čoskoro prepustiť." usmial sa na ňu. Vilma však ustarane stiahla obočie. 

"Ale neprišli ste na to, čo spôsobuje tie jeho stavy." strach jej zakryl pohľad. Keď si spomenula ako ho videla, keď sa v bolestiach zvíjal na zemi, striaslo ju. 

"Sestra Sabová mi veľmi pomáha v tom, aby som sa k nemu dostal bližšie. Domnievam sa, že to nemá fyziologickú príčinu, ale skôr psychickú." snažil sa povedať čo najjemnejšie, aby ju veľmi nezaskočil. 

"Prosím?" zdesene na neho vyvalila oči. 

"Váš syn je veľmi inteligentný a citlivý. Vníma všetko, čo sa okolo neho deje a myslím si.." nedokončil, pretože mu Vilma náhle skočila do reči:

"Dobre pán doktor, myslím, že to stačí, pošlite mi hneď ráno do kancelárie sestru Sabovú." rázne sa postavila, položila hrnček na stôl a v okamihu odišla z jeho izby von. Ostal po nej len závan jemného parfému. Tomáš za ňou hľadel s prekvapeným výrazom. Potom sa opäť otočil k oknu a vrátil sa k myšlienkam na Zuzku. To bolo to, čo ho upokojovalo a tešilo zároveň. 

Vilma kráčala po chodbe a snažila sa zachovať chladnú hlavu. Zastala až pri dverách do izby svojho syna. Počula rozhovor, ktorý viedol s otcom. 

"Ocko? A budeš ma chodiť navštevovať už častejšie?" nežná prosba Matúška ju zasiahla v srdci. Hnevala sa na seba, že nechala matku, aby vstupovala do ich konfliktu. Uškodila tým iba Matúškovi. 

"Budem sa snažiť, synček. Mám ťa veľmi rád." Vilma pokrútila hlavou a chytila kľučku, že vstúpi dnu. Zastala však, keď začula synovu otázku:

"A čo ty a mama? Ešte sa máte radi?" Vilma spustila ruku z kľučky a zamyslene zvesila hlavu. Čakala na Milanovu odpoveď. 

"Vieš, šampión, ono je to niekedy medzi dospelými veľmi ťažké. Ja a mama si teraz prechádzame trošku ťažším obdobím.." 

"Prečo nepoprosíte Ježiša? Veď on je láska, môže vám ju opäť darovať, ak budete chcieť." Vilma prekvapene otvorila ústa. Odkiaľ to jej syn má? Nikdy mu o Bohu nerozprávala. Rázne otvorila dvere a vstúpila dnu. Milan na ňu prekvapene pozrel. Matúško sa usmial, keď ju uvidel. 

"Synček, ako sa máš?" pobozkala ho na strapatú hlávku a posadila sa na druhú stranu, oproti Milanovi. 

"Dobre mami, rozprávame sa s ockom, ako by sa dalo, aby ste mali opäť v srdciach lásku k sebe." povedal s ľahkosťou. Z jeho úst to znelo tak jednoducho, pre ňu to však bolo náročné. Tie kruté slová, ktorými ju Milan v hneve počastoval, ju ešte stále boleli. Pozrela na jeho malé pršteky a vzala ich do svojej dlane. Jemne ich pohladila. 

"A k čomu ste prišli?" stále mala sklopený pohľad, nechcela sa pozrieť ani na jedného, ani na druhého. Neodvážila sa. 

"Ja som dnes počul, že Ježiš je Láska, On by vám mohol pomôcť, aby ste si ju opäť natankovali do sŕdc, nemyslíte?" spýtavo sa pozeral raz na jedného, raz na druhého. Vilma sa prekvapene pozrela na Matúška a potom na Milana. Ten nahnevane na ňu pozrel a pokrútil hlavou. 

"Vidíš, čo si spôsobila?" ticho na ňu zaútočil. Vilma ho mlčky sledovala, snažila sa mu očami naznačil, aby pred Matúškom mlčal. Jeho to však ešte viac vyprovokovalo. "Zničila si život nám, aj synovi. Môžeš byť na seba hrdá." nahnevane sa postavil a nervózne sa začal prechádzať po miestnosti. Matúško ho prekvapene sledoval. Ospravedlňujúco pozrel na mamu.

"Mami? Povedal som niečo zlé?" vystrašene stiahol obočie. Vilma na neho súcitne pozrela a pohladila ho po tvári. 

"Nie, miláčik, ty za nič nemôžeš." Milan sa na oboch nahnevane pozrel, náhle otvoril dvere a buchol nimi tak, že Matúška striaslo. Rozrušene sa mu zrýchlil dych a nekontrolovateľne sa celý roztriasol. Vilma sa vystrašila a náhle stačila gombík nad jeho hlavou. O pár minút do izby vošla hlavná sestra a Tomáš. Vpichli mu do ruky injekciu a Matúškove oči sa privreli únavou. Keď z izby vyšla hlavná sestra, Tomáš pristúpil k Vilme. 

"Čo sa stalo?" zmätene hľadel na Matúškovu spiacu tvár. "Keď som tu bol naposledy, bol veselý a pokojný." s vážnou tvárou sa zahľadel na Vilmu. Tá si nervózne pošúchala ruky a zamračila sa. 

"Je to moja chyba. Nemala som sem vstupovať, keď tu bol Milan. Myslela som si, že by to po dlhšom čase mohlo byť iné. Matúška rozrušili otcove slová. Už sa to nestane." povedala rezignovane a sadla si na stoličku vedľa svojho syna. Jemne ho chytila za rúčku a hladila ho. Tomáš si vydýchol. 

"Zostanem vo svojej izbe, keby to bolo potrebné." dodal a potichu zavrel dvere. Pomalými krokmi kráčal po chodbe. Bolo mu Matúška ľúto. Zasahovať však do vzťahov nechcel. Museli si v tom urobiť poriadok sami. Jediné, čo mu ostávalo bola tichá modlitba, ktorú vyslovil, keď vošiel do svojej izby:

"Drahý Otče, Ty to vidíš, však? Viem, že Ty deti miluješ a každému chceš darovať pokojné detstvo. A my dospelí im veľakrát komplikujeme život. Prosím, ak je to Tvoja vôľa, zasiahni do ich života svojou mocou a láskou. Vďaka, že ma počuješ. V mene Ježiš, amen."

Tomáš si ľahol na svoju lekársku posteľ, privrel oči a snažil sa myslieť na niečo príjemné. V mysli sa mu okamžite zjavili Zuzkine nežné, belasé oči. Jemne sa mu uvoľnila tvár. 

Zuzka práve ráno vychádzala z miestnosti, kde sa prezliekalo, keď na chodbe uvidela Tomáša. Zamyslene zamykal svoju izbu. Všimla si únavu v jeho tvári. 

"Dobré ráno." vytrhla ho z premýšľania. Keď uvidel jej usmiatu priateľskú tvár, ihneď sa mu zlepšila nálada. 

"Dobré." venoval jej jemný úsmev. Oči mal však stále zahalené únavou. 

"Mal si náročnú noc?" spýtala sa so záujmom. Nadýchol sa a chvíľu mlčal. Vedel, že ju zarmúti, keď jej povie, že stav Matúška sa počas noci mierne zhoršil. 

"Niečo s tvojou babičkou?" ustarane zúžila oči. Tomášovi sa zachvelo srdce, keď videl jej starosť o babičku. 

"Nie, babička je v poriadku. Idem sa skočiť osprchovať a potom ju odveziem domov." povedal vážne a unavene si pošúchal šiju. 

"Tak prečo si potom taký ustaraný?" vnímavo skúmala jeho pohľad. Tomáš si pretrel čelo a snažil sa nájsť tie najvľúdnejšie slová. 

"Matúškov stav sa včera večer trošku zhoršil." jeho hlas ňou zatriasol. Zdesene sa na neho pozrela. 

"Čože? Veď, keď som odchádzala bol úplne v poriadku, usmieval sa." zrazu sa odmlčala a zamyslene sa zahľadela na stranu, kde mal izbu. "Počkaj, jeho otec." celá tvár sa jej zahalila do clivosti. Akoby sa to týkalo jej samotnej. Bolelo ju srdce. Tomáš ju jemne chytil za plece. 

"Neboj sa, už mu bude iba lepšie. Nadránom pokojne zaspal, odvtedy ma nevolali." jeho hlas prijmel Zuzku, že sa na neho opäť pozrela. Nereagovala na jeho dotyk. Tomáš pomaly stiahol ruku k sebe.

"Mohla by som ho vidieť?" spýtala sa prosebne. 

"Myslím, že by bolo dobré, keby sme ho teraz nechali oddychovať. Sľubujem, že keď prídem a pôjdem za ním, zavolám ťa." s nežným pohľadom sa snažil zotrieť jej ustaranosť. Ticho prikývla a bez slova odišla do sesterne. Tomáš si vzdychol a odišiel. 

Zuzka sedela na stoličke a nahadzovala niečo do systému v počítači, keď k nej pristúpila Taňja. 

"Hlavná mi ráno hovorila, než odchádzala, že riaditeľka chce, aby si k nej prišla." jej hlas bol vážny a ustaraný. Zuzka sa k nej otočila a skúmavo sa na ňu pozrela. 

"Pôjdem za ňou, keď to dokončím." otočila sa naspäť a pokračovala v práci. 

"Nechcem sa starať do tvojich osobných vecí, ale nemohla som si nevšimnúť, ako sa doktor Izakovič na teba pozerá. Vy sa poznáte?" jej otázka Zuzku natoľko zaskočila, že sa prestala sústrediť na prácu a opäť sa na ňu pozrela. 

"Ako sa na mňa pozerá?" spýtala sa prekvapene. 

"Ty si si toho nevšimla? Pracujem tu toľko, čo on, ale taký pohľad, aký má k tebe, som nevidela, že by k niekomu mal. Dokonca ani ku mladým kolegyniam, ktoré sa veľmi snažia, aby si ich všimol." Taňja si Zuzku premerala. Zrazu dnu vošla Inka. 

"Kto si koho všimol, nevšimol?" so záujmom sa pozerala na obe svoje kolegyne. Taňja pokrčila plecami a tvárila sa, že jej sa to netýka. Zuzka sa so zamyslením otočila k počítaču a mlčala. 

"Ale no ták, baby, hádam sa nechcete tváriť, že tu nie som? O čom ste sa bavili?" spýtala sa naliehavo. 

"Musím ísť za riaditeľkou." povedala Zuzka ospravedlňujúco a už jej nebolo. 

"Tak fajn. Robte si, čo chcete." Inka urazene zdvihla hlavu a posadila sa na Zuzkine miesto. Taňja sa musela zasmiať nad jej ješitnosťou.