Bolí to, keď rastieš? - 4. časť

Týždne prechádzali rýchlo. Vilma si začala zvykať na nový domov a čoraz viac sa Alenke otvárala. Boli práve spoločne na lúke, kde Alenka rada zbierala bylinky. 

"Teta Alenka? Prečo vlastne nemáte deti?" spýtala sa Vilma počas toho, keď jej Alenka vysvetľovala ako vyzerá materina dúška. Alenka na ňu zdvihla pohľad a chvíľu mlčala. 

"Nebolo nám to dopriate. Ja ale ešte verím v zázrak. Milujem deti." usmiala sa na ňu očami. 

"Budeš skvelá mama. Chcem, aby dieťa, ktoré porodím malo mamu, ako si ty." odhodlala sa Vilma priznať nahlas. Alenka na ňu prekvapene zdvihla obočie. Nevedela, čo jej má na to odpovedať. Vilma ju pohladila po ruke a pokračovala v zbieraní byliniek. Alenku to v srdci hlboko dojalo. Zároveň jej to darovalo pokoj v tom, čo ju už dlhý čas tak veľmi ťažilo. 

"Ďakujem." povedala ticho a pohladila Vilmu po vlasoch. Obe sa na seba ticho usmiali. 

Raz podvečer, keď Alenka niesla večeru Vilme do izby začula jej rozhovor s otcom. 

"Nie ocko, mám sa dobre.. Áno, v kúpeľoch sa o mňa výborne starajú.. Mama to zariadila všetko all inclusive, nemusíš sa báť.. Nie,učenie nezanedbávam, všetko ide tak, ako ste mi naplánovali. Dokončím gymnázium a potom odídem do Ameriky. Aj ja ťa ľúbim, ahoj."

Alenka chvíľu pri dverách iba tak stála a mlčala. Snažila sa pretriediť si myšlienky. Nakoniec sa rozhodla nepýtať na nič. Mlčala, keď jej podávala tanier s večerou. 

"Teta, nesadneš si sem na chvíľu prosím, ak máš čas?" spýtala sa Vilma nesmelo. Alenka ticho prikývla a prisadla si ku nej. "Môj otec nevie, že som tehotná. Mama mi povedala, že keby sa to dozvedel, strašne by sa nahneval a možno by nás aj vyhnal z domu. Ja si však skôr myslím, že by sa viac nahneval na mamu. Veľmi sa hádajú. Myslím, že otec mamu podvádza. A ona to vie, len sa tvári, že sa jej to netýka. Stačia jej jeho peniaze a postavenie, ktoré má." Vilma sa odmlčala a vzdychla." Neviem sa dočkať, kedy konečne budem môcť odísť z tej zlatej klietky."

"Preto si súhlasila so štúdiom v zahraničí?" spýtala sa Alenka. Nezazlievala jej to. Trošku ju aj chápala. Nemala to jednoduché, aspoň podľa toho, s čím sa jej za posledné mesiace priznala. 

"Áno, jediné, čo ma bude mrzieť je, že už nikdy neuvidím Sebastiana." vyznala sa ticho. 

"A čo tvoje dieťatko?" odhodlala sa po prvýkrát Alenka spýtať. Už dlhší čas ju ťažila táto otázka. Vilma sa na ňu prekvapene zahľadela. Potom sklopila zrak a dívala sa na svoje vykúkajúce brucho. Hlboko vzdychla. 

"Potláčam v sebe akékoľvek pocity matky. Nechcem ho. Je mi príťažou k tomu, aby som dosiahla svoje ciele. Súhlasím s mamou, aby si si ho ty osvojila a bola mu matkou. Bude sa u teba cítiť šťastnejšie." jej hlas bol vážny a sebaistý. Alenka na ňu pozerala uboleným pohľadom. Srdce jej zvieralo z toho, čo počula. Snažila sa vo svojom živote neposudzovať nikoho rozhodnutia. Cítila sa tak slobodnejšia. Ale toto ju hlboko zasiahlo. Postavila sa, snažila sa jej venovať ešte letmý pohľad, ale Vilma k nej nevzhliadla. Videla, že sa hanbí. Zatvorila jej dvere a potichu zišla dole. Celé jej vnútro horelo pocitom nespravodlivosti, voči tomu nenarodenému dieťatku. Rozhodla sa. Urobí všetko pre to, aby ho ochránila. Bude ho milovať, akoby bolo jej vlastné. Srdce sa jej zapálilo v tomto odvážnom kroku. 

Každý mesiac, keď Silvia prišla pre Vilmu, aby ju vzala na poradňu, neprehovorila s Alenkou ani slovo. Alenka veľmi chcela, ale jej sestra bola odťažitá a chladná. Vyjadrovala sa vecne a striktne. A tým sa priepasť medzi nimi zväčšovala. 

Dva mesiace pred pôrodom Vilma Alenke prezradila, že jej doktor povedal pohlavie. Malo to byť dievčatko. Alenka sa veľmi tešila z tohto zistenia. Bola asi jediná zo všetkých. Teda spolu s Romanom. Kúpila si tú najjemnejšiu detskú vlnu a rozhodla sa uštrikovať zopár detských vecičiek. Roman s láskou sledoval jej horlivosť a to, ako z jej rúk vychádzala jedna krásna vec za druhou. Tešila sa na deň, kedy prvýkrát konečne uvidí ten krásny Boží dar naživo.