Bolí to, keď rastieš? - 41.časť

Je čas, Bože, však? Si Tvorcom dobrých vecí, ktoré som ja, už dlhý čas, v tej nezmyselnej sebaľútosti odmietala. Viem, že stretnutie s Tomášom si mi nedal len tak náhodou. Ani vtedy, ani teraz. A hoci ešte nie som pripravená otvoriť srdce láske, chcem niečo zmeniť. Neviem ešte presne, čo, ale tá túžba je veľká. Pomôžeš mi, prosím? Ty moje srdce a moje skryté túžby poznáš lepšie, ako ja. Chcem Ti to odovzdať, aj keď neviem ako. Vezmi si prosím moje zlomené čriepky a spoj ich v Tvoje umelecké dielo, tak, ako si to urobil vždy. Daruj mi pohľad, aby som dovidela na obzory, kde si Ty sám. Nenechaj ma viac točiť sa okolo mojich nesprávnych rozhodnutí. Ak mám pomáhať druhým, v prvom rade potrebujem, aby si Ty pomohol mne. Nech už viac nenechávam klíčiť svoju dlhoutajovanú bolesť straty. Chcem, aby som bola pripravená na zmeny, ktoré v mojom živote chceš urobiť. Buď Ty Lekárom mojich nevyslovených trápení. Môj drahý, vzácny Ježiš. Amen. 

Prosba, ktorá sa drala v tichosti jej duše, ju opantávala natoľko, že zabudla, na malý okamih, na čas, aj miesto, kde sa práve nachádzala. Mala privreté oči, takže si vôbec nevšímala dianie okolo seba. Tomáš sa však nadchýňal pohľadom, ktorý sa mu naskytol. Odovzdanosť a krehkosť, ktoré sa odrážali v jej tvári, mu v srdci vytvárali vlastnú melódiu, kde znelo jej meno. S obdivom v tichosti stál na chodníku kúsok od nej. Keď kráčal okolo a zbadal jej tvár prvýkrát, zaplavila ho potreba prihovoriť sa jej. Ako však pristúpil bližšie a na jej tvár dopadlo svetlo slnka, okamžite zmĺkol. V jeho vnútri sa mu ihneď vytvorila nová túžba. Iba ju v tichosti sledovať. Letmo sa usmial, keď sa slnečné svetlo dotklo jej mäkkých pier. Akoby Boh presne vedel, čo na nej zdôrazniť, aby ho to ešte viac nadchlo. Dokázal by sa takto na ňu pozerať aj celý deň. Zrazu však otvorila oči. V prvý okamih sa pozrela na hodiny a jemne sa zamračila. Keď sa pohľadom stretli, Tomáš sa zhlboka nadýchol a pristúpil bližšie ku nej. Posadil sa na lavičku, trošku ďalej od nej. Nechával jej priestor. Zuzka sa k nemu prekvapene otočila. 

"Stojíš tu už dlho?" jej prekvapená tvár ho pobavila. 

"Nemyslím." Tomášova málovravnosť ju znervóznila. "Nie, nemusíš sa mračiť. Tá stratenosť vo svojich myšlienkach ťa robí výnimočnou." vyznal sa priamo. Zuzka sa jemne usmiala. "Idem práve od starkej, srdečne ťa pozdravuje a posiela ti toto." otvoril svoju tašku a vybral odtiaľ malú krabičku, ktorú jej podal do rúk. Zuzka sa nadšene usmiala. Nie ani tak z toho, že niečo dostala, ale skôr z toho, že na ňu Bet nezabúda. 

"To je od tvojej starkej veľmi milé. Ďakujem. Nemusela si však robiť starosti." keď otvorila krabičku, ovanula ju nádherná vôňa. 

"Starká robí rôzne kúpeľné zmesy z byliniek a kvetín, ktoré vo svojej záhrade pestuje. Neviem presne, aká je táto, ale, myslím, že ti tam nechala odkaz." jemný hlas, ktorý od neho zaznel a vôňa, ktorá jej opantala zmysly, spôsobili, že sa jej rozbúšilo srdce. Vzhliadla k jeho očiam, ktoré privrel, aby si užil dotyk slnka na svojej tvári. Do podbruška sa jej náhle vplazila neznáma túžba po ňom. Okamžite otočila pohľad a uzavrela krabičku. 

"Poďakuj, prosím, za mňa tvojej starkej." Tomáš sa usmial a ticho prikývol. Neotočil sa však k nej a ani neotváral oči. Aj Zuzka sa usmiala, chápala jeho potrebu užívať si teplo slnka. Mala to tiež rovnako rada. "Chystáš sa za Matúškom?" odhodlala sa ho po pár minútach spýtať. Opäť s úsmevom prikývol. Pobavene si prezerala jeho usmiatu uvoľnenú tvár. 

"Daj mi ešte chvíľku a môžeme ísť." keď to dopovedal, otočil sa k nej a zúženými modrými očami sa na ňu zahľadel. "Pripomína mi to čas, keď sme sa zhovárali na tom nádhernom mieste, ktoré obkolesovali majestátne vrchy." úsmev mu náhle zmizol vo vážnosti. 

"Ty si to ešte pamätáš?" spýtala sa veselo. 

"Pred časom, pár dní predtým, než som ťa stretol v nemocnici, som sa tam zastavil." priznal sa ticho. Zuzka sa na neho šokovane otočila.

"Čo si tam robil?" spýtala sa skôr, ako sama čakala. Tomášovi cuklo pobavene jedným kútikom pier. 

"Neviem. Mal som proste takú potrebu." veselo zdvihol jedno obočie a otočil svoju tvár opäť k slnku. "Nebola však náhodná." dodal ešte ticho. 

"Nebola náhodná?" zopakovala jeho vetu a zmätene zamračila čelo. Čo tým myslel? Pomyslela si pre seba. 

"Nebola." pokrútil uvoľnene hlavou. Zuzka sa na neho vážne pozerala, chcela nejakú jasnejšiu odpoveď. Nevedela však otázku správne sformulovať. Keď sa na ňu opäť pozrel, s pootvorenými ústami chcela niečo povedať. Jeho pohľad bol však tak hlboký, že sa jej všetky slová v ňom stratili. Odkašľala si a otočila hlavu nabok. Tomáš sa potajme usmial. Tešila ho svojou milou dievčenskosťou. 

"Zaujíma ma jedna vec." odvážil sa prerušiť ticho, ktoré medzi nimi vzniklo. Opäť sa k nemu otočila. 

"Aká?" so záujmom čakala, čo chce vedieť. 

"Ako sa má Hax?" zvedavo otočil celé telo k nej. V očiach jej zazrel bolesť. Vážne zmraštil čelo, vytušil, že jej odpoveď nebude pozitívna. 

"Niekto ho otrávil pár dní potom, čo Peter odišiel." vyslovila tie ťažké slová nahlas. Dvojitá bolesť, v tak krátky čas, ju poznačila na srdci. 

"Prišlo sa na to, kto to bol?" spýtal sa vážnym hlasom. Zuzka si trela ruky o seba a ticho pokývala hlavou, že nie. Tomáš ju pár sekúnd sledoval a potom sa odhodlal na jemný dotyk. Vzal jej ruku do svojej a nežne ju palcom pohladil. Zuzka strnula, ale neodtiahla ju. Teplo, ktoré z neho vychádzalo, ju upokojovalo. 

"Mrzí ma, že si to musela zažiť. Ak sa niekedy budeš chcieť otvorene o svojej bolesti porozprávať, som tu. Kedykoľvek." pošepol blízko jej vlasov, ktorých niektoré pramienky jemne povievali vo vetre.

"Ďakujem." ticho dodala a sledovala ako sa jeho palec s ladnosťou dotýka jej pokožky. Až po malej chvíli si uvedomila, aké pocity sa ju snažia opantať a náhle sa postavila. Tomáša to prekvapilo. 

"Už je dosť hodín. Musím vystriedať Taňju, aby aj ona mohla ísť na prestávku. Keď pôjdeš za Matúškom, prosím, daj mi vedieť." náhle sa otočila a rýchlym krokom zmizla za schodiskom k nemocnici. Tomáš za ňou pozeral a usadil sa mu na tvári pobavený úsmev. Oblizol si pery, zhlboka sa nadýchol a opäť privrel oči k slnku. Moje nežné vtáča, len si leť. Trpezlivosťou som sa odel, aby si pochopila, kto v tvojom živote som, pomyslel si pre seba. Ešte pár minút v tichosti sedel a užíval si pokoj, ktorý tu vládol.