Bolí to, keď rastieš? - 42.časť

Zuzka sa zastavila až na schodisku, pri dverách na oddelenie, kde pracovala. Splašene jej bilo srdce. Oprela sa o stenu, hneď vedľa, a pokojne sa snažila dýchať, aby sa upokojila. Keď urobila posledný hlboký výdych, odhodlala sa vstúpiť dnu. S úsmevom pokývala Tanji, že môže ísť. Potom sa potichu usadila na stoličku a myseľ si zamestnala prácou. 

Klopkanie lodičiek, ktoré k nej doliehalo, ju vyrušilo. Objavila sa pri nej elegantná žena s vážnou tvárou. 

"Dobrý deň, prišla som za svojím otcom. Mali by ho dnes prepustiť." 

"Ako sa váš ocko volá, prosím?" Zuzka pozrela na stôl, kde bolo niekoľko zdravotných kariet. 

"Henrich Franko." usmiala sa a zvedavo sledovala každý Zuzkin pohyb. Zuzka sa k nej otočila a usmiala sa. 

"Pán Henrich je veľmi príjemný muž." Zuzke sa uvoľnila tvár, keď si na neho spomenula. Prirástol jej k srdcu, ale tešila sa, že môže ísť konečne domov. Zuzka sa opäť otočila a listovala v kartách. O pár sekúnd sa jej podarilo nájsť tú správnu. Keď ju otvorila, prekvapil ju zložený malý lístok, ktorý bol hneď na vrchu. Bol presne taký istý, ako si včera našla vo vrecku. 

"Môžete ísť za svojím ockom? Hneď za vami prídem a donesiem vám prepúštaciu správu." zamyslene skúmala lístok, ktorý ju lákal, aby sa pozrela dnu. Žena poďakovala a odišla. Zuzka pomaly vzala lístok do ruky, otvorila ho a so záujmom sledovala, čo sa tam píše. Rovnako, ako ten lístok predtým, aj tento, bol napísaný na počítači, takže pomocou rukopisu nemohla zistiť, kto ho napísal. 

Možno tam, niekde v hmle, uchopím konečne to, čím si vzácna. 

Srdce sa jej zachvelo. Napadlo ju zistiť, kto podpisoval prepúšťaciu správu. Ak by tam bol Tomášov podpis, všetko by jej to do seba zapadlo. Lenže podpis patril nejakej inej doktorke. Predpokladala, že tej istej, ktorá bola pri Tomášovej babičke, keď k nej prišla do izby. Ako sa potom niekomu podarilo skryť ten lístok tak, aby ho našla práve ona? Zmätene pokrútila hlavou. Nič jej nedávalo zmysel. Lístok si opäť skryla do vrecka a pobrala sa do izby svojho obľúbeného pacienta. Bol oblečený elegantne, keď vošla dnu. Jeho tvár bola veselá a milá. Sedel na kraji postele hneď vedľa svojej dcéry. Zuzka sa s nimi rozlúčila a pobrala sa naspäť do sesterne. Stála pri okne a v ruke zvierala malý papierik s odkazom. Opäť si ho prečítala. Možno to ani nie je pre ňu. Nikde sa nepíše jej meno. Premýšľala potichu. V srdci ju však hriali tie hlboké slová. Nadchýňala sa z nich. Páčilo sa jej, že ich mohla čítať práve ona a v kútiku duše túžila, aby boli adresované jej. V mysli aj šepla meno muža, u ktorého dúfala, že by mohol byť autor. 

"Môžeme ísť, ak máš čas." vytrhol ju z premýšľania Tomášov veselý hlas. Náhle sa k nemu otočila a chvíľu si mlčky pozerala jeho oči. Keď sa na ňu ľahko usmial, prikývla.

Keď Tomáš otvoril dvere do Matúškovej izby, práve ležal a so smutným pohľadom pozeral do okna. Neotočil sa, ani keď zaznel Tomášov hlas:

"Dobrý deň, bojovník, tak ako sa cítiš?"

Zuzka pomaly prešla na jeho stranu a posadila sa na stoličku. Matúško sa mlčky na ňu pozrel. Videla smútok v jeho očiach. Vzala si jeho ruku do svojej a pohladila ho. Nehovorila nič, iba mu uprene hľadela do očí. Potom sa premiestnila zo stoličky bližšie k nemu a vtiahla ho do objatia. Matúško jej útechu prijal a privinul sa.

"Môj malý princ, viem, že ťa bolí srdce. Keby som mohla, vezmem tvoju bolesť na seba." pošepla mu do jeho strapatých vláskov. Jemne mu ich hladila. Matúško sa odtiahol a pozrel na ňu.

"Ale to sa nedá." odhodlal sa konečne niečo povedať. Zuzka prikývla.

"Máš pravdu, nedá. Spomínam si na svoju bolesť a na slová, ktoré mi zneli v srdci ako útecha." Matúškov výraz sa zmenil a zvedavo k nej vystrčil noštek.

"Od koho?" jeho vnímavý pohľad ju povzbudil k tomu, aby pokračovala, hoci jej Vilma zakázala o Ježišovi rozprávať.

"Ten Ježiš, o ktorom ti Tomáš minule rozprával, je prítomný v každom okamihu, kde je potrebné, aby pôsobila Jeho ozdravujúca a mocná sila. Má takú moc, že ťa môže v tvojej bolesti utíšiť a preniesť na miesto, kde vládne pokoj. Ten, ktorý vychádza z Jeho podstaty." snažila sa pomaly vyberať slová, aby to dokázal pochopiť.

"Keď o Ňom rozprávaš, prestávam mať strach. Páči sa mi Ježiš, ktorého počuješ." povedal vážne. Zuzka sa usmiala.

"Áno, aj mne." vyznala sa. Tomáš mlčky pri nich stál a sledoval ich rozhovor. Bol nadšený z toho, ako sa Matúško upokojil. Jeho tvár sa vyjasnila ako slnko. Opäť to bol ten istý hravý chlapček, akého videl včera predtým, než Zuzka odišla. Bolo pre neho fascinujúce sledovať ich vzťah.

"A akú bolesť si zažívala ty? Tiež ťa opustil niekto, koho si mala veľmi rada?" otázka, ktorú položil, ju prekvapila.

"Teraz nie je potrebné baviť sa o mojej bolesti, pretože tá už zošedla časom. Tá tvoja je však čerstvá a chcem ti v nej pomôcť." dodala a prvýkrát sa pozrela na Tomáša. Jeho modré oči vnímavo sledovali tie jej. Srdce sa jej zachvelo, pretože si spomenula na jeho slová z parku. Po pár sekundách sa vytrhla z jeho priameho pohľadu a opäť sledovala Matúška.

"Chcem dať ockovi čas. Viem, že, keď sa hnevá, tak robí veci inak, ako keď je veselý." priznal sa Matúško Zuzke.

"Ty môj rozumný chlapček. Bol si v noci veľmi rozrušený?" spýtala sa citlivo. Ticho prikývol.

"Bál som sa, že ho zase dlho neuvidím. Ale tesne predtým, než ste prišli mi volal na tablet. Sľúbil, že príde čoskoro. Koľko myslíš, že dospelí potrebujú času, aby sa upokojili a mali zase v srdci lásku? Včera som mamke a ockovi hovoril, že by si ju mohli natankovať u Ježiša. Nerozumeli mi však, si myslím. Lebo sa zase pohádali." jeho vyznanie Zuzku dojalo. Detská dôvera v dobro, ktorú v sebe mal, ju viedla k tomu, aby sa nenechala ničím odradiť.

"Môj drahý. Ježiš, ktorému verím a ktorý mňa natankoval láskou niekoľkokrát, môže pomôcť aj tvojmu ockovi a mamke. Budem sa za to modliť, dobre?" Matúško zmätene na ňu zažmurkal.

"Modliť? Čo to znamená?" spýtal sa opäť zvedavo.

"Je to tvoj osobný rozhovor s Bohom. Tak, ako sa teraz zhováraš so mnou, môžeš sa v tichosti zhovárať aj s Ním. Je to najlepší pokrm pre tvoju dušu. Niečo podobné ako vlaha pre stromy, ktoré sú dlho trýznené suchom." Zuzkine slová na Tomáša opäť urobili dojem. Jej múdrosť ho nadchla natoľko, že si zhlboka vydýchol. Zamilovane si vpisoval jej krásu do svojej mysle.

"A moja duša môže vnímať Ježiša, pri ktorom nemám strach." dodal s iskričkami v očiach Matúško. Jeho vnímavosť Zuzku dojímala. S nadšením sa usmiala a prikývla.

"Vidím, že Boh ťa veľmi požehnáva múdrosťou. Ak budeš prežívať čokoľvek ťažké, čo tvoje nádherné srdiečko nebude vedieť ešte dostatočne zvládnuť, som tu. Túžim po tom, aby si o sebe zmýšľal, ako o nádhernom poklade, ktorý nemusí byť skrytý. Ak budeš mať strach, je to v poriadku, môžeš ho použiť k tomu, aby si svoje srdce učil odvahe. Ježiš ti v tom pomôže a ja budem nablízku, aby som ti to pripomenula." Matúško počúval Zuzkine slová a vytváralo to v ňom pevnú dôveru k nej. Zrazu dnu vošla Vilma. Všetci stíchli. Zuzka sa postavila a pristúpila k Tomášovi, aby prenechala svoje miesto jej. Vilma sa na Zuzku trochu zamračila a potom si prisadla k synovi.

"Môj drahý, ako sa cítiš?" pobozkala ho na čelo a s láskou sa mu zahľadela do tváre.

"Dobre, mamička." stroho odvetil a pozrel sa letmo na Zuzku. Tá ho povzbudila úsmevom.

"Nič ťa nebolí?" pohladila ho po ruke.

"Nie, som v poriadku. Nemusíš sa o mňa báť." vyslovil odvážne a zhlboka sa nadýchol. Zuzka pozrela na Tomáša. Pobavene sa na neho usmieval. Videl, že Zuzkine slová ho nadopovali odvahou.

"Pán doktor, ako je na tom?" otočila sa Vilma k Tomášovi a spytujúco stiahla obočie.

"Myslím, teda, som svedkom toho, že komunikácia so Zuz..," odkašľal, pretože si neskoro uvedomil, že nikto v nemocnici nevie, že sa so Zuzkou poznajú, "so sestrou Sabovou sú mu veľkým prínosom. Matúško vám ale prezradí asi lepšie, ako to vníma." nasmeroval pohľad k Matúškovi, ktorý sa na neho veselo usmial.

"Áno, mami. Zuzka je skvelá. Rozprávala mi o Ježišovi, ktorého počuje a mne to pomáha zbaviť sa bolesti bruška a aj strachu." povedal nadšene. Vilma na neho prekvapene zdvihla obočie a otočila sa k Zuzke. Tá si vydýchla a venovala Vilme pokojný pohľad.

"Synček, teraz sa na chvíľku porozprávam so sestričkou osamote. Potom sa k tebe ešte vrátim, dobre?" pozrela veselo na Matúška a vyzvala Zuzku pohľadom, aby vyšla von. Tá podišla k Matúškovi, pohladila ho po tvári a šepla:

"Uvidíme sa čoskoro, môj malý princ." venovala mu nežný úsmev. Matúško ticho prikývol a chytil jej ruku.

"Ďakujem, že si so mnou." jeho slová jej vytvorili v srdci pokoj, aj napriek tomu, že vedela, čo ju čaká za rozhovor. Keď vychádzala von, pri dverách na neho veselo žmurkla. Vilma za ňou pomaly zavrela dvere a pristúpila k oknu, ďalej od Matúškovej izby. Zuzka k nej v tichosti podišla.

"Myslela som, že rozumiete tomu, čo som vám hovorila." otočila sa ku nej a vážne zovrela pery. Zuzka pokorne sklonila hlavu. Nebolo treba sa obhajovať. Všetko, čo povedala bolo presne tak, ako cítila, že je to správne. Istota v srdci jej vytvárala ešte hlbší pokoj. Vedela, od koho je. "Nič mi k tomu nepoviete?" spýtala sa ráznejšie. Zuzka pomalými krokmi obišla Vilmu a pristúpila k obrovskému oknu. Zahľadela sa von.

"Nemám čo povedať. Pochopila som vašej požiadavke. Niekedy sa však aj matka vo svojej ochranárskej láske môže mýliť." povedala ticho a zahľadela sa do oblakov. Potom sa otočila k Vilme. Videla, ako sa jej tvár napla.

"Drahá slečna, chcete ma azda poúčať, ako mám vychovávať vlastné dieťa? Nemyslíte si, že je to trochu trúfalé, keďže sama ste ešte žiadne dieťa nevychovala?" ohradila sa nahnevane. Zuzka opäť sklonila hlavu a vydýchla si. Nechcela v nej vyvolávať napätie.

"Nechcela som sa dotknúť vašej výchovy. Práve naopak, myslím si, že máte skvelého syna. S úžasom a nadšením počúvam, ako rozumne dokáže diskutovať. Neberte to prosím v zlom." snažila sa uvoľniť napätie, ktoré medzi ne vošlo. Vilma však neprijala Zuzkin láskavý náznak zmierenia.

"Opakujem vám, ak neprestanete s tým, že budete môjmu synovi motať hlavu s vaším Ježišom, nedovolím, aby ste ho viac navštevovala. Bez ohľadu na to, aký vplyv na neho máte." jej prísny tón hlasu Zuzku zarazil. Zrazu sa otvorili dvere a postavil sa vedľa Zuzky Tomáš.

"Myslím, že tento tón hlasu nie je potrebný, pani riaditeľka. Ale, ak chcete karhať, tak musíte aj mňa." povedal Tomáš s vážnou tvárou. Vilma sa na neho zmätene pozerala.