Bolí to, keď rastieš? - 43.časť

"Prečo to hovoríte?" spýtala sa zamračene.

"Pretože prvýkrát som o Ježišovi hovoril Matúškovi ja." Zuzka pozerala na Tomáša s pootvorenými ústami. Chcela niečo povedať, ale bolo zjavné, že Tomáš to nepotrebuje. Vilma sa na Zuzku opäť pozrela. Potom pohľad presmerovala na Tomáša.

"Nevedela som, že..." odmlčala sa, lebo nevedela nájsť tie správne slová.

"Pani riaditeľka, buďte spravodlivá. So sestrou sme na tom rovnako. A ja som pripravený prijať rovnaké pokarhanie, aké udelíte aj slečne Sabovej." vyslovil rázne. Vilmin výraz tváre sa zmenil.

"Pán doktor, ošetrujete môjho syna už dlhší čas a to veľmi dobre. Nemyslím si, že je potrebné..." Vilma nedopovedala, pretože jej Tomáš náhle skočil do reči:

"Pani riaditeľka, sestra Sabová je tu len tri dni a dokázala s Matúškom vytvoriť také úspechy, aké ja nie za ten čas, čo je tu. Nedovolím, už len ako lekár, aby ste svojmu synovi a môjmu pacientovi, bránila v tomto napredovaní. Prosím, zvážte to." snažil sa čo najpokojnejšie vysvetliť situáciu. Vilma na neho zaskočene pozerala. Privrela oči a zovrela sánku.

"O dve hodiny príďte obaja do mojej kancelárie." povedala neutrálne, otočila sa a rýchlym krokom vošla naspäť do Matúškovej izby. Tomáš a Zuzka vedľa seba pár sekúnd, len tak, ticho stáli. Potom sa Tomáš otočil a prešiel k oknu. Zahľadel sa na rovnaké miesto, ako pred pár minútami Zuzka.

"Nemusel si to robiť." prerušila ticho Zuzka. Tomáš ďalej hľadel na modrú oblohu. V mysli mu vírili rôzne myšlienky.

"Prečo mi to hovoríš? Nerobil som to len kvôli tebe, ale hlavne kvôli Matúškovi. Vidím, akí ste si blízki a jemu tá blízkosť pomáha." jeho slová ju zaskočili. V tomto okamihu sa cítila hlúpo. Mal pravdu. Tu teraz nešlo o ňu, ale o Matúška. Rozhodla sa urobiť pár krokov bližšie k nemu.

"Máš pravdu, prepáč a ďakujem." pošepla blízko neho. Pomaly sa otočil. Ich tváre boli tak blízko, že Zuzka mohla zazrieť túžbu, ktorú mal Tomáš v očiach. Na malý okamih stratila pojem o tom, kde je a videla iba svoj odraz v jeho pohľade. Spomenula si na odkaz na papieriku, ktorý dnes objavila: Možno tam, niekde v hmle, uchopím konečne to, čím si vzácna. Tomáš mal chuť dotknúť sa jej, iba na malý okamih, jej pohľad mu však pošepol, že nie je na to pripravená.

"Musím sa vrátiť do práce." povedal potichu, pomaly ju obišiel a keď sa Zuzka za ním otočila, videla, ako sa pomalými krokmi stratil v jednej z izieb. Zuzka sa na to miesto chvíľu pozerala a potom v tichosti odkráčala naspäť k svojim povinnostiam.

Dve hodiny prešli rýchlo. Keď kráčala ku kancelárii riaditeľky, v hlave jej vírili rôzne myšlienky. Otvorila dvere a privítala ju usmiata Veronika.

"Nejak často sem chodíš." povedala veselo. Zuzka smutne sklonila hlavu.

"Doktor Izakovič tu ešte nie je?" spýtala sa so záujmom.

"A to je kto?" Veronika na ňu prekvapene pozerala. Zuzka pokrútila hlavou.

"Pani riaditeľka má čas alebo mám ešte počkať?" zmenila otázku Zuzka.

"Myslím, že telefonovala s niekým. Počkaj pár minút, ja sa tam pôjdem potom opýtať." vnímavo na Zuzku pozrela Veronika. "Stalo sa niečo?" Veronika videla smútok v Zuzkiných očiach. Hoci sa poznali krátko, Veronika si ju obľúbila, už len za to, ako nebojácne si ju zastala. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel Tomáš. Ticho sa pozdravil a odhodlane vošiel dnu, do kancelárie. Zuzka bola prekvapená, ani sa na ňu nepozrel. Potichu vošla dnu tiež. Vilma sedela za stolom a niečo písala na počítači. Postavila sa a pobádala oboch, aby sa posadili na stoličky oproti nej.

"Nebudem vás dlho zdržiavať. Rozprávala som sa so svojím synom, vás," pozrela na Zuzku, "mi opísal s nadšením. Povedal, že vás berie ako staršiu sestru a má veľmi rád vaše rozprávanie." na chvíľu sa odmlčala a napla sa jej tvár.

"Ja to cítim rovnako. Matúško mi je veľmi blízky a nikdy by som mu nechcela žiadno uškodiť." pokojne vošla do rozhovoru Zuzka. Vilma ticho prikývla.

"Premýšľala som a súhlasím s tým, aby ste k môjmu synovi pristupovala tak, ako to vy budete považovať za správne. Ospravedlňujem sa za to neprimerané správanie. Chcem pre svojho syna len to najlepšie." Vilma sa nadýchla a pozrela na oboch s ľútosťou. Zuzku jej gesto prekvapilo a zároveň potešilo. Nie preto, že sa ospravedlnila, i keď aj to ju utvrdilo v tom, že je to silná a spravodlivá žena. Skôr mala radosť z toho, že nebude už cítiť ten tlak, keď bude s Matúškom.

"Pani riaditeľka, musím uznať, že vaše slová ma prekvapili. Som veľmi vďačný za to, že ste riaditeľkou tejto nemocnice práve vy. Máte správne utvorené hodnoty." pridal sa k rozhovoru Tomáš. Zuzku jeho vážny hlas prinútil, že k nemu otočila tvár.

"Ďakujem, snažím sa o sebareflexiu a môj syn je správnym zrkadlom k tomu." usmiala sa Vilma. Tomáš jej úsmev opätoval. "Môžete ísť. Ďakujem za váš čas." dodala vážne a opäť sa zahľadela na monitor počítača. Tomáš sa zdvihol ako prvý a otvoril Zuzke dvere. Obaja sa rozlúčili s Veronikou a odišli k výťahom. Tomáš sa stále na Zuzku nepozrel.

"Hneváš sa?" spýtala sa Zuzka, keď nastupovali do výťahu. Tomáš na ňu prekvapene zdvihol obočie.

"Prečo by som mal?" skúmavo sa jej pozrel do očí. Zuzka si odkašľala a nervózne si pošúchala ruky.

"Za to, ako som reagovala. Mrzí ma to. Vždy si bol ku mne láskavý, tá veta, čo som vyslovila, nebola správna." snažila sa použiť čo najľútostivejší tón. Tomáš sa pobavene usmial, jej plachosť ho zahriala pri srdci.

"Vôbec som sa nenahneval. Toto nemá s tebou nič spoločné. Mrzí ma, ak si si myslela, že sa k tebe správam inak, kvôli tvojej reakcii." jeho pohľad znežnel a o pár krokov sa k nej priblížil. Zuzke sa stiahol žalúdok a začala plytko dýchať. Tomáš sa na ňu jemne usmial a potom sa otočil. Otvorili sa dvere a on ju galantne vyzval, aby vystúpila ako prvá. Zuzka sa usmiala tiež a pomalými krokmi prešla okolo neho. V zápätí ju nasledoval.

"Dnes mám nočnú, ale zajtra mám voľno. Môžem sa niečo spýtať?" Zuzka sa pri jeho jemnom hlase zastavila a otočila.

"A čo také?" zvedavo sa obzerala okolo seba, či ich niekto náhodou nevidí.

"Vieš čo? Necháme to na inokedy." povedal zamyslene a odišiel od nej bez jediného vysvetlenia. Zuzku to dopálilo a šokovane za ním pozerala, ako mizne vo dverách do svojej lekárskej izby. Nechápala, prečo sa ju takto rozhodol naťahovať. Zamračila sa a odhodlane vykročila k jeho dverám. Razantne na ne dvakrát zaklopala a vošla dnu. Tentokrát ju nezaujímalo, či sa niekto pozerá. Tomáš sa prekvapene otočil a s veselou tvárou jemne zdvihol obočie.

"Prečo si tak reagoval?" nahnevane podišla bližšie k nemu. Tomáš zovrel pery, snažil sa zakryť úsmev. Ticho na ňu pozeral.

"Koľký oheň vidím v tvojich očiach." povedal potichu a pomalými krôčikmi k nej pristúpil. Zuzkine oči zjemneli pri jeho intenzívnom pohľade. Boli od seba vzdialený asi na jeden dotyk, ktorý sa obom odrážal v pohľade. Zuzka sklopila pohľad ako prvá a pozrela sa na jeho ruku. Tomáš ju pomaly zdvihol a jemne sa dotkol jej brady. Nežne ju prinútil, aby sa na neho opäť pozrela. Videl, ako sa jej oči menia pri jeho jemnom dotyku. S nadšením si ich prezeral. Mal pocit, že v nich vidí rovnakú túžbu, akú mal on k nej.

"Mala by som ísť." povedala šeptom, ale nedokázala sa od jeho pohľadu ani pohnúť.

"Nedržím ťa. Leť si, kam len chceš." odpovedal s rovnakým tónom hlasu. Ich oči sa do seba vpíjali. Mala pocit, že sa v ňom stráca. Srdce jej divoko bilo a jej vnútro sa zvíjalo dotykom krídel jej novoobjavených nežných vtákov.

"Príjemnú službu." odtrhla svoj pohľad a rázne vyšla von. Keď privrela dvere, oprela sa o ne a snažila sa polapiť dych. Niečo hlboko v nej sa začalo meniť. Strach jej však do toho všetkého vmiešaval trpkú príchuť.

"Si v poriadku?" starostlivo na ňu hľadela Inka, ktorá práve prechádzala okolo. Zuzka vydýchla, odtiahla sa od dverí a prikývla.

"Áno, iba som dnes asi málo pila." letmo sa usmiala.

"Nemala by si už ísť domov?" Inka pozrela na hodiny a potom opäť na Zuzku. "Si nejaká vystrašená. Poď, dám ti ešte pohár vody, predtým než odídeš." chytila Zuzku za ruku a doviedla ju do sesterne. Naliala jej pohár minerálky a ponúkla ju.

"Som v poriadku. Nemusíš mať o mňa obavy." napila sa vody a položila pohárik na stôl. V srdci ešte stále cítila tú jemnú tieseň, ktorá jej pripomínala Tomášove oči.

"Musím ísť na trojku. Tak teda, príjemný podvečer, vidíme sa zajtra." skúmavo si ju prezrela ešte Inka a odišla. Zuzka sklonila hlavu a zhlboka vydýchla. Potom sa pomaly pobrala domov.

Tomáš sedel vo svojej lekárskej izbe, zahrabaný v papieroch a po pár minútach sa zamyslene otočil k oknu. Niekto potichu zaklopal a vošiel dnu. Bola to Lenka, kolegyňa, ktorá tak veľmi túžila, aby ho presvedčila vyjsť si s ňou von.

"Môžem?" spýtala sa s hlavou vykuknutou vo dverách.

"Iste, poď." Tomáš sa uvoľnene usmial a ukázal na stoličku oproti nej.

"Doniesla som čokoládu, myslela som si, že by sme si spríjemnili nočnú." položila obal pred neho a pomaly sa usadila. Tomáš si hlasno vydýchol.

"Čokoláda mi dobre padne, ďakujem." venoval jej letmý úsmev a vzal si z nej kocku. "Mám však veľa práce, nemám moc čas zhovárať sa." sklonil hlavu naspäť k papierom a so záujmom ich sledoval. Tušil, o čo Lenke ide.

"Myslela som, že by ti bolo príjemnejšie, keby ti robím spoločnosť." pomaly podišla k jeho chrbtu a začala masírovať jeho ramená. Tomáš rázne chytil jej ruku a otočil sa k nej.

"Lenka, myslel som si, že toto máme vyjasnené. Naozaj nemám chuť ani čas ti to opäť vysvetľovať." vážnou tvárou sa snažil svoje slová ešte viac zdôrazniť. Lenka ohrdnuto prikývla a vrátila sa naspäť na svoju stoličku.

"Dobre, chápem. Máš veľa práce, ale ty ju máš vždy, keď za tebou prídem. Zajtra mám voľno a viem, že aj ty. Čo keby sme.."

"Mám už niečo iné." skočil jej do reči a uprene jej hľadel do očí. Lenka zovrela pery a prikývla.

"Chápem. Nemáš záujem. Ja sa však tak ľahko nevzdám." usmiala sa, keď vstala a podišla k dverám. "Som cieľavedomá." otvorila dvere, sebaisto na neho ešte raz pozrela a potichu zmizla. 

Tomáš sa na stoličke otočil k oknu, pošúchal si šiju a pokrútil hlavou. Oči upriamil na hviezdnu oblohu. Výhľad, ktorý mal z tejto izby, bol jeho relaxom, keď sa cítil unavený. V mysli sa mu vrátil Zuzkin pohľad. To, ako na neho pozerala, keď sa jej dotkol, ho hrialo pri srdci. Letmo sa usmial. Som ti na dosah, moje nežné vtáča. Pár vzlietnutí a privítam ťa tam, kde sa tvoja duša bude cítiť v bezpečí. Ja ťa nenechám spadnúť. Poletím s tebou na miesta, kde ty sama nájdeš novú nádej. Aj keby to malo trvať ďalších desať rokov.