Bolí to, keď rastieš? - 44.časť

Vilma práve kráčala cez podzemné parkovisko k svojmu autu. Chcela sa zastaviť doma a priviesť Matúškovi jeho obľúbené autíčko. Sľúbila mu to. A keďže teraz pokojne spal, potichu sa na chvíľu vytratila. Nečakane sa vedľa nej objavilo auto a zaparkovalo blízko nej. Prekvapene čakala, kto odtiaľ vyjde. Keď ho zazrela, rozbúšilo sa jej srdce. Zastala a nemo si prehliadala jeho tvár. Sebastian vyšiel z auta a skúmavo sa k nej otočil.

"Sebastian? Čo tu robíš?" zmätene na neho zažmurkala. Pomaly k nej pristúpil. Nechal medzi nimi malú vzdialenosť.

"Som dohodnutý s mojim priateľom. Je primárom jedného z tvojich oddelení. Spomínal mi, že hľadáte primára interného. Jeden z mojich šikovných starších študentov, zo zahraničia, by mal záujem." jeho hlas jej spôsoboval nestálosť v dýchaní. "Vlastne, chcel som sa o tom pozhovárať aj s tebou, ale prišlo to tak náhle. Richard, tvoj primár, mi to povedal medzi rečou. A ten môj študent, vlastne už renomovaný doktor v zahraničí, mi to tiež spomínal nedávno." Vilma ho so záujmom počúvala.

"V kľude mi prines jeho životopis a ja sa na to pozriem." povedala s úsmevom. Sebastianov pohľad znežnel. Vilme sa zatajil dych.

"Po tom poslednom objatí som o tebe dosť premýšľal." vyznal sa hlbokým hlasom a o jeden krok sa k nej priblížil.

V diaľke stál Milan a sledoval ich s nahnevaným pohľadom. Túžba po zmierení, s ktorou sa rozhodol za Vilmou prísť, sa vytrácala a nahrádzala ju žiarlivosť. Chvíľu ich sledoval. Keď uvidel, ako sa medzi nimi vytvára blízkosť, rázne sa otočil a odišiel.

Vilma pomaly ustúpila. 

"Sebastian." pošepla. "Ja teraz naozaj nemôžem. Môj syn leží tu v nemocnici a musím sa poponáhľať skôr, než sa zobudí. Prepáč." náhle sa otočila, rýchlo vošla do svojho auta a odišla. Sebastian sklamane sklonil hlavu a pomalými krokmi vošiel do nemocnice. 

Zuzka ráno stála nad lôžkom jedného z pacientov a kontrolovala mu infúziu. Keď vyšla von, uvidela, ako z lekárskej izby vychádza Tomáš. Otočil sa k nej, letmo sa usmial a v tichosti ju pozdravil. Na malý okamih pocítila túžbu, aby k nej prišiel. On sa však pokojne otočil naspäť a stratil sa pri výťahoch. Chcela ho opäť vyzvať, čo sa jej chcel včera opýtať, ale nakoniec to nechala tak. Rozhodla sa, že navštívi Matúška. Keď otvorila dvere, sedel na kresle pri okne a raňajkoval. 

"Dobré ráno, ako si sa vyspal?" spýtala sa nežným tónom. Usmial sa na ňu. 

"Dobre. Bol tu Tomáš a hovoril mi rozprávku o jednej princeznej s nezábudkovými očami a krásnym úsmevom." Zuzka sa pobavene usmiala. 

"Naozaj a o čom bola tá rozprávka?" zvedavo sa snažila vyzistiť. Matúško sa k nej celý otočil a zaujato sa zahľadel. 

"Tomáš povedal, že keď ti to poviem, budeš chcieť vedieť, o čom je celá rozprávka. Zaujímavé, ako to vedel?" spytujúco vystrčil noštek a pohmýril sa na mieste. Zuzka prekvapene otvorila ústa. Matúško sa zasmial. "A tiež povedal, že sa budeš takto tváriť, keď ti toto poviem." Zuzka podráždene stiahla obočie a sadla si oproti nemu. To ju Tomáš až tak dobre poznal? 

"A čo ti ešte Tomáš povedal?" pobavene položila otázku a pokrútila hlavou zo strany na stranu. 

"No, to už si presne nepamätám. Ale mám ti dať toto." Matúško sa postavil a rýchlou chôdzou prešiel k svojmu vankúšu. Spod neho vytiahol malú obálku a ihneď podišiel k nej. Podal jej to a usmial sa. "Cítim sa ako tajný doručovateľ. Povedal mi, nikomu to nesmieš povedať." tón hlasu, ktorým sa snažil Tomáša napodobniť, Zuzku rozosmial. Matúško začal okolo nej nadšene poskakovať. "Otvor to a prezraď mi, čo tam je. Som zvedavý." zastavil sa pri nej a nedočkavo poskakoval na mieste oproti nej. Zuzka sa usmiala a z obálky vytiahla malý lístok. Bol písaný ručne, čo ju potešilo. Potichu, očami, ho začala čítať:

Viem, že si nezabudla na krásu, ktorá sa skrýva na mieste, kde vládne pokoj. Možno sa odhodláš a most, ktorý sa stal stratený, objavíš. Dnes tam budem a chcem, aby si to vedela.

Tomáš

Zuzka si ešte raz prečítala jeho slová. Srdce sa jej zapĺňalo teplom a ona sa s láskou usmiala. Matúško sa k nej posadil a zvedavo nakúkal do papiera. Zuzka k nemu naklonila tvár a pobozkala ho do vlasov. 

"Ďakujem, môj vzácny doručovateľ, že si mi tento list odovzdal." usmiala sa na neho. "A teraz mi povedz, ako sa má tvoje srdiečko?" skúmavo mu prezrela tvár. 

"Ale ty si mi nepovedala, čo sa tam píše." sklamane zvesil pliecka. Zuzka si oblizla pery. 

"Vieš. Poznám jedno miesto, kde som už dlho nebola a Tomáš mi ho pripomenul. Bolo jedno z mojich najmilejších. Cítila som tam, akoby Božia prítomnosť ku mne prúdila silnejšie. A raz, keď sa do môjho srdca nasťahovala bolesť, som sa rozhodla na to miesto zabudnúť." povedala sklamane. Matúškovi sa v očiach objavili iskričky. 

"A prečo, keď bolo tvoje najmilejšie?" skúmavo naklonil hlavu nabok a čakal, čo odpovie. Jeho vnímavosť pre detail ju prekvapovala. 

"Pretože to miesto sa mi spájalo s človekom, ktorý.." odmlčala sa a zamyslene sa zahľadela do diaľky. Nikdy to nevyslovila nahlas. Snažila sa myšlienky na Petra sťahovať do úzadia. Matúško trpezlivo čakal, kedy dopovie. Zuzka sa k nemu otočila, nadýchla sa a vydýchla. Matúško ju chytil za ruku. 

"Bolelo ťa to veľmi?" Zuzka sa na neho snažila jemne usmiať. Na to, aký bol malý, rozumnosťou prekypoval viac, ako ktorýkoľvek dospelý. 

"Vieš, keď sa rozhodneš darovať celé svoje srdce niekomu druhému, môže sa stať, že nesplní tvoje očakávania. A vtedy si omnoho viac zraniteľný. Spomínam si na jednu múdru vetu, zakaždým, keď sa mi chce tá bolesť ukázať v jasnom svetle." povedala skôr pre seba a zamyslene sa opäť zahľadela do okna. Trochu pozabudla, že sa zhovára iba s päťročným chlapčekom. A možno to iba potrebovala povedať nahlas." Nešťastný človek, ktorý sa spolieha na druhého človeka." pošepla tak potichu, že ju Matúško sotva počul. Potom si odkašľala a opäť sa usmiala na svojho malého poslucháča. 

"A odkiaľ to miesto pozná Tomáš a prečo ti ho pripomína?" jeho otázka ju opäť zaskočila. 

"To neviem, ty môj vzácny vnímavý chlapček." s láskou mu pohladila vlásky a chytila mu ruku do svojej. "Si veľmi požehnaný a ja som veľmi vďačná Bohu, že ťa môžem poznať." vyznala sa nežne a ruku mu pobozkala. On po chvíli urobil to isté. Veselo sa usmial. 

"Boh je veľmi dobrý, pretože mne vo svojej bolesti dal teba a tebe zase mňa." nadšene sa usmial. Zuzku jeho vyznanie dojalo a mala čo robiť, aby udržala slzy. Tak ho iba v tichosti vtiahla do svojho náručia. 

"Ďakujem, Bože." pošepla, keď ho pobozkala do vlasov. 

"Dnes príde ocko. Sľúbil mi to." povedal s nadšením, keď sa od nej odtiahol. 

"Teším sa s tebou. Potom mi všetko porozprávaš. Teraz už ale musím ísť. Uvidíme sa však čoskoro. Budem na teba intenzívne myslieť." pohladila ho poslednýkrát po tvári a pomaly prešla k dverám. Matúško k nej pribehol a ešte ju chytil za ruku. 

"Zuzka? A vrátiš sa niekedy na to miesto?" zvedavo na ňu zdvihol noštek, ako to robil zakaždým, keď niečo považoval za dôležité. Usmiala sa na neho. 

"Popremýšľam nad tým. Ak sa tak stane, poviem ti o tom." 

"A vezmeš ma tam niekedy?" Zuzka si k nemu čupla, aby mu bola na úrovni očí. 

"Verím, že áno. Sľúbiť ti to však nedokážem." poslednýkrát ho pohladila, pobozkala na líce a vyšla von. V rukách držala list. Jeho obsah jej pomaly nahlodával bariéru, ktorú si pred pár rokmi vytvorila. Znova si ho otvorila a letmo si prečítala jeho slová. Ich hĺbka ju jemne šteklila vnútri. Zhlboka vydýchla a opäť sa snažila nasmerovať pozornosť na svoje povinnosti. 

Keď končila službu a prezliekala sa pri svojej skrinke, v mysli jej prelietali Tomášove slová. Premýšľala, či je pripravená postaviť sa tým ťaživým spomienkam na Petra. Nebola si istá, ako to zvládne jej srdce, keď sa tam po toľkých rokoch rozhodne vojsť. Myšlienky ju ťažili aj keď nasadala Patrikovi do auta. Ten si všimol jej zádumčivú tvár počas jazdy. 

"Si mĺkva. Mala si ťažkú službu?" prívetivo sa spýtal. Zuzka sa otočila k nemu. 

"Ani nie. Práve naopak, mohla som byť opäť s Matúškom. Je to veľmi vzácny chlapček. Niekedy by som ho chcela tebe a mame predstaviť." usmiala sa, keď to dopovedala. Patrik si odkašľal. Snažil sa udržiavať Alenkine tajomstvo v bezpečí. Skutočnosť, že sa Zuzka stretáva s nevlastným bratom ho však ťažila. Mierne sa zamračil. 

"To budem rád." s úsmevom si vydýchol. "Zdá sa mi však, že ťa niečo trápi." na malú chvíľu sa k nej otočil a potom sa opäť sústredil na cestu. Za ten čas, čo sa venoval Zuzke aj Alenke intenzívnejšie, už obe celkom dobre spoznal. 

"Dobre ma poznáš." nežne vyslovila a otočila sa opäť na druhú stranu. "Vediem malý boj vo svojom srdci. Neviem sa však správne rozhodnúť. Cítim, že potrebujem učiniť zmenu, akoby sám Boh hĺbkovo pôsobiť na moje srdce a ja sa stále bránim." vyznala sa. Patrik jej bol jeden z najbližších ľudí. Vedela, že jemu to môže prezradiť. 

"Ak je to tak, možno by si nemala otáľať. Nechaj, nech ťa Jeho sloboda ovanie a ty sa môžeš zhlboka nadýchnuť. Keď sme pri tom, chcel by som ti niečo prezradiť." už dlho premýšľal nad jednou vecou. Bol dosť starý na to, aby sa nebál a dokázal to povedať nahlas. 

"To znie vážne. Čo to je?" zvedavo sa opäť otočila k nemu. Jeho tvár zjemnela. 

"Milujem tvoju mamu už dosť dlhý čas. Som odhodlaný požiadať ju o ruku." zvieral volant, keď to dopovedal. Vedel, že si nevybral veľmi vhodný čas ani miesto, aby jej to povedal. Túžil to však už niekomu prezradiť a so Zuzkou si boli blízki. 

"To je úžasná správa, Patrik. Určite to urob. Chcem, aby ste boli obaja šťastní. A spolu budete tvoriť nádherný pár." povedala nadšene. 

"Naozaj? Ďakujem za také povzbudivé slová. Pomohli mi k tomu, aby som viac neváhal." usmial sa tiež a uvoľnil zovretie volantu. Zuzka ho jemne potľapkala po pleci. 

"Budem sa tešiť na vašu svadbu." veselo dodala. Patrikovi sa na tvári usadil šťastný výraz. Rozhodol sa, že zajtra všetko pripraví a požiada Alenku, aby sa stala jeho ženou. 

Keď prišli domov, privítala sa s mamou a rozhodla sa nechať Patrikovi priestor. Zavrela sa vo svojej izbe a pustila si jemnú melódiu, pri ktorej sa jej najlepšie premýšľalo. Z tašky si vybrala list od Tomáša. Opäť si ho prečítala a potom ho vložila do zásuvky na dva malé lístočky, ktoré sa jej posledné dva dni dostali do rúk. Chvíľu len tak mlčala a pozerala sa do okna. V diaľke ju lákali kopce, ktoré jej pripomínali, ako blízko sa nachádza odpoveď pre jej trápenie. Pomaly sa posadila na kraj postele a spopod nej vytiahla drevenú krabičku. Pohladila jej povrch a odhodlala sa otvoriť ju. Obsah, ktorý ukrývala, patril celý spomienkam na Petra. Ako prvé odtiaľ vytiahla malú fľaštičku s kvietkami. Áno, bolo to práve na tom mieste. Tam jej podaroval to, čo tešilo a zároveň trýznilo jej srdce. Prečo sa jej celý čas ani raz neozval? Aspoň ako kamarát. Poznali sa taký dlhý čas. To naozaj na ňu dokázal tak rýchlo zabudnúť? Náhle zavrela krabičku a dala ju naspäť na svoje miesto. Cítila, ako sa pomaly tá bolesť vracia. Vypla prehrávač a rázne vyšla von z izby. Keď prechádzala okolo Patrika a Alenky, vyslovila, že sa potrebuje prejsť. Obaja na ňu prekvapene hľadeli. Vedeli však, že keď prechádza niečím náročným, potrebuje byť sama. A samotu rada vyhľadávala najmä v prírode. Keď zavrela dvere od domu, zahľadela sa na cestičku, ktorá viedla tam, kde sa už dlho odhodlávala ísť. Teraz, keď vedela, že je tam Tomáš, jej túžba sa umocnila. Najskôr urobila nesmelé dva krôčiky. Čakala, či ju návrat do spomienok zabolí. Keď v srdci pocítila iba odhodlanie, rázne pridala do kroku. Užívala si to. Spomalila chôdzu a s nadšením sa nadýchla. Po toľkých rokoch prejsť tú priepasť, ktorú si vytvorila vo svojej hlave, bolo oslobodzujúce. Vedela, odkiaľ prúdi tento oslobodzujúci pocit. V tichosti Mu poďakovala. Keď prvýkrát zazrela svoj obľúbený strom, srdce sa jej rozbúšilo od šťastia. Po pár krokoch uvidela, že tam sedí Tomáš, opretý o kmeň. Bol jej otočený chrbtom. Čo najtichšie sa k nemu približovala. Sledovala každý detail tohto miesta a všimla si, že za ten čas sa tu vôbec nič nezmenilo. Keď pristúpila k nemu dostatočne blízko, všimla si, že po jeho pravici pokojne sedí pes. Zlatý retriever. Bol prvý, ktorý ju zavetril a s veselým krútením chvosta k nej pomaly pricupital. Zuzka sa nadšene zohla a pohladila ho po hlave. Tomáš sa so záujmom otočil na stranu, kam jeho psí spoločník odkráčal a keď uvidel Zuzku, okamžite vstal. Zamilovane si ju prehliadol. Bol nadšený, že nakoniec prišla.