Bolí to, keď rastieš? - 45.časť

"Nevedela som, že máš psa." vystrela sa a venovala Tomášovi pohľad. On sa jemne usmial a prikývol. 

"Veľa toho ešte o mne nevieš." sklonil hlavu a potom sa opäť na ňu pozrel. "Som rád, že si sa odhodlala a nakoniec si prišla." Zuzka uhla očami od jeho pohľadu a opäť sa zahľadela na strom. Tak dlhý čas ho nevidela. Zdal sa jej väčší. Pomalými krokmi k nemu podišla a jemne ho pohladila. Potom sa oprela a zošuchla sa dole na trávu. Privrela oči. Ach, ako jej toto chýbalo. Zrazu k nej opäť pribehol pes a pritúlil si hlavu do jej lona. Tomáš sa zasmial. 

"Barras, nato, aký si samotár, veľmi rýchlo si sa spriatelil." usmial sa Tomáš. Nečudoval sa mu však, keby mohol, urobil by to isté. Zuzka mu vošla prstami za ucho a začala ho za ním jemne škrabkať.

"Je úžasný." Zuzka si spomenula na Haxa a trochu ju zabolelo pri srdci. Barras, akoby to vycítil a vyložil si na ňu jednu labku. Tomáš prekvapene zdvihol obočie. 

"Naozaj zaujímavé. Vôbec nemá rád ľudí a teba si obľúbil ihneď. Obdivuhodné, ale chápem to." Tomáš pristúpil bližšie k nej a sadol si hneď oproti. Potľapkal svojho parťáka po boku. Barras k nemu zdvihol hlavu a potom sa opäť oprel o Zuzku. Obaja sa zasmiali. Zuzka si všimla, že Tomáš v ruke drží kožený diár. 

"Vyrušila som ťa?" pohľadom ukázala na diár, ktorý si položil vedľa seba. 

"Aj keby, vôbec mi to nevadí." nežne na ňu otočil hlavu a vážne sa zahľadel. Zuzka pocítila pnutie vo svojom podbrušku. Sklopila pohľad a zahľadela sa na svojho psieho spoločníka. 

"Ďakujem za list." odhodlala sa opäť na neho pozrieť. Jemne zdvihol kútik dohora. 

"Som rád, že má Matúško také skvelé doručovacie schopnosti." pobavene sa usmial. Iskričky, ktoré sa mu objavili v jeho sýto modrých očiach Zuzku zaujali. 

"Áno, je to naozaj výnimočný chlapček. Niečo si písal?" zvedavo sa opäť zahľadela na jeho diár. Tomáš spýtavo pozrel na stranu, kde sa pozerala a vzal si zošit k sebe. Odopol zapínanie a na okamih sa zahľadel do jeho vnútra. Po chvíli sa opäť pozrel na Zuzku. 

"Tak trochu. Je to jeden z mojich spôsobov psychohygieny a zároveň bližší kontakt s Ježišom." letmo sa usmial a opäť sa pozrel na stránky. 

"Mohla by som sa pozrieť?" vnímavo vzhliadla na jeho prsty. Jeho oči ju však prinútili pozrieť sa na neho. Chvíľu mlčal. 

"Iste." podával jej diár. Prstami sa jemne dotkli a Zuzka mala pocit, že jej srdce na pár sekúnd zastalo. 

"Je mi cťou, že máš ku mne takú dôveru, že ma necháš nahliadnuť do svojich myšlienok." usmiala sa, keď odtiahla ruku. Tomáš nereagoval. Cítil, že mu je blízka. K žiadnej žene ešte neprechovával také pocity, ktoré ho viedli k tomu, že sa dokázal cítiť slobodný. Až láska k nej mu dovoľovala slobodne sa nadýchnuť. Či bola pri ňom alebo len na ňu myslel, vždy sa cítil ľahšie. Akoby mu pomohla pochopiť skutočný význam lásky. Usmial sa, keď videl, s akým záujmom sa zahľadela na jeho slová. Postupne sa jej tvár zjemňovala a na perách sa jej usadil ľahký úsmev. Bola nadšená. Mala chuť začať čítať nahlas, aby tie slová, ktoré napísal, získali hmotnejší charakter. 

"Poznáš Ho?

Toho, ktorý utíšil búrku jediným zvolaním,

Toho, ktorý zastavil rozhnevaný dav slovami: "Hoď kameňom, ak si bez viny." 

Toho, ktorý chodil po vode a Cestou je.

Tvoja viera ťa zachránila, hovoril.

Hoci bez viny bol, trpel až na smrť.

A všetka moc mu bola daná, lebo zvíťazil.

Nájdeš Ho:

V kvete, ktorý vyrašil po mrazivej zime,

V kvapke dažďa, ktorá padne na vyschnutú zem,

V speve vtákov a šume lesa, ktoré upokoja strápenú dušu.

Lekár, ktorý lieči tam, kde iní už stratili záujem.

Utešiteľ strápených,

Nálezca stratených,

Priateľ hriešnikov. 

Klopeš? Otvorí dokorán. 

Hľadáš? Nájdeš v Ňom. 

Prosíš? Dostaneš cez Neho. 

Kameň, ktorý stavitelia zavrhli,

Hľa, za tri dni postavil chrám." 

Zamyslene hľadela na jeho písmo. Slová, ktoré starostlivo vyberal, aby tak nádherne vystihol Ježišovu podstatu, ju fascinovali. Odhodlala sa a pomaly mu pozrela do očí. Pocit fascinovanosti sa jej pri jeho pohľade zintenzívnil. Kričalo mu to z očí. Tá výnimočnosť. Teraz to dokázala jasnejšie pochopiť. "Tomáš, máš obrovský talent v písaní. Som ohúrená." pozrela opäť na diár a usmiala sa. Tomáš sklonil hlavu a pohladil Barrasa.

"Ďakujem." šepol ticho.

"Máš tam toho viac?" spýtala sa so záujmom a list prehodila o pár strán dozadu. Tomáš na ňu vážne pohliadol. Vedel, čo sa tam nachádza. Písal to práve vtedy, keď sa odhodlal toto miesto navštíviť po dlhšom čase. Veľmi intenzívne na ňu vtedy myslel. Keď to však písal, nečakal, že by si to niekedy mohla prečítať. Načasovanie, ktoré ich obsiahlo, ho však prijmelo k tomu, že to nechal tak. Cítil, že je to takto správne. Toto miesto a tá báseň k tomu. Boh sa o všetko postaral dokonale. Zuzka si pomaly čítala slová. V prvom momente očakávala niečo iné, keď sa však začítala, srdce sa jej rozbúšilo pocitom naliehavosti.

Kam vedú tvoje tiché kroky,

keď kráčaš uprostred prázdna môjho?

Si vzdialená a či priblížiť sa skúsiš?!

Moje nežné vtáča, chýbaš mi už roky. 

Boh si ťa zavolá a tvoje srdce rastie, 

Oči už kreslia svoju pieseň, 

Možno som blázon, keď cítim ťa stále, 

V srdci však veješ mi ako lístie.

Zuzka chvíľu mlčky upierala zrak na poslednú vetu. Cítila sa zvláštne. Tomáš sa náhle postavil a pomalými krokmi sa začal prechádzať po okolí. Nemal potrebu na ňu tlačiť. Nechával jej priestor k tomu, aby reagovala tak, ako to uzná ona sama za vhodné. Barras sa pomaly postavil tiež a pristúpil k Tomášovi. Zuzka sa usmiala. Akí si boli podobní. Videla, že pes mu je verným priateľom. Opäť sklonila zrak na báseň a ešte raz si ju prečítala. Dojímala ju.

"Komu je tá báseň venovaná?" odhodlala sa po dlhšom tichu spýtať. Tomáš si skúmavo prehliadal hory pred sebou. Premýšľal, či je pripravená počuť pravdu. Pomaly sa k nej otočil. Jeho tvár bola vážna.

"Jednej výnimočnej žene, ktorú som stretol pred pár rokmi." vnímavo sa zahľadel na ňu. Čakal na jej reakciu. Oči, ktoré ho hriali však boli úplne pokojné. Jemne sa usmial.

"Tá žena má šťastie, že ju tak vnímaš." odhodlala sa vysloviť. Tomáš pokrútil hlavou.

"To ja mám šťastie, že som ju mohol spoznať." pomalými krokmi sa opäť k nej priblížil a sadol si kúsok od nej.

"Patrí do minulosti alebo prítomnosti?" otázka, ktorá z nej vyšla ho pobavila. Premýšľal, či tuší, že je to ona alebo ho iba skúša.

"Myslím, že obkolesuje celé moje bytie. Jej krása, čistota a jemnosť siahajú do minulosti, sprevádzajú ma prítomnosťou a rozjasňujú aj moju budúcnosť." jemný tón hlasu, ktorý použil, keď to hovoril, Zuzke spôsobil chvenie v jej vnútri. Zavrela diár a položila mu ho k nohám. Potom sa opäť oprela o strom a zahľadela sa do diaľky. Cítila jemné napätie z toho všetkého, čo sa jej snažil naznačiť. Videla mu to v očiach a za iných okolností by sa nechala slobodne unášať tou krásou. Úplne nedokázala pomenovať čo jej v tom bráni, ale bála sa. Mala strach, že sa stane opäť zraniteľnou.