Bolí to, keď rastieš? - 46.časť

"Pomenuj to nahlas. Nedrž to v sebe." prerušil jej myšlienky Tomáš. Strhla sa a prekvapene otočila hlavu k nemu.

"Ako vieš?" snažila sa sformulovať otázku. Zastavila sa však, keď uvidela nehu v jeho očiach.

"Ako viem, že sa bojíš otvoriť srdce láske? Vidím to v tvojej tvári. Moje srdce mi to našepkáva. Boh ťa chce z toho vytrhnúť, Zuzka. Som tu. Neublížim ti." nežne sa vyznal.

"To isté hovoril aj Peter. Nechcem ti ublížiť. A prešlo niekoľko rokov a ja stále cítim obrovský pocit straty. On nebol iba môj partner, bol mojim najbližším človekom. Poznal ma od malička a ja jeho tiež. Ako mohol tak ľahko odísť a celé roky sa neozvať?" keď to vyslovila nahlas, po tvári jej začali stekať slzy. Bolesť, ktorú sa snažila utláčať do úzadia, práve teraz pomenovala nahlas. Ľútosť zo stratených rokov, toto miesto, Tomášove slová, všetko to na ňu doľahlo a ona sa hlboko rozplakala. Tomáš sa k nej pomaly priblížil a vtiahol ju do náručia. V tichosti a bez zbytočných slov. Zuzka prijala jeho blízkosť a inštinktívne sa privinula k jeho hrudi. Nechala, nech sa jeho mohutné ramená stanú skrýšou, ktorú tak dlho potrebovala. Nevedela, aký dlhý čas prešiel. Cítila sa v Tomášovom náručí príjemne a bezpečne. Teplo, ktoré vyžaroval ju natoľko upokojilo, že prestala plakať a započúvala sa do tlkotu jeho srdca. Usadilo sa medzi nimi ticho a ani jednému z nich to nevadilo. Ani jeden z nich ho nechcel prerušiť. Vytváralo medzi nimi dôverný pocit istoty. Barras si ľahol pred nich, akoby sa ich vzájomné puto snažil chrániť. Tomáš sa jemne usmial. Páčila sa mu táto chvíľa. To, že mohol cítiť jej nádhernú vôňu a že sa mu rozhodla zveriť svoju zraniteľnosť. Srdce sa mu napĺňalo silou a odvahou chrániť ju. Nedovoliť, aby ešte niekedy pocítila takú bolesť. Zuzka sa nadýchla a pomaly sa odtiahla. Tomáš sa nežne zahľadel na jej tvár a jemne jej prstom zotrel z tváre slzy.

"Prepáč. Toto miesto mi pripomenulo spomienky, ktoré ma trošku prevalcovali." povedala so sklonenou hlavou.

"Nemusíš sa ospravedlňovať. Nepociťujem voči tebe žiadne nepríjemné pocity. Práve naopak, som rád, že si sa rozhodla nemlčať."

"Ja len, nie som pripravená začať.." odmlčala sa a odtrhla si stebielko trávy. Nervózne ho zvierala v prstoch.

"Zuzka?" nežne vyslovil jej meno a čakal, kedy sa opäť pozrie na neho. Pomaly zdvihla oči k nemu. "Nezavolal som ťa sem preto, aby som na teba tlačil. Nič od teba neočakávam. Chcem len, aby si vedela, že som tu. Ochotný ťa kedykoľvek vypočuť. Túžim po tom, aby sa tvoje srdce prestalo báť a získalo voči mne dôveru." citlivo vyberal tie správne slová. Istota, s akou to hovoril, ju upokojila a ona sa dokázala jemne usmiať.

"Ďakujem. Veľa to pre mňa znamená. Čo si vlastne celé tie roky robil?" odhodlala sa spýtať. Tomáš sa chvíľu zamyslel a pošúchal si bradu.

"Študoval som. Snažil som sa dosiahnuť úspech bez toho, aby za mnou ktokoľvek stál. Túžil som po nezávislosti od otca. A postupne sa mi to podarilo, hoci mi to neuľahčoval." vážne zovrel sánku a zamyslene sa zahľadel za ňu.

"Podľa diplomov na stene v tvojej lekárskej izbe, sa ti to podarilo nad očakávania. Študoval si aj v zahraničí?" spýtala sa so záujmom. Tomáš nahol hlavu doprava a zúžil na ňu oči.

"Bol som tam na stáži. Priznám sa ti. Dostal som rovnakú ponuku, ako Peter. Ostal som však študovať doma. Iba na jeden rok som odišiel. Neustále som však pociťoval potrebu vrátiť sa domov." Zuzka na neho prekvapene zdvihla obočie.

"Prečo?" spýtala sa ihneď. Tomáš sa pobavene usmial.

"Tri ženy ma ťahali naspäť." vyslovil pokojne.

"Tri?" zvedavo zažmurkala a čakala, či jej to objasní. Tomáš sa opäť letmo usmial a prikývol.

"Moja starká, mama a ty." chvíľu vyčkal, kým dopovedal posledné slovo. Zuzke spadlo stebielko na zem a šokovane sa na neho pozrela.

"Ja? Veď si o mne vôbec nič nevedel." Tomáš si vydýchol a pretrel si oči.

"Nie tak úplne. Vedel som, že študuješ na rovnakej škole. Vedel som, že navštevuješ dom dôchodcov a detský domov v neďalekom meste." ticho podotkol. Zuzka nechápala jeho slovám.

"Ale ako?" trhano vyslovila. Vôbec nechápala, ako to všetko vedel. Tomáš si pritiahol ruksak, ktorý mal hneď vedľa seba a vybral si odtiaľ fľašu s vodou. Pokojne sa napil a potom fľašu vrátil na svoje miesto. Zuzka na neho šokovane pozerala a nechápavo čakala, kedy jej to objasní.

"Veľakrát, keď si bola stratená vo svojich myšlienkach, som ťa zazrel na rôznych miestach. Keď som raz vychádzal, aj s mojou kapelou, z domova dôchodcov a uvidel som tvoju tvár prvýkrát, radšej som sa skryl, aby si ma nevidela. Pamätal som si na naše posledné stretnutie a to, ako si chcela, aby som radšej odišiel. Vedel som, že sa Peter nakoniec rozhodol študovať v zahraničí, nevedel som však, že nie ste spolu. A tak som si myslel, že je lepšie sa ti vyhýbať." Tomáš na chvíľu stíchol, ale po pár minútach sa usmial. "Keď som ťa uvidel v Matúškovej izbe, neveril som vlastným očiam. Zrazu mi to všetko dávalo zmysel. Vrátili sa mi naše staré rozhovory. Vlastne, stále som na teba myslel." vyznal sa priamo. Potom sa postavil a opäť sa jej pomalými krokmi vzdialil. Zuzka sledovala jeho siluetu tela, ako sa odráža pri západe slnka. Srdce sa jej silno rozbúšilo. Mala obrovskú chuť chytiť ho za ruku. V mysli jej vírilo množstvo myšlienok o tom, aký jej bol vždy blízky. Odhodlala sa postaviť a potichu pristúpila k jeho chrbtu. Barras na ňu zvedavo zdvihol hlavu a pomaly ju nasledoval. Pevne zvierala ruku v päsť, keď sa k nej otočil. Modrá farba jej očí, ktorá zjemnela, keď do nich zasvietilo slnko, ho naplnila túžbou. Očami si prezeral jej pery a oči. Zastavil sa pri jej ruke, ktorú stále zvierala v päsť. Prstami nežne prešiel po jej. Pocítil, ako sa jej zachveli. Pomaly privrela oči a snažila sa užívať si iba jeho jemný dotyk. S ľahkosťou jej otvoril dlaň a nenáhlivo si prepletal svoje prsty s jej. Zuzka si nahlas vydýchla a otvorila oči. Uvidela jeho hravý úsmev a pocítila ľahký dotyk jeho palca. V podbrušku sa jej odohral nádherný súboj pocitov vzrušenia, túžby a súznenia. Tomáš na ňu odhodlane pozrel a druhou rukou ju pohladil po líci.

"Vždy si to bola iba ty. Zuzka. A vždy to budeš iba ty. Moja duša horí, keď môžem cítiť tvoju blízkosť. Som celý ponorený do krásy tvojho srdca. Nemôžem prestať myslieť na tvoje nádherné nezábudkové oči." šeptom jej hladil zmysly. Zabudla na strach a nechávala sa kolísať v jeho nežnosti. Opantával ju celú. Rukou si ju pritiahol bližšie k sebe a ovinul sa okolo nej. Mala pocit, že padá a jeho hlboká náruč jej pomáha v tom, aby sa nebála. Lícom sa otrel o to jej a ústami sa priblížil k jej uchu. "Moje nežné vtáča." pošepol s ľahkosťou. Celé jej telo sa striaslo. Jeho hlas, jemné dotyky, to miesto, všetko ju to strhávalo a ona sa nedokázala sústrediť na nič iné. Barras sa s vrtiacim chvostom priblížil k ich nohám a zdvihol k nim hlavu. Zuzka sa usmiala, keď na neho pozrela.

"Vyzerá to tak, že aj Barras má radosť." povedala pobavene. Tomáš sa usmial a pohladil ho pod krkom.

"Áno. Veľa som mu o tebe rozprával. Myslím, že tuší, že si to ty." postavil sa naspäť k nej a skúmal jej oči. Zvážnela a pozrela sa na ich prepletené prsty. Pomaly sa odtiahla a zamyslene sa pozrela na lúku plnú kvetov. Spomenula si s akou ľahkosťou sa tu kedysi prechádzala. S jemnými krokmi sa odhodlala vojsť tam a pohladiť kvety, ktoré jej pripomínali roky, keď bola šťastná. Tomáš ostal stáť na mieste a vážne ju sledoval. Nemal potrebu ju nútiť. Chcel jej darovať tú možnosť, aby sa rozhodla sama. Aj keby to mohlo znamenať, že ju stratí. Zrazu jej zazvonil telefón. Bola to mama. Chcela sa jej pochváliť, že ju Patrik zajtra pozval na večeru. Prosila Zuzku, či by s ňou zajtra z nemocnice neskočila do nejakého obchodu, aby si kúpila niečo pekné. Zuzka sa potichu usmievala, pretože vedela to, čo na jej mamu čaká. Sľúbila, že jej s radosťou pomôže. Keď ukončila hovor, Tomáš sedel pri Barrasovi a hladil ho za uchom.

"Môj strýko chce požiadať moju maminku o ruku, zajtra." veselo jej zasvietili oči a sadla si ku nim. Tomáš sa tiež usmial.

"Tak to je veľká vec. Gratulujem."

"Teším sa z nich. Moja mamička si zaslúži byť šťastná. Veľa trpela, keď ocko zomrel a s Patrikom si veľmi rozumejú." pohladila Barrasa jemne po chrbte a zamyslene sa pozrela na kopce.

"Aký bol tvoj otec?" so záujmom sa na ňu zahľadel. Zuzka si stále prehliadala kopce. 

"Bola som malá, keď zomrel, ale zopár spomienok, ktoré na neho mám, sú veľmi príjemné. Ktovie, akí sú.. " zastavila sa a sklonila pohľad na zem. 

"Akí sú, kto?" Tomáš prekvapene zdvihol obočie. Nechápal tej poslednej vete. Zuzka sa k nemu otočila.

"Som adoptovaná. Niekedy premýšľam nad tým, kto sú vlastne moji skutoční rodičia a prečo ma nechceli. Chcem tým povedať, že svoju mamičku ľúbim veľmi, iba ma niekedy popadnú myšlienky, kto vlastne v skutočnosti som." oči sa jej zaleskli clivosťou. "Rada by som si vypočula ich príbeh a to, prečo ma nechceli." odhodlala sa vysloviť nahlas. Pri Tomášovi sa cítila tak príjemne, že jej nevadilo nahlas vysloviť aj túto vec. Tomáš sa na ňu s láskou pozrel.

"Nie si na nich nahnevaná?" Zuzka sa po tejto otázke zamyslela.

"Neviem. Myslím, že nie. Moji adoptívni rodičia a hlavne mamka, boli ku mne vždy takí láskaví, že nemám potrebu v sebe živiť hnev." odhodlala sa na neho pozrieť.

"A na Petra?" vyslovil nahlas. Strhla sa pri tej otázke. Nečakala ju a myslela si, že aj Tomášovi bude nepríjemné sa o ňom zhovárať. Podľa jeho pohľadu sa však mýlila. Náhle sa postavila a otočila sa mu chrbtom. Ruky si ovinula okolo tela. Tomáš ju chvíľu sledoval. Spýtal sa to hlavne preto, aby vedel, aké pocity vlastne k Petrovi prechováva. Vedel, akí blízki si boli a srdce mu našepkávalo, že Zuzka to ešte stále v sebe nemá doriešené. A na jednej strane ju aj chápal. Bola úprimná a priama, potrebovala si veci vydiskutovať, aby ich mohla uzavrieť. Peter jej v tom nepomohol, pretože sa jej za celý čas ani raz neozval.

"Neviem na to odpovedať. Nechcem sa hnevať na nikoho, ale srdce je veľmi zradné." pomaly sa otočila naspäť k nemu a vzhliadla do jeho modrých očí. Skúmala, či mu tým vyznaním nejak neublížila. Jeho oči sa na ňu však stále pozerali pokojne a priamo. "Nikdy by som si nemyslela, že to poviem. Ale, ak ťa sklame človek, ktorého máš v srdci veľmi hlboko, aj tvoje pocity sa zmenia." Tomáš sa po jej slovách zamyslel. Mlčal. Zuzka sa k nemu priblížila a opäť sa posadila oproti nemu. Čakala na jeho reakciu, ale neprichádzala. "Si sklamaný?" so záujmom čakala na jeho odpoveď. Jeho oči boli stále pokojné, keď sa na ňu pozeral. Jemne sa usmial.

"Prečo by som mal byť?" odpovedal otázkou a očami neuhýbal.

"Ja neviem. Povedz mi tvoj názor. Ako to cítiš ty?" Tomáš sa opäť usmial.

"Nemal som veľmi vážne vzťahy. Nikdy som niečo podobné nezažil. Ale pocity, ktoré prechovávam k tebe, od začiatku, sú pre mňa vzácne a čisté. Nech si sa rozhodla akokoľvek, vždy som to bral ako súčasť teba. Aj keď som určitým veciam nerozumel. Zbytočne som to však nerozoberal. Proste láske stačí láska sama. Nepotrebujem do toho miešať niečo viac. Snažím sa žiť jednoducho. Život ti tej komplikovanosti niekedy naservíruje bez tak dosť. Láska, ktorou som bol obdarený od Ježiša je iná, ako láska tohto sveta." Zuzka po jeho slovách strnula. V prvý okamih mala pocit, že sa cíti dotknutá, ale po chvíli, keď sa opäť pozrela do jeho očí, zistila, že má pravdu. Bolo pre ňu však ťažké aplikovať to do toho, čo pociťovala z rozhodnutia, ktoré urobil Peter. Ticho sklopila pohľad a sledovala Barrasa, ako pokojne dýcha, keď ho jeho majiteľ jemne hladí. Cítila, že nepokoj, ktorý sa jej v srdci usádzal zakaždým, keď si spomenula na Petra, nepatrí do jej vnútra. Ťažil ju a gniavil. Práve preto sa snažila tú bolesť uzatvárať a nezaoberať sa ňou.

"To čo hovoríš, chápem tomu, ťažko sa to však aplikuje do života." sklamane vyslovila. Tomáš chytil jej ruku, ktorú mala položenú na Barrasovom chrbte a jemne ju pohladil. Očami sa jej snažil odpovedať. Mal pocit, že toho vyslovil už dosť. Nemal viac potrebu radiť jej. Povzbudivo sa usmial a po chvíľke odtiahol ruku. Obaja sa zahľadeli na kopce, ktoré ich tak ohurovali svojou majestátnosťou.

"Ticho je niekedy viac, ako milión vypovedaných slov." pošepol a letmo pohliadol k nej. Spoločne sa na seba usmiali.