Bolí to, keď rastieš? - 47.časť

Keď ju Tomáš odprevadil k dverám domu, vo svojom srdci sa Zuzka cítila slobodnejšie. Tomášova prítomnosť na ňu pôsobila upokojujúco. A hoci si nedali žiadny sľub, vedela, že sú si bližší. Tomáš vzal jej ruku do svojej a jemne si ju pritiahol k perám. Nežne jej pobozkal prsty a potom sa usmial. Venovala mu rovnaký, uvoľnený úsmev.

"Ďakujem, že si prišla." pošepol ticho.

"Ďakujem, že si tam bol." vyslovila rovnakým tónom a pohladila Barrasa. Ten si okolo jej ruky jemne obtrel tvár. 

"Bolo mi cťou. Vidíme sa zajtra v nemocnici." na tvári mu hral ešte stále jemný úsmev, keď sa otočil a pomalými krokmi sa jej začal vzďaľovať. Po pár sekundách sa naspäť pozrel jej stranou a zaujato na ňu pozrel. Venovala mu ten najnežnejší pohľad, akého bola schopná.

Vydýchla si, keď vošla dnu a rýchlo vybehla po schodoch do svojej izby. Cítila sa inak. Možno to bolo tým, že po toľkých rokoch konečne navštívila miesto, ktoré jej bolo také vzácne. Nemohla však poprieť, že aj Tomášova prítomnosť jej bola milá. Rezignovane si sadla na posteľ a do prstov chytila retiazku, ktorú mala pod blúzkou. Odopla ju a amulet si položila na svoju dlaň. Zamyslene sa naň zahľadela.

"Pripomínaš mi ho. Zakaždým, keď sa na teba pozriem, spomeniem si na Petra. Čo asi robí, či niekedy aj on na mňa myslí. Chýba mi, ako priateľ." pohladila jemne amulet palcom. Spomenula si na deň, keď jej ho daroval. "Nechcem sa na neho hnevať. Tomáš mal pravdu. Môj Pane, ešte nikdy som Ti to nepovedala, ale teraz je ten správny čas. Chcem to odovzdať Tebe. Vezmi si moje trápenie a vylieč ho tak, ako to Ty uznáš za vhodné. Viem, že v Tvojich rukách sa to všetko premení na to, čo je správne. Chcem to prijať, prosím, pomôž mi." šepkala do ticha svojej izby. Potom zovrela amulet v dlani a pritiahla svoje telo k posteli. Nechala, nech sa jej srdce nasýti tým pokojným hlasom, ktorý sa snažil znieť v jej duši: Žiaden človek na tomto svete ti nedokáže určiť, kto v skutočnosti si. To som do tvojho vnútra vložil Ja. Upriam pohľad na Mňa a objavíš svoju podstatu. Potom sa budeš môcť hlbšie vnoriť do Mojej Lásky. Si strachom vzdialená od tejto Pravdy. Zlomené srdce obnovím a stvorím nové. Hľa, to nové klíči. Nebadáš?

V prvý nádych, keď otvorila oči, nevedela, čo na to povedať. Zovrelo sa jej hrdlo a akoby ju chcelo niečo vtiahnuť späť. Výčitky, sebaľútosť, spomienky, trpké sklamanie, všetko to prekričalo ten pokoj, ktorý ju hladil. Opäť sa zhlboka nadýchla, vzala krabičku, ktorú mala pod posteľou a amulet tam rýchlo zavrela. Bolo na čase ukončiť to sebatrýznenie.

Na ďalší deň, keď Zuzka prechádzala po chodbe, aby navštívila Matúška, nechtiac narazila do Tomáša, ktorý práve z jeho izby vychádzal. Rýchlo sa odtiahla a pozrela na stranu, či ich niekto nepozoruje. Tomáš sa pobavene usmial.

"Všetko v poriadku?" otočil sa tým smerom, čo ona a potom k nej opäť vzhliadol. Zuzka skrývala úsmev.

"Nechcem, aby niekto o nás začal klebetiť." pošepla a upriamila na neho pohľad.

"Ak sa to stane, vyriešim to ľahko." razantne zdvihol jedno obočie.

"Naozaj? A mám sa spýtať, že ako?" veselo pohla kútikom dohora. Tomáš mlčky pokrútil hlavou a široko sa usmial. "Ako sa má Matúško?" otočila otázku a zaujato čakala na odpoveď.

"Myslím, že výborne. Túto noc vôbec nemal záchvat po otcovej návšteve. Neviem síce, ako dopadla, ale vyzeral odvážne." Tomášova tvár zjemnela. Tešil sa zo svojho malého pacienta.

"Prečo vlastne neleží na pediatrii, kde sú aj iné deti, ale je tu?" zvedavo zdvihla obočie.

"To by si sa musela spýtať riaditeľky. Domnievam sa však, že to súvisí s tým, že na tomto oddelení je najlepšia nadštandardná izba a hlavná sestra je jej veľmi blízky človek. Každý deň však konzultujtem jeho stav s primárkou z detského oddelenia. Pred obedom dokonca ona sama chodieva za ním, aby si ho obzrela."

"A možno si ťa pani riaditeľka obľúbila ako lekára. Si skvelý odborník. Prezradilo mi to o tebe viacero pacientov. A dokonca aj to, že si mal byť primárom, ale si to odmietol." povedala veselým hlasom. Tomáš sa uškrnul.

"Vau, mám pocit, že tu o mne vedia viac, ako si myslím. Začnem sa báť, že zistia aj to, že som dnes ešte neraňajkoval." zasmial sa a Zuzka sa zasmiala spolu s ním. "Matúško už ťa očakáva. Choď, lebo sa bude na mňa hnevať, že som ťa zdržal." letmo sa usmial a pomaly odkráčal do vedľajšej izby. Zuzka sa cítila spokojne. Tešila sa z toho, že Tomáš na ňu, za ten včerajšok, vôbec nenaliehal a správal sa uvoľnene. Stlačila kľučku a s úsmevom Matúška pozdravila.

"Môj malý princ, tak ako dopadlo tvoje stretnutie s ockom?" posadila sa na kreslo oproti nemu. Matúško si vydýchol a mlčky otočil hlavu nabok. "Bolí ťa srdiečko?" chytila jeho malú rúčku, ktorou si nervózne obtieral stehno. Odhodlal sa na ňu pozrieť a v tvári mal sklamaný výraz.

"Ocko hovoril, že už nechce byť s mamkou. Teda, on to povedal trošku inak, ale ja som to pochopil takto." jeho smútok v očiach Zuzku zabolel.

"Môj drahý, chápem tvoje sklamanie a bolí ma to rovnako ako teba. Veľmi by som si pre teba priala rodinu, ktorá bude pevne zakorenená v Božej istote. Ak je to aspoň trošku možné, odpusti im ich zlyhanie. My dospelí veľakrát chceme vás deti niečo naučiť, ale sme stále iba ľudia a z ľudskej podstaty robíme obrovské chyby. A hoci možno tvoj ocko a mamka k sebe lásku necítia a azda sa na seba aj hnevajú, s tebou to nemá žiadny súvis. Pretože teba sa nedá neľúbiť." keď povedala poslednú vetu, priblížila k nemu tvár a pobozkala ho na líce. Matúškovi sa rozžiarili oči radosťou. Potom sa na chvíľu vážne zamyslel. 

"Ďakujem, že si tu. Boh mi ťa zakaždým daruje ako lepku na boliestku. Je to veľmi príjemné." usmial sa, keď to dopovedal. Hoci bol stále trochu sklamaný, Zuzkina láska ho liečila. Chvíľu na ňu zamyslene hľadel. Zrazu ho napadla jedna vec: "A čo to tvoje obľúbené miesto?" zvedavo zdvihol noštek. Zuzka sa pobavene usmiala.

"Och, môj drahý chlapček. Bolo to nádherné, vrátiť sa tam po takom dlhom čase. Veľmi som sa z toho tešila." zamyslene pozrela do okna a jemne sa usmiala.

"A už si si rozmyslela, či ma tam niekedy vezmeš?" uprene sledoval jej tvár. Otočila sa k nemu a prikývla.

"Rozmyslela. Určite ťa tam vezmem. Len je potrebné, aby si sa cítil úplne fit a mohol sa z nemocnice vrátiť domov." povzbudivo vyslovila. Matúško sklopil pohľad na zem. Badala, že zostal zaskočený. "Čo sa stalo? S niečím nesúhlasíš?" kľakla si na zem a vyhľadala jeho oči.

"Už ťa potom nebudem môcť takto často vídať." povedal so sklamaním v hlase.

"A to kto povedal? Odteraz si mojim najvzácnejším priateľom, akoby si bol môj malý braček. Ja si na teba chcem nájsť vždy čas." nadšene sa usmiala a aj Matúškovi sa rozžiarila tvár. 

"A ty si moja najkrajšia sestrička. To znie skvelo." iskričky v jeho očiach Zuzku zahriali v srdci. Obaja sa s láskou objali. Pomaly sa otvorili dvere a dnu vošla Vilma. Nakukla dnu a jemne sa usmiala.

"Neruším vás?" spýtala sa váhavo. Zuzka jej opätovala úsmev. Matúško sa vytrhol zo Zuzkinho objatia a vletel do toho Vilminho.

"Mamička, práve sme si so Zuzkou hovorili, že ja budem jej braček a ona moja sestrička. Nie je to super?" pozeral zdola na ňu s rozžiarenou tvárou. Vilma sa k nemu zohla a pohladila ho po tvári. Srdce jej zovrela bolesť. Spomenula si na svoje odložené dieťa. Ani nevedela, či to bolo dievčatko alebo chlapec. Nikdy sa to matky neodhodlala spýtať. Teraz, keď prišiel Sebastian, čoraz viac sa jej táto naliehavá myšlienka snažila vkrádať do jej vnútra. Premýšľala, či by jej matka dokázala odpovedať bez toho, aby medzi nimi nevznikol konflikt.

"Mami? Si v poriadku?" vytrhol ju z premýšľania Matúškov hlas. Vilma sa vzpriamila a snažila sa usmiať.

"Iste, synček, je to skvelé." pokojne prikývla a s rukou vo svojej ho prijmela si sadnúť.

"Tak ja už pôjdem. Majte príjemný deň." zdvihla sa Zuzka na odchod.

"Počkajte, Zuzka. Keď už ste sa stala synovou sestrou, budem rada, keď prídete zajtra na jeho narodeninovú oslavu. Doktor Izakovič povedal, že ak sa dnes večer nič neskomplikuje, mohla by som ho zajtra na pár hodín vziať domov do záhrady, aby si užil svoj deň na čerstvom vzduchu." Vilmine pozvanie Zuzku prekvapilo a zároveň potešilo. Matúško s očakávaním pozeral, ako Zuzka odpovie.

"Bude mi cťou. Nenechám si ujsť jeho veľký deň." veselo žmurkla na Matúška. Ten zvískol od radosti.

"Už sa neviem dočkať." s nadšením skákal na jednom mieste. Vilma so Zuzkou sa na seba pokojne usmiali. Zuzka sa rozlúčila a pomaly odkráčala z izby.

Keď vyšla z izby, Tomáš práve tiež vychádzal z dverí, o dve izby ďalej. Spokojne sa usmieval a Zuzke sa z toho pohľadu rozbúšilo srdce. Nevšimol si ju. Sústredene vošiel do ďalších dverí. Aj ona sa usmiala a odhodlane vkročila do plnenia svojich pracovných povinností. Doobedie bolo hektické, mala pocit, že nestihla dopiť vodu, ktorú mala na stole. Keď si k nej prisadla Inka, spokojne práve dopíjala v bufete svoj čaj. Zrazu okolo nich prešiel Tomáš, letmo ich pozdravil a pri pulte si vzal denné menu. Potom sa posadil o stôl ďalej, tak, aby mohol vidieť na Zuzku. Pobavene sa na ňu usmial a ona sklonila pery k šálke. Snažila sa skryť úsmev. Inka sa otočila letmo na Tomáša a potom sa nahla k Zuzke.

"Nie je ten náš doktor fešák? Vždy ma zaujímalo, prečo je taký neprístupný." zamyslene zdvihla hlavu Inka a podoprela si bradu rukou. Zuzka sa veselo usmiala.

"Možno má len rád svoje súkromie." naznačila s letmým pohľadom na neho.

"Tak ako ty?" spýtala sa so záujmom. Zuzka k nej mlčky obrátila pohľad. "Vôbec o sebe nerozprávaš a ani o tvojich stretnutiach s riaditeľkiným synom." zvedavo zdvihla hlavu.

"Nemám takú potrebu. A nemyslím si, že je správne o tom hovoriť ďalej. Je to medzi mnou, Matúškom a jeho rodičmi." Zuzka na Inku pozerala vážnym pohľadom. Okolo nich prešla mladá doktorka, s očarujúcim úsmevom, ktorý venovala Tomášovi. Vzala si od pultu kávu a uvoľnene si k nemu prisadla. Zatienila tak pohľad, ktorý Tomáš mal k Zuzke.

"Chápem, chápem." Inka pozerala na to, ako si doktorka sadá. "To je doktorka Lenka Frank, odzačiatku ako sem prišla sa pokúša o doktorka. Má však smolu, on o ňu nemá ani trochu záujem." pošepla Inka s jemne nahnutou tvárou k Zuzke, tak, aby ich nikto iný nepočul. Zuzka si odpila z čaju a nezaujato sa pozrela na stranu, kde bola vitrína s koláčmi.

"Asi si dám niečo sladké." odhodlane Zuzka vstala a podišla k pokladni. Vybrala si ovocnú tortu so šľahačkou. Spokojne sa usmievala, keď si niesla tanierik späť na svoje miesto. Cítila, že Tomášov pohľad ju sleduje. A tiež aj doktorkin. Zuzka sa na nich letmo otočila a pokývla hlavou. Tomáš jej toto gesto opätoval. Doktorka na ňu prísne zazrela.

Zuzka si vychutnávala svoju dávku sladkého, keď sa k nej opäť Inka nahla.

"Vieš čo som počula? Otec doktorky Frank a doktorkov otec sú dobrí priatelia. Myslím, že by spolu tvorili krásny pár. Nemyslíš?" Zuzke sa vytvorila v hrdle hrča a malý kúsok z koláča jej zabehol. Zakašľala a rýchlo si odpila z vody, ktorú k zákusku dostala. Na Inku sa nepozrela, pretože cez slzy takmer nič nevidela.

"Si v poriadku?" Inka na ňu zdesene pohliadla. Zuzka si ešte raz odkašľala a prikývla.

"Inka? Už musím ísť. Potrebujem ešte zbehnúť na hematológiu. Popohnať výsledky, ktoré trochu meškajú." letmo pozrela na hodinky a rázne sa postavila na odchod.

"Áno, jasné, choď. Ja to chápem." zvolala na Zuzku, keď sa vzďaľovala. Keď bola dostatočne ďaleko od bufetu a na mieste, kde nevidela žiadneho známeho človeka, na chvíľu sa oprela bokom o stenu. Predýchavala slová, ktoré sa jej dostali do uší. Vedela, že je to iba jedna z klebiet Inkinho rýchleho jazyka. Niečoho v jej vnútri sa to však dotklo. Snažila sa nasýtiť pokojom a istotou, ktorú si vytvárala pri tichom rozhovore s Bohom. Vydýchla a pomaly sa odhodlala pokračovať v chôdzi. Zrazu sa vedľa nej objavil Tomáš. Mal úplne pokojnú tvár. Zuzka nechápavo zastala a pozrela sa jeho smerom. Po pár krokoch Tomáš tiež zastal a otočil sa za ňou. Jemne sa usmial. Zuzka mu opätovala úsmev a opäť pokračovala v chôdzi. Tomáš bol stále po jej boku.

"Čo tu robíš?" spýtala sa úplne potichu. Tomáš sa na ňu otočil a zdvihol obočie.

"Pracujem v tejto nemocnici. Azda si zabudla?" pobavene sa usmial. Zuzka pokrútila hlavou a zasmiala sa tiež.