Bolí to, keď rastieš? - 48.časť

"Tak som to nemyslela." trošku hlasnejšie zdôraznila.

"Ja viem. Potrebujem ísť posúriť výsledky magnetickej rezonancie jedného pacienta." povedal vážne.

"Aha." jemne sa usmiala. Mala pocit, že to bola len výhovorka, ale nerozoberala to ďalej. V tichosti obaja nastúpili do výťahu a každý si stlačil svoje číslo. Mlčky vedľa seba stáli, keď sa výťah zrazu zasekol. Zuzka sa zamračila a pozrela na Tomáša. Ten sa na ňu povzbudivo usmial. 

"Nemusíš mať obavy. To sa tu občas stáva." jeho uvoľnený hlas ju prekvapil.

"A trvá to dlho, kým opäť nabehne?" spýtala sa vážne. Tomáš pokýval hlavou zboka nabok.

"Záleží od toho, či niekto pôjde okolo a nahlási to." uškrnul sa. Zuzke sa zdesením stiahla tvár. Tomáš k nej o jeden krok pristúpil bližšie. "Vieš čo je na tom pozitívne?" vážne si pritiahol svoju tvár bližšie k nej. Zuzke sa zrýchlil dych a líca sa jej naplnili horkom.

"Nie." ticho pošepla.

"Že tu môžem byť s tebou úplne sám." naklonil sa ešte bližšie. Pocítila jeho horúci dych na svojom líci. "Si nádherná, keď sa červenáš." šepol pri jej perách. Zuzke sa stiahlo podbruško a jemne pootvorila pery. Snažila sa v celom tom napätí, ktoré medzi nimi vzrástlo, zhlboka dýchať. Jeho hlboký pohľad jej však spôsoboval, že dýchala plytko a zrýchlene. 

"Myslím, že sme si chceli uchovať profesionalitu na pracovisku." šepla privretými očami. Tento okamih ju úplne vťahoval bližšie k nemu. Tomáš vydýchol a opäť sa narovnal. Potom sa letmo usmial.

"Mám pocit, že si nedojedla svoju dávku sladkého, tak tu niečo pre teba mám." upriamil svoj pohľad opäť do jej očí. Z vrecka svojho lekárskeho plášťa jej podal lízatko v tvare ruže. Usmiala sa, keď to uvidela.

"Ďakujem. To je milé." vzala si z jeho rúk sladký darček a nadšene si ho prehliadala. Zrazu sa Tomáš načiahol ku gombíkom a opäť stlačil rovnaké čísla, čo predtým. Výťah sa znova rozbehol. Zuzka na neho šokovane pohliadla. Tomáš sa široko usmial a rezignovane zdvihol ramená. Venoval jej nevinný pohľad. Zuzka so skrytým úsmevom pokrútila hlavou.

Po ich zvláštnom kontakte vo výťahu sa Zuzka s Tomášom už počas služby nestretli. Každý mal iný druh povinností. Keď sa však Zuzka po skončení ponáhľala z výťahu, lebo vedela, že ju mama čaká niekde vonku, zaskočil ju opäť Tomáš, ktorý sa zjavil pri otvorených výťahových dverách. Zamyslene sa usmial a telom sa postavil oproti nej. 

"Nejak sa ponáhľaš." jeho hlas znel pobavene.

"Mama ma čaká vonku. Sme dohodnuté na nákup. A sľúbila som, že sa zajtra zastavím na Matúškovej narodeninovej oslave, chcem mu niečo kúpiť." Tomáš sa na ňu zaujato zahľadel.

"Nebudem ťa teda zdržiavať." podišiel nabok a nechal jej tak voľný priestor k tomu, aby mohla odísť. Zuzka však stále stála na svojom mieste a mlčky sledovala jeho tvár. Bolo jej príjemne v jeho blízkosti a vždy, keď sa na ňu pozrel mala pocit, že vzlietne. Spytujúco zdvihol jedno obočie dohora. Bol prekvapený, že ešte stále neodišla. Náhle ju chytil za ruku a vtiahol ju o pár krokov ďalej, na miesto, kde mali úplné súkromie. Oprel ju o stenu a intenzívne sledoval celú jej tvár. Obaja začuli rozhovor dvoch žien, ktoré nastupovali do výťahu. Jemne sa na seba usmiali. Srdce sa jej stiahlo adrenalínom, keď si tesne priblížil svoju tvár k jej. Dnes už druhýkrát. Takmer nedýchala. Zľahka sa na ňu opäť usmial a jemne sa dotkol pramienka vlasov, ktorý sa jej neposlušne vkradol do tváre. Ticho, ktoré medzi nimi zavládlo ju úplne opantalo. Dokázala sa plne sústrediť iba na neho samotného.

Medzitým Alenka sedela na lavičke v nemocničnom parku a nervózne si pretierala dlane. Nechcela byť moc blízko budovy, aby sa náhodou s niekým nestretla. Intenzívne pozorovala dvere, kedy sa otvoria a vyjde z nich Zuzka.

"Teta Alenka, si to ty?" vytrhol ju zo zamyslenia Vilmin hlas. Alenke sa roztriaslo srdce, keď sa otočila smerom, odkiaľ ten hlas vyšiel. Keby nesedela, určite by sa jej podlomili kolená. Vilma si k nej prisadla s rozžiarenou tvárou. Alenka sa otočila stranou, tak, aby mohla opäť sledovať dvere. Na okamih sa jej pohľad zastrel strachom.

"Vilmuška, rada ťa vidím." snažila sa usmiať. V tvári jej však prevládala nervozita. Bála sa stretnutia, ktoré by mohlo nastať. Úplne sa jej stiahol žalúdok. Nervózne pozerala raz na Vilmu a raz na dvere. 

"Tak dlho sme sa nevideli. Ak máš čas, budem rada, keď pôjdeš teraz so mnou. Môžeme si spolu zájsť na kávu alebo na čo budeš chcieť." povedala Vilma nadšene. Alenka sa zdesene pozrela do jej očí, potom opäť na dvere. V mysli sa jej zjavili výčitky, ktoré by od Zuzky zazneli, keby sa to všetko prevalilo.

"Prepáč Vilmuška," Alenka sa náhle postavila, "ale už musím ísť, lebo mám iné stretnutie. Rada som ťa videla. Pekný deň ti prajem." nečakala ani, kedy ju Vilma odzdraví a rýchlym krokom odkráčala preč. Skryla sa za najbližším rohom a mala čo robiť, aby lapila dych. Strach s výčitkami, spojený s rýchlou chôdzou, jej zabránil v tom, aby sa mohla zhlboka nadýchnuť. Do očí sa jej tisli slzy. Inštinktívne nahmatala v kabelke mobil a vytočila Patrikove číslo. Zdvihol takmer ihneď.

"Alenka? Rád ťa počujem." zaznel jeho príjemný hlas.

"Stretla som Vilmu. Ach, Patrik, mám pocit, že sa mi zlomí srdce z tých tajomstiev, čo v sebe držím. Ani nevieš, ako som sa bála, že sa ma opýta na Zuzku. Čo by som jej povedala? A čo by som mala?" zaznel Alenkin zlomený hlas. Patrik sa nahlas nadýchol. Chvíľu mlčal.

"Poznáš môj názor. Podľa mňa by si si mala so Zuzkou sadnúť a v kľude jej to všetko vysvetliť. Je už dospelá, som presvedčený, že to pochopí správne." snažil sa ju upokojiť Patrik čo najjemnejším hlasom.

"To nejde. Ja neviem ako. Nie je to také jednoduché."

"Tak jej to poviem ja, ak budeš chcieť." Patrika trápilo, že musel vidieť, ako to  Alenku celú prevalcováva. Chcel jej pomôcť a to bol jediný nápad, ktorý dostal.

"Nie. To by nebolo správne. Už musím končiť. Porozprávame sa večer." rezignovane dodala tichým hlasom.

"Alenka. Ja som tu, s tebou, kedykoľvek to budeš potrebovať." vydýchla si, keď začula jeho pokojný a povzbudivý hlas.

"Ďakujem." usmiala sa a zložila. Trochu sa jej, po ich rozhovore, podarilo upokojiť. I keď ešte stále cítila v srdci výčitky. 

Zuzka na Tomáša upierala nežný pohľad, keď sa dotkol jej prstov. Z mysle sa jej úplne vytratilo, že ju vonku čaká mama. Bola celá omámená týmto okamihom. 

"Budeš na Matúškovej oslave aj ty?" odhodlala sa potichu spýtať, keď sa z prstov opäť zahľadel do jej očí. Veselo sa usmial.

"Som jeho ošetrujúci lekár. Očakávajú, že tam budem." pobavene zdvihol kútik. Zuzka s úsmevom prikývla.

"Ako som mohla zabudnúť?" keď pozrela, ako sa jeho ukazovák letmo dotýka jej prstov, zachvela sa.

"Môžem otázku?" šepol a vážne sa na ňu zahľadel. Zuzka ticho prikývla. "Dáš mi svoje číslo?" spýtal sa hravo a vybral mobil z vrecka. S úsmevom jej ho podával a čakal, ako zareaguje. Zuzka sa pobavene usmiala a chvíľu sa sústredila na displej. Potom mu ho opäť podala. Tomáš sa letmo pozrel na číslo, ktoré mu tam svietilo. Radosťou sa mu rozžiarila tvár. Zrazu mu zavibroval mobil. Vážne sa naň opäť pozrel. Objavila sa mu tam smska, aby rýchlo prišiel na svoje oddelenie. 

"Musím ísť. Príjemné nakupovanie." povedal rázne, chytil jej ruku a pobozkal ju jemne na prsty.

"Ďakujem. A tebe príjemnú službu." dodala, keď sa otočil a rýchlym krokom podišiel k výťahom. Keď stál vnútri a zavierali sa za ním dvere, hravo na ňu žmurkol.

Zuzka pomaly vychádzala von z budovy. Mala pocit, že sa nachádza v sne. Tie jemné dotyky a jeho blízkosť jej úplne opantali zmysly. Na okamih zastala, zhlboka sa nadýchla a vydýchla. V podbrušku ešte stále cítila jemné zovretie. Toto nikdy predtým nezažila. Nežne sa usmiala a pohliadla na stromy v parku, ktorých koruny sa pohojdávali v rytme vánku. Nemala chuť premýšľať nad zbytočnými otázkami. To, čo začínala cítiť k Tomášovi jej stačilo. Alebo nie? Pochybnosti sa jej opäť začali vkrádať do srdca presne ako škrtič, keď chce pomaly vysať život zo svojej obete. Neistými krokmi prešla až k parku a tam si sadla na najbližšiu lavičku. Mám otvoriť svoje srdce, Ježiš? Tam, kde teraz kráčam sa cítim slepá, ale Ty svojou láskou mi dokážeš podarovať to, čo potrebujem. Mám skočiť? Alebo byť radšej opatrná a odísť hneď z kraja cesty? Ach, čo je správne? V mysli sa jej odohrával boj. Tvár si skryla do dlaní a mlčky čakala, kedy sa jej srdce konečne upokojí. V taške jej zazvonil telefón. Bola to mama. Informovala ju, že už čaká na námestí pred obchodným centrom. Zuzka ju uistila, že tam hneď príde.

Keď spolu s Alenkou prechádzali okolo obchodov, obe boli myšlienkami niekde inde. Prvá si toho všimla Alenka.

"Je všetko v poriadku?" pozrela na ňu s láskou. Zuzka sa strhla a ticho prikývla. "Nejaké problémy v práci?" Alenka zastavila, chytila Zuzke ruku a odviedla ju sadnúť si na lavičku, ktorá bola sadená v strede objektu, spolu s farebnými kvetmi v drevených kvetináčoch okolo.

"Nie, mamička. Iba premýšľam. Riaditeľka ma pozvala zajtra na Matúškovu oslavu narodenín a ja premýšľam, čo mu kúpiť, aby to nebol len taký obyčajný darček." snažila sa usmiať. Alenke sa zatajil dych. Sklopila pohľad na svoje nohy. Vnútro jej zavalila nástojčivosť, aby to konečne povedala. Mala pocit, že nemôže dýchať. Nie, nebol ten správny čas, bojovala ticho s týmto naliehavým pocitom.

"Mamička, si v poriadku? Úplne si zbledla." so zamračeným pohľadom ju skúmavo sledovala Zuzka. Vytiahla fľašu s vodou z tašky a podala jej ju. "Napi sa." Vzala jej ruku a profesionálne skontrolovala tep. "Veľmi rýchlo ti bije srdce." so starosťou sa opäť na ňu zamračila. Alenka sa napila a snažila sa usmiať.

"Som v poriadku, dcérka. Neboj sa o mňa. Poďme a užime si nákupy. Pomôžem ti niečo vybrať pre tvojho malého priateľa." povzbudivo vyslovila Alenka a podala Zuzke fľašu s vodou naspäť. Spočiatku si Zuzka nebola istá, pretože takto mamu ešte nevidela. Mala pocit, že ju niečo trápi a dlho ju, pri chôdzi, aj letmo kontrolovala. Keď však videla, že sa mama uvoľnila a začala sa usmievať, upokojila sa aj ona.

Vilma sedela vo svojej kancelárii a tupo hľadela na monitor. To stretnutie s Alenkou ju zaskočilo. Nebola si istá, čo si má myslieť. Tetu si počas toho krátkeho času veľmi obľúbila, hoci bola pravda, že potom sa jej ani raz neozvala. Nemala odvahu. Po tom všetkom, čo sa stalo nevedela, o čom by sa s ňou mala rozprávať. Ticho sa otočila na stoličke a pozrela cez okno von. Celý jej život bola jedna veľká komplikácia. Spomenula si na rozhovor so synom, ako jej s nevinným pohľadom povedal, čo mu ocko prezradil. Že už viac nechce byť s ňou. Pichlo ju pri srdci. Prečo jej to robí? To sa nemôžu medzi sebou porozprávať ako dvaja dospelí ľudia? A čo má po tejto informácii spraviť? Má ho zajtra pozvať na Matúškovu oslavu? Zhlboka vydýchla. Mala pocit, že celá jej hlava je preplnená starosťami. O včerajšok, dnešok i zajtrajšok. Nikde nenachádzala pokoj. Iba malá iskrička nádeje sa jej zjavila, keď si spomenula na Sebastianov pohľad. Ešte stále sa v ňom videla. Čo by sa však stalo, keby sa dozvedel pravdu? Vzala mobil, postavila sa a pristúpila k oknu. Nie, nenechá sa tým prevalcovať. Najdôležitejší je jej syn. Vytočila Milanove číslo. Zdvihol po dlhšom zvonení.

"Čo chceš Vilma?" vyslovil trochu neochotne. Vilmu to bodlo v srdci, snažila sa však sústrediť na to, že to čo chce, robí pre ich spoločného syna.

"Náš syn má zajtra narodeniny. Chystám pre neho, samozrejme pod dohľadom jeho lekára, oslavu v našej záhrade. Bola by som rada a myslím, že aj Matúško by sa veľmi potešil, keby si tam aj ty." odhodlanie, ktoré do toho dala sa pomaly vytrácalo, keď sa na dlhší čas odmlčal. "Milan, si tam?" spýtala sa, keď jej stále neodpovedal.

"Chcel som s ním stráviť čas sám." jeho hlas bol rázny. Vilma nahlas vzdychla.

"Chápem, že nechceš byť v mojej blízkosti. Ale tu teraz nejde o mňa, ale o nášho syna." snažila sa znieť zmierlivo.

"Na to si mala myslieť predtým, než si ma začala podvádzať." zasipel. Vilme sa do srdca vkrádal hnev.

"Ja som ťa nepodviedla. Prestaň už s tou obohratou pesničkou." rázne zvýšila hlas, po pár sekundách sa však upokojila. "Pozri. Mne naozaj ide o to, aby bol šťastný Matúško. Tu vôbec nejde o mňa, ani o teba. Skús nad tým popremýšľať." jej hlas nadobudol opäť pokojný tón.

"Nemám o čom. Neboj sa, synovi to vysvetlím a vynahradím mu to tak, aby sa necítil smutný." náhle zložil. Vilma buchla telefón o stolík a nahnevane sa oň oprela rukou. Mala čo robiť, aby sa nerozkričala. Po chvíli si napravila sukňu, otvorila dvere a bezducho prešla okolo Veroniky.

"Budem u syna. Nech ma nikto neruší." otočila sa k nej a venovala jej pohľad plný ohňa. Veronika ticho prikývla a zmätene pozerala ako náhle zmizla.