Bolí to, keď rastieš? - 49.časť

Bol už večer. Patrik zastavil autom pred reštauráciou a zaujato sa pozrel na Alenkinu stranu. V tých nových šatách vyzerala nádherne, hoci bola neustále pohľadom neprítomná. Vyšiel von a galantne jej otvoril dvere. Potom ju pomaly viedol dnu, do luxusnej reštaurácie. Alenka sa na neho prekvapene pozrela, keď uvidela interiér, ktorý ich vítal. Čašník ich odprevadil na miesto, ktoré mali zarezervované. Potom už mali súkromie. Alenka sa zmätene pozerala okolo seba.

"Kam si ma to doviedol?" spýtala sa s jemným úsmevom. Patrik jej úsmev opätoval.

"Zaslúžiš si to. Aj keď, vidím, že ťa asi ešte stále trápi to nečakané stretnutie s Vilmou, však?" starostlivo k nej vzhliadol. Ticho vydýchla. Potom ho pohladila po dlani a jej tvár znežnela.

"Tak trochu. Som ale vďačná, že si ma takto prekvapil. Stále však premýšľam prečo." vnímavo mu pozrela do očí.

"Dozvieš sa. Teraz si však vychutnaj nejaké dobré jedlo. Výborne tu varia, kuchár je môj dobrý známy. Určitý čas robil na lodi, kde som pracoval." snažil sa odľahčiť situáciu. Alenka sa na neho s láskou zahľadela. Bol to jej najbližší človek. Už taký dlhý čas pri nej stál, počúval jej trápenia a zakaždým hľadal riešenia, ako jej aspoň trošku uľaviť z tej ťažoby, ktorú si na svojom chrbte niesla. Mala ho rada, veľmi.

"Ďakujem, Patrik. Čo by si mi odporučil?" spýtala sa so záujmom. Starosti, ktoré okolo nej krúžili, sa na tento okamih vyparili. Mala pri sebe skvelého spoločníka, ktorý jej pomohol cítiť sa slobodnejšie.

Zuzka sedela vo svojej izbe za stolom a prehliadala si obrázok, ktorý ceruzkou načrtla. Keď Peter odišiel, stala sa jej táto záľuba jedným zo spôsobov vyjadrenia svojich pocitov. To, čo nedokázala vysloviť nahlas, vykreslila na papier. Zamyslene sa pozrela na hodiny a premýšľala, či už Patrik požiadal mamu o ruku. Jemne sa usmiala. Tešila sa, keď bude počúvať detaily. Zrazu jej zapípala smska. Zuzka si prisunula mobil k sebe. Na displeji svietilo neznáme číslo.

Potrebujem poradiť. Treba dieťaťu darček aj zabaliť alebo ho stačí dať len tak? 

Zuzke sa do podbruška nasťahovalo rovnaké vzrušenie, ako pred pár hodinami, keď oproti sebe v tichu stáli. Zasmiala sa. 

Záleží od toho, či chceš predĺžiť moment prekvapenia. 🙂 

Vnútro jej naplnila hravosť. Už dlho sa takto necítila a páčilo sa jej, že ten, kto prebúdzal tieto pocity, bol práve Tomáš. 

Hm. Zvážim darčekovú tašku. 🙂 Chýba mi tu jedna sestrička, lepšie sa mi pri nej pracuje.

Zuzka sa opäť zasmiala.

Len to nehovor nahlas. Ostatné by sa mohli uraziť. Veľa z nich ťa priam zbožňuje.

Odpoveď neprichádzala. Zuzka sa začala cítiť nervózne. Letmo pozrela na displej, potom si vzala ceruzku a snažila sa upokojiť kreslením. Po pol hodine, keď stále neodpovedal, začala pociťovať neistotu, či nenapísala niečo nevhodné. Opäť si vzala telefón do ruky a skúmala ich konverzáciu. Zrazu blikla Tomášova odpoveď. Vydýchla si úľavou.

Nevšímam si ostatné. Zaujíma ma iba jedna. 

Zuzke sa rozbúšilo srdce. Tie dve vety si prečítala asi päťkrát.

Máš pokojnú službu?

Usmiala sa, keď odoslala niečo, čím zmenila tému. Premýšľala, ako sa asi Tomáš zatváril. Zrazu jej začal telefón zvoniť. Tomáš sa rozhodol komunikovať inak. Po druhom zazvonení zdvihla.

"Počúvam." povedala s úsmevom a ceruzku položila na stôl.

"Práve som prišiel domov. Zaujímavé, ako pokojne dokážeš zmeniť tému." jeho tón hlasu ju pobavil.

"Tak nechcem zasahovať do vzťahu medzi tebou a tou sestričkou."

"A práve naopak. Ja by som bol rád, keby si zasahovala." odkašľal si. Zuzka si nahlas vydýchla a stíchla. "Zákutia srdca, ktoré suchom sú trýznené, ovlažím tým, čo tak dlho tajím." jeho hlas sa zmenil. Zuzke to spôsobilo zimomriavky po celom tele. Privrela oči. To, aký bol, jej vo vnútri vytváralo túžbu, byť mu bližšie. "Zuzka." jeho jemný hlas neprestával. Srdce sa jej zovrelo naliehavosťou, aby sa rozhodla povedať niečo, čo chcelo vyjsť na povrch.

"Tomáš." šepla rovnakým tónom hlasu, ako on. Chvíľu mlčali. Keď si predstavila jeho oči, ako by teraz na ňu pozeral, zachvela sa. "Niečo ma zaujíma." odhodlala sa prerušiť ticho.

"Tak sa pýtaj." Tomášov hlas bol uvoľnený.

"Do mojich rúk sa dostali dva odkazy. Vyznania. Mohol by si autorom byť ty?" keď to dopovedala, prešla ňou vlna zvedavosti. Chcela to vedieť. Tomáš odpovedal takmer okamžite.

"Ak áno, čo by sa zmenilo?" jeho tón hlasu bol zahalený tajomstvom. Zuzka sa postavila zo stoličky a pristúpila k oknu. Zahľadela sa do diaľky. 

"Do obrazu by vošla jedna časť strateného puzzle." povedala Zuzka pokojným hlasom. Počula, ako sa Tomáš usmial.

"Zaujímavé prirovnanie. Je tých častí ešte veľa?" dodal pobavene.

"Neodpovedal si." snažila sa dostať k odpovedi. Tomáš chcel niečo povedať, keď zrazu zaznel zvonček. Niekto zvonil odspodu dverí. Odmlčal sa a pozrel cez videovrátnika. 

"Prišla mi nečakaná návšteva." povedal vážnym hlasom. "Prepáč, musím končiť." Tomáš náhle vypol telefón. Zvedavosť jej do mysle vložila jednu otázku: kto ho prišiel navštíviť takto neskoro večer?

Opäť zaznel zvonček. Tomáš otvoril dvere a vážne sa zahľadel na svoju návštevkyňu.

"Vitaj Patrícia." jeho hlas bol vážny, uhol sa a počkal, kým vojde dnu. Potom prešiel do obývačky a posadil sa na kreslo. Hneď vedľa jeho nôh pokojne oddychoval Barras. Keď sa v jeho zornom poli objavila nová postava, letmo zdvihol hlavu a po chvíli ju opäť položil na zem. Tomáš Patrícii rukou ponúkol, aby sa posadila oproti nemu.

"Prepáč Tomáš, že som ťa tak náhle vyrušila, ale bol si jediný, kto ma v tejto situácii napadol." mladá žena na neho uprela ustaraný výraz.

"Dáš si niečo?" snažil sa ju upokojiť. Ticho pokývala hlavou. Tomáš ju zaujato sledoval.

"Dlho sme sa nevideli, však?" Patrícia si nervózne žmolila prsty. Tomáš na ňu stále pozeral s vážnou tvárou.

"Naposledy deň predtým, než si bez slova odišla z nemocnice." jeho pohľad bol priamy, Patrícia sa cítila ešte nervóznejšie.

"Aspoň tebe som to mohla vysvetliť, ale, bola som tak veľmi zamilovaná, že som nevidela nič iné, len jeho." sklamane sklopila pohľad na stôl, kde mal Tomáš položené nejaké lekárske knihy.

"Tak čo sa deje?" zmenil tón hlasu, aby ju povzbudil k rozprávaniu. "Nepotrebujem poznať detaily tvojej minulosti, aj keď, ako odborníčka si nám tam chýbala. Povedz prečo si prišla?" dodal pokojne a priateľsky. Patrícia sa opäť odhodlala na neho pozrieť.

"Môj snúbenec sa mi priznal, že ma podvádzal. To však na tom nie je to najhoršie." vydýchla a očami blúdila po miestnosti, akoby nevedela použiť tie správne slová. Tomáš na ňu chápavo kývol hlavou. "Jeho milenka sa mu priznala, že má," odkašľala si a tvár si skryla do dlaní, "nákazlivú chorobu." Tomášovi sa na čele zjavila jemná vráska.

"Nechránili ste sa?" odhodlal sa trápne ticho prerušiť Tomáš. Patrícia si odkryla tvár. V očiach mala slzy.

"Tomáš. My sme sa snažili o dieťa." dodala sklamane. Jej bolesť Tomáša mrzela. Mal ju rád ako kolegyňu, aj ako kamarátku. Vždy si spolu rozumeli. "Potrebujem tvoju pomoc." odhodlane sa nadýchla a zovrela ruky v päsť.

"Ako ti môžem pomôcť?" spýtal sa láskavo.

"Potrebujem zistiť, či ma nakazil. A ak som tehotná, nakoľko to môže ohroziť plod. Chcem ťa však poprosiť o úplnú diskrétnosť. Nikto sa nesmie dozvedieť, že som to ja." naliehavo sa zahľadela do jeho prekvapených očí. Tomáš v prvý moment nevedel, ako reagovať a čo na to povedať. Vstal, podišiel do kuchyne a napil sa vody. Druhý pohár podal Patrícii. Ticho poďakovala a napila sa tiež. Pomalými krokmi potom prešiel ku svojej knižnici a zamyslene si ju prezeral. Zahľadel sa na Bibliu, ktorá upútala jeho pozornosť vždy, keď sa cítil pod tlakom. Pomaly ju vytiahol a náhodne ju otvoril. Chvíľu niečo čítal. Potom sa pomaly vrátil na svoje miesto. S vážnou tvárou sa na Patríciu pozrel.

"Príď zajtra ráno ku mne do práce." zo stola vybral svoju vizitku a podal jej ju. Patrícia si ju s bolesťou v očiach vzala a opäť poďakovala. Potom prešla k dverám. Chytila sa kľučky a s výdychom ich otvorila.

"Ani nevieš, aká som ti vďačná." dodala, keď sa posledný raz na neho otočila. Tomáš sa jemne usmial. Zmizla tak rýchlo, ako sa aj objavila. Tomáš zavrel dvere, posadil sa na sedačku a premýšľavo sa zahľadel na svoj mobil. Vzal ho do ruky a vytočil číslo svojho dobrého priateľa, gynekológa. I keď bolo neskoro večer, dúfal, že ešte zdvihne. Nakoniec sa mu podarilo spojiť sa s ním a dohodol si stretnutie u neho na skoro ráno. Dúfal, že sa s ním bude dať dohodnúť na diskrétnosti, akú Patrícia potrebovala. Unavene sa vystrel na sedačke, oprel si hlavu o vankúš a privrel oči. Pred očami mu prebleskoval nežný Zuzkin pohľad. Bol natoľko unavený a vízia tak upokojujúca, že ihneď zaspal.