Bolí to, keď rastieš? - 5.časť

Vilma mala ukážkové tehotenstvo. Silvia ju nechala hospitalizovať v súkromnej nemocnici pár dní pred vypočítaným pôrodom. Ten začal presne tak, ako mal. Odtiekla jej plodová voda a už o tri hodiny sa ozval prvýkrát plač malého dievčatka. Vilma ho nevidela. Silvia sa o to postarala. Alenka už potom nikdy viac Vilmu nevidela. Silvia prišla iba s malým novorodeniatkom vo vajíčku, spolu s papiermi, kde boli ako otec a matka malého dievčatka označení Alenka a Roman. Silvia mlčky vzala Vilmin kufor a nechala dieťa vo vajíčku v rukách Romana. Bez jediného slova. Alenku tento okamih veľmi bolel. Nevedela si predstaviť, čo asi Vilma musela prežívať. Keď však uvidela tváričku malého dievčatka prvýkrát, všetka bolesť sa zmenila v lásku a nehu. Vytiahla bábätko z vajíčka a materinsky si ju privinula k sebe. Privoňala si k jej malému telíčku. Tá vôňa sa jej uložila hlboko do srdca.

"Volá sa Zuzka." prerušil jej premýšľanie Romanov hlas, ktorý v rukách držal rodný list dieťatka. Alenka sa na ňu s láskou usmiala.

"Moja malá Zuzanka, môj vysnívaný poklad, Božie požehnanie, tak teda vitaj u nás." Alenkin hlas bol dojatý. Priblížila sa k jej malej hlavičke, ktorú chránila tenká čiapočka a jemne ju na ňu pobozkala. Bábätko sa anjelsky usmialo so zavretými očkami. Okamžite si tak získala celé Alenkino srdce.

Dievčatko rástlo veľmi rýchlo a Alenka nikdy neoľutovala, že sa pre ňu rozhodla. Mala práve tri roky, keď niekto kúpil pozemok blízko nich a rozhodol sa stavať. Bola to mladá rodina s dvomi synmi. Prvý, Peter, mal šesť a druhý, Juraj, bol tak starý ako Zuzka. O rok sa nasťahovali a stali sa príjemnými susedmi. Alenka bola za nich vďačná, pretože Zuzka tak mohla vyrastať s deťmi v podobnom veku.

Zuzka bola veľmi láskavé dievčatko, nikto nepochyboval, že je Alenkina, pretože mala úplne rovnakú povahu. Hoci, po dedine sa viedli aj rôzne klebety, vždy utíchli, keď kráčala Alenka s Romanom a Zuzkou okolo. Spoločne tvorili nádhernú rodinu, ktorú spájali silné korene. 

Prepaľujúca chvíľa, kedy Alenka najviac trpela bola, niekoľko mesiacov po Zuzkiných šiestich narodeninách. Roman chodieval brigádovať do lesa ako pilčík. V jeden jesenný podvečer, kedy bola obloha zaliata zvláštnou červenou farbou sa do Alenkiných uší dostali kruté slová Romanovho kamaráta. 

"Alenka, strašne mi to je ľúto. Neviem ako sa to stalo, ale Romana zavalil strom." Alenka na neho neveriacky pozerala a mala pocit, že zle počuje. 

"Prosím?" 

"Roman, bol na mieste mŕtvy." zaznel krutý hlas muža. Alenke sa podlomili kolená. Zdesene na neho hľadela a do očí sa jej nahromadili slzy. Celé jej vnútro zvierala bolesť. To nemôže byť pravda, hovorila si pre seba. Jej Roman nemôže byť mŕtvy, veď ráno sa s ním videla a bol plný života. 

Zuzka úplne nechápala, čo sa vlastne deje. Bývala často u susedov a mamu vídala len večer, keď jej pri postieľke čítala rozprávku so slzami v očiach. Jeden večer, keď sa rozhodla prísť ku nej do postele a spýtala sa, kde je ocko, Alenka po prvý raz v plnosti pochopila, že musí byť silná. Kvôli Zuzke. Mala už predsa iba ju a ona sa rozspomenula na sľub, ktorý si pred jej narodením dala. Romanova smrť ju ešte dlho bolela. Avšak dar, ktorý v Zuzke mala, ju posúval bližšie k Božej nádeji. To, čím Zuzku Boh obdarovával a slová, ktoré dokázala vysloviť v príhodnom čase, ju presviedčali o nadprirodzenosti Božieho konania.