Bolí to, keď rastieš? - 50.časť

Zuzka zhora začula buchot dverí. S nadšením sa ponáhľala dole, aby uvidela radosť v tvári svojej mamy. Zastala, keď uvidela, ako mama sedí sama za kuchynským stolom a ustarane hľadí na obrus. Pomaly k nej pristúpila a posadila sa oproti nej. Skúmavo si ju prehliadla.

"Mami? Je všetko v poriadku?" chytila jej ruku do svojej a pohladila ju. To bolo prvé, čo ju napadlo, keď uvidela jej ubolenú tvár.

"Vlastne, áno." šepla potichu a zľahka sa nadýchla.

"Tak prečo si takáto smutná?" snažila sa zistiť Zuzka. Neprestávala ju sledovať. Alenka zvesila ramená a pokrútila hlavou.

"Možno som už veľmi stará. A unavená zo života, pretože sa neviem rozhodnúť a naplno si užiť radosť, ktorú sa mi Boh snaží, vo svojej štedrosti, ponúknuť." do tváre sa jej vrátil ubolený pohľad. Zuzka nechápavo čakala na objasnenie. Keď neprichádzalo, skúsila sa citlivo spýtať:

"Čo si Patrikovi odpovedala?" Alenka po prvýkrát k nej zdvihla pohľad.

"Ty si to vedela?" Zuzka ticho prikývla.

"A tešila som sa z toho. Obaja si zaslúžite, aby ste boli spolu šťastní." Alenka si pomaly odtiahla ruku a položila si ju do lona. Opäť sklopila pohľad.

"Nie som si tým úplne istá, dcérka." Alenke sa srdce opäť zaplavilo naliehavosťou. Ako môže byť šťastná, keď svojej dcére nedokáže povedať pravdu.

"Mami. Ja ťa poznám. Nebuď na seba taká krutá. Som presvedčená o tom, že to Boh spojil teba a Patrika, aby ste sa navzájom mohli dopĺňať vo svojom živote. On ti dá omnoho viac, ako ja. A ja budem tiež šťastná, keď vám obom dáš šancu." to, ako sa ju Zuzka snažila presvedčiť a s akou láskou si Patrika obhajovala, ju dojalo. Mohla však svoje šťastie stavať na základoch, ktoré ničili jej pokoj? "Mami, obaja staviate svoj život na rovnakých základoch a tým je vaša viera v Ježiša. Patrik ti bude skvelým manželom. Som o tom presvedčená." Alenka na ňu uprela zaskočený výraz. Neistotu, ktorá ju zatemňovala, menila Zuzka svojimi argumentami na nádherné oživujúce svetlo. Mala pravdu, Patrik bol odzačiatku, ako Roman zomrel, jej verným spoločníkom. Posledné roky jej však bol milší, než sa na prvý pohľad mohlo zdať. Dar, ktorý ako vnímavý poslucháč mal, ju nejeden krát upokojil a naviedol k pravému Zdroju, ktorým bol Boh. Nikdy jej pri ňom nič nechýbalo a až teraz jej to v plnosti došlo. To, že mu neodpovedala, ho muselo veľmi raniť.

Zuzka podišla k mame, pobozkala ju na líce a pošepla jej:

"Prosím, vlož sa do rúk Boha a pochopíš, že zámery, ktoré s tebou má, sú diametrálne rozdielne od tých, ktoré si si v mysli načrtla ty." potom sa vrátila naspäť do svojej izby. Tušila, že mama potrebuje priestor, aby sa mohla v pokoji rozhodnúť.

Alenka sa postavila a v rukách intenzívne zvierala krabičku, ktorú jej dal do rúk so slovami, že to patrí jej, až kým sa nerozhodne. Otvorila ju a zamyslene prsteň sledovala. Do srdca jej vošla tieseň. Je už dosť stará na to, aby vedela, čo vlastne od života chce a ktorí ľudia sú v jej živote potrební. Patrik bol jedným z tých najhlavnejších. Bez ohľadu na to, čo si v sebe nosila. On o nej vedel všetko a neustále pri nej stál, aj napriek tomu, že sa stále nerozhodla s pravdou vyjsť na povrch. Pristúpila ku kabelke a vytiahla odtiaľ mobil. Vytočila Patrikove číslo. Zdvihol okamžite. 

"Alenka? Je všetko v poriadku? Prečo voláš tak neskoro?" jeho hlas bol ustarostený. 

"Chcela by som sa ti ospravedlniť za to, ako som sa chovala. Mrzí ma, že som ti svojou maľomyseľnosťou spôsobila trápenie, keď ty si to všetko tak pekne zorganizoval." odmlčala sa a opäť sa zahľadela na prsteň. 

"Vôbec sa nemusíš ospravedlňovať. Všetko je v poriadku. Reagovala si tak, ako si to považovala, v ten daný moment, za správne. Ja sa to snažím pochopiť." vydýchol si. 

"Nemusíš sa to už snažiť pochopiť. Chcem iba povedať, že ten prsteň je krásny a ja ho prijímam, rovnako, ako tvoj návrh. Chcem byť tvojou manželkou a starať sa o teba presne tak, ako si to ty robil dlhé roky." hrdlo sa jej po poslednej vete stiahlo a zaplavilo ju dojatie. Bola vďačná Bohu, že jej otvoril oči a ona ho mohla vidieť presne takého, aký bol od prvého momentu, keď sa jej nečakane ozval. Patrik sa nadšene rozosmial. Záver tohto večera, keď Alenku odviezol domov a ona mlčky vošla dnu, si takto vôbec nepredstavoval. 

"Alenka, ani si nevieš predstaviť, aký som šťastný. Počkaj, hneď prídem k vám. To musíme osláviť." povedal s nadšením v hlase. Alenka sa usmiala a ticho dodala, že ho bude čakať. Zuzka stála na schodisku a s dojatím si držala ruky pri srdci. S úsmevom a hrdosťou hľadela na mamu. Alenka sa na ňu otočila a venovala jej rovnaký úsmev. Zuzka k nej pomaly zišla a skryla ju v náručí. 

"Gratulujem. Rada by som oslavovala s vami, ale zajtra skoro ráno vstávam do práce. Cez víkend si to však môžeme vynahradiť. V sobotu mám poobedie voľné, lebo v piatok mám aj nočnú." pošepla jej. Alenka s uvoľnenou tvárou prikývla a keď Zuzka vyšla hore do izby, nasadila si prsteň od Patrika na prst. 

Skoro ráno, keď Zuzka schádzala po schodisku, aby sa pripravila do práce, ju zaskočil v kuchyni Patrik. Pohmkával si a s veselou tvárou pripravoval raňajky. Zuzka zastala pri dverách a pobavene ho sledovala.

"Dobré ráno." vyslovila, keď práve vkladal chlebíky do toastovača. Patrik sa otočil a nadšene jej opätoval pozdrav.

"Počkaj chvíľku, dorobím raňajky pre Alenku a môžem ťa odviezť do práce." ďalej pokračoval v príprave čaju. Zuzka sa usmiala.

"Nie si unavený? Je dosť skoro." zaujato sledovala, ako z tašky vyberá malú kytičku a vkladá ju do vázy. Všetko pekne naservíroval na podnos.

"Ani nie. Všetky pocity, ktoré cítim sa vzlievajú do jedného: som neskutočne šťastný, že môžem slobodne milovať tú najvýnimočnejšiu ženu." vyslovil zamilovane, na chvíľu pozrel na Zuzku a potom pokračoval v príprave raňajok. Potom, keď skončil podal Zuzke šálku čaju a tanier s toastom. Na okamih sa otočil ku chladničke, odtrhol odtiaľ papierik a napísal nejaký odkaz, ktorý položil na podnos.

"Hotové umelecké dielo." radostne poznamenala Zuzka, keď kráčal okolo nej za Alenkou. Veselo sa mu rozžiarila tvár a jemne na Zuzku žmurkol. Zuzka cítila rovnaké nadšenie, aké pociťovala isto jej mama, keď sa Patrik potichu vkradol do Alenkinej izby a položil podnos na stôl, oproti jej posteli.

"Môžeme ísť?" spýtal sa, keď vošiel naspäť sa Zuzkou. Ticho prikývla a vzala si ešte jeden toast do ruky.

"Tvoje toasty majú neskutočnú chuť. Zjedla som už tri a stále nemám dosť." podotkla, keď nasadali do auta. Patrik sa ticho usmial a poďakoval.