Bolí to, keď rastieš? - 51.časť

Zuzka si práve triedila zoznam, s ktorými ležiacimi pacientami treba ísť dnes na sono, keď začula rozhovor Inky s Taňjou.

"Taňja, jedna moja známa z gynekológie hovorila, že doktorko tam bol veľmi skoro ráno." Taňja na ňu pohoršene zazrela.

"Inka, doktor Izakovič má právo voľne sa pohybovať po nemocnici."

"To má, máš pravdu. Ale potom som videla, ako do doktorkovej kancelárie vošiel doktor z gynekológie a hneď nato aj naša stratená doktorka Mareková. Vieš, že si boli s doktorom blízki. Čo ak je medzi nimi niečo, čo sa snažia utajiť?" keď to dopovedala Zuzke do srdca vošiel zvláštny oheň.

"A dosť, Inka, myslím si, že rozoberať niekoho súkromie a vytvárať nepravdivé závery je natoľko nemiestne, že sa musím ozvať aj ja. Nech by sa to týkalo kohokoľvek, napríklad aj teba." Inku Zuzkin tón hlasu zaskočil natoľko, že jej na zem popadali papiere, ktoré práve držala v rukách. Šokovane na Zuzku pozerala. Za ten čas, čo je tu, sa jej Zuzka javila, ako milá a tichá osoba.

"Inka, Zuzka má pravdu. Prestaň s tým prosím, aby si z toho tvojho rýchleho jazyka, nemala nakoniec problémy." Inka sklamane pozbierala papiere a urazene vyšla zo sesterne preč. Zuzka si hlasno vzdychla a pokračovala v triedení. Taňja mlčala, začo bola Zuzka vďačná. 

Tomáš podal svojmu kolegovi ruku, poďakoval sa mu a otočil sa k Patrícii. Po tvári jej pomaly stekali slzy. Videl, ako sa v nej miešajú pocity hanby a zrady. Pomaly sa k nej posadil. 

Zuzka práve, s jedným z pacientov, prechádzala okolo Tomášovej lekárskej izby, keď sa otvorili dvere a von vyšiel doktor. Keď sa letmo pozrela dnu, uvidela, ako mladá žena sedí na sedačke a Tomáš ju drží za ruku. Okamžite zrýchlila a stratila sa v nákladnom výťahu. 

Vnútri ju začali mátať nečakané pocity neistoty. Je naozaj pravda, čo Inka hovorila? A prečo tam bol gynekológ? Výťah zastal a s otvorením dverí sa snažila tieto pocity nahradiť sústredením sa na prácu. 

Na obed, keď mala Zuzka prestávku, sa rozhodla miesto bufetu navštíviť opäť lavičku v parku a prevetrať si hlavu. Všimla si, že Inkin uštipačný jazyk sčasti nakazil aj jej srdce. Tvoje cesty sú čisté, Pane. Bez zbytočných svárov a ohovárania. A vidíš? Aj napriek tomu, že to viem, mám pocit, že som sa zamotala do jednej z pavučín tohto sveta. 

Nečakane si k nej prisadol Tomáš. Otočila sa na chvíľu k nemu a potom sklopila pohľad. 

"Celé doobedie som sa snažil na teba natrafiť. Mala si asi veľa práce." povedal starostlivo a usmial sa. Zuzka na neho skúmavo pohliadla. Jeho oči boli úplne pokojné. Nebol v nich ani náznak dvojtvárnosti. Zuzka si nahlas vydýchla a pretrela si tvár. Mala pocit, že odbočila na nesprávnu cestu, kde sa cítila veľmi neisto a nepokojne. 

"Niečo ťa trápi?" spýtal sa vnímavo. Vôbec neuhýbal pohľadom. Keď sa Zuzka stále na neho nepozrela, chytil jej bradu a nežne ju zdvihol. Jeho jemný pohľad ju opantával. Venovala mu krátky, nesmelý pohľad a potom mu rukou odsunula tú jeho. Zahľadela sa na druhú stranu. Tomáš bol zaskočený a nechápal jej reakciu. 

"Zuzka? Neviem, čo sa deje, ale ani trochu nechápem takúto reakciu. Niečo som urobil zle?" zdvihol sa a postavil sa smerom k jej pohľadu. Zmätene zdvihol obočie, keď sa odhodlala na neho pozrieť. 

"Budem úprimná." ukázala naspäť na miesto, kde predtým sedel, aby sa vrátil. Počúvol ju a so záujmom čakal, čo povie. "Dnes som ťa videla, ako sedíš s nejakou mladou ženou a držíš ju za ruku. Popravde, za iných okolností by som sa nad tým nezamýšľala, ale po tom, čo povedala Inka." keď Tomáš začul jej meno, neveriacky pokrútil hlavou a chytil Zuzke ruku. 

"Tá žena je moja bývalá kolegyňa, doktorka Mareková, v kľude sa na ňu popýtaj na urgentne. Boli sme skvelí priatelia, ale to bolo tak všetko. Ona sa zamilovala a nečakane odišla. Včera večer prišla za mnou domov. Prosila ma o pomoc. Nemôžem ti prezradiť v čom, pretože je to lekárske tajomstvo, ale ver, že moje srdce horí pre jedinú ženu a tou si ty." Zuzka sa začala cítiť nepríjemne. Jeho úprimnosť jej pomaly strhávala masku, ktorú si nechala nasadiť hlúpymi domnienkami. 

"Tomáš, ja nechcem, aby to vyznelo tak, že ťa kontrolujem, nikdy som také veci nerobila a ani nechcem robiť." odmlčala sa a snažila sa vyhľadať tie správne slová, ako to všetko vysvetliť. 

"Zuzka? Nepotrebujem, aby si sa obhajovala. Ja nie som tvoj sudca. Pre mňa budeš vždy dostatočná. Rozhodol som sa, že bolesti, ktoré si v srdci nosíš, ma neodradia od toho, čo mi Boh odkryl vo vzťahu k tebe. Tá láska, ktorou som bol obdarený, aby som ťa smel vidieť takými očami, je skutočná. Bez ohľadu na teba a tvoje pocity." Zuzka na neho hľadela so zatajeným dychom. Srdce sa jej rozpínalo pri každom jeho vyznaní. Nikdy nezažila také bezpodmienečné prijatie. Teda okrem svojich rodičov. Cítila však, že táto láska je iná. Hriala ju, kolísala a vítala s pokojným naručím. Presne tak, ako Tomášov pohľad. 

"Ďakujem." položila si svoju ruku na jeho. Tomáš si ju nežne presunul na svoju dlaň a preplietol si svoje prsty s jej. Jemnosť, s akou to robil, spôsobilo chvenie v jej vnútri. Chvíľu len takto mlčky sedeli a pozerali rovnakým smerom. Tomáš občas letmo pozrel na ich spojené prsty a spokojne sa usmial. Potom zazrel čas na svojich hodinkách. 

"Už musím ísť." povedal a neochotne Zuzke púšťal ruku. "Riaditeľka už je isto s Matúškom doma a ja sa tam musím čo najskôr dostať." ešte stále jej jemne pridŕžal prsty. Ľahko sa ich dotkol perami a nežne sa usmial. 

"Uvidíme sa tam, len čo mi skončí služba." dodala pohotovo. Tomáš sa za ňou ešte raz otočil a venoval jej zamilovaný pohľad. Spokojnosť, ktorá ju naplnila sa jej páčila. Jeho blízkosť sa pre ňu stávala dôležitou súčasťou. Už sa len odhodlať konečne spraviť prvý krok. 

Zuzka sa práve prezliekala a do rúk si brala darčekovú tašku, keď k nej pomaly podišla Inka. V jej pohľade sa zračila ľútosť. Zuzka na ňu letmo pozrela a ďalej pokračovala v chystaní. 

"Zuzka? Mala si pravdu. Neviem prečo to robím. To moje neustále vmiešavanie sa do druhých životov. A ešte k tomu aj prikresľovanie pravdy. Veľmi ma to mrzí." povedala so sklopeným pohľadom. Zuzka zavrela skrinku a zaujato si ju prehliadla. 

"Inka, ľútosť je fajn, môže ťa doviesť k pokániu. Lebo práve to je dôležité, uvedomiť si, čo je v tvojom živote nesprávne a zmeniť to. Vlastnými silami je to však veľmi ťažké. Ježiš, ktorý tvorí všetko nové, ti v tom dokáže pomôcť. Žiadna ľudská slabosť a hriech pre Neho nie sú také ťažké, aby ich nedokázal vo svojej milosti zmeniť v tvoju pravú hodnotu. To, ako vnímaš ľudí, poukazuje hlavne na teba samotnú. Môžeš si svojou nerozumnosťou privolať problémy a to by som bola nerada." Zuzka k Inke podišla a jemne ju chytila za rameno. 

"Ja viem. Aj si to uvedomujem. Len je pre mňa niekedy jazyk rýchlejší. Neviem, ako to ovládať." Inka k nej vzhliadla a pokorne pokrčila plecami. Zuzka sa na ňu povzbudivo usmiala. 

"Chceš návod, ktorého sa snažím držať aj ja?" 

"Áno, prosím." Inka sa usmiala tiež. 

"Treba viac počúvať a menej rozprávať. Nie vždy sa mi to darí, ale pomáha mi to k tomu, aby som bola vnímavejšia k svojmu okoliu. A viac ako názory tohto sveta sa snažím v tichosti hľadať Božiu vôľu." vyslovila súcitne. Po chvíli si uvedomila, že druhým poradiť vie, ale u seba s tým akosi pokrivkáva. Inka k nej pristúpila a objala ju. 

"Ďakujem, že si ku mne taká úprimná. Za celý čas, čo som tu ma za moje správanie karhajú, ale až ty si mi pomohla otvoriť oči. Aj keď, priznám sa, spočiatku som sa cítila dotknutá." na Zuzku jej vyznanie urobilo dojem.