Bolí to, keď rastieš? - 52.časť

Uvedomila si však, že už mešká. Ospravedlnila sa Inke, rozlúčila sa a rýchlo zbehla po schodoch von, kde nastúpila do čakajúceho taxíka. Vilma jej cez deň priniesla adresu ich domu na papieriku. Podala ju taxikárovi, ten sa na ňu prekvapene otočil a letmo si ju premeral očami. Nechápavo zdvihla obočie. Keď však prišli na miesto, pochopila taxikárov skúmavý pohľad. Vystúpila pred veľkou kovovou bránou, kde sa týčil ešte väčší dvojposchodový dom s obrovskou záhradou. Taxikár odišiel a ona ešte stále nemo sledovala, kde sa to vlastne ocitla. Prepych tu presakoval z každého rohu. Nesmelými krokmi sa odhodlala vojsť dnu. Po chvíli však opäť zastala a pozrela sa naspäť, mala chuť vrátiť sa. Uvedomila si však sľub, ktorý dala Matúškovi. Nadýchla sa a rozhodne opäť pokračovala po chodníku. Míňala fontánu, obrovskú trampolínu, detské ihrisko, luxusný bazén, až pomaly podišla k dverám. Chcela stlačiť zvonček, keď začula hlasy zozadu. Vošla do mäkkého trávnika a opäť nesmelo kráčala okolo. Hneď pri stene sa opieral Tomáš a so záujmom sledoval deti, ako sa veselo hrajú. Zuzka sa potešila a uľavilo sa jej. Bola rada, že natrafila práve na neho. Zastala malý kúsok od neho. Tomáš sa k nej otočil. Jeho pohľad bol nežný. 

"Vyzeráš vystrašene." jemne sa k nej nahol a potom opäť otočil pohľad k deťom. Keď Zuzka uvidela všetky tie atrakcie, mala pocit, že sa ocitla v nejakom detskom zábavnom parku. Zbadala, ako k nim prichádza Vilma. 

"Zuzka, som rada, že ste prišla." podala jej priateľsky ruku. Jej tvár bola iná, ako v práci. Akoby uvoľnenejšia a prívetivejšia. 

"Som rada, že som mohla." prijala jej ruku a potom jej podala taštičku s darčekom pre Matúška. 

"Prosím, cíťte sa tu príjemne. Prepáčte, ale musím sa venovať chystaniu ďalších vecí. Onedlho má prísť kapela." usmiala sa a zmizla vnútri. Zuzka ani nestihla zareagovať. Po chvíli uvidela Matúška, ako sa spokojne hrá s ďalšími deťmi. Aj on ju zazrel a veselo jej zakýval. Po chvíli sa však opäť nechal strhnúť hrou s ostatnými deťmi. Zuzka sa z jeho bezstarostnosti potešila a oči jej zažiarili. 

"Si nádherná." šepol ticho Tomáš, stále opretý o stenu. Jeho tvár bola úplne pokojná. Zuzka sa usmiala. Do líc jej vošlo horko. 

"Mám pocit, že som sa ocitla vo zvláštnom prepychovom sne." pohľad opäť upierala na Matúška. Tomáš k nej nahol tvár, mala pocit, že sa jej dokonca ľahko dotkol. 

"Ak budeš potrebovať, som ochotný vojsť do toho sna ako reálny záchranca." pobavene šepol blízko jej ucha. Zuzka k nemu otočila hlavu, ešte stále bol dosť blízko na to, aby ju mohol pobozkať. 

"Tomáš? Ľudia nás môžu sledovať." povedala vážne. Vnútro sa jej však zvieralo túžbou, keď uvidela jeho horúci pohľad. Mala čo robiť, aby dokázala dýchať. Tomáš sa odtiahol, opäť sa oprel o stenu a rukami si vošiel do vreciek nohavíc. Pohľad uprel pred seba a pobavene skrýval úsmev. 

"Môžem ťa potom odviesť domov?" jeho nečakaná otázka Zuzku príjmela k tomu, že sa na neho opäť pozrela. 

"Nemal by si tu ostať, až kým sa to všetko neskončí, aby si sa uistil, že je Matúško v poriadku?" zvedavo nadhodila. Tomáš chvíľu mlčal. Potom vážne zovrel pery. Ticho prikývol. Chcel s ňou stráviť malú chvíľu osamote a to tak veľmi, že si  neuvedomoval, že je doktor a má zabúdať na to, čo chce on. 

"Idem si vziať niečo na pitie, dáš si aj ty?" spýtal sa opäť pokojne s jemným úsmevom. Zuzka prikývla. 

Keď Tomáš zmizol v dave, Zuzka opäť trochu nesmelo prešla popri stene a posadila sa na voľnú ratanovú stoličku. Mala výhľad na Matúška a to ju tešilo. Vnútro sa jej zapĺňalo teplom, keď videla, aký je veselý a spokojný. Presne toto si pre neho priala. Dopraj mu to, prosím Pane, v plnosti. Môjmu vzácnemu malému princovi. Vyslovila v tichosti svojej mysle. Pri jeho hravosti nebol najmenší náznak toho, že by bol nejak chorý. Tomáš si vzal stoličku a položil ju hneď vedľa nej. Do rúk jej podával nejaký miešaný džús a on si tiež spokojne odpil z toho svojho. Zuzka ticho poďakovala a stále sledovala Matúška. 

"Máš ho veľmi rada, však?" vytrhol ju z premýšľania Tomášov hlas. 

"Vždy som mala tajnú túžbu mať brata. Nikomu som o nej nepovedala a držala som si ju hlboko vo svojom srdci. Pre Boha čas nehrá žiadnu úlohu. Vidíš? Prešlo toľko rokov a túto moju túžbu zhmotnil pri tomto výnimočnom chlapcovi. Už keď som ho prvýkrát uvidela, mala som pocit, že moje srdce na malý okamih zastalo. Akoby vedelo, že jemu môžem odovzdať svoju skrytú sesterskú lásku." odmlčala sa a s láskou sa opäť zahľadela na Matúška. 

"Máš naozaj prekrásnu dušu. Presne ako som kedysi napísal v básni o tebe." Zuzka so záujmom otočila pohľad k nemu.

"Dlžíš mi ju. Ešte stále som si ju neprečítala." zoširoka sa usmiala a venovala mu naliehavý pohľad. 

"Dlžím? To som nevedel. Určite to čoskoro napravím." neodtŕhal oči od jej. Až Zuzka tak spravila a opäť sa zamerala na Matúška. 

"Ako sa má tvoja mama?" odhodlala sa po dlhšom mlčaní Zuzka položiť otázku. Nebola si istá, ako Tomáš na ňu zareaguje. Keď sa k nemu otočila, jeho tvár bola zamyslená, ale stále pokojná. Zahľadel sa niekam do neznáma a chvíľu nereagoval. Akoby s niečím zápasil, ale vôbec to nedával najavo. 

"Skoro rok som ju nevidel. Chodievam za ňou len na narodeniny. Myslím, že aj to je na mňa niekedy moc." poslednú vetu, akoby šepol iba sám pre seba, ale Zuzka ju začula. 

"Celý rok o nej nič nevieš?" snažila sa spýtať citlivým tónom. Tušila, že táto téma je pre neho asi trošku ťažká na rozhovor. Chcela sa však o ňom dozvedieť niečo viac a dúfala v jeho úprimnosť. Stále sa na ňu nepozrel. 

"Moja mama je skvelá žena. Milujem ju veľmi a vážim si ju. Len niekedy, keď stráca pojem o realite, mi v tej temnote vie zasiahnuť naozaj hlboko do vnútra." vydýchol si a odhodlane sa na ňu pozrel. "Nie veľmi ľahko sa mi o tom rozpráva. A myslím, že sme si my dvaja v niečom podobní." vyslovil s upreným pohľadom. Zuzka zvedavo naklonila hlavu doboku. 

"Naozaj? A v čom?" odpila si zo svojho džúsu, ale pohľadom ho stále sledovala. Tomáš sa opäť zahľadel do neznáma. 

"Bolesť, ktorá vstúpi do nášho vnútra, radšej pochováme niekde v tajných zákutiach nášho srdca, akoby sme jej čelili priamo. Možno práve kvôli tomu nás Boh opäť spojil dokopy. Aby nám ju pomohol, navzájom, konečne raz a navždy z toho srdca vziať. Pamätáš? Ježiš to dokáže zmeniť na niečo omnoho znesiteľnejšie. A dvom sa lepšie kráča, ako jednému." otočil znova hlavu k nej a zamyslene sa usmial. Zuzka mlčala. Keď si však uvedomila zmysel jeho slov, zistila, aká pravda sa v nich odráža. Stále viac a viac ju to k Tomášovi ťahalo. A to nielen srdcom, ale aj dušou. 

"Myslím, že by si v niečom mohol mať pravdu." povedala opatrne a Tomáš sa zasmial. 

"Ďakujem za uznanie." Zuzka letmo na neho pohliadla, potom sa otočila smerom k mladému páru s malým bábätkom. Jeho mama si dieťatko držala v náručí a s láskou na neho hľadela. Chcela sa ho spýtať ešte zopár otázok, nebola si však istá, či môže. Tomáš ju mlčky pozoroval. Badal, že sa jej tvár zmenila. "V kľude sa ešte pýtaj." vyzval ju nežne. S pootvorenými ústami sa k nemu otočila. 

"Nebude ti to vadiť?" citlivo stiahla obočie. Tomáš ticho pokýval, že nie. 

"Celý ten čas, čo si ju nevidel, o nej nič nevieš?" Tomáš sklonil hlavu k svojmu poháru a zamyslene palcom skúmal jeho stenu. 

"To by som nevydržal. Na to je pre mňa až príliš dôležitá." nahlas si vzdychol. "Pár mesiacov som však bol tak veľmi pracovne vyťažený, že som zabudol." uprel na ňu bolestný pohľad. "Až teraz, ty, si mi pripomenula, aký som sebecký. Myslel som viac na seba. Musím to napraviť." jeho hlas naznačoval, že je sklamaný sám zo seba. Zuzku to zamrzelo. 

"Počkaj. Nie. Tak som to nemyslela. Myslím si o tebe len to najlepšie. Sebeckosť sa k tebe vôbec nehodí. Je normálne, že môžeš pri svojich povinnostiach zabudnúť." snažila sa ho povzbudiť. Tomáš sa jemne usmial a trikrát pokýval hlavou. 

"To ma neospravedlňuje, Zuzka. Musím to čo najskôr napraviť." povedal odhodlane. 

"Môžem ešte otázku?" do srdca jej vošla naliehavosť. Cítila, že mu to musí navrhnúť. 

"Skús." pobavene zdvihol kútik dohora a zaujato ju sledoval. 

"Smela by som, keď sa rozhodneš ísť za mamou, ju navštíviť spolu s tebou?" úprimne vyslovila a mala čo robiť, aby sa jej nestiahlo hrdlo. Nebola si istá, či tým Tomáša nejak nezaskočí. Prekvapilo ju, keď sa veselo usmial. 

"To by si naozaj chcela?" úsmev mu stále neschádzal z tváre. Zuzku naplnila neha a prikývla. 

"Úplne, že naozaj." opätovala mu úsmev. Tomáš si cinkol pohárom o jej. 

"Tak dohodnuté. Budúci týždeň v sobotu ťa vyzdvihnem a pôjdeme spolu." povedal priamo. Zuzka si odkašľala. Nečakala, že to bude tak skoro. Keď však uvidela jeho uvoľnenú tvár, usmiala sa tiež. Nevadila jej jeho horlivosť. Bola iba zaskočená, s akou ľahkosťou to Tomáš prijal. 

Matúško sa prestal hrať a pribehol k mame.

"Mami? A ocko nepríde?" Vilme zovrelo srdce.

"Vieš, miláčik, ja som mu telefonovala, ale ocko..." nedopovedala, pretože uvidela, ako sa Milan približuje ich smerom. Matúško sa k nemu rozbehol a hodil sa mu do náručia. Zaskočená Vilma ostala mlčky stáť ďalej od nich. Keď uvidela rozžiarenú Matúškovu tvár, pomalými krokmi sa k nim priblížila. Matúško Milanovi práve pobozkal líce a utekal k Zuzke, aby ju pozdravil. Dvakrát sa ešte otočil, aby sa uistil, že Milan neodchádza a ostáva stáť na svojom mieste. Venoval mu ešte široký úsmev.

"Som rada, že si si to nakoniec rozmyslel." povedala zmierlivo Vilma. Milan na ňu prísne zazrel a otočil svoj pohľad za Matúškom.

"Nemysli si, že máš na tom nejakú zásluhu. Urobil som to len kvôli svojmu synovi." jeho hlas bol nepriateľský. Vôbec sa na ňu nepozrel a Vilma sa v jeho blízkosti začala cítiť nepríjemne.

"Tak nakoniec si prišiel? Ty darmožráč." Silvia sa náhle objavila medzi nimi a pohľad upierala na Milana. Ten mal čo robiť, aby ju fyzicky nenapadol. Nikdy si nejak extra nerozumeli, čo sa však s Vilmou odcudzili, bola k nemu Silvia ešte drzejšia. Vilma uvidela Milanov bojovný výraz, chytila mamu rázne za ruku a začala ju ťahať do vnútra domu. Keď zastali v obývačke, Silvia na ňu zagánila.

"Čo si to dovoľuješ?" vyštekla Silvia a odtrhla si ruku z jej zovretia. Vilma na ňu nahnevane pozrela.

"Matka, to nemôžeš myslieť vážne?! Na oslave vlastného vnuka chceš vyvolať hádku a pokaziť tak všetku Matúškovu radosť? Už si to uvedom. Svet sa netočí len okolo teba, toto je jeho deň. Mohla by si sa snažiť byť trochu viac láskavá." po poslednej vete sa Vilma upokojila a snažila sa Silvii venovať pokojný výraz.

"Láskavá? Čo ty vieš o láskavosti? Rozbila si si svoju rodinu pre nejakého milenca z minulosti. To, že je tvoj syn chorý, za to si môžeš sama. A ty ma budeš poúčať?" Silvia chrlila jednu urážku za druhou. Bola zvyknutá brániť sa takto, nehľadela na to, že by tým mohla niekomu ublížiť. Vilme sa do očí nahrnuli slzy. Jedna z nich jej pomaly stiekla po tvári.

"A dosť! Okamžite odíď! Nechcem ťa tu. To ty si tá, čo mi zničila život. Prinútila si ma vzdať sa svojho novonarodeného dieťaťa. Dokonca si mi nedovolila naň ani pozrieť. Ani zistiť, či to bolo dievčatko alebo chlapček. Celý život si ma gniavila svojimi nevyžiadanými radami a ani raz si nebola schopná ma pochváliť. A to ani vtedy, keď ťa otec opustil, chcel ti zobrať skoro všetko a ja som ti pomohla. Neviem, čo si to za ženu, ale odteraz budem radšej bez matky, akoby som mala ďalej príjmať jed, ktorý okolo seba chŕliš. Môj pohár trpezlivosti pretiekol. Takže, tam sú dvere." Vilma zovrela sánku a dominantne prstom ukázala na miesto, kde bol východ.