Bolí to, keď rastieš? - 53.časť

Silvia sa zdvihla a bez slova odišla. Zuzka práve stála pri otvorených dverách od kúpeľne a mlčky spracúvala, čo práve počula. Nevedela, čo má urobiť. Chcela vyjsť von, ale počula, ako si Vilma sadla na sedačku a jemne vzlykala. Po chvíli začula klopkanie opätkov lodičiek, ako sa strácalo v záhrade. Pomaly nakukla do obývačky a uistila sa, či už tam naozaj nie je. Zamyslene sa zahľadela na presklené otvorené dvere, cez ktoré bol počuť veselý smiech detí a rozhovory ľudí. Zazrela Vilmu, ktorá stála vedľa nejakej ženy a s usmiatou tvárou spolu niečo rozoberali. Ešte pred pár sekundami ju počula plakať a trpko sa vyznávať o svojom tajomstve, a teraz tam stála, akoby sa nič nestalo. Prestávala sa tu cítiť príjemne. Jediný, s kým si rozumela bol Tomáš a toho neustále niekto vťahoval do rozhovoru. Celý ten prepych, zvláštne správanie ľudí a ich podozrievavé pohľady, keď si ju premeriavali, čo to má na sebe, jej na srdci vytvorili nepríjemnú ťažobu. Mala chuť stratiť sa a byť aspoň chvíľu sama. Otočila sa a prešla vchodovými dverami na opačnú stranu pozemku. Bol naozaj obrovský. Ruch od záhrady pomaly utíchal, ako sa vzdiaľovala a ju napĺňal pokoj. Po pár sekundách uvidela drevenú stajňu, odkiaľ začula zvuky koňa. Zaujato vošla dnu. Tu sa jej to začalo páčiť. Kúsok od vchodu uvidela čiernu hlavu žrebca, ako zaujato dvíha hlavu jej smerom. Zuzka k nemu pomaly pristúpila.

"Ahoj kamarát, môžem sa tu u teba na chvíľu ukryť? Nejak mi tam, pri tom veľkom množstve ľudí, nie je dobre." s úsmevom k nemu natiahla ruku a chcela ho pohladiť. Kôň sa však vyplašil, zaerdžal a dominantne sa postavil na zadné nohy. Zuzku to vystrašilo a rýchlo ustúpila o pár krokov dozadu. Nevšimla si kameň za sebou, potkla sa a padla celou silou, hlavou, na podlahu. Na temene pocítila ostrú bolesť. Snažila sa postaviť, ale opantala ju slabosť. Inštinktívne si nahmatala rukou miesto, kde to bolelo najviac. Keď pozrela na svoje prsty, prekvapila ju krv, zatmelo sa jej pred očami a stratila vedomie.

Keď sa prebrala, pocítila obrovskú bolesť hlavy. Podarilo sa jej posadiť. Musela však zavrieť oči, pretože sa jej všetko točilo. Nebola si istá, či je schopná sa postaviť. Pomalým pohybom sa prišuchla o druhú stenu stajne a aspoň sa o to pokúsila. Bolesť hlavy sa zintenzívnila. Prvé, čo ju napadlo bola ľútosť, že pokazí Matúškovi oslavu. Keď sa jej podarilo konečne dostať von, ešte stále sa opierala o stenu. Bála sa, že keď sa viac vystrie, znova sa jej zatmie pred očami. Tak sa snažila držať hlavu dole. Náhle sa jej zdvihol žalúdok a mala čo robiť, aby túto náhlu nevoľnosť dokázala predýchať. Podlamovali sa jej kolená zakaždým, keď spravila krok hore jemným briežkom. Keď už bola na kraji stajne a nemala sa o čo zachytiť, vystrela sa, aby lepšie uvidela, ako ďaleko je od domu. Oslepilo ju ostré svetlo a opäť spadla na zem. Bolesť hlavy sa zintenzívnila a z úst jej vyšiel hlasný vzlyk.

Tomáš medzitým vošiel do domu a hľadal, kde sa Zuzka stratila. Keď ju nikde nenašiel, napadla ho myšlienka, či sa nerozhodla o tichý únik od ľudí. Otvoril dvere a poobzeral sa do strán. Rázne vyšiel von a odhodlal sa preskúmať spodnú časť pozemku. Na tvári sa mu objavilo zhrozenie, keď zdiaľky zazrel jej nevládne telo. Okamžite sa k nej rozbehol. Pocit strachu ho opantal natoľko, že mu trvalo dlhý čas, než sa upokojil a mohol tak začať uvažovať, čo má urobiť ako prvé. Najskôr skontroloval, či nemá nejaké vonkajšie poranenia, až po chvíli zazrel krvavú ranu na hlave. Skontroloval jej tep a okamžite zavolal kolegyni z pediatrie, aby ho zastúpila pri kontrole Matúška. Nikomu nič nepovedal, vzal Zuzku do náručia a odviedol ju do svojho auta. Ako sa ju snažil čo najbezpečnejšie usadiť dopredu, pomaly začala otvárať oči. Ešte stále sa necítila dobre. Bolesť hlavy stále neprestávala a zahmlievalo sa jej pred očami. Tomáš si rýchlo sadol vedľa nej a skúmavo ju sledoval.

"Zuzka, počuješ ma?" priblížil sa blízko jej tváre a sledoval jej zreničky. Zuzka ticho prikývla. Bolesť ju však prinútila k tomu, že opäť zavrela oči.

"Neboj sa, som s tebou, vezmem ťa do nemocnice." šepol a jemne ju pobozkal na spánok. Zuzka opäť stratila vedomie.

Ocitla sa na svojom obľúbenom mieste. V srdci sa jej pohrával rovnaký pocit, ako keď mala sedemnásť. Pod nohami sa jej veselo plietol Hax a ona sa cítila slobodná. Nič ju netrápilo. Keď sa otočila k stromu, hľadeli na ňu láskavé orieškovohnedé oči. Srdce jej podskočilo radosťou. Peter. Ozvalo sa jej v mysli. Urobila k nemu tri nesmelé kroky. Jeho tvár bola nečitateľná. Vystrela k nemu ruku. Čím viac sa však približovala, tým viac sa jej vzďaľoval. Do srdca sa jej usadil nepríjemný pocit. Akoby opäť prežívala rovnakú bolesť. Tú, ktorá ju uviedla na dlhý čas k bezsenným nociam. Spadla na zem a Petrova tvár sa úplne stratila v hmle. Sklopila tvár a privrela oči. Cítila, ako ju úplne zahalila tma. Pred očami sa jej mihali spomienky. Tvoje srdce som vložil do svojej dlane. Pocity, ktoré ťa obliehajú, neurčujú to, kým si. Zaplav sa vierou vo Mňa a nájdeš odpoveď na všetko. Tá Pravda ťa vyslobodí. A budeš môcť v plnosti čerpať z nekončného Zdroja. Napiť sa z Vody, ktorá obmyje aj tie najskrytejšie zákutia tvojho srdca a ty sa budeš môcť ponoriť do istoty Môjho slova. Neboj sa, veď Moja moc je väčšia, ako knieža tohto sveta. Víťazstvo, ktoré som vydobil na kríži, bolo aj pre teba. Poddaj sa tejto milosti. Nežný hlas, ktorý na ňu doliehal, ju kolísal v pokoji. Cítila sa v bezpečí a istote. Konečne zdvihla pohľad. O strom sa tentokrát opierali dvaja muži. Po pravej strane Peter a po ľavej Tomáš. Zmätene na oboch pozerala. Srdce sa jej opäť stratilo vo vlastných pocitoch. Odrazu, niekde vzadu, začula svoje meno. Strhla sa. Pristupovala k nej neznáma mužská osoba s rovnakými očami, ako mala ona sama. Prekvapene zamračila obočie. Otočila sa naspäť k stromu, ale Peter ani Tomáš už tam neboli. Iba tie oči, keď hlavu vrátila naspäť, sa na ňu s láskou pozerali. Pocítila ostré svetlo. Otvorila oči a zažmurkala. Upierala pohľad dohora, po chvíli sa otočila na stranu. Za ruku ju držal Tomáš a so sklonenou hlavou to vyzeralo tak, že sa modlí. Jemne sa usmiala. 

"Ahoj." šepla potichu k nemu. Tomáš sa strhol a zahľadel sa na ňu. Tvár mal vážnu. Rýchlo vstal a začal jej kontrolovať oči. Zuzka ho chytila za ruku. Pohladila ho. Toto gesto mu pomohlo, že sa upokojil a opäť si k nej sadol. 

"Ahoj. Trochu si ma vystrašila." vyznal sa, ale tentokrát už s uvoľnenejšou tvárou. 

"To som nechcela." uškrnula sa ospravedlňujúco. Tomáš sa usmial. 

"Vďaka Bohu, ako som vchádzal do nemocnice, natrafil som na jedného vzácneho muža. Veľmi nám pomohol zistiť, čo spôsobuje tvoje straty vedomia." jeho hlas sa zmenil v ustaraný tón. "Ako sa cítiš?" 

"Dobre." povedala pokojne. Snažila sa spomenúť si na sen, ktorý ju sprevádzal, keď bola v bezvedomí. Akoby sa jej však v mysli zahmlieval. 

"Chceš, aby som zavolal tvojej mame?" spýtal sa starostlivo. Zuzka sa zamyslela. Po chvíli pokrútila hlavou. 

"Je teraz s Patrikom taká šťastná. Predtým než som išla na oslavu mi volala, že ju Patrik pozval na týždeň do kúpeľov. Teraz sú isto na ceste. Nechcem ich zbytočne vystavovať strachu. Už sa cítim dobre. Takže nie je potrebné, aby..." snažila sa posadiť. Pred očami sa jej však zatmelo a to ju prinútilo opäť si ľahnúť. Tomáš zdvihol obočie. 

"Zuzka. Potrebuješ, aby si určitý čas bola pod dohľadom niekoho druhého. Aspoň pár dní." s láskou sa jej to snažil vysvetliť. 

"Chvíľu si poležím a zase budem môcť v pohode fungovať. Chcem ísť domov." povedala naliehavo. Tomáš sa zasmial, pokrútil hlavou a uprel na ňu vážny pohľad. 

"Ty si ale tvrdohlavá. A to doslovne. Fajn, ako chceš, mám však podmienku." pozrel na ňu prísne. Prekvapene zažmurkala. 

"Podmienku? Akú?" nechápavo posunula hlavu na stranu, aby mu lepšie videla do očí. 

"Budem s tebou celý čas." slová, ktoré začula jej spôsobili, že sa jej zachvelo srdce. Náhle sa otvorili dvere a pristúpili k nej dvaja muži, jeden z nich bol v bielom plášti, druhý sa na ňu nežne usmieval. Oči muža bez plášťa ju zaujali, zdali sa jej povedomé. Nevedela si však spomenúť odkiaľ. Akoby jej pamäť s ňou nespolupracovala. 

"Dobrý deň slečna. Som primár neurochirurgie Richard Richter. Toto je môj dobrý priateľ a skvelý odborník Sebastian Majeský." Sebastian ju chytil za ruku. Jeho jemný a láskavý pohľad ju kolísal. 

"Váš stav bol vážny. Pred chvíľou som však študoval vaše posledné výsledky a vyzerá to, že sa zázračne uzdravujete. Opuch sa zmenšuje. Par dní na lôžku a onedlho aj zabudnete, že sa niečo také stalo." priateľsky tentokrát povedal Sebastian, usmial sa a pozrel na Tomáša. "Tento muž vás ani na okamih nespustil z očí." dodal s úctou. 

"Páni kolegovia, prosím vysvetlite jej, že nemôže odísť sama domov." povedal ustarane Tomáš. Sebastian pozrel na Richarda, ten pokýval hlavou a nechal ho, nech hovorí on. Sebastian na Zuzku uprel svoje láskavé oči. Venoval jej starostlivý, otcovský pohľad. 

"To by som neodporúčal. Nechajte sa obskakovať, ako princezná. Myslím, že sa určite nájde niekto, komu to nebude robiť problém." žmurkol na Tomáša a ten sa so skrývaným úsmevom pozrel na Zuzku. 

"Chápem." prikývla a opäť sa zahľadela do Sebastianovho modrého pohľadu plného pochopenia. Stále nechápala ten pocit, že jej je povedomý. Mala dobrú pamäť na tváre, tentokrát si však naozaj nevedela spomenúť. 

"Ak by ste čokoľvek potrebovali, neváhajte ma kontaktovať." podal Zuzke vizitku a otočil sa k Richardovi. Ten vysvetlil Tomášovi, čo treba sledovať a dohodli sa, že zajtra večer Zuzku prepustia do domácej liečby, pod dohľadom Tomáša. Potom sa obaja rozlúčili a odišli. Zuzka si vzala kartičku do rúk a so záujmom ju študovala. Sebastian Majeský, neurochirurg. Adresa, kde pôsobil bola zahraničná, rovnako aj telefónne číslo. 

"Tak, ako mi odpovieš?" spýtal sa so záujmom. Zuzka k nemu otočila pohľad a zvážnela. 

"A čo nemocnica a Matúško?" 

"To už je všetko zariadené. Nič ma neodradí. Najdôležitejšia si tu teraz iba ty." povedal rázne. 

"A že kto je tu tvrdohlavý." pozrela sa na neho a obaja sa rozosmiali.