Bolí to, keď rastieš? - 54.časť

Na ďalší deň podvečer, keď si Tomáš odbehol domov, osprchovať sa a skontrolovať Barrasa, Zuzku navštívil opäť Sebastian. Jemne zaklopal na dvere a nesmelo nakukol dnu. 

"Nevyrušujem?" spýtal sa priateľsky a keď mu Zuzka pokývala rukou, aby vošiel dnu, odhodlal sa vstúpiť. 

"V kľude sa posaďte." usmiala sa, keď uvidela jeho láskavé oči. Sebastian ju počúvol a prisunul si k jej posteli stoličku. 

"Ako sa cítite?" zaujato sledoval jej oči. Obľúbil si ju, hoci sa takmer nepoznali. Snažil sa však správať ku každému pacientovi čo najľudskejšie. Bol to celý jeho život, po tom, čo ho Vilma opustila. 

"Vďaka Bohu, výborne. Už sa teším, keď budem môcť opustiť toto lôžko a postaviť sa na vlastné nohy. Chýbajú mi pacienti." prívetivo sa usmiala. 

"Naozaj? Takže ste kolegyňa?" radosťou sa mu rozžiarila tvár. "Tak to mi je cťou, že som vám mohol pomôcť." 

"Som zdravotná sestra, nie som..." 

"Ste kolegyňa. Bez ohľadu na to, či ste sestra alebo doktorka. Bez sestier by sme, my doktori, boli stratení. Ježiš mal učeníkov, my doktori máme zdravotné sestry. I keď, samozrejme, porovnať sa to nedá. My liečime, On uzdravuje." snažil sa ozrejmiť svoje myšlienky. Zuzku naplnilo nadšenie. Bola potešená, s akou ľahkosťou s ňou komunikoval. A aký priateľský a milý človek bol. 

"Veríte v Ježiša?" odhodlala sa spýtať. So záujmom si ho prezerala. 

"Iste. Viera v Neho má sprevádza už od mojej mladosti, hoci som Ho svojimi nesprávnymi rozhodnutiami určite sklamal niekoľkokrát. Viete, vždy som sníval o rodine, ktorú budem milovať nadovšetko. Tešil som sa, že keď by mi raz Boh doprial dcérku, ukázal by som jej lásku, ktorú Boh pre ňu vydobil na kríži. Nedovolil by som, aby jej krehkosť pošliapal niekto, kto by túto Lásku nepoznal. Učil by som ju podľa čoho si má vybrať toho skutočného partnera. Nie však slovami a radami, ale tým, že by som k nej ja bol taký." odmlčal sa a premýšľal. Do očí mu vošlo tiché sklamanie. Zuzka ho vnímavo sledovala. Mala chuť ho objať. Jej samej otec chýbal a keď si zhmotnila jeho predstavy vo svojej mysli, prešli ňou zimomriavky. "Prepáčte, trochu som sa nechal uniesť. Pôsobíte tak milo, že ma ani nenapadlo, že by vás to mohlo nudiť." ospravedlňujúco stiahol obočie. Zuzka mu chytila ruku a pohladila ho. 

"To nie. Ani na okamih som také pocity nemala. Páči sa mi ako rozprávate. Viete, ja som prišla o svojho ocka, keď som bola ešte veľmi malá. Skoro vôbec si na neho nepamätám. Skôr si pamätám pocity, aký ku mne bol, ako jeho vzhľad. Na chvíľu som si predstavila, aké by to bolo, keby tu môj ocko bol. Možno aj ten biologický." vyznala sa úprimne. Až po chvíli si uvedomila, že to povedala nahlas. Sklopila pohľad. Nechápala, prečo mu to povedala. Možno mu chcela oplatiť jeho úprimnosť. Keď sa na neho opäť pozrela v očiach mu uvidela veľa lásky a prijatia. 

"Váš otec by bol určite pyšný, keby videl, aká vzácna mladá žena z vás vyrástla." tentokrát ju po ruke pohladil on. Na srdci sa jej usadila neha. 

"Ďakujem. Nechcem byť príliš osobná, ale zaujíma ma, prečo ste si tú rodinu nezaložili?" bol pre ňu ako človek, taký zaujímavý, že sa jej v srdci usadila zrovna táto otázka. Sebastian vôbec nereagoval nepríjemne. Priateľsky sa na ňu usmial. V očiach sa mu však odrážal smútok. 

"Opustila ma moja osudová žena a ja som sa z tej bolesti nedokázal spamätať natoľko, aby som svoje srdce dokázal otvoriť nejakej inej žene." jeho odpoveď ju zaskočila. Mala pocit, že hovorí o nej. I keď Tomáš klopal na jej srdce veľmi intenzívne a ona pri ňom nedokázala ostávať chladná. 

"Mrzí ma vaša bolesť." šepla do ticha, ktoré sa medzi nimi na chvíľu rozhostilo. Obaja sa na okamih stratili vo vlastných myšlienkach. Keby ich niekto potajme sledoval, povedal by si, že sú si veľmi podobní. 

"To je v poriadku. Prešlo už mnoho rokov." usmial sa letmo so stále zamysleným pohľadom. 

"A stretli ste sa s ňou potom ešte niekedy a dozvedeli sa, prečo vás opustila?" jeho príbeh ju natoľko zaujal, že sa nechala celá strhnúť. Nepremýšľala, či mu je nejaká otázka nepríjemná. 

"Dlhé roky sme sa nevideli. Až prednedávnom, keď som sa vrátil z cudziny na miesto, kde sa to všetko začalo, som opäť uvidel jej tvár. Je stále rovnako krásna." zasnene sa usmial a po chvíli uprel na Zuzku pohľad. 

"Takže by ste sa mohli o všetkom porozprávať." snažila sa ho povzbudiť. Sebastian sa na ňu opäť s láskou zahľadel. 

"To neviem, moja drahá. Nechávam to všetko plynúť a uvidíme, ako to Boh zariadi." potľapkal ju po ruke. "Teraz vás nechám si oddýchnuť. Potrebujete kľudový režim." jeho tvár zjemnela. Zuzke sa v srdci usadil príjemný pocit. Presne tak sa pri ňom cítila. 

"Budem vďačná, keď ma ešte prídete navštíviť." povedala odovzdane. Sebastian pristúpil k dverám a jemne prikývol. 

"Bude mi cťou." venoval jej ešte jeden letmý úsmev a odišiel. 

Zuzku najviac mrzelo, že nemôže navštíviť Matúška, pretože prvé dni sa nedokázala ani postaviť. A keďže ani Matúško nemohol vstať z postele, pretože sa mu deň po narodeninách opäť vrátil záchvat, napadla Zuzku malá hra. Cez Tomáša si navzájom posielali písané odkazy. Samozrejme tie Matúškove pomáhali písať buď Tomáš alebo Vilma. Zuzka sa tak k Matúškovi cítila aspoň trochu bližšie. Aj keď ju trápilo, že ho nemôže objať a zistiť, čo spôsobilo jeho nový záchvat. Sľúbila si, že ihneď, ako sa jej uľaví, on bude prvý, za kým zájde. Dúfala, že to zvládne pred svojím odchodom z nemocnice do domáceho liečenia. 

Nakoniec si Zuzku v nemocnici nechali o jeden deň dlhšie. Tomáš za ňou pravidelne chodieval a večery ostával pri nej, aj napriek tomu, že ho posielala domov sa vyspať. Zakaždým, keď Tomáš odišiel na oddelenie, navštívil ju opäť Sebastian. Za pár dní sa zblížili tak, že Zuzke bolo ľúto, že ju čoskoro prepustia a ona tak príde o ich vzácne rozhovory. 

Poobede, pár hodín pred jej prepustením, keď sedela na posteli a čakala na Tomáša, k nej Sebastian opäť prišiel. Ako zakaždým, aj teraz bola jeho tvár veselá a priateľská. S jemným úsmevom si ku nej prisadol. Zuzka sa potešila jeho prítomnosti. 

"Som rada, že ste ešte prišli. Rozhovory s vami boli zakaždým veľmi duchaplné. A priznám sa, bude mi to trochu chýbať." vyznala sa nesmelo. 

"Je to obojstranné, Zuzka. A chcem vám povedať, že kedykoľvek budete potrebovať pomoc, neváhajte ma kontaktovať. Môžeme spolu zájsť aj na čaj, ak samozrejme ešte budem v meste." vážne sa zamyslel. Zuzka k nemu otočila hlavu. 

"Chystáte sa odísť?" zvedavo stiahla obočie. 

"Zatiaľ nie. Na určitý čas, kým nepríde jeden môj bývalý blízky študent, by som rád ostal ako výpomoc na neurochirurgii. Uvidíme však, čo na to povie pani riaditeľka." opäť zamyslene sklonil hlavu. Už dlhší čas nad tým premýšľal. Dúfal, že za ten čas, čo tu ostane, sa mu podarí zblížiť sa s Vilmou, aby mohol ich nedoriešenú minulosť konečne nadobro uzavrieť. 

"A prečo tu neostanete natrvalo? Niečo vás núti opäť sa vrátiť do zahraničia?" tento muž jej začínal byť blízky a bolo jej ľúto, keď si predstavila, že by odišiel. Sebastian sa k nej otočil a venoval jej láskavý pohľad. Taký, ktorý ju príjemne zahrial pri srdci. 

"Viete, moja milá, moji rodičia zomreli. Jediné, čo ma tu drží je moja nedoriešená minulosť. Chcel by som zistiť, prečo sme nemohli, s mojou bývalou láskou, ostať spolu. Už dlhý čas nad tým premýšľam a potrebujem poznať odpovede." vyznal sa. Bol prekvapený s akou ľahkosťou, tejto neznámej dievčine, odkrýva svoje súkromie. Jej oči mu však našepkávali, že je to v poriadku. Že je mu blízka a chápe ho viac, ako ktokoľvek z jeho známych. Usmial sa na ňu, keď jej oči znežneli pochopením. 

"Ako dobre vám rozumiem." vyslovila s hlbokým nádychom. Sebastian na ňu vnímavo nahol hlavu. 

"Áno? Tiež si niečím podobným prechádzate?" spýtal sa. Odrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel Tomáš. V ruke držal prepúšťaciu správu. Pristúpil k Sebastianovi a podal mu ruku. 

"Zuzka, všetko som vybavil. Aj s riaditeľkou. Môžeme ísť." láskavo sa na ňu usmial a čakal. 

"Ďakujem pekne, Tomáš. Dáš mi prosím ťa ešte pár minút?" opätovala mu úsmev. Tomáš ticho prikývol a odišiel von. Zuzka otočila hlavu k Sebastianovi. 

"Pán doktor." oslovila ho s láskou. On ju poprosil, aby ho oslovovala menom. Ticho prikývla. "Tak teda, Sebastian, som vám nesmierne vďačná za vaše láskavé srdce, ktoré bolo také ochotné počúvať a teším sa, keď si budeme spoločne môcť zájsť na ten sľubovaný čaj. Dúfam a budem sa modliť za to, aby sa vám podarilo nájsť stratený pokoj, ktorý vaše srdce potrebuje." povedala citlivo. Sebastian sa nežne usmial a prikývol. 

"Ďakujem mnohokrát, Zuzka. Všetko je to v Božích rukách. Skoré zotavenie." zdvihol sa Sebastian, podal jej ruku a odprevadil ju až k Tomášovi. Ten na ňu trpezlivo čakal aj s vozíkom. Sebastian sa rozlúčil a veselo žmurkol na Tomáša. Zuzka si všimla ich vzájomné neverbálne gestá a usmiala sa tiež. 

"Váš koč je pripravený, vzácna pani." ukázal na vozík a Zuzka ticho pokývala hlavou. 

"Myslím, že to zvládnem po svojich." rázne odmietla. Tomáš vážne zovrel pery a pretrel si šiju. 

"Ak chceš ešte navštíviť Matúška, budem rád, keď sa ešte nebudeš namáhať. Moja krásna pani, prosím neodmietnite tento vzácny voz, ktorý bol vyrobený iba preto, aby sa vaše nádherné črievičky nezničili, kým neodbije polnoc." uškrnul sa pobavene a Zuzka sa so smiechom pozrela na svoje biele tenisky. 

"V poriadku. Keď ste si dal tú námahu, neodmietnem vašu snahu." pridala sa k jeho veselej hre. Tomáš sa galantne uklonil a čakal, kým si sadne. Zuzka poslúchla. Potom jej pomohol dostať sa až k výťahom. Zarazene k nemu otočila hlavu. 

"Počkaj. Nemôžeš ma tam odviezť, budú si o nás hovoriť na oddelení." povedala so zamračeným obočím. Tomáš sa usmial. 

"Všetko som zariadil, neboj sa." povedal tajomne. Zuzka prekvapene otočila hlavu dopredu a nechala sa ním viesť.