Bolí to, keď rastieš? - 55.časť

Keď prechádzali po chodbe do Matúškovej izby, v sesterni nikto nebol a na oddelení vládol úplný pokoj. Zuzka otočila opäť hlavu k Tomášovi a spytujúco na neho zdvihla obočie. On iba mlčky zdvihol ľavý kútik pier dohora a pohľadom na ňu letmo žmurkol,keď pomaly otváral dvere do Matúškovej izby. 

Matúško ležal v posteli a apaticky hľadel do okna, keď ju Tomáš priblížil k jeho posteli. Zuzku z toho pohľadu bolelo srdce. Všimla si však, že má na sebe tričko, ktoré mu darovala, ako jeden z darčekov k narodeninám. Bol na ňom nápis Malý princ, ktorý hladí moje srdce. Zuzka poprosila Tomáša, aby jej pomohol sadnúť si na stoličku oproti nemu. Matúško ešte stále neprítomne hľadel do neznáma, keď sa mu zahľadela do tváre. 

"Môj braček, čo trápi tvoje krásne srdiečko?" odhodlala sa ho spýtať veľmi jemne. Konečne na ňu uprel svoje hnedé očká. Videla v nich strach a smútok. 

"Bál som sa o teba a nechceli ma k tebe pustiť." posadil sa a sklamane sa otočil na Tomáša. Ten ospravedlňujúco pokrčil ramenami. 

"Vieš môj malý princ, nedalo sa to. Počula som, že si mal opäť záchvat. Čo si cítil predtým, než sa to stalo?" ustarane sa na Matúška zahľadela a vzala si jeho ruku do svojej. Matúško sa k nej otočil a vzdychol si. Všimla si ako jej silno zovrel dlaň, jeden z prstov však akoby nereagoval. 

"Videl som, ako sa mamka s ockom hádajú. A že ocko chcel mamku udrieť." sklamane sklonil hlavu. Zuzka zamračene pozrela na Tomáša. Jeho výraz bol prekvapený. 

Zrazu dnu vošla Vilma. Niesla svojmu synovi práve krabičku jeho obľúbených džúsov. Letmo sa na Zuzku usmiala a popriala jej skoré zotavenie. 

"Pani riaditeľka? Mohli by sme sa na okamih porozprávať vonku?" spýtala sa Zuzka, keď Vilma vyberala jeden z džúsov a podávala ho synovi. Prekvapene sa na ňu otočila a ticho prikývla. Tomáš pomohol Zuzke opäť na vozík a priviezol ju k veľkému oknu, ktoré sa nachádzalo na konci chodby. Potom sa vrátil naspäť k Matúškovi. Cítil, že je potrebné, nechať ich samé. 

"Mrzí ma, čo sa vám stalo." začala prvá Vilma. 

"Ďakujem, ale preto som sa nechcela s vami zhovárať." vzdychla si Zuzka. Premýšľala ako správne má sformulovať vetu, aby sa jej nejak nedotkla. 

"Týka sa to Matúška?" ustarane sa jej zovrela tvár. "Všetko vyzeralo tak krásne. Nechápem, čo viedlo k tomu, že opäť dostal záchvat." 

"Viete mi popísať, ako to prebiehalo?" snažila sa zistiť podrobnosti Zuzka. 

"Keď sa oslava skončila. Matúško sa začal pýtať na vás. Ja som vtedy ešte nevedela, čo sa vlastne stalo. Tak som mu povedala, že ste už asi odišli domov. Bol trochu smutný, ale snažila som sa ho rozveseliť tým, že ste mu tu niečo nechali. Veľmi sa potešil z obsahu vášho darčeka." usmiala sa a Zuzka jej úsmev opätovala. "Potom sme vzali zopár darčekov a rozhodli sa vrátiť naspäť do nemocnice. Doktorka, ktorá tam bola, ako náhrada doktora Izakoviča, nám to odporučila. Hoci som veľmi chcela, aby aspoň jednu noc spal doma, nakoniec som poslúchla. A tesne predtým, než vošiel do svojej nemocničnej izby, z ničoho nič, dostal záchvat. Sťažoval sa potom na veľkú bolesť hlavy." Vilmina tvár sa zahalila do spomienky. 

"Bol Matúškov otec s vami?" spýtala sa Zuzka zamyslene. Vilma na ňu prekvapene pohliadla. 

"Nie. Odišiel ešte predtým, než sme sa vrátili do nemocnice. Prečo sa na neho pýtate?" Vilma zmätene na Zuzku zúžila oči. 

"Mohla by som sa vás spýtať jednu osobnú otázku? Prosím neberte to tak, že sa chcem starať do vášho života. Ide mi čisto iba o Matúška." Zuzka sa snažila použiť čo najpokojnejší tón hlasu. 

"O čo ide?" Vilma nervózne prešla z jednej strany na druhú. 

"Nemali ste s Matúškovým otcom nejaký vážnejší konflikt, pri ktorom vás on mohol vidieť?" Zuzka sledovala, ako Vilma zastala a šokovane sa na Zuzku pozrela. Po chvíli sa jej tvár upokojila a pristúpila ku nej. 

"Nie. Práve naopak. Počas oslavy som sa snažila Milanovi vyhýbať a on celý čas venoval svoju pozornosť iba Matúškovi. Rozlúčili sme sa v kľude." povedala Vilma prekvapene. Zuzka stiahla obočie. Teraz sa jej v mysli objavili dve možnosti. Buď klame Matúško alebo Vilma. Obaja však, keď to hovorili vyzerali naozaj dôveryhodne. Zrazu ju niečo napadlo. Srdce sa jej rozbúšilo naliehavosťou. Z dverí vykukol Tomáš a oznamoval, že Matúško sa dožaduje Zuzky. Potom jej pomohol a priviezol ju naspäť k jeho posteli. Zuzka si začala Matúška vážnejšie prehliadať. 

"Môj malý princ. Pamätáš si, ako sme si čítali ten príbeh o Malom princovi, ktorý sa dožadoval, aby mu pilot nakreslil ovečku?" spýtala sa s jemným úsmevom. Matúško ticho prikývol. Zuzka otvorila skrinku vedľa jeho postele, vybrala odtiaľ jeden papier, knihu, na ktorú papier položila a ceruzku. Položila to pred Matúška. "Môžem ťa poprosiť, že mi skúsiš nakresliť obdĺžnik, ako domček pre tú ovečku?" vyzvala ho s láskou. Vilma sa pozrela na Tomáša, ktorý so záujmom sledoval Zuzku. Matúško ticho prikývol, vzal si ceruzku do rúk a nakreslil trojuholník. Vilma prekvapene pozrela tentokrát na Zuzku, tá ju očami poprosila, aby mlčala. 

"Braček môj. Povieš mi, čo to je?" vyzvala ho, aby jej objasnil, čo nakreslil. 

"Obdĺžnik. Tak ako si chcela." povedal vážne. Zuzka sa na neho usmiala a pohladila ho po líci. 

"Ďakujem. Je to krásny domček. Ovečka bude určite rada. A skúsiš jej nakresliť aj slnko, aby jej nebola zima?" skúsila svoje podozrenie ešte raz overiť. Matúško opäť prikývol a nakreslil štvorec. Zuzka sa zamračila. Poprosila Tomáša, aby s ňou na chvíľu vyšiel von. Pobozkala ešte Matúška do vlasov a sľúbila, že čoskoro sa za ním vráti. Vilma s ustaranou tvárou za oboma hľadela, keď prechádzali mlčky okolo nej. Tomáš odviezol Zuzku do svojej lekárskej izby a s vážnou tvárou si sadol oproti nej. Tušil, čo jej behá po rozume. Pri druhom obrázku to napadlo aj jeho. 

"Prosím ťa Tomáš, zavolaj doktora Majeského, že ak je ešte v nemocnici, či by sa neprišiel na Matúška pozrieť." vyzvala ho s vážnou tvárou. 

"Myslíš si, že Matúško má..." nedopovedal. Zuzka na neho prosebne stiahla pohľad. Tomáš mlčky prikývol a ihneď vytočil na telefóne Sebastianove číslo. Zdvihol takmer okamžite. 

"Dobrý deň, Sebastian. Neruším vás? Chcel som vás poprosiť, že ak máte čas a ste ešte v nemocnici, mám tu jedného malého chlapca, u ktorého mám podozrenie na nádor na mozgu, čo by som potreboval overiť od odborníka. A vy ste ma napadli ako prvý. Ďakujem." Tomáš položil mobil na stôl. "Hneď príde." nežne na ňu pozrel. Zuzka vážne prikývla hlavou. "Ako si vedela, že je to práve toto?" spýtal sa so záujmom. Zuzka sa zamyslela. 

"Boli to maličkosti, ktoré mi vyjavoval Boh, aby som si ich všimla. Verím, že všetko, čo sa teraz udeje bude na Jeho slávu. I keď, mám obrovský strach." sklonila hlavu na svoje prsty. Oči sa jej zaplavili slzami. Tomáš k nej rýchlo pristúpil. Zohol sa k vozíku, na ktorom sedela, otočil si ju k sebe a skryl jej ruky do svojich. 

"Nenechaj viery štít a poď, Ježiša nasleduj, cez búrky príval tvoju loď povedie, dôveruj." šepol s láskou. Zuzka sa odhodlala pozrieť do jeho očí. Ich pokoj ju kolísal v istote. Akoby sa pozerala na pokojné more, ktoré ju obkolesovalo. 

"Ďakujem." vytiahla si jednu ruku z jeho a pohladila ho jemne po tvári. Venoval jej povzbudivý úsmev. 

Sebastian prišiel o pár minút na to, ako mu Tomáš zavolal. Ten mu ukázal Matúškovu kartu a všetky výsledky vyšetrení, ktoré podstúpil. Sebastian si všetko dôkladne prehliadol a potom oboch poprosil, aby ho zaviedli za malým pacientom. 

Keď vošli do izby, Vilma bola otočená chrbtom. O to väčší šok zažila, keď uvidela Sebastiana ako pristúpil k Matúškovi. Vilmu si zatiaľ nevšimol a sústredil sa iba na Matúška. Až po pár sekundách, keď sa pohla, aby mu uvoľnila miesto, letmo uvidel jej tvár. Chvíľu na ňu mlčky hľadel a potom sa opäť otočil k Matúškovi. Snažil sa sústrediť na to, kvôli čomu sem prišiel. Vilma sa šeptom spýtala Tomáša, prečo je tu. Odpovedal jej, že je skvelý odborník v oblasti neurológie, v čom Tomáš až také skúsenosti nemal. Ticho prikývla a ďalej mlčky hľadela na jeho pohyby a otázky, ktoré Matúškovi pokladal. Keď odišli Tomáš so Sebastianom a Vilmou von, Zuzka sa k Matúškovi priblížila. 

"Ako sa cítiš, braček môj krásny?" vzala si jeho rúčku a nežne ho pobozkala. 

"Prečo prišiel ten ujo? Ja si ho trochu pamätám, kvôli nemu sa ocko s mamkou začali hádať." povedal so zamračeným výrazom. Zuzka na neho nechápavo pozrela. 

"Matúško, ten ujo je skvelý odborník na to, čo sa ti teraz deje. Určite si si ho pomýlil, nemá s tvojou mamičkou nič spoločné. Veľmi ťa chcem poprosiť, aby si ho počúval, lebo on ti dokáže pomôcť." snažila sa mu vysvetliť. Matúško mlčky sklopil pohľad a položil si jej ruku na svoje líce. 

"Zuzka?" odhodlal sa opäť na ňu pozrieť. 

"Áno, zlatíčko?" povzbudivo sa na neho usmiala. 

"Môže ma Ježiš milovať, aj keď mamka hovorí, že v Neho neverí?" spytujúco uprel na ňu pohľad a netrpezlivo čakal na odpoveď. 

"Srdiečko moje," posadila sa bližšie k nemu a skryla ho v náručí, "Ježiš miluje aj tvoju mamičku. Aj napriek tomu, že Ho ona odmieta. Jeho láska nezávisí od tej našej. Práve naopak, my dokážeme skutočne milovať len vďaka tomu, že spoznáme Jeho." Matúško sa pritúlil bližšie k nej a privrel oči. 

"Trošku ma bolí hlava." posťažoval si. Zuzka ho pobozkala do vlasov. Pozrela na infúziu, ktorá mu kvapkala a trošku jej pomohla, aby odkvapkávala rýchlejšie. 

"Neboj sa, onedlho bolesť prestane." vošla mu prstami do vlasov a jemne ho začala ískať. Po chvíľke k tomu pridala jemnú uspávanku, ktorá ho ukolísala do pokojného spánku. Keď pocítila, ako sa jeho telo uvoľnilo a on zaspal tuhšie, rozhodla sa postaviť a pripojiť sa k ostatným vonku. Náhle sa jej však zatočila hlava. Oprela sa o stenu a čakala, kedy to prestane. Po pár sekundách dnu vošiel Tomáš. Uvidel Zuzkinu bledú tvár a pridržal jej ruku. Potom ju pomaly odviedol naspäť na vozík. 

"Zuzka, mala by si ešte oddychovať. Tým, že sa budeš presilovať si len uškodíš." povedal trochu prísne. Zuzka ticho prikývla. 

"Prepáč. Tak, ako to vyzerá?" spýtala sa so stiahnutým hrdlom. Tomáš na ňu uprel láskavý pohľad. 

"Sebastian je skvelý. Zariadil rýchly prevoz vrtuľníkom na súkromnú kliniku jedného svojho priateľa. Majú tam vraj špičkové prístroje. A keď to bude potrebné sú perfektne pripravení na operáciu. Ubezpečil nás však, že sa ničoho nemusíme báť. Nechápem, ako je možné, že som mu nič také nenašiel." Tomášova tvár sa skrivila v ľútosti. 

"Ja som presvedčená, že si pre neho urobil všetko, čo si vedel." venovala mu láskavý pohľad. Tomášova tvár však bola aj naďalej vážna. 

Keď obaja vyšli von. Sebastian práve Vilmu držal za ruku. Hneď ju však pustil a to bolo pre Zuzku zvláštne, pretože za ten čas si všimla, že svoje pocity nemá potrebu skrývať. Nevenovala však tomu ďalšiu pozornosť. Keď Vilma vošla naspäť za Matúškom, pozrela sa Zuzka na ustaranú Tomášovu tvár. Otočila sa k Sebastianovi.

"Pán doktor, prečo myslíte, že sa to doktorovi Izakovičovi nepodarilo zistiť?" odhodlala sa spýtať miesto Tomáša. Sebastian povzbudivo potľapkal Tomáša po pleci. 

"Kolega, všetky vyšetrenia, ktoré ste urobili boli správne. Pri tých príznakoch, ktoré mal by som postupoval rovnako. Bolo obdivuhodné, že Zuzku napadlo niečo také. Nazval by som to vedenie Božou rukou." úsmev tentokrát venoval Zuzke. "Nemusíte sa však báť. Hneď, ako príde vrtuľník a mladého muža prevezieme na kliniku, budeme mu venovať tú najlepšiu starostlivosť. Iba vám na krátky čas unesieme pani riaditeľku." povedal pobavene. Ľahkosť, s akou sa vyjadroval ju udivovala. 

"Hovoríte, akoby sa jednalo o niečo jednoduché. Matúško je však pre mňa veľmi dôležitý." Zuzka zvážnela a uprela na Sebastiana prosebný pohľad. 

"Nebojte sa, za svoju prax som mal takýchto prípadov niekoľko. Vždy to dopadlo dobre. Môžem vás ubezpečiť, že aj tentokrát to tak bude. Postarám sa o neho, akoby to bol môj syn." povzbudivo na oboch pozrel a potom sa rozlúčil, aby si mohol pripraviť veci. 

"Tak vidíš, urobil si všetko správne. Nemusíš mať žiadne výčitky." ubezpečila Zuzka Tomáša. V jeho očiach však stále badala, že sa trápi. 

"Možno. Bude dobré, keď ťa odveziem domov. Určite si potrebuješ oddýchnuť. Tu už aj tak žiadno nepomôžeme." všimol si jej bledú tvár a unavené oči. Ticho prikývla. 

Keď nasadli do auta a Tomáš sa so stiahnutou tvárou sústredil na cestu, otočila sa jeho smerom. Na ruku, ktorú mal položenú na rýchlostnej páke, nežne položila svoju a vošla prstami medzi jeho prsty. Letmo na ňu pozrel a jemne sa usmial. 

"Tomáš?" prerušila ticho. 

"Áno?" jeho tvár sa postupne uvoľňovala, keď cítil jej dotyk. 

"Možno bude dobré, aby som na ten čas bola u teba. Predsa len, ty sa budeš starať o mňa a u nás doma to vôbec nepoznáš, možno by si sa cítil stratený. A máš aj Barrasa." jej hlas bol láskavý a jemný. Tomáš okamžite zastal pri krajnici a otočil sa ku nej. Pozeral na ňu hlbokým pohľadom. Zuzku zaplavila horúčava. Tomáš stiahol ruku z páky, vzal si jej ruku a pritiahol si jej prsty k perám. Mäkko ich pobozkal. Zuzku zaplavilo ešte väčšie teplo. Snažila sa prehltnúť sucho, ktoré sa jej v hrdle vytvorilo. Tomáš sa zamilovane usmial. 

"Mne nerobí problém zvyknúť si na nový priestor, ale ak chceš vidieť ako bývam, stačí povedať." vyslovil pobavene, otočil sa dopredu a opäť pokračoval v ceste. Zuzka sa na neho zamračila. 

"Ale to som nepovedala." urazene pokrútila hlavou. Tomáš sa pobavene zasmial.