Bolí to, keď rastieš? - 57.časť

"Ďakujem, vážim si toho." opätovala mu úsmev a privoňala si k polievke. "Vonia výborne. Takže ďalšia vec, ktorú o tebe neviem. Vieš výborne variť." nežne na neho pohliadla, keď si vzala do ruky lyžicu. Tomáš sa zasmial. 

"Nepotrebuješ kŕmiť?" spýtal sa pobavene. 

"Určite nie. Ruky mám v poriadku, ale ďakujem." uškrnula sa. 

Vilma stála pri okne, v lekárskej izbe, kde ju doviedol Sebastianov priateľ potom, čo Matúška vzali na potrebné vyšetrenia. V ruke nervózne držala mobil a premýšľala, komu má zavolať. Napadla ju mama, keď si však spomenula na ich posledný rozhovor, okamžite tú myšlienku vymazala. V kontaktoch si vyhľadala Milanove číslo. Veľmi mu chcela zavolať a podeliť sa s ním o strach, ktorý ju práve teraz zvieral. Zjavila sa jej však predstava, ako by reagoval, keby prišiel a uvidel Sebastiana. Vypla mobil a hodila ho naspäť do kabelky. Spomenula si na slová od Zuzky, keď ju príjmala: My lekári môžeme liečiť, ale skutočné uzdravenie prichádza od niekoho iného. Spomenula si na obdobie, keď bola ešte so Sebastianom a on sa pred ňou modlil za ich vzťah. Obdivovala ho za jeho múdrosť, ako s ľahkosťou vyberal tie správne slová a modlil sa k niekomu, komu veril celým svojím srdcom, že ho počuje. Chcela to skúsiť, nebola si však istá tým, aký postup má použiť. 

"Bože? Ja vlastne ani nie som moc na modlenie, v poslednej dobe to však na mňa všetko akosi dolieha. Pamätám si, ako sa k Tebe modlil Sebastian, aby si viedol náš vzťah. Moc to nepomohlo, pretože som urobila jednu chybu za druhou. Ale teraz by som bola naozaj veľmi vďačná, keby si urobil zázrak." Vilma si nahlas vydýchla, posadila sa na stoličku a privrela oči. "Viem, že to tak nefunguje, že ja požiadam, kedy sa mi zachce a Ty budeš fungovať ako stroj na splnené priania. Ale pri tom všetkom chaose, čo sa vo svete deje, pri všetkých tých nevyspytateľných veciach, čo život prináša, nemohla by som veriť, že sa udeje niečo dobré? Že ten zmätok presahuje niekto, kto v tom má úplný poriadok? Nemám nič, čo by som Ti mohla ponúknuť, až na tú prázdnu časť mňa, ktorú som ochotná zaplniť niečím novým. Tak Ťa prosím, buď s mojím synom." jej hlas sa zlomil a po tvári jej začali stekať slzy. Keď začula, ako sa otvorili dvere, rýchlo si ich utrela a náhle sa otočila. Do izby vošiel Sebastian. Jeho tvár bola vážna. Vilma sa opäť posadila na stoličku a mlčky čakala, čo povie.

"Urobili sme Matúškovi všetky vyšetrenia. Je to tak, ako som predpokladal. Iba," odmlčal sa, posadil sa oproti nej a zhlboka sa nadýchol, "nie sme si istí tým, či je ten nádor nezhubný." dodal smutne. Vilma na neho zhrozene pozrela.

"A kedy si tým budete istí?" zhrozený pohľad nahradil naliehavý.

"Hneď zajtra ráno začneme s operáciou. Po jeho odstránení ho pošleme..." Sebastian nedopovedal, lebo mu Vilma skočila do reči:

"Sebastian, ja viem, čo sa bude diať. Študovala som za doktorku v zahraničí. Chcem vedieť čas, kedy budeme vedieť výsledky." povedala nervózne. Sebastian pokojne prikývol.

"Postarám sa o to, aby to bolo čo najskôr. Aj keby som dnes celú noc nespal." vyslovil láskavo. Vilma sa na neho zarmútene pozrela. Bola taká vďačná, že to bol práve on, kto tu v tejto ťažkej chvíli bol s ňou. Sebastian si posunul stoličku k nej bližšie a chytil jej ruky do svojich. "Postarám sa o tvojho syna, akoby bol môj." vyznal sa s pohľadom upretým do jej očí. Opäť ju zaplavili slzy. Vtiahol ju do náručia a mlčky čakal, až kým sa nezačala cítiť trochu lepšie. Potom sa odtiahol.

"Bude dobré, keď si trochu oddýchneš. Ja sa teraz pôjdem pozrieť za Matúškom."

"Mohla by som ho na chvíľu vidieť?" spýtala sa skormútene.

"Ale iba z diaľky. Zo všetkých tých vyšetrení je unavený a potrebuje si oddýchnuť." starostlivo dodal. Vilma ticho prikývla a mlčky ho nasledovala.

"Ďakujem za všetko." ticho hlesla, keď spoločne kráčali po dlhej priestrannej chodbe a zastavili sa pred preskleným oknom, cez ktoré videla Matúška ako spokojne spí na lôžku.

Petrove ruky si zo stolíka práve vyberali album. Obrázok, ktorý svietil na jeho prednom koženom obale si vnímavo prehliadal. Už dlhé roky premýšľal, aké by to bolo, keby sa na to miesto vrátil. Na miesto, ktoré patrilo jeho skutočnej láske. Povrchný život, ktorý viedol ho pomaly ubíjal. Vlastne, práca v nemocnici bolo to jediné, čo ho tešilo. Vo svojom srdci však začal pociťovať, že mu stále viac niečo chýba. Keď opustil Zuzku, myslel si, že to bolo to najlepšie rozhodnutie. Po pár týždňoch, keď sa mu to uležalo v hlave, pocítil po prvý raz obrovskú túžbu napísať jej. Potom ešte raz. Tretíkrát písal list s obrovskými pochybnosťami, v ktorých jej vyjadroval, že ak mu neodpovie, bude to znamenať, že už ho nikdy nechce vidieť. Keď sa mu neozvala, uvedomil si, akú hroznú chybu spravil. Cítil, že ju stratil nadobro. A to ho zlomilo. Štúdium a prax bolo jeho jediné východisko z toho všetkého. Nemal chuť vracať sa domov. Bál sa toho, že by ju mohol stretnúť a zazrel by jej prázdny pohľad, ktorý by naznačoval, že ho vo svojom živote už nechce. Alebo že by ju uvidel v Tomášovom náručí. Veľakrát mal chuť opýtať sa na ňu rodičov. Vzápätí to však zahnal, keď si pomyslel, čo by mohol počuť. Domýšľal si a to sa mu stalo osudným. Vďaka jeho nesprávnym predstavám sa medzi nimi vytvorila tá bezodná priepasť. Považoval sa za slabocha a naplnil tým aj svoju myseľ, že ho tak chápala aj Zuzka. Otvoril album a vnímavo si prezeral ich spoločné fotografie. Boli takí šťastní. Ktovie, ako by to dopadlo, keby pri nej ostal. Pohladil jej tvár na poslednej fotografii, ktorá sa v albume nachádzala. Možno je načase, aby prestal byť slabochom. Prednedávnom, keď telefonoval so svojim profesorom a mentorom v pracovnom živote, dal mu ponuku, ktorú ihneď prijal. Vráti sa domov. Zrazu niekto zazvonil pri jeho dverách. Vedel, kto to je. Linda prichádzala vždy o takomto čase a jemu to vyhovovalo. Spoločne si dokázali užiť. Bez zbytočných sľubov a plánovania budúcnosti. Chvíľka horúcej túžby, ktorú pri nej zakaždým prežil, mu pomáhala, na okamih, zabudnúť na tú obrovskú chybu, ktorú v živote urobil.

Otvoril dvere a Linda sa okolo neho obtrela ako mačka. Jej pohľad ho dráždil. Koketne sa na neho usmiala. Rozhodol sa, že dnes to bude poslednýkrát.

"Linda, chcem ti niečo povedať." vyslovil potom, ako ho vášnivo pobozkala na privítanie.

"Zabudol si? Bez zbytočných slov." pošepla a opäť ho vášnivo pobozkala. Peter sa prestal ovládať a pritlačil ju k stene.

"Ako chceš." vydal chrapľavo a všetky svoje myšlienky nechal vytratiť v jej objatí.

Po nespútaných chvíľach, ktoré s Lindou prežil, sa Peter posadil na posteli. Linda vedľa neho ešte stále spala. Potichu prešiel do kúpeľne a daroval si rýchlu sprchu. V hlave mu vírili myšlienky, čo by sa stalo, keby sa o jeho spôsobe života dozvedela Zuzka. Ona bola jediný záchytný bod, ktorý mu ukazoval, že v živote robí niečo nesprávne. Vždy, keď si na ňu spomenul, svedomie mu pracovalo na plné obrátky. Nasmeroval si prúdiacu vodu do tváre. Dúfal, že tým zmyje aj to, čo ho zvieralo. Nechcel si to pripustiť, ale bál sa. Nie tak návratu domov, ako toho, keď sa stretne so Zuzkou. Keď vyšiel von zo sprchy, v kuchyni si uvaril rýchlu kávu. Pristúpil k oknu a odpil si z nej. Zo spálne vyšla rozospatá Linda. Veselo sa na neho usmiala.

"Prečo si odišiel z postele?" spýtala sa popritom, ako k nemu pristúpila a zavesila sa okolo jeho krku. Peter sa odtiahol, položil kávu na stôl a prehodil si bundu, ktorú mal na stoličke. Linda na neho prekvapene zažmurkala. "Niekam odchádzaš?"

"Idem naspäť do nemocnice." povedal vážne.

"Ale veď si mal mať dnes večer voľno." pristúpila k nemu so zarazenou tvárou. Keď sa otočil, pochopila. V poslednom čase bol takýto. Jeho vážna a zádumčivá tvár ju trápila.

"Keď budeš odchádzať, iba zabuchni dvere." vyslovil neprístupne, keď podišiel k dverám. Potom sa na okamih k nej otočil. "A Linda, dnes to bolo poslednýkrát. Už ma viac nevyhľadávaj." dodal a zavrel dvere. Keď si dával prilbu na hlavu a nasadal na motorku, dúfal, že môže začať novú etapu svojho života.

Linda sa zaskočene pozerala na dvere. Petrove slová ju zranili. Mala rada jeho neprístupnosť a cieľavedomosť. Zvykla si na tieto ich spoločné večerné chvíle. Nechcela si pripustiť, že by medzi nimi mohlo všetko tak náhle skončiť. Vedela, že jej nič nesľuboval, ale takýto koniec nečakala. Vzala papierik, ktorý našla na chladničke a napísala mu odkaz.

Verím, že si to ešte rozmyslíš, lebo to, čo je medzi nami v žiadnej inej nenájdeš.

Položila lístok na konferenčný stolík, obliekla sa a odišla z Petrovho domu. V mysli jej ešte stále lietali jeho slová.