Bolí to, keď rastieš? - 58.časť

Bolo skoro ráno, keď Zuzka otvorila oči a uvidela Barrasa pri svojich nohách. Usmiala sa. Bolo príjemné zobúdzať sa s vedomím, že niekde blízko je Tomáš. On bol prvá myšlienka, s ktorou sa prebudila. Posadila sa na posteľ a snažila sa zhlboka dýchať, aby sa jej prestala točiť hlava. Na stolíku si všimla pohár s vodou. Opäť sa usmiala a v duchu poďakovala za to, že je Tomáš taký pozorný a myslí aj na detaily. Schuti sa napila a odhodlala sa postaviť. Našťastie hlava aj nohy s ňou začali spolupracovať a ona sa pomalými krokmi presunula k obývačke. Tomáš spal na sedačke. Jeho tvár bola úplne pokojná. Zuzka sa oprela o zárubňu dverí a vnímavo si ho prehliadala z diaľky. Musela pripustiť myšlienku, že ju veľmi priťahoval. Čím bolo ich puto silnejšie, tým viac si uvedomovala aj jeho fyzickú stránku. Jednu ruku mal vyloženú hore a jeho telo bolo úplne uvoľnené. Spomenula si na včerajšie chvíľky a zachvela sa. Rozhodla sa pristúpiť až k jeho tvári. Nežne si prehliadala každú jej časť. Pery mal mierne pootvorené. Premýšľala, aké by to bolo, cítiť ich na svojich. Potom zmenila pohľad a sústredene sa zahľadela na jeho prsty. Tie, ktoré tak jemne a sústredene vedeli pohladiť miesta, pri ktorých sa ním nechávala úplne strhnúť. Tomáš otvoril oči. Keď uvidel jej túžobný pohľad, jemne sa usmial. Zuzka sa chcela razovo postaviť, tentokrát však nohy ani hlava s ňou nespolupracovali a ona padla na Tomáša. S láskou si okolo nej ovinul ruku a prichytil ju. Ich tváre boli tak blízko, že stačil jeden maličký pohyb a pobozkali by sa.

"To je ale krásne prebudenie." pošepol Tomáš blízko jej pier. Potom sa obaja posadili na sedačku hneď vedľa seba. Tomáš si vnímavo prezeral jej tvár, ktorá sa zamyslene pozerala na deku. "Ako si sa vyspala?" spýtal sa s veselým úsmevom. Zuzka k nemu otočila tvár. Snažila sa usmiať a s ľahkosťou povedať, že dobre. Cítila sa však hlúpo, keď si spomenula ako ju Tomáš uvidel, keď si ho celého prezerala. Na jeho tvári však nevidela nič zlé. Práve naopak, jeho tvár bola pokojná a veselá. Chytil jej ruku do svojej a spokojne si svoje prsty prekrížil s jej. Hoci túžil pobozkať ju, už niekoľkokrát, niečo v jeho vnútri mu našepkávalo, aby počkal. Zuzka sa uvoľnene usmiala, keď pocítila jeho dotyk. Bol úplne bezprostredný. A v nej to vyvolalo ešte väčšie pocity bezpečia a istoty. Tomáš sa naklonil k jej tvári a pobozkal ju na líce. "Som šťastný, že si tu. Moje ráno je tak omnoho krajšie. Cítim, že sem patríš a to mi dodáva ešte väčšiu vďačnosť k Bohu. Ten pocit, že bez ohľadu na čas, On vie, čo je správne." povedal potichu. Zuzka k nemu otočila tvár. Srdce jej bilo naliehavosťou, aby sa nebála vysloviť svoje pocity k nemu.

"Keď si ešte spal a ja som mohla vidieť tvoju pokojnú tvár, napadla ma myšlienka. Keď sme sa spoznali, pri každom našom rozhovore som cítila, že si mi blízky. Nechcela som si to nechať vojsť do srdca, pretože som bola s Petrom. Teraz však, s odstupom času, keď máme možnosť byť si opäť blízky, zisťujem, že je to veľmi príjemné, nechať ťa vstupovať čoraz hlbšie do môjho srdca. Boh mi ťa poslal, aby si vnímavo a starostlivo dokázal premieňať moju bolesť. Práve tým, s akou trpezlivosťou a múdrosťou pristupuješ k Božím veciam. Možno je načase urobiť prvý krok." poslednú vetu dopovedala šeptom. Keď videla jeho zamilovaný pohľad, naklonila svoju tvár bližšie k jeho a prstami mu pohladila líce. Tomáš privrel oči a ľahko vydýchol. Keď ich opäť otvoril, uvidel, s akou naliehavosťou čaká ako zareaguje. Nežne sa usmial a palcom prešiel po jej perách. Vnímavo skúmal ako zrýchlene začala dýchať. Oči sklopila na jeho pery a chvíľku sledovala ako sa približuje. Potom ich zavrela a sústredila sa iba na jeho nežný dotyk, keď vošiel prstami do jej vlasov. Na perách pocítila jeho horúci dotyk pier. Veľmi ľahký, akoby len skúmal jej reakciu. Zachvela sa. Potom si ju rukou prisunul bližšie a ich pery sa tak spojili ešte intenzívnejšie. Hlasno vzdychla, keď sa jeho jazyk dotkol jej. Ešte nikdy nič podobné nezažila. To emočné, čo k nemu prechovávala, sa teraz pretavovalo do toho fyzického. Už len samotný bozk s ním ju viedol do vytrženia. Bol nenáhlivý, plný túžby a lásky. Akoby jej tým chcel ukázať všetko to, čo k nej celý čas cítil a starostlivo uchovával. Usmial sa, keď sa od nej zľahka odtiahol. Hlasno vydýchla a pomaly otvorila oči. Tiež sa usmiala. Ešte stále mal ruku ponorenú do jej vlasov. Priblížil sa k jej čelu a nežne jej tam vplietol ešte jeden bozk. Potom sa vrátil k jej perám a ešte raz ju pobozkal. Tentokrát ľahko a nežne. Užíval si to a ona sa úplne oddala všetkému, čo urobil. Vychutnávala si každý jeho dotyk, bozk a pohyb, ktorý jej daroval. Všetko sa to stalo výživným pokrmom pre jej ustráchané srdce, ktoré roky skrývala pred láskou. Až teraz sa konečne mohla nadýchnuť. Tomáš ju ukryl do svojho objatia a spokojne sa pohrával s jej vlasmi. To, čo chcel urobiť už roky, mať ju blízko svojho srdca a užívať si vôňu jej duše, sa teraz konečne naplnilo. Vyslovil tichú vďaku k Bohu a usmial sa, keď sa Zuzka zhlboka nadýchla a spokojne vydýchla. Začal sa pohrávať s jej prstami, načo ona zareagovala s pobaveným úsmevom. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa, keď ju pobozkal do vlasov. 

"Ten liek, ktorý ste mi podal, pán doktor Izakovič, skvelo zabral." veselo k nemu otočila tvár. Zamilovane sa usmial, keď uvidel iskričky v jej očiach. 

"Naozaj? Odporúčam podávať ho čo najčastejšie." naklonil sa k nej a opäť sa zmocnil jej pier. Chytil jej hlavu a pomaly ju položil na sedačku. S túžbou sa obaja na seba pozreli a opäť sa stratili vo vzájomnom bozku. Vyrušil ich Barras, ktorý vyskočil na sedačku, s ľahkosťou si ľahol hneď vedľa Zuzky a čakal, kedy si ho všimne. Tomáš sa pomaly odtiahol a venoval Zuzke ospravedlňujúci pohľad. Potom sa obaja veselo rozosmiali.

Zuzka s nadšením pozorovala, ako si Tomáš veselo popiskuje, keď pripravoval v kuchyni obed. Uvoľnene sa posadila na sedačku a so záujmom sledovala jeho pohyby. Vnútro jej zaplavilo teplo zakaždým, keď jej venoval letmý pohľad a úsmev. Cítila sa šťastná, nič iné ju netrápilo. Nemala chuť myslieť na zbytočnosti ani trápenia. Naplno si vychutnávala iba tieto vzácne okamihy, keď si boli takí blízki. Tomáš obed naservíroval na stôl a posadil sa na stoličku. Zamilovane sa zahľadel do Zuzkinej tváre, ktorá si užívala prítomnosť Barrasa. Tomášov pohľad bol však tak intenzívny, že sa pozrela na neho a jemne sa usmiala. 

"Ďakujem, že sa o mňa staráš ako o princeznú." zasnene upriamila svoj pohľad na neho. Pomaly sa zdvihol a nahol sa k jej tvári. Nežne ju pobozkal. 

"Ďakujem, že smiem." pošepol blízko jej pier. "Po obede by som ťa rád niekam vzal, ak sa samozrejme cítiš dobre." odtiahol sa od nej a pomohol jej vstať. Zuzka sa pozrela na tanier, kde voňalo chutné soté a pri prvom súste na neho zdvihla obočie. 

"To je výborné." nadchla sa. "Kam by si ma chcel vziať a nie je potrebné, aby som ostávala na jednom mieste?" zvedavo nahla hlavu doboku. Tomáš so skrytým úsmevom pozrel na jej pery a nahol sa ku nej. 

"Moje nežné vtáča, som tvoj ošetrujúci lekár, ja rozhodnem, čo je pre teba správne a akú liečbu máš podstúpiť." povedal s vážnym pohľadom. Na perách sa mu však pohrával jemný úsmev. 

"Naozaj? Nevedela som, že máš špecializáciu aj v neurológii." pobavene skryla úsmev a s chuťou si nabrala ďalšie sústo. 

"Ak to bude potrebné, dorobím si ju potom." uškrnul sa. Zuzka sa uškrnula tiež. Nastalo medzi nimi ticho, kedy sa obaja sústredili na jedlo. Iba občas Tomáš potajme na Zuzku pozrel, aby sa uistil, že to všetko nie je len sen, ale že Boh mu konečne doprial okamihy, keď nemusí nič skrývať. 

"Tak mi neostáva nič iné, iba sa podvoliť." povedala, keď dojedla a pozrela na neho. Tomáš mal opretú hlavu o ruku a sústredene ju celú pozoroval. Zuzka sa nechala vtiahnuť do jeho hlbokého pohľadu. "Prečo sa na mňa tak pozeráš?" vážne zovrela pery. Posadil sa na stoličku bližšie ku nej a zamilovane k nej nahol tvár. "Som niekde špinavá?" začala si pretierať servítkom kútiky úst. Na tvári sa mu začal pohrávať pobavený úsmev a ticho prikývol. "A kde?" spýtala sa zaujato. 

"Tu." priblížil sa bližšie k jej ústam a pobozkal ju na pravý kútik. "A ešte tu." opäť sa priblížil a pobozkal ju na druhý kútik. "A najviac tu." prisal sa na spodnú peru, kde zotrval najdlhšie. Nakoniec sa zmocnil celých jej pier, čo Zuzku tak zaskočilo, že takmer prestala dýchať. Keď skončil, daroval jej ešte ľahký bozk na vrchnú peru. Zuzka si užívala jeho bozky a nechala privreté oči ešte pár sekúnd potom, keď sa odtiahol. Pohladil ju palcom jemne po čele. Usmiala sa. Každý jeho dotyk bol rovnako príjemný a v srdci sa jej usádzala čoraz väčšia túžba po ňom samotnom. Strach nahrádzala láska a túžba, ktoré ju viedli k tomu, aby sa pustila zbytočných obáv, ktoré si tam za roky nahromadila. Zrazu jej v hlave prebehla myšlienka na Matúška. Pri tom všetkom nadšení, čo sa medzi ňou a Tomášom udialo, by bola úplne zabudla nato, čo teraz jej vzácny malý priateľ prežíva. Nástojčivo sa zahľadela na Tomáša. 

"Čo sa stalo?" prekvapene zdvihol obočie. 

"Prosím, Tomáš, zavolaj hneď Sebastianovi. Ja som úplne zabudla na Matúška." sklamane sklonila hlavu a ustarane stiahla čelo. Tomáš ju pobozkal na vrásku, ktorá sa jej tam zjavila a okamžite vytočil Sebastianove číslo. Nedvíhal. Posadil sa na stoličku a otočil sa Zuzke chrbtom. Vážne zovrel sánku a ešte chvíľu čakal, či nakoniec telefón nezdvihne. Keď sa ozvala odkazovka, zrušil a otočil sa k Zuzke. Tá na neho naliehavo pozerala. 

"Skúsim ešte zavolať riaditeľke." snažil sa Zuzke venovať pokojný pohľad, aby jej z tváre odstránil tú ustaranosť. Ticho prikývla a nervózne sa pohrávala s prstami. Tomáš chytil jej ruku do svojej. Palcom prešiel nežne po jej dlani. A potom zakaždým, keď uvidel, že sa jej tvár mení v obave. 

"Zuzka? Nie je nič, čo by Boh v našich životoch nevedel. On vie, čo tvoje srdce potrebuje ešte skôr, ako Ho o to poprosíš. Nie strachom, ale dôverou sa dostaneme bližšie k Jeho mocnej pravici. Som presvedčený, že Ježiš si Matúškovu detskú dôveru k Nemu zamiloval." vyslovil nežne ešte predtým, než sa odhodlal opäť volať. "Nech budeš počuť čokoľvek, Boh môže a učiní zázrak, ktorý nás utvrdí v Jeho moci. On nerobil zázraky len, keď chodil po tejto zemi. On ich môže urobiť kedykoľvek, aj keď ja alebo ty budeme zmietaní v pochybnostiach. On nás miloval ešte predtým, než sme sa rozhodli kráčať my za Ním. Ak všetku tú energiu, ktorú dávaš do strachu, vložíš do viery v Neho, On ťa nezanechá samú." povedal horlivo.

"Takže veríš, že..." nedopovedala, lebo sa Tomáš zahľadel hlboko do jej ustráchaných očí. Modrosť z jeho očí ju postupne upokojovala. Prekypovala istotou. 

"Verím, že všetka Jeho vôľa je správna. Ako dieťa verí svojej matke, že mu podaruje bezpodmienečnú lásku." neuhýbal svojim pohľadom a stále sledoval jej oči. Snažil sa jej tak zo srdca odohnať všetky pochybnosti. 

"Ale niektorá matka môže zlyhať." dodala pochybovačne. Tomáš jemne naklonil hlavu doboku, ale pohľadom stále držal ten jej. 

"Ona áno, ale Boh nie. V Ňom niet žiadnej neistoty. Z Neho vyžaruje všetka istota, vernosť a múdrosť." vyslovil bez jediného zaváhania. Zuzku to úplne odzbrojilo a s ľahkosťou si vydýchla, akoby jej zo srdca odpadol balvan. Tomáš si ju k sebe privinul a pobozkal ju na spánok. "Neboj sa, moje nežné vtáča." jeho nežný hlas ju úplne ukolísal k pokoju. Letmo sa usmiala a prikývla. Keď v kontaktoch hľadal číslo na riaditeľku, zrazu mu začal mobil zvoniť. Okamžite zdvihol. 

"Tomáš? To som ja, Patrícia. Dúfam, že ťa neruším?" zaznel jej neistý hlas. Tomáš sa postavil a pošúchal si šiju. Úplne na ňu zabudol. Až pri jej hlase si spomenul, že počas toho, čo sa stalo Zuzke, mu kolega doniesol jej výsledky. A on ich nechal ležať na svojom stole bez toho, aby sa do nich pozrel. 

"Patrícia, vôbec nerušíš. Viem, že je to pre teba dôležité. Už mám tvoje výsledky, len som ich zabudol na svojom stole. Môžem ti zavolať neskôr, keď si všetko prezriem v kľude? Sľubujem, že sa hneď teraz po ne zastavím a zavolám ti." Tomáš sa zahľadel do okna. Stres, ktorý na neho pomaly doliehal sa snažil zahnať pohľadom na Zuzku, ktorá sa posadila k Barrasovi a uvoľnene si užívala hladkanie jeho srsti. Patrícia súhlasila, potom sa rozlúčili a Tomáš položil mobil na kuchynskú linku. Pristúpil k Zuzkiným nohám a vzal si jej ruky do svojich. 

"Súrne sa potrebujem vrátiť do nemocnice. Nechcem ťa nechávať samú. Vezmem tvoje veci a predtým, než ťa vezmem tam, kde som chcel, zastavím sa vo svojej lekárskej izbe." mäkko jej pobozkal hánky na rukách. 

"A čo Matúško?" spýtala sa so záujmom. 

"Keď prídeme na miesto, budem opäť volať. Sľubujem." nežne sa na ňu zahľadel. Ticho prikývla. Dôverovala mu vo všetkom, čo povedal. Keď sa postavil a premýšľal, čo má urobiť ako prvé, pristúpila k nemu zozadu a nežne ho objala. 

"Chcem, aby si vedel, že som nesmierne vďačná, že si to práve ty, kto je teraz so mnou." svojimi rukami pomaly prešla jemne po jeho hrudníku a na mieste, kde cítila, že mu bije srdce zastala a oprela si  hlavu o jeho chrbát. Tomáš položil svoje ruky na jej a spokojne sa usmial. 

"Vždy budem s tebou, aj keby si si niekedy niečím nebola istá." chytil jej prsty a každému jednému venoval ľahký bozk. Potom sa otočil a oboma rukami jej vošiel do vlasov. "Mojou istotou nie je to, či ma budeš milovať. Mojou istotou je to, čo mi Boh vložil do srdca pre teba. Moja vzácna ľalia." naklonil sa k nej a pobozkal ju nežne na pery. "Sľubujem, že sa ti budem opäť intenzívne venovať, keď splním jeden sľub." úsmevom zaplnil celé jej vnímanie. Jeho slová ju hladili ešte aj keď odišiel do druhej miestnosti a chystal tašku s vecami.