Bolí to, keď rastieš? - 59.časť

Zuzka sedela v Tomášovom aute na parkovisku nemocnice, keď jej zazvonil mobil. Barras na zadnej sedačke kľudne ležal a ona sa usmiala, keď nereagoval ani keď sa rozoznelo zvonenie. 

"Mami, rada ťa počujem. Ako sa máte s Patrikom?" snažila sa spýtať uvoľnene. Nechcela jej hovoriť o svojom úraze. 

"Je tu nádherne. Patrik zajednal hotel, kde sa o nás ukážkovo starajú a my chodíme iba na procedúry a na prechádzky do prírody." začula jej spokojný veselý hlas. Zuzka sa usmiala, konečne bola jej mama šťastná. 

"Mamička, som taká rada, že to počujem. Pozdrav Patrika a poďakuj mu za mňa, že to tak skvele vymyslel." 

"Odkážem a ty sa máš ako, dcérka? Všetko v poriadku?" so záujmom čakala Alenka na odpoveď. Zuzka sa zahľadela do okienka a sledovala, ako práve zastalo auto. Potichu si vydýchla. Nikdy mame neklamala, teraz však cítila potrebu, zamlčať jej pravdu o jej úraze. Nechcela, aby kvôli nej museli prerušiť pobyt. 

"Mám sa dobre mami. Keď počujem, aká si šťastná, som šťastná s tebou." snažila sa usmiať. 

"Začula som v tvojom hlase zaváhanie. Naozaj sa nič nedeje?" Alenka Zuzku poznala veľmi dobre. Zuzka pohľadom prešla na svoje prsty a zahľadela sa na ne. Popravde ju najviac trápilo to s Matúškom. Tomášove slová ju upokojili, trápenie však prichádzalo nečakane vo vlnách. 

"Jedná sa o Matúška. Našli mu nádor na mozgu a viem, že má podstúpiť operáciu. Tým však, že ho previezli ďaleko od nás, nič o ňom neviem." povedala ustarane. Alenka sa odmlčala a zhlboka sa nadýchla. 

"Veľmi ti na ňom záleží, však?" jej otázka naštartovala svedomie, ktoré šepkalo tichým hlasom, aby konečne vyslovila pravdu. Utíšila ho tým, že cez telefón to nie je dobrý nápad. 

"Je to výnimočný chlapček. Od začiatku, keď som ho uvidela, som k nemu cítila zvláštne puto. Neviem to pomenovať presne, akoby bol mojou súčasťou." smutne sa usmiala. 

"Budem sa za neho modliť." šepla so zlomeným hlasom. Cítila, ako jej do očí vstupujú slzy so Zuzkinho priznania. Keby vedela, že je to jej brat, všetko by pochopila. Opäť začula tichý hlas svedomia. 

"Ďakujem mamička, hlavne si ešte spolu oddýchnite. Keď sa vrátite, začneme plánovať vašu svadbu." uvoľnene sa usmiala. Snažila sa zmeniť tému, aby odľahčila rozhovor. Alenka sa usmiala. Otvorili sa dvere auta a dnu vošiel Tomáš. Pozrel ticho na Zuzkinu stranu a všimol si, že telefonuje. Zložku, ktorú držal v rukách, položil na zadnú sedačku a pohladil Barrasa po hlave. Ten na neho zdvihol hlavu a potom ju opäť položil na svoje miesto. Tomáš sa opäť otočil k Zuzke a trpezlivo čakal, kedy ukončí hovor. Letmo sa na neho usmiala, keď jej pobozkal ruku. Po chvíli sa s mamou rozlúčila a otočila sa k Tomášovi. 

"Volal mi Sebastian. Matúško je po operácii. Všetko dopadlo v poriadku, čakajú už len na výsledky, či bol nádor nezhubný." jeho hlas bol sebaistý. Hovoril to tak pokojne, akoby si bol istý, že je to len formalita. Stále držal jej ruku. 

"Je tam nejaká šanca, že by mohol byť zhubný?" zdesene na neho otočila tvár, keď si mobil vložila do kabelky. Tomáš na chvíľu sklonil hlavu. Niečo v srdci mu našepkávalo, že nie, ale Sebastian hovoril inak. 

"Sebastian hovoril, že pri včerajších vyšetreniach sa ukázalo, že to nebol ten typ, ktorý si myslel. Nemohol si stopercentne stáť za svojím názorom. Verí však, potom, čo ho vybrali, že na 90 percent by mal byť nezhubný. Chce si však radšej počkať na výsledky." Zuzkina tvár sa stiahla starosťou. 

"Takže by tam mohla byť možnosť?" spýtala sa potichu a zamyslela sa. Do srdca jej vošla bolesť. Toto deti nemajú prežívať. Prečo Bože? Tomáš chytil jej tvár a snažil sa vyhľadať jej oči. 

"Zuzka, nenechaj sa prevalcovať neistotou. Tá ťa nepovedie tam, kde nájdeš pomoc. Ja verím, že Boh to má všetko pod kontrolou. Pozri, veď operácia dopadla v poriadku." pohladil jej palcom líce. Zuzka sledovala jeho oči, ktoré prekypovali istotou v to, čo hovoril a veril. Aj ona chcela, aby jej viera dávala rovnakú istotu. Mala však pocit, že sa cíti slabšia. Akoby ju niečo ťahalo na miesta, kde ju to oslabovalo. 

"Chcem veriť v to, čo hovoríš. Bez zbytočného ale." šepla s upretým pohľadom do jeho očí. Vtiahol ju do objatia a nežne pobozkal do vlasov. "Kam vlastne ideme?" spýtala sa, keď naštartoval a sústredene sledoval cestu. 

"Na moje miesto, o ktorom nikto nevie." na chvíľu sa otočil k nej a usmial sa. "Chodievam tam, keď chcem byť sám." 

"A nevadí, keď ho naruším svojou prítomnosťou?" spýtala sa uvoľnene. Obavy postupne nahrádzala jeho dobrá nálada. Dotyk, ktorým stále hladil jej prsty, ju úplne upokojil a ona sa sústredila len na neho. 

"Práve naopak. Stane sa našim spoločným." priblížil si jej prsty k perám a vychutnal si bozk, ktorým ju obdaril. Po jeho slovách jej znežnela tvár. Chvíľu ho sledovala. Bol taký pokojný. Mala pocit, že sa jej srdce rozpína, keď vidí v jeho očiach toľkú lásku k nej. To, ako sa snažil, aby do toho krásneho, čo medzi nimi narástlo, nič zlé nevošlo, vytváralo v jej vnútri obdiv k nemu. Úsmev, ktorý sa mu zjavil na tvári, keď ho sledovala ju prinútil, aby sa usmiala tiež. 

Cesta bola o čosi dlhšia, ako predpokladala. Keď však uvidela kopce a prírodu, ktorá ich privítala, úplne stratila reč. Do srdca jej vošlo nadšenie a očami blúdila sem a tam. Tomáš spomalil a odbočil vpravo na neznámu cestičku, ktorá stúpala do mierneho kopca. Išli ešte ďalších desať minút, keď sa ocitli pri nádhernej drevenici. Tomáš zastavil a rýchlo podišiel k jej strane. Keď otvoril dvere, ovanul ju čerstvý osviežujúci vánok. Hneď vpredu ju privítal mohutný kopec, ktorý bol takmer na dosah ruky. Pomaly vystúpila. Do uší sa jej dostalo šumenie lesa, spev vtákov a zurčanie potoka, ktorý znel niekde blízko nich. Nevidela ho však očami. Po tele jej prešli zimomriavky z nadšenia. Ten pokoj, ktorý tu vládol ju úplne odzbrojil z pocitov, ktoré sa v jej vnútri nahromadili. Oči sa jej vyjasnili obdivom. Neprestávala sa nadchýňať tým, kde sa objavila. V okolí nevidela žiadne iné domy, len ten, kde sa na lavičku posadil Tomáš. Daroval jej veselý úsmev. Barras spokojne pobehoval po okolí, všetko oňuchával a značkoval si svoje teritórium. Zuzka pomalými krokmi pristúpila k Tomášovi. 

"Nečakala som, že toto miesto bude také nádherné." posadila sa vedľa neho. Tomáš si sadol obkročmo oproti nej a nadšene sa usmial. 

"Vitaj v mojom kráľovstve." veselo zvolal a rukami ukázal po okolí. Zuzka sa zasmiala. Potom sa otočil ku nej a priblížil sa bližšie. "Konečne sa ti budem môcť venovať tak, ako si zaslúžiš." šepol blízko jej pier. Zuzke sa rozbúšilo srdce a sťažka začala dýchať. Jeho pozornosť ju úplne opantala. 

"Tvoje kráľovstvo je fascinujúce a perfektne ukryté." nežne sa usmiala a pobozkala Tomáša na líce. 

"Keď som začal byť samostatný a mohol si konečne začať plniť svoje sny, bez toho, aby mi ktokoľvek do mojich rozhodnutí zasahoval, sníval som o mieste, kde sa budem môcť ukryť. Mať priestor, o ktorom nikto nebude vedieť a kde sa budem môcť v tichosti oddávať rozhovoru s Bohom. Keď som bol menší a moja starká mi čítala z Biblie o Ježišovi, fascinovalo ma, ako sa zakaždým stiahol do tichosti, aby sa mohol venovať rozhovoru s Otcom. Vždy tomu venoval dôležitosť. A my ľudia sme natoľko unáhlení, že na toto zabúdame. Nájsť si tiché miesto, kde môžeš všetku svoju bolesť a ťarchu vyrozprávať svojmu Stvoriteľovi. Aj mne sa to veľakrát stalo, že som v tom zhone zabudol, čo je skutočne dôležité. Čím viac som hľadal uspokojenie v tomto svete, tým menej som zvládal vlastnú frustráciu. Potom mi Boh daroval toto miesto. Niekoľkokrát ma utíšenie v Ňom zachránilo od toho, aby som neupadol do vlastnej sebaľútosti a obviňovania seba alebo druhých. Tak, ako potrebujeme každý deň dávať jesť svojmu telu, rovnako to potrebuje aj náš duch. Bez toho chradneme a stávajú sa z nás vyschnuté byliny. Je to, akoby som sa na teba pozeral z diaľky, ty si ma videla, ale ja by som sa k tebe nepriblížil ani o jeden krok a pritom ti tvrdil, ako veľmi ťa milujem." zamyslene sa zahľadel do diaľky. Zuzka ho so záujmom počúvala. Jeho slová sa hlboko dotkli jej srdca. Keď bola mladšia, ticho nachádzala na svojom obľúbenom mieste. Keď Peter odišiel a ona sa rozhodla uzavrieť svoju bolesť práve tým, že tam prestala chodiť, neuvedomovala si, že tým škodí hlavne sebe. Hoci sa snažila nájsť iné miesta v jej okolí, už nikdy to nebolo také ako predtým. Aj keď Boh jej ostával verný a ona cítila Jeho pôsobenie, až teraz si uvedomila, že to vôbec nebolo také hlboké. Až teraz zistila, že stráda. Vydýchla a sklonila hlavu dole. Tomáš sa s láskou na ňu zahľadel.

"Akú veľkú pravdu tvoje slová obsiahli. Bolesť zo straty Petra..." odmlčala sa a pozrela Tomášovi do očí. Neuvedomila si, že touto témou sa môže dotknúť jeho srdca. Jeho pohľad bol však aj naďalej pokojný. Dokonca sa na ňu usmial, aby ju povzbudil. Položil svoju dlaň na jej líce a venoval jej nežný pohľad.

"Nemusíš sa báť predo mnou hovoriť otvorene o svojich pocitoch. Ja viem, že Peter možno ešte stále patrí do tvojho života. A viem, že možno ani ty sama nevieš, do akej miery. Nebudem ti brániť nikdy v ničom. Moja láska k tebe je čistá. A verím, že raz sa aj tvoje srdce vráti k tomu, v čo si verila." povzbudivo sa na ňu usmial a daroval jej jemný bozk na kútik pier. Zuzke sa v jej vnútri vytvorilo niečo zvláštne. Poznal jej srdce lepšie, ako ona sama. Úplne ju tým vyznaním zaskočil. Náhle sa postavil, odomkol dvere a vošiel dnu. Nechal otvorené, aby sa sama rozhodla, kedy bude chcieť vojsť. Či ešte nepotrebuje priestor pre svoje myšlienky.

Tomáš sa posadil do kresla, ktoré bolo nasmerované do okna, kde bol výhľad na druhú stranu. To, ako sa stromy kolísali v rovnakom rytme ho upokojovalo. Nechcem sa sústrediť na vlastné potreby, Bože. Viem, že Zuzka je láska môjho života a komu inému, ak nie jej mám venovať to, čím si ma požehnal. Hĺbka citov, ktoré k nej prechovávam presahujú mňa samotného. Rovnako ako Tvoja moc presahuje moju pýchu a ego. Chcem byť Tebou zlomený, lebo iba vtedy sa cítim skutočne taký, akým mám byť. Nepotrebujem uznanie, potrebujem Teba, Ježiš, aby som nezlyhal v tom, čo chceš Ty. Ja viem, že aj Ty si si ju zamiloval. Pomôž mi, aby som mal silu za nás obidvoch. A keď bude treba, nech je to práve Tvoja Láska, ktorá mi ukáže, čo je správne pre ňu. V tichosti a s privretými očami sa oddával modlitbe, ktorá mu dodávala istotu v slovách, ktoré pred chvíľou Zuzke vyslovil. Nechcel, aby to boli prázdne sľuby, chcel, aby spoznala, čo je skutočná láska v praxi. Chcel sa o ňu postarať, aj keby to malo byť len na pár krátkych chvíľ. Vedel, že sa Peter chce vrátiť. Uvidel jeho žiadosť na riaditeľkinom stole, keď sa u nej zastavil, aby jej objasnil, čo sa Zuzke stalo a že sa chce o ňu postarať a preto si berie týždeň voľna. Vilma sa nepýtala na ďalšie podrobnosti. Bola unavená z vlastných starostí a preto nemala záujem starať sa do cudzích životov. A tak v tichosti súhlasila. Tomáš dlho potom, čo videl Petrove meno na žiadosti o nového primára, premýšľal, či a ako to Zuzke povedať. Keď sa prvýkrát odhodlala vyznať sa mu a on ju mohol pobozkať, všetko sa z neho vytratilo a rozhodol sa mlčať. Nie preto, aby Zuzke uškodil, ale preto, aby ju videl šťastnú. Ak sa stane, že sa s Petrom stretnú, chce jej nechať voľnosť, aby sa rozhodla tak, ako to ona sama bude chcieť. Začul Zuzkine kroky a otvoril oči. Usmievala sa, keď vchádzala dnu. Keď uvidel jej veselú a uvoľnenú tvár, podišiel k nej a chytil ju za ruku. V srdci sa mu usadil pokoj.