Bolí to, keď rastieš? - 6.časť

Zuzka mala zrovna šesťnásť rokov, keď sa jej prvýkrát do uší dostali kruté poznámky o tom, kto vlastne je. Práve prechádzala po lúčnej ceste domov zo školy, keď si ju stopli dvaja spolužiaci z vedľajšej triedy. Jeden z nich bol Juraj, Petrov brat. 

"Zuza, vieš o tom, že si kukučka?" šplechli jej do tváre. Zuzka na nich uprela svoj belasý, nevinný pohľad. Nechápala, prečo jej to hovorili. Pridala do kroku a snažila sa nevšímať si ich. Juraj ju však dobehol a nečakane posotil. Zuzka spadla kolenom rovno na ostrý kameň. Potom sa obaja začali smiať a ušli. Všetko to z diaľky sledoval Peter. Bol nahnevaný z toho, čo videl. Práve jeho brat ubližoval dievčaťu, ktoré malo v jeho srdci výnimočné miesto. Zuzka sedela na zemi a so slzami v očiach pozerala na svoje rozrazené koleno. Viac, ako to, ju však bolelo srdce z toho, čo počula. Nechápala, prečo sa terčom posmechu stala práve ona. Peter k nej potichu pristúpil a pomaly sa sklonil k jej kolenu. Vystrašene sa na neho pozrela. Po ceste k nej, uvidel skorocel a natrhal ho. Teraz ho intenzívne zvieral v ruke a skúmavo pozoroval jej ranu.

"Veľmi ťa to bolí?" spýtal sa citlivo.

"Ani nie. Iba to trošku krváca." odhodlala sa na neho pozrieť. Usmial sa na ňu. Bol jej blízky priateľ a vždy sa k nej správal veľmi láskavo a citlivo. Bola rada, že to bol práve on, kto sa tu teraz objavil.

"Ošetrím ti to." povedal Peter vážne a z ruksaku si vytiahol fľašu s čistou vodou. Opláchol listy skorocelu, očistil pomaly ranu, poukladal lístky tam, kde bola rana najviac otvorená a obviazal jej to so šatkou, ktorú nosil zaviazanú o ruksak. Zuzka sa na neho s láskou pozerala. Jeho dotyk bol veľmi profesionálny. Priam akoby to robil samotný doktor.

"Skúsiš sa postaviť?" spýtal sa Peter priateľsky a podal jej ruku. Prijala ju a tak jej pomohol vstať. Noha ju trošku bolela, tak sa Peter rozhodol odprevadiť ju až úplne k domu.

"Ďakujem." pošepla mu po ceste.

"To je v poriadku. Mrzí ma, že to bol zrovna Juraj, kto ti ublížil. Keď s ním budem, vytmavím mu to." povedal nahnevane.

"Nie, prosím. Neodplácaj sa zlým za zlé, nič sa tým nezmení, bude to iba horšie." povedala Zuzka naliehavo. Peter zastal a  prekvapene na ňu pozeral. Zuzkina tvár bola vážna. Jej nevinnosť prekypovala z celej jej tváre. Peter ju obdivne skúmal. Od detstva bola iná, posledné dni si ju však začal všímať intenzívnejšie. 

"Prečo to hovoríš?" spýtal sa jej priamo.

"To nie ja, to Ježiš. Biblia nás učí, čo máme robiť, aby sme mali srdce čisté pre Jeho dielo a tak lepšie spoznali Jeho vôľu." povedala Zuzka s upretým pohľadom. Peter nemo počúval jej slová. Sklopila pohľad a pokračovala opäť v chôdzi. Peter ešte chvíľu sledoval jej siluetu a premýšľal nad jej slovami. O pár sekúnd ju dobehol a opäť ticho kráčal vedľa nej.

"Takže to mám všetko nechať iba tak?" prerušil ticho. Zuzka ďalej mlčky kráčala pomalými krokmi, nepozrela sa na neho.

"To som nepovedala." dodala potichu. Rozhovor s ňou bol vždy iný, ako s jej rovesníčkami. Práve preto tak rád vyhľadával jej spoločnosť, hoci bola o tri roky mladšia.

"Hm, skúsim nad tým popremýšľať." usmial sa na ňu. Pozrela jeho smerom a do líc jej vbehla červeň. Práve sa pred nimi objavil jej dom.

"Ďakujem, že si ma odprevadil." povedala nesmelo. Mala rada jeho oči. Prekypovali vľúdnosťou a rozumnosťou. Vlastne, bol asi jediný, s kým si tak dobre rozumela.

"Vďačne. Rád s tebou trávim čas. Vždy sa niečo nové, múdre, dozviem o tvojom Ježišovi." priateľsky sa usmial. Zuzka podišla k dverám a ešte naposledy sa k nemu otočila. Ticho tam stál a čakal, kedy vojde dnu. Usmievala sa aj napriek tomu, že ju koleno bolelo pri každom pohybe.