Bolí to, keď rastieš? - 60.časť

"Chceš, aby som ťa previedol po svojom hrade, moja vzácna pani?" s úsmevom pobozkal jej ruku a sledoval jej reakciu. Zuzka sa šťastne zasmiala a prikývla. Pomalými krokmi kráčala za ním. Preplietla si s ním prsty a on jej venoval letmý zamilovaný pohľad, keď spoločne kráčali po drevenom schodisku hore. Keď vyšli posledný schod, Tomáš sa ku nej otočil a očami sa hlboko zahľadel do jej. Nežne sa na ňu usmial. Zuzka na neho uprela svoj pohľad. Páčilo sa jej, ako sa odrážala v jeho očiach. Mala pocit, že existuje len tento maličký kúsok sveta, tu s ním. Všetko nepríjemné sa v jeho prítomnosti strácalo. Čím bližšie mu bola, tým slobodnejšie sa cítila. Rozspomenula sa na to, keď o takejto láske snívala. Láska, ktorá jej dá priestor a ona bude môcť slobodne rásť.  To, čo svojimi nesprávnymi rozhodnutiami zatienila, sa teraz krôčik po krôčiku pri ňom odkrývalo. Tomáš sa prstami dotkol jej brady a pritiahol sa k jej perám. Skúmal, ako sa jej zatajil dych a privreli viečka. Pootvoril pery a pomalinky sa dotkol jej vrchnej pery. Prstami si ju prisunul ešte bližšie, aby si mohol ich bozk vychutnať ešte viac. Na pár sekúnd stratila pevnú pôdu pod nohami. Keby sa Tomáš neodtiahol, mala pocit, že by sa jej podlomili kolená. Nechápala, čo to s ňou robí, ale jej srdce našepkávalo, že sa konečne cíti úplná. Opäť ju chytil za ruku. Niekoľko minút jej ukazoval tri miestnosti, ktoré sa nachádzali na hornom poschodí. Potom zastal v strede chodby a natiahol ruku hore. Zvrchu sa spustil rebrík, ktorý viedol do podkrovia. Zuzka sa so záujmom zahľadela hore. Tomáš chytil jej ruku a nežne si ju pritiahol k sebe. Nahol sa k jej uchu.

"Táto izba je pre mňa najvzácnejšie. A vieš čo je úžasné?" šepol úplne potichu. Zuzka sa striasla, keď pocítila ľahký dotyk jeho pier.

"Neviem." šepla rovnakým tónom hlasu ako on.

"Že ti ju konečne môžem ukázať." odtiahol sa a tajomne sa usmial. Pomaly vyšiel hore a potom čakal s vystretou rukou, kedy vyjde aj ona. Už necítila vôbec žiadne závrate. Teda, keď odhliadla od toho, čo s ňou robili Tomášove bozky. Pomalými krokmi sa odhodlala vyjsť hore. Pri posledných troch schodoch jej pomohla Tomášova ruka. Ochranársky jej podoprel obe ruky a ona tak v bezpečí vyšla úplne hore. So záujmom sa rozhliadla dookola. Hneď oproti bolo veľké okno, ktoré túto izbu dostatočne presvecovalo. Blízko pri ňom mal položený stojan s plátnom, ktorý bol prekrytý plachtou. Vedľa neho stál ďalekohľad, ktorý smeroval do okna. Potom sa otočila. Pri stene mal opretých niekoľko skriniek a poličiek z masívu. Všimla si gramofón a niekoľko platní, ktoré boli úhľadne poukladané pod ním. Oproti gramofónu bola sedačka s jedným kreslom a obrovskou kožušinou v strede. Tomáš ju pomaly obišiel a pohodlne sa usadil do kresla. Jednu nohu si vyložil na druhú a pobavene sledoval jej zvedavý pohľad. Keď sa mu otočila chrbtom, zazrela malý stolík, nad ktorým bola zavesená nástenka. Pomalými krokmi podišla k nej. Letmo sa otočila na Tomáša, či smie. S úsmevom prikývol. A tak odhodlane pristúpila bližšie. Na stolíku mal položenú otvorenú Bibliu a na nástenke popripínaných niekoľko papierikov s odkazmi. Tie ju natoľko zaujali, že jeden z nich odopla a vnímavo ho očami začala študovať.

Poučím ťa a ukážem ti cestu, ktorou máš kráčať. Poradím ti a budem ťa mať na očiach. (Biblia, Žalmy 32:8)

Stratil som sa, môj Otec? Zdám sa niekedy v tom húfe ľudí taký stratený. Nemám otca, ani matku, ktorí by mi vo svojom živote ukázali, koľkokrát si ich poučil a aké osožné to bolo. Aj napriek tomu si mi toho daroval mnoho. Preto pouč mňa. Nauč ma, ako správne mám viesť svoje dni. Áno, som tá jedna z tvojho stáda, ktorá sa cíti stratená. Vezmi si ma na svoje plecia a ja budem iba mlčať a diviť sa Tvojim cestám. Ďakujem, že môžem k Tebe volať a mať istotu, že ma počuješ.

Zuzka s pootvorenými ústami udivene sledovala s akou ľahkosťou a dôverou nechal, aby mohla skúmať jeho súkromný svet. Hĺbku jeho pocitov a šírku jeho srdca. Mala pocit, že sa v mnohom tom, čo tam bolo napísané, nachádzala aj ona sama. Vrátila lístok naspäť a otočila sa na Tomáša, ktorý na ňu opäť pozrel s úsmevom a prikývol, aby ju povzbudil. Vôbec mu nevadilo, že študuje jeho súkromné vyznania. V kútiku duše vždy túžil vziať ju sem a zdieľať sa s ňou. A teraz sa cítil šťastný, že ju tu má. Zuzka odopla ďalší odkaz.

Ako si mňa zamiloval Otec, tak som si zamiloval aj ja vás. Zostaňte v mojej láske!  Ak budete zachovávať moje prikázania, zostanete v mojej láske, ako aj ja som zachoval prikázania svojho Otca a zostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby moja radosť bola vo vás a aby vaša radosť bola úplná. To je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom tak, ako som vás miloval ja. (Biblia, Ján 15:9-12)

Dnes si ma previedol týmito slovami a aké výstižné sú k tomu, čo prežívam. Tvoje prikázanie nie je ťažké. Keď však moje srdce chradne a je vzdialené láske, ako to môžem chápať v plnosti? Svet ubližuje, Bože. Vidíš to, však? Koľko neprávosti sa deje. Voči deťom, chorým, slabým. Môžem v tom, čo vidím plniť Tvoje prikázanie? Musím! Moje srdce, aj napriek tomu, že chradne, nevidí iné možné východisko. Žiadny schopnejší cieľ, ako si Ty sám. Tvoja obeta nebola nadarmo. Ježiš. Boh so mnou. Nevzdám sa, lebo ani Ty si sa nevzdal mňa. Ďakujem, že môžem vedieť, že Ty si za mňa. A keď Ty si za mňa, ja túžim byť s Tebou jedno. Rovnako, ako Ty si jedno s Otcom.

Zuzka hltala každé jedno slovo, ktoré tam bolo napísané. Mala pocit, že sa ona sama prihovára k Bohu týmito slovami. Bola natoľko uchvátená, že sa musela posadiť na stoličku. Lístok pripla naspäť na nástenku a malú chvíličku, len tak, v tichu sedela. Nechala sa úplne opantať tým, čo si pred pár okamihmi prečítala. Akoby jej to znelo zo srdca. Tomáš si ju so záujmom prezeral. Mal chuť k nej pristúpiť. Hlas v jeho vnútri ho však nabádal k tomu, aby ju nechal. Zuzka so sklonenou hlavou privrela oči a pocítila obrovskú potrebu sa vyznať. To ticho, slová, priestor, všetko jej šepkalo, aby nemlčala.

Nikdy som to nepovedala nahlas pred tebou Bože. Tajila som to a myslela si, že to pred Tebou skryjem. Nahromadila som si toľko hnevu a nenávisti k tomu, čo mi Peter spôsobil. Myslela som si, že som dostatočne silná a dokážem s tou láskou, ktorú si mi daroval zaobchádzať správne. Ale pri Petrovi som zistila, že to tak nie je. Svoje srdce som si zatvrdila a myslela si, že tak môžem pokojne kráčať životom. Ale ono to nejde. Usvedčuješ ma Ty a aj Tomášova láska. A teraz to vieš. Čo môžem však ďalej robiť? Môžem v tom, čo som si skryla plniť Tvoje prikázanie? Ako to Tomáš napísal? Musím. Pretože nevidím žiadny iný zmysluplnejší smer. Žiaden iný naplňujúci cieľ. Jedine Tvoju lásku. Chcem sa nechať zlomiť v tom, čo bude a je pre mňa správne. Viem, že Tvoja vôľa ma povedie k riešeniu. Len mi, prosím pomôž, aby som na to bola pripravená. Zuzka pomaly otvorila oči a zahľadela sa na nástenku, ktorá opäť upútala jej pohľad. Potom zazrela zopár kresieb, ktoré mal poukladané v rohu stolíka. Teraz si v plnosti uvedomila, aký je Tomáš zaujímavý a inšpirujúci muž. Začalo sa jej páčiť, že môže byť súčasťou tohto jeho vzácneho a plnohodnotného sveta. Otočila sa na stoličke a uprela pohľad jeho smerom. Kreslo, na ktorom sedel mal teraz otočené k oknu, takže nevidel, že sa na neho pozerá. Pomaly sa postavila a potichu sa k nemu začala približovať. Keď bola pri ňom na dosah ruky, uvidela jeho tvár, zahalenú do vlastného premýšľania. Usmiala sa. Ako dobre mu rozumela. Mala pocit, že všetko, čo okolo nich veje, vytvára súmernú misku váh. Akoby Boh presne vedel, čo má Tomášovi dať, aby dokázal zaplniť to, čo jej ešte chýbalo alebo v samote stratila. Položila si ruky na jeho silné ramená a ľahko ich posunula na jeho hruď. Tvárou sa privinula k jeho. Ucítila, ako sa uvoľnil a jemne sa usmial. Dlaňou jej prešiel po ruke zhora nadol.

"Si veľmi zaujímavý muž. Som šťastná, že mi Boh dal opäť možnosť ťa stretnúť a bližšie ťa spoznať." šepla s privretými očami. Tomáš si spokojne vydýchol a mlčal. Potom sa odtiahol, postavil sa, podišiel ku gramofónu a so záujmom si prezeral platne. Potom jednu z nich vybral a pustil ju. Otočil sa priamo k prekvapenej Zuzke, zamilovane sa usmial a ponúkol jej ruku.

"Smiem prosiť, moje nežné vtáča?" Zuzka sa zasmiala a s láskou prijala jeho ponuku k tancu. Tomáš si ju prudko k sebe pritiahol a pohladil ju po chrbte. Rozoznela sa veľmi pomalá, romantická melódia.

"Vždy, keď som túto pieseň počúval, myslel som na to, aké by bolo úžasné mať ťa tu. Veľakrát som tú túžbu skrýval až v najhlbších zákutiach svojho srdca. A vidíš? Upriamil som celé svoje bytie na Boha a On sa postaral aj o tie najtajnejšie túžby môjho srdca. Presne vie, čo potrebujeme. Moja drahá." šepkal jej nežne pri uchu. Zuzku v podbrušku pohladili krídla jej jemných vtákov. Zamilovane sa usmiala. Nechala sa úplne opantať jeho dotykmi, hlasom a melódiou, ktorá zapĺňala toto vzácne miesto. Náhle ju zaklonil a priblížil sa k jej tvári. Vášnivo ju pobozkal a na pár sekúnd zastal, aby si tak spoločne vychutnali ich vlastný rytmus. Keď sa opäť vrátili k tancovaniu, užívali si iba jeden druhého. Ona s hlavou položenou na mieste, kde mu bilo srdce a on vychutnávajúc vôňu jej nádherných vlasov s jemnými dotykmi, ktorými chcel vyjadriť, čo preňho znamená. Vydržali takto dovtedy, až kým nedohrala posledná pieseň na platni. Dokonca ani potom nemali chuť odtiahnuť sa jeden od druhého. A tak Tomáš vzal Zuzku do náručia a pomaly ju položil na sedačku. Usmievala sa na neho šťastím, keď sa pozeral do jej žiarivých očí. Potom si položil hlavu do jej lona. Zuzku toto gesto prekvapilo, po chvíľke keď uvidela, že privrel oči a uvoľnene sa usmial, sa odhodlala vojsť mu prstami do vlasov. Jeho tvár zvážnela, ale oči neotváral. "Ako sa cítiš?" otočil tvár k nej a ovinul si ruky okolo jej tela. Opäť sa spokojne usmial. Keď neodpovedala, odhodlal sa pozrieť na ňu. Všimol si v jej tvári s akým zaujmom skúmala miesta, kde sa ho dotýkala. Pohladila vrásky na jeho čele, ktoré sa mu tam vytvorili, keď zvedavo čakal, čo odpovie. Pobavene sa usmiala.

"Viete pán doktor Izakovič, tá liečba, ktorú ste sa rozhodol mi nasadiť, je veľmi intenzívna. Niekedy mám pocit, že mi z nej vyskočí srdce z hrude." vyslovila popritom, ako ho ískala vo vlasoch. Tomáš opäť privrel oči a uvoľnene si vrátil tvár tam, kde sa cítil príjemne. Veselo sa rozosmial.

"To je správne. Liečba zaberá." pridal sa k hre a chytil jej druhú ruku. Nežne si priložil brušká prstov k svojim perám a potom každému venoval ľahký bozk. Po tých jemných dotykoch jeho pier, sa jej vnútro ešte viac rozochvelo. Celá jej myseľ bola naplnená ním samotným.